Archív Slova

Istá žena naháňala v ZOO svojho manžela. Vyhrážala sa mu dáždnikom a vykrikovala urážky na jeho adresu. Jej upotený a zadychčaný manžel zbadal, že zámka na klietke levov nie je úplne zamknutá. Šklbol ňou a otvoril si. Skočil dnu, zabuchol dvere, postrčil udiveného leva smerom k mrežiam, čupol si za neho a vykukoval von. Jeho manželka dobehla ku klietke a nazúrená vykríkla: "Ralf, ty zbabelec vyjdi von!"

Ralf sa v tomto fiktívnom príbehu podobá na ľudí z Izraela, o ktorých čítame v 4 Mojžišovej knihe. Mýlili sa v tom, koho sa majú báť. V porovnaní s obrami zeme, do ktorej ich chcel Boh voviesť, si pripadali ako kobylky 4M 13:32-33.

Ak sme z ľudí takí vystrašení, že prestaneme nasledovať Pána, v podstate Mu neveríme. Náš strach dokazuje, že pochybujeme o Jeho plánoch, o Jeho moci a zasľúbeniach. Zlyhali sme v rozoznaní, že On je ten, ktorého sa máme báť - čo znamená ctiť si Ho, dôverovať Mu, milovať Ho a poslúchať.

Otče, odpusť nám strach z toho, čoho by sme sa nemali báť. Odpusť, že sa Ťa nebojíme a nedôverujeme Ti.

Naša láska k Bohu nás má poháňať robiť to, čo je v Jeho očiach dobré a správne. Láska k Bohu sa bojí Jeho spravodlivých súdov a stojí v úžase pri pohľade na Jeho majestát.

Cítiš sa dnes nanič? Si znechutený svojim včerajším zážitkom, tým ako si strávil deň? V nestráženom okamihu si zakopol a padol? Podľahol si pokušeniu?

Je ešte niečo horšie ako pád. Padnúť a ostať ležať! Hriešnici padnú a nevstanú, ale s kresťanom je to inak. Aj keď padne, nie je spokojný, kým ho Boh neomilostí a nepozdvihne. Písmo Sväté nás učí, že odpúšťajúcu a posväcujúcu Božiu Milosť potrebujeme každé ráno znovu a znovu. Apoštol Ján napísal:

Priznaj svoje hriechy a zlyhania. Netráp sa nimi ale ich vyznaj. Pán Ježíš pred tým ako zomrel za naše hriechy vedel, že náš boj s nimi nikdy neskončí. Každý deň začni tým, že si priznáš svoje slabosti, vyznáš Bohu svoje hriechy a budeš Ho prosiť o silu poznať Jeho vôlu a plniť ju. Keď si závislý od Pánovej Milosti a sily, čoskoro poznáš, aké je naozajstné víťazstvo.

Prieskumy dokázali, že v rebríčku psychických ochorení v súčasnosti úzkosť už predstihla depresiu. Dokazuje to aj predaj liekov. Aj v dobrej ekonomickej situácii a politickej stabilite (do ktorej máme dnes priďaleko), úzkosť trápi náš život. To však žiadna tabletka nedokáže vyliečiť.

Keď Dávid písal 55-ty žalm, prežíval také situácie, s akými sa každodenne boríme aj my. Mal strach z krutosti, hnevu a násilia, ktoré panovali v uliciach mesta, prežíval muky, pretože ho zradil blízky priateľ, túžil uniknúť niekam ďaleko, na miesto kde by mal pokoj.

A pretože Dávidova bolesť spojená s obavami je podobná tej našej, môžeme sa jej zbaviť tak ako on:

Zlož svoje starosti na Hospodina a On sa o teba postará. Úzkosti sú bremenom, ktoré nemusíme uniesť. Namiesto toho máme zamerať svoju pozornosť na Krista, lebo On sa o nás stará. 1Pet. 5:7, Filip 4:6-7. Máš úzkosti a strach? Pán je pripravený vziať každú tvoju ťažobu, ktorú mu ponúkneš.

Keď som čítal Evanjelium Lukáša, dostal som sa k veršom 16-17 v ôsmej kapitole, kde sa hovorí o svetle a o tom, že nie je na svete nič tajné, čo by nemalo byť zjavené práve vo svetle, ktorým je Boh, svetle pravdy a evanjelia.

Na jednej strane sa tieto slová dotýkajú podobenstva o rozsievačovi, na druhej v nich vidím ďalší význam, zvlášť ak sa pozriem bližšie na slovo tajnosť, tajné, tajiť. Každý kto chce niečo ukryť a utajiť, si to schová do skrýše, prípadne, aby to tajné nebolo vidieť zakrýva ho plášťom tmy a domnieva sa, že takto zakryté tajnosti nikto nikdy neuvidí. Ak odhadujete, že myslím na skutky, ktoré sme spáchali, na niečo zlé, neprávosť, vinu ukrytú hlboko v srdci, uhádli ste.

Niet na svete človeka, ktorý by nespáchal nejakú neprávosť, ktorá niekomu ublížila. Nie je na svete človeka, ktorý by nejaký svoj skutok neukrýval preto, lebo jeho svedomie ho usvedčuje z hriechu. Takýto hriešik, ukrytý vzadu, v poslednom šuflíčku srdca sa zdá byť zabudnutý, v bezpečí a človek dúfa, že nikdy nevyjde na svetlo, kde by ho mohol niekto vidieť, nebodaj ten, ktorému sme týmto hriešikom ublížili. Biblia však hovorí niečo iné.

Ak sa niekto domnieva, že chcem strašiť, mýli sa. Naopak, chcem poradiť ako z toho von, veď ako som hovoril, niet človeka, ktorý by takýmto hriešikom zaťažený nebol (mňa nevynímajúc), možno na nejaký ten minihriešik už aj zabudol a on ostal zastrčený a zaprášený v kúte srdca.
Riešenie je, priniesť svoje srdce pred kríž, aby ho skrze vieru obýval Pán Ježíš Kristus, samotné svetlo sveta.

Iba tak sa môžeme zbaviť tajných ale i zabudnutých hriechov, o ktorých sa márne domnievame, že nikdy žiadne svetlo neuvidia.

V Deklarácii o nezávislosti Spojených štátov sa hovorí o neodnímateľnom práve "honby za šťastím". Myslím, že budeme súhlasiť, že potešenie, čo je vlastne odozva našich zmyslov na určité podnety, je kráľovskou prísadou štastia.

Písmo nehovorí, že by sme sa nemali v živote tešiť. Apoštol Pavel potvrdzuje, že Pán Boh nás "na naše radostné požívanie bohato všetkým zaopatruje". Dáva nám jedlo, pitie, schopnosť spievať, smiať sa i skladať hudbu /1Tim 6:17/

Zároveň nás varuje, že prehnaná záľuba v Božích daroch v nás môže zabiť radosť z najvyššieho dobra. "Vdova - rozkošnica, je zaživa mŕtva" /1Tim 5:6/. Kazateľ sa presvedčil, že ani radosť nemôže celkom uspokojiť /Kaz 2:1/.

Každý pre koho je potešenie hlavným cieľom života, sa stane necitlivým k najväčšiemu potešeniu - k spoločenstvu s Bohom. To nám sprostredkováva nebeskú, neubúdajúcu radosť. Prečítajme si ešte raz úvodný verš.

Žiadna radosť sa nevyrovná radosti zo spoločenstva s Bohom, zo spasenia. Toto potešenie má príchuť neba. Spoločenstvo s Kristom je tajomstvom šťastia teraz i na veky.

Tieto verše akoby znamenali podmienku, že do nebeského kráľovstva sa dostane len chudák a pre majetných ľudí je nebo zatvorené.

Keby som chcel tento verš použiť takto, bez ohľadu na iné časti Písma, ako to neraz pri iných veršoch robia takzvaní kazatelia, potom by som hádam žal medzi rovnako zmýšľajúcimi úspech.

Pán Ježiš tu ale hovorí o úplne niečom inom v kontexte podobenstva o bohatom mládencovi. Veľa sa popísalo o tom, ako treba mať Boha na prvom mieste, veľa sa popísalo o tom, ako sa treba vzdať svojich túžob a závislostí.

Ak človek používa svoje dannosti, dary od Boha v rámci toho, kde ho Boh postavil a priviedol tak, aby to slúžilo na oslavu Stvoriteľa, potom nezáleží na tom, či je boháč alebo chudák. Dvere do nebeského kráľovstva sú pre neho stále otvorené.

Celý problém na ktorý poukazuje Pán Ježiš v tomto verši tkvie v tom, čo sú priority toho či onoho jednotlivca. Ak sa pozrieme vôkol nás, zistíme, že človek Boha nehľadá, nevolá k Nemu, pretože Ho nepotrebuje. Všetko čo ponúka tento svet, si je schopný sám svojou šikovnosťou, majetkom, financiami zabezpečiť, čo viac, vzťahuje sa to i na jeho rodinu, blízke okolie.

Ak by sa v spomínanom podobenstve bol ochotný bohatý mládenec vzdať tejto priority, nemusel odísť zarmútený (verš 22). Pán nehovorí o tom aby majetný človek rozdal svoj majetok doslovne (hovorí o tom aby ho predal, čo znamená na ňom prestal lpieť), aby si obliekol si handry od kontajnera a išiel bývať do krabice od televízora pod most.

Pán tu hovorí o ťažkosti, nie nemožnosti dosiahnuť spásu, ak je človek priveľmi orientovaný na tento svet a ako prvé hodnoty si kladie zvelaďovanie majetku, jeho užívanie si bez toho, aby si uvedomil, že od tej jachty čo vlastní až po posledný cent je to len vďaka Milosti Božej, preto len Jemu patrí vďaka, chvála! V neposlednom rade by mal s týmto majetkom nakladať tak, aby bol jeho obsah na osoh všade tam, kde Boh chce skrze neho pôsobiť a šíriť svoju lásku.

Verte, neverte, takéto majetky, bohatstvo, nikdy nevyschnú, neohrozí ich žiadna kríza a čo viac, majiteľ takto spravovaného Božieho bohatstva, nielen že nikdy nemusí trpieť strachom oň, ale môže si byť istý tým, že nebeské kráľovstvo mu vždy ostane otvorené.

Neraz debatujem s ľuďmi, ktorí hovoria, že veria v Boha aj v Krista ako ducha či proroka, nie však v historického Krista ako ho vykresľuje Biblia, nie v Krista-Boha. Neprekáža im, že ja verím tak ako verím, ale chcú, aby som rešpektoval ich vieru a uznal, že náš spôsob viery je rovnocenný a identický. Toto predsa nemôžem urobiť!

Viera je pravá, alebo falošná. Buď je Pán Ježiš Spasiteľ, Boh zjavený v tele, alebo nie je. Keď uvažujeme nad tým, kým Ježiš skutočne je, potom sa musíme rozhodnúť, či budeme veriť v Ježiša podľa svojich predstáv, alebo podľa toho, čo sa dočítame vo Svätom Písme, ktoré nechal skrze inšpirovaných autotov zaznamenať samotný Boh. Ide predsa o svedectvá očitých svedkov tej doby.

Nie sme hrubí ani neláskaví, keď povieme, že ten kto odmieta Ježiša zjaveného a opísaného v Slove Božom, sa mýli. Pozrime sa, čo o tom hovorí apoštol Ján, blízka osoba Ježiša počas Jeho prebývania v ľudskom tele. Takých učiteľov (veriacich), ktorí popierajú, že Ježiš je Kristus označuje za antikristov, ktorí nemajú právo byť považovaní za členov spoločenstva veriacich, členov Cirkvi Kristovej. Nabáda svojich čitateľov vo verši 24: "A tak tedy vy, čo ste počuli od počiatku, to nech zostáva vo vás. Keď zostane vo vás to, čo ste počuli od počiatku, aj vy zostanete v Synovi aj Otcovi."

Čo je to to "od počiatku? Nič iné ako učenie samého Pána Ježiša Krista, nič iné ako očité svedectvá tých, ktorí Ho spoznali a sprevádzali. Mali naozaj silný dôvod, prečo veriť v Pána Ježiša, Boha-Krista. Podobne tak aj my!

Ak čítame hociktorú historickú knihu alebo literatúru faktu, kde autor je priamym účastníkom predkladaných udalostí, nemáme (a ani to v skutočnosti nerobíme), žiadne pochybnosti, žeby sa udalosti neodohrali tak, ako to svedok tej doby a historik opisuje. Prečo potom majú ľudia problém uveriť svedkom v Biblii nimi predkladané udalosti, ktorými opisujú len to, čo zažili? Nenechajme sa zviesť vlastnými predstavami, verme Slovu Božiemu, Evanjeliu a nesme ho do celého sveta.

V Izraeli sú pohoria, nehostinné, pre život priam nebezpečné. A predsa v týchto horách žijú ľudia i stáda oviec a kôz. Dve kozičky sa raz stretli na úzkom chodníčku. Pod nimi bola takmer tristometrová priepasť, na druhej strane strmý útes, stúpajúci kolmo hore.

Na tomto mieste sa nedalo otočiť a kozy sa nemohli vrátiť bez toho, aby jedna z nich nespadla. Čo urobili? Namiesto toho aby bojovali medzi sebou o možnosť prejsť s tým, že jedna druhú sa bude snažiť zhodiť z chodníka, jedna z nich si kľakla na kolená a snažila sa položiť tak, aby vodorovne splynula s chodníkom. Druhá koza po nej bezpečne prešla a tak obidve pokračovali vo svojej ceste.

V určitom zmysle je to obraz toho, čo pre nás urobil Pán Ježíš Kristus, keď opustil slávu nebies a prišiel na zem, aby zomrel za naše hriechy. Videl nás, ako sa zmietame medzi naším hriechom a Božou spravodlivosťou. Videl, že si nedokážeme sami pomôcť. Prišiel v ľudskej podobe a zobral na seba podobu služobníka (Filipänom 2:5-8). Tým, že zomieral za hriešne ľudstvo, dovolil nám "po sebe" prejsť na druhú stranu, aby sme prežili odpustenie a mohli prijať večný život z Jeho ruky.

Peter poukazuje na Krista ako na príklad pokory. Keď s nami kvôli Ježišovi zaobchádzajú zle, musíme sa naučiť byť pokorní. Ak je to potrebné, máme dovoliť iným po sebe aj chodiť. To nie je prejav slabosti, ale sily a skutočnej pokory. Takáto reakcia, ak je to pre Ježiša, prináša Jeho menu slávu.

Božia láska je dostatočne veľká a mocná, že s ňou prejdeme aj tie najťažšie chvíľe nášho života. Prichádza k nám cez temnotu hriešneho sveta aj vtedy, keď sa nám zdá, že sme od nej beznádejne vzdialení.

Biblia hovorí, že predtým než Boh stvoril našu planétu, rozhodol sa, že ukáže človeku hĺbku svojej lásky tým, že nám pošle svojho jednorodeného Syna (1Peter 1:10; Zj 13:8).

Predstavujem si, ako svojím Slovom Hospodin vztyčuje pohoria do ohromných výšok, rozdeľuje údolia pretekajúcimi riekami a rozprestiera nekonečné pláne. Vidím ako tvorí oceány a prekrásne jazerá. Zastane a vníma, že to, čo stvoril je dobré. A potom sa zameria na ten úsek dejín sveta, keď musí prísť Pán Ježíš Kristus, Jeho Syn, lebo inak by sme všetci my, poškvrnení hriechom prarodičov a vo svojej podstate hriešni, zlí, museli putovať do odlúčenia, zatratenia.

Jediným mávnutím ruky, jedinou myšlienkou, mohol zničiť celý svet a vytrhnúť tak svojho Syna z mučivej agónie smrti na kríži. On to však neurobil. Kvôli svojej Láske k nám prišiel Jeho Syn na svet a bol zlom zabitý. Inej cesty nebolo.

Umrel (fyzicky) na Golgote, a tak zaplatil dlh za naše hriechy. Taká je veľká Božia láska k nám, hriešnikom.

Pred rokmi som čítal zaujímavý článok o lekárovi, ktorý pracoval na výskume rakoviny. Opisovali ho ako usilovného človeka s úžasnou schopnosťou prijímať nové myšlienky a využívať informácie.

Avšak najviac na mňa zapôsobila veta, ktorá ho charakterizovala ako človeka, ktorý je ochotný uznať svoj omyl v teórii a zriecť sa jej rýchlejšie, ako ktokoľvek iný v medicínskom výskume. Jeho kolega o ňom povedal:"Doktor sa nikdy so svojimi hypotézami neoženil. Keď zistil, že sa pomýlil, neprežíval bolestný rozvod."

Ak sa začítame do deviatej kapitoly knihy Prísloví, nájdeme veľký dôraz kladený na pripravenosť vidieť a uvedomiť si svoj omyl. Popisuje múdreho muža, ktorý chce vedieť o svojich chybách. Keď mu niekto niečo povie, nenaježí chrbát ako kocúr v ohrození, ale napomínanie sa pre neho stáva priateľom a nevyhnutným prostriedkom na zdokonalenie (v.9). Posmievač však na karhanie reaguje s hnevom a nenávisťou (v.8). Jeho nafúkané ego nechce vidieť ani počuť, že robí chyby.

Chodiť po ceste rozumnosti znamená, že budeme venovať pozornosť aj slovám napomenutia. Aby sme naozaj boli múdri, musíme mať na pamäti, že niekedy sa aj my správame nerozumne.

Ak Ti kritika skríži chodník života, prijmi ju bez hnevu. To možno Boh použil tvojho brata, sestru, aby Ťa napomenul.

Chlapček povedal: "Soľ je to, čo pokazí zemiaky, keď sa do nich nepridá." Túto definíciu môžeme použiť aj v prípade: "Vďačnosť je to, čo skazí život, keď sa z neho vytratí." Schopnosť neustáleho ďakovania pochádza s neotrasiteľnej dôvery v Božiu múdrosť, moc a dobrotu bez ohľadu na to, v akých okolnostiach života sa nachádzame. Ľudia, ktorí majú v srdci vďačnosť, môžu byť podľa merítok tohoto sveta chudobní, ale sú duchovne veľmi bohatí.

Tí najvďačnejší ľudia, ktorých poznám, majú len málo materiálneho vlastníctva a nemajú veľké úspory v bankách. Jedna postava v poviedke Charles Dickensa hovorí: "To, že neviem kde získam najbližšie jedlo mi pomáha byť vďačnejším."

Jedna žena navštívila lekára. Pôvod jej choroby spočíval v neustálom zháňaní vecí, ktoré prakticky nepotrebovala. Jej srdce opanovala závisť a túžba mať viac ako má sused, známy. Nepokoj v jej duši, zhoršujúci sa zdravotný stav ju napokon priviedol k lekárovi. Ten mimo oficiálnu diagnózu skonštatoval: "To sú obvyklé symptómy príliš veľkého pohodlia v dome a príliš malej vďačnosti v srdci."

Nezáleží na okolnostiach, spočítaj si požehnanie ktoré prijímaš. Žalm 105 nám pripomína: "Ďakujte Bohu ... Spomínajte na Jeho divy a skutky, ktoré konal, koná ... " Soľ vďačnosti nám pomáha dať nášmu životu tú správnu chuť.

Vďaka Ti, Pane, za lásky dar, za všetko dobré, čo od Teba som vzal.

Bolesti srdca - je ich plný svet. Malému chlapcovi v škole sa vysmievajú, že má nedostatočne vyvinutú ľavú ruku. Vdova si bolestivo spomína na deň, kedy jej manžel spáchal samovraždu. Rodičia sú smutní kvôli synovi, ktorý sa proti nim búri. Muž sa nežne stará o manželku, ktorá má Alzheimerovu chorobu a ktorá ho už ani nepozná. Minister rezignuje kvôli podlým lžiam, ktoré sa o ňom šíria. Manželku mučí mužova nevera.

Takéto bolesti srdca spôsobili to, že niektorí ľudia prestali žiť. Iní zranení ľudia prešli do opačného extrému a v hektickej aktivite sa snažia na všetko zabudnúť.

Pozrime sa na Ježišov život a naučme sa zvládať svoje bolesti. Srdce mu pukalo, keď rozmýšľal nad tým, čo sa stane Jeruzalemu. Rozplakal sa nad ním. Vzápätí však pokračoval v práci, ktorú prišiel robiť na tento svet - staval sa čelom k hriechu, vyučoval zástupy a svojich učeníkov.

Ak máš v srdci bolesť, priznaj svoje zranenie pred sebou, pred Bohom a pred ľuďmi. Tento krok otvorí dvere pomoci, ktorú potrebuješ od Pána i od ľudí, ktorým na tebe záleží. Rozhodni sa začať žiť oslavou, milovaním, starosťou o iných a prácou. Keď tak urobíš, tvoje zranenia sa zacelia a tvoja radosť porastie.

Boh chce obviazať zlomené srdce a utrieť každú slzu. Utíši a zmierni bolesť každej duše, ktorá Ho hľadá.

Chcú ľudia naozaj počuť dobrú zvesť? Podľa prieskumov zisťujeme, že ľudia uprednostňujú v rozhlase a televízii správy o zločinoch a zločincoch, o tragédiách a nešťastiach.

V Spojených štátoch sa v mestečku Sacramento v Kalifornii rozhodol istý vydavateľ publikovať noviny, ktoré by obsahovali len dobré správy. Neuspel, skôr je s podivom, že ich vydával až tri roky, kým neskrachoval.

A čo tá najlepšia správa a zvesť, Evanjelium, tá správa o Ježišovi a Jeho láske? Je to správa o úplnom odpustení hriechov, o omilostení prostredníctvom viery v Pána Ježiša a Jeho obeti na kríži. Prečo toľko ľudí odvracia zrak, odmieta počúvať a zatvrdzuje si svoje srdce, keď im chceme povedať tú najlepšiu z najlepších správ?

Je to smutné, ale všetci sme postihnutí tým, čo nazývame teofóbia (ustráchaný odpor voči Bohu), hoci sme boli stvorení preto, aby sme mali úzky vzťah s Ním. Potrebujeme Jeho prítomnosť, pomoc na každý deň života, ale v skutočnosti Boha nenávidíme (porovnaj Rim. 1:30), až kým sa nenarodíme znovu.

Pokračujme však v hlásaní dobrej správy v dôvere, že Duch Svätý prenikne cez odmietavú nevšímavosť tých, ktorí Boha nenávidia, upúta ich pozornosť a získa ich odpoveď viery na spasiteľnú správu o Milosti. Veď to urobil aj s tebou aj so mnou.

Iné je o Bohu vedieť a iné je poznať Ho osobne. Pozrime na to, ako sa tento rozdiel prejaví, keď uvažujeme o niektorých Božích vlastnostiach.

Myšlienka, že Boh je všade prítomný, môže niekoho vyviesť z miery. Ale byť si vedomý Jeho prítomnosti, keď som v ťažkostiach, prináša potešenie a nádej.

Myšlienka, že Boh všetko vie, nás zneistí a uvedie do pomykova. Mať ale istotu, že žiadna maličkosť v našom živote neujde Jeho pozornosti, nás napĺňa pokojom.

Myšlienka, že Boh je všemohúci, nás privádza k pocitu bezmocnosti a úžasu nad Jeho veľkosťou. Ale keď mu dovolíme konať v nás a pre nás, povzbudzuje nás to, aby sme si odpočinuli v Jeho mocnom náručí.

Myšlienka, že Boh sa nikdy nemení, môže byť len chlácholiacou pravdou. Ale poddať sa Jeho starostlivosti, znamená spoznať stabilitu Jeho vernosti.

Myšlienka, že Boh je láska, môže byť podnetom na rozjímanie. Ale poznať Ho osobne vierou ako Vykupiteľa, ktorý dal svojho jediného Syna, Ježiša Krista, prináša radosť z odpustenia hriechov.

Autor 96. žalmu poznal Boha osobne a tento vzťah sa odrazil aj v jeho slovách. Jeho srdce prekypuje radostnou chválou. Túži, aby aj iní poznali Hospodina a slúžili Mu. Poznáš Boha osobne? Je to vidieť v tvojom živote? Vedieť veľa o Bohu je dobré, poznať Ho však osobne, to mení život.

Toto je oblasť života v ktorej potrebujeme Božiu pomoc. Je veľa kresťanov, ktorí prosili o odpustenie a predsa nejaký minulý (vyznaný), hriech v nich stále emocionálne pôsobí.

Všetci sme potrebovali urobiť pokánie pre hriechy v minulosti. Ako je to možné, že niekto sa dopustil závažného hriechu a našiel odpustenie, nikdy si naň nespomenie a niekoho iného stále ťaží a nedokáže na neho zabudnúť? Hádam si myslí, že jeho skutok bol príliš zlý, a nemôže byť odpustený dokonale?

Všetkým nám, ktorí s hriechom i spomienkami na časy dávno minulé bojujeme, môže pomôcť iba Boh. Tým, že pred neho položíme minulosť, i každý hriech, ktorý nechtiac v rámci svetského života páchame a následne si ho uvedomíme. Tak ako Boh hovorí vo svojom Slove, že na tieto hriechy viac nebude spomínať, máme aj my zabudnúť na ich dôsledok. Svedomie nám bude z času na čas ukazovať zrkadlo minulosti, aby sme nespyšneli, aby sme mali na pamäti, že aj ak sme božie deti, na tomto svete hriechu nikdy dokonale neodoláme a potrebujeme Spasiteľa a záchrancu, ktorý nás vykúpil. Len potom budeme kráčať vpred a vidieť všetky zasľúbenia v plnosti.

Ak nám Boh odpustil, potom žiaden hriech nebude držať proti nám. Modlime sa, aby sme na každý deň dostávali Milosť, aby nám Pán dal precítiť víťazstvo nad každým minulým hriechom a žial i tým, dnešným, v motlitbe vyznaným.

Môj syn Jozef niekoľko hodín zápasil s opravou potrubia v kúpeľni. Nech robil čo robil, nič nefungovalo. Jeho štvorročný syn Janko ho sledoval a chcel mu pomôcť. Nevedel však ako. Jozef, pred posledným pokusom niečo urobiť, sa pozrel naňho a povedal: "Prosím ťa, modli sa"

Chlapec nevedel čo má povedať a tak začal svojimi obvyklými večernými prosbami: "Drahý Bože, požehnaj ocka, požehnaj mamu, požehnaj Sáru, požehnaj Júliu. Amen." Potom Jozef urobil ešte jeden pokus a bol úspešný.

Často sa cítime ako Janko. Nevieme aké slová pri modlitbe použiť. A predsa vo svojej núdzi prichádzame k Bohu, pretože naša dôvera nie je v slovách, ale vo Svätom Duchu. On počuje a pozná nielen naše srdcia, ale aj Božie otcovské srdce. Georg Mac Donald napísal: "Otče, ...pozri sa hlboko a ešte hlbšie do môjho srdca, až za moje poznanie a počuj túto modlitbu."

Boží Duch berie naše modlitby, vdýchne do nich vôlu Otca a premieňa ich na zmysluplné žiadosti. Aj keď možno nedostaneme to, na čo sme mysleli a to, čo sme chceli, prijmime Božie, ako to najlepšie, pretože náš modlitebný partner pozná naše najhlbšie potreby. Boh počuje viac ako slová, On načúva srdcu!

Päťročný chlapček videl svoju fotografiu v televíznom programe, v ktorom hľadali stratené deti. Vždy si myslel, že je tam, kde má byť. Ale keď sa videl v TV, uvedomil si, že bol oddelený od tých, ku ktorým patril. Povedal to svojej pestúnke, ktorá potom zavolala na úrady. Onedlho bol v náručí svojej matky.

Pripomína mi to kráľa Joziáša. Myslel si, že on a jeho národ boli duchovne tam, kde majú byť. Keď však začal čítať z dlho strateného Božieho Zákona, uvedomil si, že on a jeho ľud boli neposlušní Bohu a oddelení od Neho. Jozaiáš si roztrhol rúcho (čo znamenalo jeho pokánie) a urobil verejnú zmluvu 2Kr 23:3 "učinil smluvu pred Hospodinom, že bude nasledovať Hospodina a ostríhať jeho prikázania a jeho svedoctvá a jeho ustanovenia celým srdcom a celou dušou, aby učinil to, že by stály slová tejto smluvy, napísané v tejto knihe. A všetok ľud sa postavil na tú smluvu" Výsledkom bolo pokánie národa a jeho návrat k Bohu, ku ktorému patrili.

Je jednoduché si myslieť, že duchovne je všetko v poriadku a že sme tam, kde máme byť, kým v skutočnosti žijeme s hriechom a v hriechu. Preto musíme čítať Bibliu a študovať ju ako Božie Slovo adresované osobne nám. Boh nám ju dal preto, aby sme sa videli v pravom svetle, poznali svoj hriech, a vyznali ho "Pane to som ja!" Keď urobíme pokánie, môžeme s Ním byť zjednotení.

Musíme prispôsobovať seba Biblii, nikdy nie Bibliu sebe

V istých predvolebných novinách bola otázka: "Čo urobíte, keď kandidát, ktorého podporujete, urobí niečo, čo sa vám nepáči, a kandidát opozície zaujme stanovisko, ktoré obdivujete?" Boli navrhnuté tri možnosti:
1. Vymeníte kandidátov.
2. Zostanete pri pôvodnom a poviete si: "Nikto nie je dokonalý".
3. Budete ako istá žena, ktorá povedala: "Nikdy nevolím. To ich iba povzbudí".

Teraz urobme duchovnú paralelu. Čo si vyberieme, keď Ježiš, náš vodca, zaujme postoj, ktorý sa nám nepáči, alebo keď nepriateľ, s ktorým nesúhlasíme, urobí to, čo sa nám páči? Niektorí jednoducho vymenia kandidátov a viac s Ježišom nechodia (v.66). Ale to nie je možnosť pre tých, ktorí Ho poznajú (v.68).

V tomto prípade nemôžeme použiť vetu: "Nikto nie je dokonalý", lebo Pán Ježíš je svätý Boh, ktorý Je dokonalý. Ak s Ním nesúhlasíme, je to preto, lebo sa My mýlime. A napokon, nemôžeme byť ako človek, čo nikdy nevolí. Náš Boh nám túto možnosť nedáva. Musíme si vybrať koho chceme nasledovať.

Musíme byť múdri ako Peter a ostatní učeníci. Musíme nasledovať Pána, aj keď sú Jeho cesty v protiklade s našimi.

Čo sa týka Ježiša, nikto nemôže byť a ostať neutrálny.

Jeden mladý muž sa pri úsvite prechádzal po pláži a videl, ako starší pán hádzal hviezdice späť do mora. Vravel, že ich zachraňuje pred horúcim slnkom. Mladý muž sa usmial a povedal: "More vyplaví stovky hviezdic. Ako ich môžete všetky zachrániť?" Starší muž uprel svoj zrak na hviezdicu, ktorú práve držal v ruke a povedal: "Môžem zachrániť túto."

Pána Ježiša nikdy neodradili veľké zástupy od pomoci jednotlivcom. V evanjeliu Lukáša čítame, že Ho "privítalo množstvo ľudí, ktorí Ho už dávno čakali," no On sa venoval jednému mužovi a jednej žene, ktorí Ho práve vtedy potrebovali. Verše Luk 8:40-56.

Aj my máme robiť to isté. Keď sa však pozrieš na množstvo ľudí okolo seba, možno sa spýtaš: "Ako ich môžem všetkých zachrániť?" Všetkých nemôžeš. Ale venuj sa im po jednom.

Henri Nouwen napísal: "Tí, ktorí chcú byť s každým, nie sú schopní byť blízko nikomu." Musíme si uvedomiť aká dôležitá je služba jednotlivcom. Ježíš povedal: "že nakoľko ste to učinili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste učinili."

Urobme všetko čo môžeme, aby sme v danej chvíli pomohli jednému a za ostatných sa modlime.

"Jedine Boh je veľký!" Tak znelo slávnostné vyhlásenie a neočakávané prehlásenie Jaena Baptistu Massilona v začiatku jeho kázne na pohrebe kráľa Ľudovíta XIV. Kráľ, ktorý sa nechal volať Ľudovítom Veľkým, vládol Francúzsku od roku 1643 do roku 1715. Mal absolútnu moc a neopísateľnú slávu.

Jeho pohreb sa konal v prekrásnej katedrále. Okolo vyumelkovanej rakvy horeli sviece. Keď prišiel čas, aby Massilon zahájil svoju reč, zahasil plamene všetkých sviečok, potom prerušil ticho katedrály slovami: "Jedine Boh je veľký!"

Poznáme a obdivujeme niektorých smrteľníkov, veľkých vodcov, mysliteľov, vynálezcov, či tých ktorí dosiahli úspech v ktorejkoľvek oblasti. V mnohom prevyšujú nás, obyčajných ľudí, ale nakoniec sú ich potreby rovnaké ako tie naše. Zažívajú bolesť i trápenia. Majú svoje zlé chvíle a ich srdcia sú hladné. Nemôžu sa vyhnúť smrti, nemajú istotu spasenia a večného života.

Jedine Boh je skutočne veľký. Dosť bohatý aby naplnil naše potreby, veľký vo svojej láske, aby nám odpustil naše hriechy, dosť silný na to, aby nás previedol aj tmavým údolím smrti a dosť milosrdný na to, aby nás prijal do večnosti, kde budeme navždy s Ním. Radi vyznávame spolu so žalmistom: "Lebo ty si veľký a činíš divy; ty sám jediný si Bôh!"

Všimli ste si ako ľudia prežívajú tragédie? Dokonca aj tí "nenáboženskí", neraz hrdo sa označujúci ako ateisti, volajú na Boha, ktorého predtým ignorovali. Počas rôznych havárií, povodní, živelných katastrof, či len v sklamaní láskou či vo finančnom krachu, volajú ľudia Boha o pomoc. Možno sa domnievajú, že práve v tejto chvíli by mal Boh zasiahnuť. Ten Boh, ktorého dovtedy nepoznali a zatracovali je volaný, aby poslal hoci aj pluk anjelov, len aby sa situácia v konkrétnom živote, konkrétneho človeka zmenila. Boh vo svojom Slove však hovorí o niečom inom.

Práve prostredníctvom Jeremiáša môžeme pochopiť, ako v skutočnosti Boh nazerá na človeka, ktorý Ho volá, až keď mu tečie do topánok. Pripomína mu chvíľe kedy chcel, aby sa odvrátil od skutočných modiel, ktoré vo svojich životoch uctieval. Chcel aby pochopil, aká je to márnosť dúfať vo falošných bohov.

V hodine súženia sa Boh môže právom opýtať nás všetkých: "Prečo ma voláš? Kde sú všetky Tvoje športové, filmové idoly? Prečo nevoláš na pomoc televíziu, Nový čas, svoju šekovú knižku, či politika? Kde je to či si si nahonobil? Nech teraz Tvoje modly a Tvoji bôžikovia slúžia Tebe!

Boh chce, aby sme si uvedomili, že ak budeme bežať za svojimi modlami, On nás nebude obmedzovať, ale ani nás nebude chrániť a pomáhať nám. Ak sa obrátime k Nemu, veľmi rád odpustí, pravda, ak ho o to požiadame. Ponúka Milosť, nádej i pomoc. Aby sme ju ale dostali, musíme žiť v závislosti od Neho. Jedným slovom povedané, nielen volať až keď sa voda valí do domu, ale volať Ho i vo všedný deň, keď máme radosť, keď prosperujeme, keď máme istoty. Volať s vďakou. Len tak si môžeme byť sto percentne istí, že nikdy nebudeme počuť slová, ktoré skrze Jeremiáša čítame v druhej kapitole Slova Božieho.

Ak najpredávanejšie knihy odzrkadľujú to, čo je dôležité pre väčšinu ľudí, potom je to na prvom mieste sloboda. Keby sme si pozreli aktuálny zoznam najpopulárnejších titulov "ako na to", zistili by sme, koľko z nich sa zaoberá tým, ako sa stať slobodným - finančne, zdravotne, pracovne, v názoroch a vzťahoch.

Vydavatelia vedia, že v našej vytrvalej honbe za naplneným životom je v kurze sloboda a nie populárna závislosť od niečoho. Niet divu, že Biblia, suverénne jedna z najpredávanejších kníh na svete, je celá o emancipovanom živote. Ale Písmo ponúka jedinečný názor, že skutočná sloboda spočíva v poslušnosti Všemohúceho Boha, nie v živote podľa vlastných túžob.

Žalmista oslavuje Božie Slovo ako kľúč k osobnej slobode. V Božích príkazoch nachádza vedenie a silu ísť životom slobodne. Jeden preklad Žalmu 119:32 hovorí: "Pobežím cestou tvojich prikázaní, keď rozšíriš moje srdce." Verš 45 hovorí: "a budem chodiť v slobode, lebo sa dopytujem tvojich nariadení."

Predstav si, že sa môžeš uvolniť z najväčších úzkostí a bežať slobodne. Dá sa to! Keď chceš nájsť slobodu, poslúchaj Božie Slovo a dovoľ Mu, aby ti dal slobodné srdce.

Mladý človek, nazvime ho Juraj, potreboval peniaze na drogy. Kde ich však zobrať v sedemnástich rokoch? A tak sa stal zároveň aj dílerom a drogy začal predávať sám. Dva razy bol odsúdený, no s obchodovaním neskončil... Raz sa dostal po pozvaní do zhromaždenia, a tam prvýkrát počul evanjelium, dozvedel sa, že Boh ho miloval tak, že dal za neho Svojho vlastného Syna. Uznal pred Bohom všetko to zlé, čoho sa v živote dopustil a v srdci sa mu rozlial pokoj aký doteraz nepoznal.

Čaká ho síce tretie súdne pojednávanie a keďže je už teraz dospelý vie, že trestu sa nevyhne. Napriek tomu nechce nič tajiť, chce povedať celú pravdu... Na súde tak urobil. Nič neskrýval, všetko priznal a objasnil. Hrozil mu sedemročný trest, no nebol ani veľmi prekvapený keď mu sudca udelil podmienku ... Pochopil, čo je Božia milosť.

Boh nehovorí: To čo si urobil nie je nič vážne, ani to, že On je dobrý a láskavý Boh, ktorý napokon vždy odpustí. Nie! On hovorí: Zasluhuješ si smrť, zatratenie, ale uznávaš svoje chyby, konáš pokánie a dôveruješ Mi. Dôveruješ teda tomu, kto na Tvojom mieste zaplatil, Ježišovi Kristovi.
Máš Milosť ...

Čítal som príbeh o umierajúcej žene. Žila dobrý a morálny život. Nikdy nemala pocit, že by potrebovala Spasiteľa. Keď sa jej kazateľ ponúkol, že ju príde navštíviť, súhlasila.

Kazateľ jej vysvetlil cestu spasenia prostredníctvom Božej milosti a vierou v Krista. Zdôraznil, že Pán Ježíš zomrel za hriechy každého na svete, aj za jej hriech, a nabádal ju, aby v Neho uverila. Žena odpovedala: "Chcete tým povedať, že ak budem chcieť byť spasená, musím prísť k Bohu rovnako ako hocikto iný, ako hociktorý podliak?" "Áno, presne tak," odpovedal kazateľ, "je to jediná cesta". Žena chvíľku premýšľala a potom vyhlásila: "Nuž, ak je to tak, nechcem sa na tom zúčastniť!"

Pre svoju pýchu a neochotu prísť ku Kristovi ako hriešnik, musí sa postaviť pred Boží súd. Nepochopila, že ani "dobrí" ľudia neobstoja pred svätým Bohom. Všetci potrebujeme Spasiteľa, aby nás zbavil našich hriechov. Musíme pokorne priznať svoju vinu, uznať, že sa sami nikdy nemôžeme vykúpiť a prijať vierou dar večného života, ktorý Boh zadarmo dáva. Boh milostivo ponúka spasenie všetkým - lebo všetci sme hriešnici.

Jeden človek požiadal svojho priateľa, aby mu pomohol odstrániť peň stromu z jeho dvora. Priateľ sa rozhodol použiť výbušninu. Umiestnil ju tak, aby výbuch smeroval preč od domu. Čosi však nevyšlo a z kmeňa sa stala raketa, ktorá ohromnou rýchlosťou dopadla na strechu domu. Kmeň v nej urobil takmer metrovú dieru, polámal krokvy, prerazil strop a vletel do obývačky.

Keď sa na seba kriticky pozrieme zistíme, že neraz sme aj my takou raketou. Často pri riešení problémov používame výbušné slová, robíme neuvážené rozhodnutia, čím celú situáciu ešte zhoršujeme. Chceme robiť dobro, ale zanechávame za sebou spúšť.

Nie sme jediní, ktorí máme problémy s hnevom. Stalo sa to aj ľuďom, ktorých životné príbehy opisuje Biblia. Bol to napríklad Môjžiš, ktorý sa dal uniesť hnevom, keď ľud, ktorý viedol reptal (4M 20:7-12). Miesto toho aby sa prihovoril skale ako mu to Hospodin prikázal a ona by vydala vodu, tak nahnevane dvakrát do nej udrel. Dostal vodu, ale pretože neposlúchol Hospodina, niesol za to trest. Pán Boh mu povedal, že nikdy do zasľúbenej zeme nevojde.

Hnev je podobne ako výbušnina, výbušný. Keď sa s ním nenarába rozumne a nie je pod kontrolou, môže narobiť veľké škody.

Petra neočakávane prepustili z práce s jednoduchou poznámkou, "Je kríza, Vaše pracovné miesto sa zrušilo". Mesiac strávil bezvýsledným hľadaním práce, napokon sa ho začala zmocňovať beznádej. Nahnevane kričal k Bohu: "Prečo si mi to urobil?! Nevidíš ako mi je?!"

Pokračoval vo svojich nárekoch až si napokon všimol psíka, krčiaceho sa pri stoličke. Trochu sa utíšil a povedal mu: "Poď sem miláčik a buď rád, že si pes. Aspoň tebe nikto nepovie, že už nie si najlepší priateľ človeka". Keď si takto vylial srdce a vyrozprával sa svojmu psíkovi, jeho horkosť zmizla.

Autor tohoto príbehu pokračuje: "Možno si myslíte, že úľava prišla preto, že všetko čo mal na srdci, povedal Bohu. Určite to tak sčasti bolo. Svoju úlohu tu však zohral aj jeho psík. Nehádal sa s Petrom, ani mu nedával žiadne rady. Len počúval, vrtel chvostíkom a lízal pánovu ruku. Keď Jóbovi priatelia videli jeho utrpenie, len s ním sedem dní sedeli, plakali a nič nehovorili. Potom múdre mlčanie prerušili."

Niekedy treba, aby sme "plakali s plačúcimi" Rim 12:15. Naše uši, ktoré načúvajú, môžu byť práve tým, čo naši priatelia potrebujú, aby mohli počuť čo im skrze ich utrpenie hovorí Boh. Keď priateľa stretne utrpenie, pomôž ak si nablízku. Niekto potrebuje potešenie, iný chce len vypočuť.

V toto obdobie sa správanie ľudí nápadne mení. Atmosféru nadchádzajúcich dní voľna spájajú ľudia s narodením Krista. Nebudeme tu teraz rozoberať, či z časového hľadiska v roku právom alebo nie, pozrime sa na princíp a význam tejto udalosti.
Väčšina tieto sviatky slávi bez toho, aby vedeli o tom, že Kristus za nich, konkrétne (Aničku, Joža, a Fera z mesta ix, ulica, č. popisné atd), zomrel, aby oni mohli byť spasení. Väčšina hovorí o Kristovi ako človekovi, Synovi Božom, ale nie o tom, že Kristus je Boh. Ľudia tieto sviatky slávia pre hojnosť, nasýtenosť, pre zábavu a dary ktorými sa obdarovávajú skôr človeka od Boha odvádzajú ako by ho k Nemu viedli.

Všetok ten kolotoč pred a počas Vianoc je len odozva na komercinalizmus, ktorý deformuje skutočnú podstatu udalosti, ktorá sa stala pred vyše dvomi tisíckami liet. Humanizmus tu nahrádza pravú lásku a odozvu na lásku Boha, ktorý poslal v istý čas na tento svet svojho syna, aby nám umožnil dostať sa priamo k Nemu. S hriechom, ktorý ostal na našich krkoch ako špinavá handra, by sme pred Boha predstúpiť nemohli.
Davy v Betlehéme nemali ani potuchy, ktože sa to vlastne Márii narodil. Človek a predsa Boh, ten ktorý ako jediný nebol zaťažený hriechom a hriechu i všetkým pokúšaniam odolal. Človek a predsa Boh, ktorý prišiel, aby sám seba obetoval za naše hriechy. Človek a predsa Boh, ktorý obeť dokonal a tým nám daroval dar najväčší, slobodu v Bohu, večný život v Jeho prítomnosti.

Počas svojho pobytu na tejto zemi Pán Ježiš kázal, učil a hlavne rozdával lásku. Uzdravoval, pomáhal, ukazoval cestu a tým všetkým sa i identifikoval ako Syn Boží, Mesiáš, Kristus. Zamyslime sa priatelia. Nedokážeme liečiť, uzdravovať, ani kriesiť mŕtvych. Dokážeme však rozdávať lásku, nádej, dokážeme pomáhať, môžeme obdarovávať. Robme tak po celý rok, počas celého nášho života na slávu Boha Otca a Pána Ježiša Krista. Identifikujeme sa tým ako deti Božie, ovce z košiara Pána, ako tí, ktorí patria do Cirkvi Kristovej. Zadarmo sme dostali, zadarmo dávajme.

Utajenie, súdny proces a najnovšie technické pokroky sú súčasťou najväčšieho objavu minulého tisícročia. Nehovoríme o špionážnych satelitoch, ani o počítačoch. Hovoríme o vynáleze Johanesa Guttenberga, o kníhtlači v roku 1455. Snažil sa udržať svoj vynález v tajnosti, kým všetko nedokončil, ale súdny proces s dedičom jedného z jeho investorov všetko prezradil. Jeho vynález bol úžasný a umožnil masovú tlač literatúry.

Keď Guttenberg dokončil svoj tlačiarenský stroj prvou knihou bola Biblia. Táto jedinečná udalosť urobila v rámci Božieho plánu z Biblie najrozširovanejšiu a najčítanejšiu knihu na svete. Pred rokom 1445 bolo Sväté Písmo úzkostlivo chránené a len z času na čas urobili jeho odpis.

Celá alebo aspoň časť Biblie je preložená do 2355 jazykov sveta. Informáciu o tom priniesla internetová stránka Únie biblických spoločnosti vo svojej poslednej štatistike. Sväté Písmo je preložené do 665 jazykov v Afrike, 585 v Ázii, 414 v Oceánii, 209 v Európe a 479 na americkom kontinente. Všetky knihy Svätého písma sú doteraz preložené do 414 jazykov sveta. Medzinárodná charitatívna organizácia Pomoc trpiacej Cirkvi, ktorú založil holandský premonštrát Werenfried van Straaten a má svoje sídlo v nemeckom Königsteine, vydala od roku 1979, kedy sa slávil Medzinárodný rok detí, 40 miliónov výtlačkov Biblie pre deti. Biblie vyšli v 141 rozličných jazykoch. Posledný preklad je do tureckého jazyka. Vyšiel v náklade 15 tisíc kópii.

Prečo práve táto kniha priťahuje takú pozornosť? Prečo si Guttenberg vybral práve ju ako prvú knihu, ktorú vytlačil? Odpoveď je jednoduchá. Biblia je Božie Slovo, nadprirodzene inšpiratívne napísaná kniha, Boží odkaz človekovi. Boh vedie ľudí ľudí, aby pokračovali v objavovaní nových spôsobov jeho šírenia. Táto nezničiteľná kniha, ktorú sa pokúšalo veľa ľudí zmanipulovať podlieha zvláštnej ochrane samotného Boha. Kto ju ako veriaci prijme srdcom a vierou, nachádza v nej nekonečnú inšpiráciu a pravdy ozrejmované Duchom Svätým, bez ohľadu na to do akej miery sa podarilo to či ono vydanie účelovo pozmeniť alebo obohatiť o ten či onen výklad. Ďakujeme, Pane za tlač a Bibliu.

Zamysleli ste sa niekedy nad tým, prečo sú kostoly, zborové domy a zhromaždenia plné prevažne starších ľudí? Jedným z dôvodov je, že sa pripravujú na cestu, po ktorej raz pôjde každý z nás. Druhým je poznanie, ku ktorému dospeli, že podstatou nášho bytia na tejto zemi je rozhodnúť sa správne.

V jedno neskoré poobedie sedel na móle starší muž so svojím vnukom. Hovorili o všetkom možnom; prečo je voda mokrá, prečo sa striedajú ročné obdobia, prečo sa dievčatá boja myší i o zmysle života. Nakoniec chlapec položil otázku:
"Dedo, videl niekto niekedy Boha?"
"Chlapče," odvetil mu dedko dívajúc sa do diaľky,
"čím som starší, tým viac sa mi zdá, že nič iného ani nevidím."

Staroba má vyzerať presne takto. Modlitby by z našich úst mali vychádzať oveľa ľahšie. Obecenstvo s Otcom v nebesiach by pre nás malo byť tak prirodzené ako dýchanie. Naša myseľ by sa mala viac a viac zaoberať myšlienkami na stretnutie s Pánom Ježišom a na cestu domov.

Je tu však ešte jeden zádrheľ. Tým je čas. Nikto z nás nevie, koľko ho má vymeraného. Spoliehať sa na čas staroby je, mierne povedané hazardom. Buďme teda pripravení na každý nový deň, každý moment. Hľadajme Boha denne v maličkostiach, obrazoch tohoto sveta, majme ho v mysliach a srdci na prvom mieste. Iba tak si môžeme byť istí, že nás po prechode dolinou tône smrti privíta s otvorenou náručou ako dobrých služobníkov.

Na Dávida hlboko zapôsobilo keď videl Slnko, Mesiac a hviezdy. Až do tej miery, že ich spomína v uvedenom žalme. Napriek tomu, že človek voľným okom vidí len veľmi malé percento toho, čo môže byť viditeľné a čo veda objavila pomocou teleskopov a spektroskopov.

Všetko čo vidieť voľným okom vyhlasuje Božiu slávu a to čo nieje vidieť, nepomerne túto slávu zväčšuje. Dokonalosť usporiadania vesmíru, pravidelnosť obehu Slnka, Mesiaca a planét je postačujúca k tomu, aby nás udivovala svojou organizáciou, tak dokonalou a nemennou v poriadku.

Hovorí sa, že to najvzdialenejšie čo môžeme vidieť je hmlovina Andromedy, ktorá sa javí ako svetelná škvrna, pretože to nieje jedna hviezda, ale zložené svetlo miliónov hviezd v tomto súhvezdí. Vedci nám hovoria, že keby sme začali počítať tieto hviezdy rýchlosťou 100 za minútu, museli by sme bez prestania rátať viac ako sto rokov. Ako môžu existovať takéto veci bez moci a múdrosti zvrchovaného Boha?

Niektorí ľudia by povedali: "To je matka príroda." Ale kto to je? Pokiaľ existuje, prečo sa nezjaví? Boh sa zjavil, prišiel v tele, dal nám Svoje Slovo, aby nám povedal o existencii všetkého stvorenia. Zjavil sa, keď poslal Svojho Syna, aby na zemi žil bezhriešnym životom, aby trpel a zomrel na kríži Golgoty ako veľká, jediná a dostačujúca obeť za naše hriechy. Jeho Slovo nám hovorí, že nebesia rozprávajú o Jeho sláve.

Dokonalosť života, dokonalosť organizácie behu "prírodných" zákonov, dokonalosť stvorenia len potvrdzujú Jeho existenciu. Vzdajme mu slávu v našich životoch.

Kto by nepoznal rádio. Ako malí chlapci sme si skonštruovali hovoriace čudo, volalo sa to "kryštálka". Neskôr sme chodili s "tranďákmi" pri uchu, osobne som mal Dolly (prečo sa tak volal neviem dodnes), a okrem hitov ako bola tvorba Olympiku nás zaujímali hlavne športové správy a prenosy z aktuálnych akcií čo prakticky znamenalo majstrovstvá sveta v hokeji medzi nami a v tej dobe nenávideným Ruskom.

Po roku 1989 sa uvolnil priestor pre súkromné vysielanie a tým momentom nastal čas pre hlavného oponenta Boha, satana.

Zamestnať myseľ človeka v takej miere, aby nemal čas na skúmanie hodnôt, aby nemal čas rozhodnúť sa pre Boha, aby v rámci svojej Bohom darovanej slobode rozhodnutia nemal šancu prijať Pána Ježiša ako svojho osobného Spasiteľa, sa stalo prioritou a žiaľ človek na tento trik naletel, prijal ho všetkými desiatimi.

Na prenose informácií nieje nič zlé. Okrem rádia máme po ruke televíziu, internet, tlačové médiá. Pokiaľ veriaci človek dokáže odfiltrovať podstatné od zaťažujúceho balastu, je všetko v poriadku. To však dokáže málokto, i na veriacich útočí satan a viac ako na ostatných. Nechcem zatracovať spôsob šírenia informácie an-block. Dávajme si však pozor čo sa snaží do nás svet(satan) nahustiť.Porozmýšlajme nad tým čo denne počujeme. Správy o nešťastiach, správy o zlyhaniach, správy o hrozbách, správy o ohrozeniach.

Zamyslite sa na chvíľu. Ráno sa zobudíte a .... zapnete rádio. Vstúpite do prostriedku mestskej hromadnej dopravy .... rádio. Prídete do práce zapnete rádio .... Ak máte auto, jazdu Vám spríjemní .... rádio. Poobede sa vrátite domov, rádio .... v podvečer ho vystrieda televízor ....

Z dňa ktorý má 24 hodín cca osem prespíte a ostatný čas ste zahlcovaní informáciami, ktoré zapratajú Vašu myseľ natoľko, že Boh do nej nemôže vstúpiť. Je pre Vás dôležitejšie vedieť či na Malorce sa utopil turista, alebo to či Vás Boh stále a neskonale miluje? Je pre Vás dôležitejšie vedieť ako Mc Gayver poskladá traktor zo žuvačky a doktor Haus vylieči nevyliečiteľného simulanta ako to, že sa blíži čas kedy nastane obdobie hojnosti a následne súženia? Kde sú naše hodnoty?

Domnievam sa, že človek by si mal určiť priority. Popri tom samozrejme môžu fungovať i všetky mnou v tomto článku odsuzované veci. Ide o to, čomu dá človek prednosť a koľko času si denne vyhradí pre Boha. Nikto predsa netvrdí a nechce, aby veriaci žil ako pustevník, ktorý sa všetkého zriekol. I tento spôsob viery je podľa mňa chorý. Boh nám doprial a dáva. Všetko to čo okolo seba vidíme a denne používame. Je to pre naše ego a zároveň je to skúška, ako dokážeme čeliť nástrahám toho zlého. Neviem ktorá osobnosť použila výraz "všetkého s mierou" a mal pravdu. Veriaci musí rozlišovať, a v dnešnom svete sa pohybovať s eleganciou delfína. Nepodstatné si nevšímať a to, čo je pre jeho spásu dôležité brať všetkými desiatimi. Všetko mám k dispozícii ale nie všetko mi prospieva ....

Bola to najzvláštnejšia rozlúčka a odchod v celej histórii. Bol tam Pán Ježíš, ktorý nedávno vstal z hrobu, stáli tam učeníci. Počúvali Jeho slová tak ako mnohokrát predtým. Pán hovoril o príchode Ducha Svätého a o ich úlohe byť Jeho svedkami tu na tejto zemi.

Potom sa stalo niečo zvláštne. Lukáš píše, že Ježíš vyviedol učeníkov k Betánii (verš 50) a keď ich žehnal, vznášal sa do neba. Verš 51. Marek to zapísal tak, že bol vzatý hore do neba a zasadol po Božej pravici. (Mar 16:19)

Muselo to byť úžasné vidieť Pána Ježiša ako vystupuje do neba. Pozoruhodné bolo aj to, čo sa stalo potom. Učeníci neboli rozčarovaní alebo smutní z Jeho odchodu. Ich reakcia vyjadrovala, že pochopili svoje poslanie. Klaňali sa Mu (Luk 24:52) a s radosťou sa vrátili do Jeruzaléma, kde v modlitebnom stíšení očakávali zoslanie Ducha (SK 1:12-14). Potom po Jeho prijatí (Sk 2) sa rozišli a všade roznášali tú "Dobrú zvesť" (Mar 16:20)

Ježiš odišiel a Svätý Duch prišiel. Boh nás neopustil. A nezabúdajme, že je všade tam, kde sa dvaja, traja a ... zídu v Jeho mene. (Mat 18:20)

Lýdia bola židovskou proselytkou, zrejme žena z vyšších vrstiev, ktorá bola hlavou domácnosti, obchodovala s Lydijským purpurom. Ako pravá veriaca sa účastnila synagogálnych bohoslužieb a dodržiavala sabat, ktorý trávila v modlitbách a rituálnom omývaní na brehu rieky.

Práve tam nastal zásadný obrat v jej živote, po tom ako do týchto miest zavítal apoštol Pavel. Ničmenej ani on by nedokázal obrezať jej srdce a vypôsobiť jej znovuzrodenie. To sa stalo, až na priamy zásah Pána, Ježiša Krista (verš 14). Napriek tomu, že išlo o bohabojnú ženu, ktorá prekypovala pohostinnosťou, ktorá bola úprimne veriaca a dodržiavala všetky predpísané starozákonné vieroučné príkazy (Zákon), jej musel Pán otvoriť srdce a tým ju zachránil. Ak by na jej spásu stačila pôvodná viera, prečo by to robil?
Odpoveď je jednoduchá. V dobe SZ išlo o zasľúbenie, ktoré sa naplnilo príchodom Pána Ježiša (Ga 3:16), a tak od toho času niet inej záchrany len skrze Pána Ježiša Krista.

Veru tak priatelia. Milosť Božia, zásahy z Jeho strany sú len a len v Jeho moci, či sa to niekomu páči alebo nie. Zvestovanie Evanjelia niekoho zachráni, iného ešte väčšmi zatvrdí. Dnes a denne to máme možnosť vidieť v našom okolí. Mali by sme preto prestať hlásať Evanjelium? To v žiadnom prípade. Pozerajme dopredu, tak ako Lýdia. Myslime na veľké Božie veci a tie všedné prenechajme svojmu trápeniu. Hovorme bez strachu o obsahu Evanjelia, ktorým je Pán Ježíš Kristus, ktorý premieňa človeka, prináša pokoj, zjavuje spravodlivosť Božiu, pôsobí vieru a prináša nový život.

Úzkosť, strach a obavy. Toto sprevádza človeka od chvíľe, kedy prví ľudia v raji zhrešili. Máme plné právo domnievať sa, že v tom momente ako poznali, že sú nahí, spoznali i strach. Preto sa skryli, začali sa obávať trestu. Spravodlivosť na seba nenechala dlho čakať.

Od tej doby sa človek obáva okamihu, kedy bude stáť pred svojím Stvoriteľom. Snaži sa svoj život na tejto zemi a v tomto tele predlžovať koľko sa len dá. Je však len na Hospodinovi, ktorý každému vymeral jeho vlastný čas, kedy sa pred Neho dostaví. Podvedome to tuší každý z nás.

Paradoxne je možno strach z tohoto okamihu príčinou, prečo ľudia odmietajú uznať existenciu Boha. Je to ako hra na ničotu. Čo nevidím a načo si nemôžem siahnuť, to neexistuje. Človek si stanovil svoje pravidlá morálky a spravodlivosti, ktoré považuje za dokonalé. Aký omyl. Tieto pravidlá sa menia časom podľa potrieb tej či onej komunity, iné sú v každom štáte.

Žalmista však hovorí o opaku. Nemusíme sa báť chladného tieňa smrti, pretože Pán je s nami. Máme domov u Boha, ktorý nás čaká (2Kor 5:1-8)

Spisovateľ W.H. Ridgeway si spomína na detsvo, keď chodieval zbierať čučoriedky. Keď mali s kamarátmi plné košíky sadli si k neďalekej železničnej trati. Vždy pri západe slnka prihrmel vlak a "prešiel ich". Samozrejme, že to obrovské monštrum ich prešlo len tieňom. Sedeli tam a hoci vedeli, že im nehrozí žiadne nebezpečenstvo, triasli sa v očakávaní blížiacej sa lokomotívy s vagónmi. Po krátkom okamihu ich zaliala žiara zapadajúceho slnka.

Kresťan sa má na smrť pozerať ako na temné dvere za ktorými je jasná žiariaca brána, ktorá vedie do života - večnosti s Ježišom.

Cesta životom nie je strašná
ak Spasiteľom necháš sa viesť
je len plná tieňov
do krajiny večného dňa
ňou musíš prejsť.

Pavel sa tu zmieňuje o Bohu, ktorý sa človeku zjavuje bez toho, aby o ňom chcel vedieť, bez toho, aby ho hľadal. Vidí Ho všade, v kráse a rozmanitosti prírody, v zložitosti fungovania organizmov, v nastavení prírodných zákonov. Väčšina však tieto dôkazy Jeho existencie v evidentných faktoch odmieta a vysvetľuje si ich beh a fungovanie na iných princípoch, verí iným faktorom, ktoré schováva za dĺžku vývoja vesmíru a schopnosť prírody sama seba zdokonaľovať.

Aj starí Gréci tušili, že s uctievaním ich „božstva“ nie je všetko v poriadku. „Neznámeho Boha“ mali ako takú poistku! Čo keby sa mýlili, a komplikovaný systém bohýň a bohov by nebol skutočnosťou. A tak postavili sochu „Neznámemu Bohu“.

Existujú prípady, kedy sa takáto „poistka“ používa dodnes, existujú príklady, kedy sa ľudia snažia „poistiť sa“ (jak v súčasnosti, tak v minulosti). Deje sa tak podobne ako v časoch keď Gréci uctievali „neznámeho Boha“. I dnešní ľudia prijatím vierovyznania a návštevou bohoslužieb rôznych cirkví, ku ktorým sa sporadicky (podľa potreby okolia a vlastného zaťaženého svedomia) hlásia, to len potvrdzujú.

„Neznámy Boh“ v čase kedy Pavel navštívil Atény, je ten istý BOH, ktorý je Stvoriteľom, ktorý je dodnes jediným pravdivým Bohom! Každý človek to o Ňom vo svojom vnútri vie, nie však každý je schopný a hlavne ochotný tento fakt akceptovať, prijať. Dôvodov pre odmietanie je viacero, jedným z tých hlavných je, že tento „Neznámy Boh“ požaduje vieru a odovzdanie sa konkrétneho človeka. To prakticky znamená vzdať sa lipnutia na materiálnych hodnotách, lipnutia na lákadlách tohto sveta, na pôžitkoch, prioritách. On prejavil a prejavuje Svoju Lásku voči nám a očakáva jej opätovanie. „Neznámy Boh“ = Boh Stvoriteľ o ktorom hovorí Písmo, Pavel v Skutkoch a svedectvá nespočetného množstva kresťanov, za to ponúka opätovanie vzťahu, opätovanie Lásky, ponúka večný život. Mnoho ľudí sa mylne domnieva, že krstom v perinke prešlo do stavu, ktorý im zabezpečí spásu napriek tomu, že za ňu budú musieť niečo zaplatiť v časopriestore medzi svojou vlastnou telesnou smrťou a vstupom do Kráľovstva Nebeského. Nie je to tak!

Jedinou cestou je poznanie toho „Neznámeho boha“, ktorý sa tak ako za čias Pavla, tak i v súčasnosti, zjavuje v povedomí každého človeka. V momente ako Ho požiadame o to, aby nám o Sebe zjavil Pravdu, budeme do nej uvedení a z „Neznámeho Boha“ sa stane Boh milujúci, odpúšťajúci, spravodlivý, Boh Stvoriteľ, Hospodin, OTEC.

Prvá smrť, druhá smrť. Väčšina veriacich o tom nemá ani páru. Sú strašení odpadnutím a večným peklom.

Kľúč nachádzame v súvislosti s Knihou života, ktorú na iných miestach v Písmach dávame do súvisu s predzvedením a vyvolením, dvomi Božími avizovanými zásahmi, ktoré sa priečia svetským cirkvám.

Každý jeden z nás, či už verí alebo nie raz predstúpi pred Boží súd. Neveriaci bude odsúdený, veriaci omilostený.

Pozor na význam slova veriaci! Veriaci môže byť aj komunista, ktorý verí v systém, hinduista ktorí verí vo svojho Boha, mormón, ktorý verí, že je malinkým bohom, resp. bude mu pridelená zem, planéta, svet, kde bude ako boh rozhodovať.

Zamyslime sa nad citovanými veršami. Aj veriaci aj neveriaci v istý čas vstanú. Vstanú telesne. Veriaci obdrží oslávené telo, neveriacemu bude ponechané neoslávené telo. Účel telesného vzkriesenia v Písmach je jasný. Jeden bude oslávený a bude mať dokonalé telo podobné tomu, v ktorom odchádzal náš Pán. Druhé bude podobné, ale len z príčiny, aby človek mohol pociťovať zlo, ktoré si vybral a trest, ktorý je jeho dôsledkom.

Ťažko sa tieto slová počúvajú a ešte ťažšie uvedomujú. Zvlášť v prípadoch, kedy si dané skutočnosti dávame do súvislosti s našimi blízkymi. O to viac by mal človek prahnúť po Bohu, skúmať či je zapísaný v knihe života, starať sa o oslavu Boha. Nevieme kto je, resp. bude naším bratom, sestrou v blaženej večnosti, vieme však jedno, že treba o tejto istote dopadu Evanjelia hovoriť vždy a všade bez ohľadu na výsledok. Zasejme, žať bude ten, ktorý dáva vzrast. Až sa raz hroby otvoria, budeme prekvapení, koľkých milovaných stretneme a koľkých už žiaľ nie.

Celosvetová kríza so sebou priniesla strach. Strach obyčajných ľudí, ktorí za najväčšie zlo považujú upieranie si toho, čo voláme blahobytom. Ľudia zhromažďujúci si svoje poklady v bankách, drahých kameňoch a kovoch sa začali zo strachom dívať do budúcnosti. Majetok, nehnuteľnosti a dostatok financií je to to jediné a najhlavnejšie v ich životoch čo majú. Podriadili tomu celý svoj doterajší spôsob bytia a vedú k tomu i svoje deti.

Naopak kresťania, pozerajú na dnešný stav sveta z pohľadu viery. Vedeli, že takáto alebo podobná situácia raz príde. Vedia, že ak sa vyrieši jedna, onedlho príde ďalšia a ešte horšia. Napokon, o tom čo svet a na ňom žijúcich kresťanov čaká informoval už náš Pán Ježíš a ako to celé dopadne podrobne opisuje posledná kniha Zjavenia Jána.

Ľudia žijúci bez Boha prepadajú beznádeji, trasú sa o svoju existenciu. Ľudia žijúci s Bohom pokojne hľadia vpred.

Pridajte sa k nám, poďte do Božej rodiny a nestrachujte sa. Pán Ježíš na Vás čaká!

Ustanovenie dňa a noci je akýmsi prvým znakom spustenia času. Napriek tomu, že Boh v Genesis používa v opise Stvorenia slovo "deň" ešte pred stvorením pre človeka viditeľného svetla, Slnko a Mesiac odteraz oddeľujú deň a noc jasne a neomylne.

Čas pre Hospodina nehrá žiadnu roľu. Človek začal odratávať históriu i svoj vek. Práve na základe svetla a tmy, dňa a noci vypočítal kalendár, ktorého jednotkou je čas od sekundy až po rok, storočie a milénium. Nezáleží na tom koľko dní má rok podľa židovského, pravoslávného, či gregoriánského kalendára. Deň strieda noc a čas nezadržateľne plynie.

Sme o rok starší, a či nám bude dopriané prežiť všetky dni až do príchodu toho ďalšieho, nevie nik. V dnešnom uponáhľanom svete akosi nie je na Boha čas. Je to pre jednotlivca fatálna chyba. Odkladať teda rozhodnutie o prijatí Spasiteľa na čas "kedy budem mať čas", môže znamenať odloženie navždy.

Ježíš Kristus otvoril obdobie Milosti, ktoré trvá do dnes. Luk. 4:17-20. Každý človek od tej doby môže k Nemu prísť po ospravedlnenie. Pán Ježíš zatiaľ trpezlivo čaká. Pre človeka však existuje obmedzenie v čase, ktoré vyplýva z Božieho Slova. Nik nevie kedy Jeho život skončí a nik nevie, kedy sa Kráľ kráľov vráti. Obidve udalosti znamenajú koniec šance dosiahnuť ospravedlnenie a tým večný život v blaženosti nebeského kráľovstva. Neodkladajme teda svoj čas na neurčito ktoré pre nás môže znamenať zatratenie a večné utrpenie.

Byť bohatý a slávny ešte neznamená byť spokojný. Keby tomu tak bolo, nuž športovci, ktorí sú milionári by nebrali zakázané drogy, ktorými ohrozujú svoju kariéru a neraz i život. Keby áno, bohatý právnik by mi s plačom nehovoril , že by sa rád všetkého vzdal, keby to pomohlo zmeniť správanie a život jeho syna. Keby to tak bolo, nebol by stúpajúci počet rozvodov. Žiaľ, najčastejšie sú to významní ľudia. Spokojnosť a šťastie pochádza z iného prameňa, ako sú bohatstvo a sláva.

Šalamún v Kazateľovi 5 kap. hovorí, že sa nemôžeme diviť, že chudobní sú utláčaní a právo a spravodlivosť sú potláčané, keď vo svete vládnu hriešni ľudia (v.7). Život tých, ktorí majú peniaze, nie je taký ružový, ako by sa zdalo. Nikdy nie sú spokojní s tým čo majú a musia sa dívať na to ako ich bohatstvo míňajú iní (v.9-10). Človek spokojný s málom môže pokojne spať, kým bohatý bdie a bojí sa o svoje bohatstvo (v.11-12).

Ako je to s Tebou? Si nešťastný, alebo spokojný? Apoštol Pavel napísal, aby sme neboli "namyslení a nedúfali v neisté bohatstvo, ale v Boha, ktorý nás bohato všetkým zaopatruje". (1Tim 6:17). Len keď dôverujeme Bohu, nájdeme pravú a trvalú spokojnosť.

Kto má Krista je bohatý a netreba mu viac.

Väčšine ľudí sa zdá, že vrch je strmší ako v skutočnosti je. A to najmä vtedy keď sú unavení alebo nesú ťažký náklad. Dokázala to aj jedna anketa. Keď mali opýtaní odhadnúť sklon svahu, vždy sa im zdal väčší. 10-stupňový mal podľa nich 30 stupňov, 5-stupňový 20 atd. Nikomu z nich sa nechcelo veriť, že sa tak veľmi mýlili.

Keď sme zaťažení a vyčerpaní, aj ten najmenší problém sa nám môže zdať príliš zložitý a nezvládnuteľný. V skúškach života sme v pokušení sadnúť si na úpätí vrchu, pretože sa nám vidí príliš strmý.

To je dôvod, prečo potrebujeme povzbudenie Božieho Slova. Upriamuje našu pozornosť na Boha, ktorý pozná naše potreby. Izaiáš píše: "Či nevieš? Ak si nepočul: Večný Bôh Hospodin, ktorý stvoril konce zeme, neustáva ani nezomdlieva; nikto nevystihne jeho rozumu!"

Pretože tak často mylne hodnotíme ťažkosti v živote, potrebujeme odvahu neprestať kráčať, aj keď sme v pokušení vzdať sa. Vykročme dnes vo viere a pridajme sa k tým, "ktorí očakávajú na Hospodina, nadobúdajú novej sily; vznášajú sa na perutiach ako orli; bežia a nezomdlievajú, chodia a neustávajú. (v.31) V Jeho sile môžeme zdolať akýkoľvek strmý vrch. "

Prečo niektorí ľudia na Evanjelium reagujú a iní nie? Podľa apoštola Pavla práve toto je dôkazom Božieho vyvolenia. Iba Bohom oslovený, vyvolený človek reaguje tak, že Evanjelium, "Dobrú zvesť" skutočne prijíma a obracia sa k Bohu s pokorou, pokánim a láskou.

Vyvolenie dosvedčuje veriacemu, že celé jeho spasenie pochádza od Boha a je výsledkom Jeho zvrchovanej Milosti. Vykúpenie výlučne skrze Krista prijímame vierou, žiadnymi skutkami a vlastnými zásluhami.

Vyvolenie priamo uisťuje veriaceho o jeho večnom bezpečí a odstraňuje všetky príčiny strachu a malomyseľnosti. Jeho postavenie ospravedlneného človeka nemôže nič ohroziť a ani odlúčiť od Božej lásky.

Uvedomenie si vyvolenia vedie veriaceho k väčšému úsiliu vyhýbať sa hriechu. S požehnaním, ktoré vyplýva z vyvolenia si veriaci uvedomuje, že práve ono je príčinou pokojnej, radostnej a vďačnej lásky, hnacou silou posväcujúcej vďačnosti.

Tieto úžasné slová zasľúbenia sa vzťahovali na izraelský národ. Podobné zasľúbenie nájdeme i v Novom zákone, a tieto verše sa týkajú novozmluvného ľudu.

Paralela týchto dvoch zdanlivo nesúvisiacich veršov sa núka v kontexte v akom boli uvedené. V prvom rade to je Milosť, ktorá bola daná ako Izraleu, tak pohanom. Skrze milosrdenstvo Boh poskytoval ľudu obživu bez toho, aby prstom pohli. Aby mohli svätiť siedmy deň, v šiesty dostali dvojnásobnú dávku. V druhom rade to bola akási skúška či národ obstojí v dodržiavaní Bohom určeného zákona.

V Evanjeliu Matúša šiesta kapitola čítame, aby sme sa nestarali o zajtrajší deň ale prioritne hľadali Božiu vôlu a ostatné nám bude pridané. Ak voláme po Bohu, dostávame Milosť. I formou materiálnych okolností, ktoré nám napokon zaručia čas, ktorý môžeme stráviť s Ním, namiesto toho, aby sme sa pľahočili vo svete na ceste za obživou. Boh pozná naše priania a túžby dávno pred tým ako si ich vôbec uvedomíme, či vyslovíme. Veď akoby aj nie. Je to predsa On, kto všetko riadi a napriek tomu nešiaha na slobodnú vôľu.

Tak ako zadarmo padala mana z neba v čase, kedy mal mať národ čas a pokoj na Boha, tak dnes na nás padá mana-milosť. Zahoďme starosti o zajtrajší deň za hlavu, prežívajme Božiu Milosť na tento deň a buďme si istí, i zajtra nám ju Boh poskytne rovnako ako dnes.

Pán Ježíš Kristus svojím vykúpením Božieho ľudu nastolil princíp všeobecného kňažstva. Jedná sa o kolektívnu službu, kde žiaden služobník nemá titul kňaz. Až poapoštolské diela ako prvý list Klementov či Tertuliánove a Hippolytosove práce sa vracajú ku chápaniu kňažstva z dôb SZ.

Kresťania sa však musia držať Svätého Písma a nie ľudských učení, preto nejde inak ako akceptovať Slovo, ktoré hovorí o všeobecnom kňažstve, služobníctve.

List Židom podrobnejšie objasňuje chápanie titulu veľkňaz, ktorý prináleží jedine hlave Cirkvi, ktorou je Pán Ježíš Kristus. Cirkev ako Kristovo telo a nový Izrael je pomazaná ku kňažstvu vo svete, má roľu sprostredkovateľa, ktorý hlása Božiu vôľu voči ľudstvu a na modlitbách prináša potreby ľudí pred Boží trón.

Jej príslušníci prinášajú i duchovné obety, ktoré sú milé Bohu pre Pána Ježiša a hlásajú mocné skutky toho, ktorý nás povolal z tmy do svojho svetla. Pre veriacich z toho vyplýva povinnosť, záväzok žiť svojím životom tak, aby bolo meno Boha a Jeho spasiteľné dielo denne oslavované pred svetom. Každý z nás neraz padá a bez pomoci Boha i skrze spoločenstvo bratov a sestier by nedokázal vstať. Buďme Bohu vďační a ako správni kňazi oslavujeme Jeho meno vždy, či už sme na kolenách, v blate alebo v radostnom kruhu našich spoločenstiev.

Keď izraelský národ na svojej ceste púšťou prišiel do Kananajskej zeme, bolo Jericho jeho prvou prekážkou na ktorú narazil. S Božou podivuhodnou pomocou Izrael toto mesto dobyl. Vtedy Jozue, vodca ľudu, vyslovil nad mestom zlorečenie.
Nech je zlorečený pred Hospodinom muž, ktorý by povstal a staväl toto mesto, Jericho

Jericho ako mesto zlorečenia je v Biblii obrazom nás ľudí, ktorí sme sa vďaka hriechu dostali pod spravodlivý rozsudok svätého Boha.

V Božom Slove je najmenej na piatich miestach uvedené spojenie Božieho milosrdenstva práve s Jerichom. Tri z týchto miest máme v Lukášovom Evanjeliu, ktoré nám zvláštnym spôsobom predstavuje Božiu Milosť. V 10. kapitole čítame podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi, ktorý prišiel na pomoc tomu zranenému, napoly mŕtvému človeku, ktorého na ceste z Jeruzaléma do Jericha prepadli lotrovia. V 18. kapitole máme uzdravenie slepého žobráka pred bránami Jericha, napokon v 19. kapitole čítame o vrchnom colníkovi Zacheovi, ktorý chcel aspoň vidieť Ježiša a skutočne s ním mal i nezapomenuteľné stretnutie.

Nehovoria všetky tieto udalosti, ktoré ukazujú na Božie Milosrdenstvo v súvislosti so zlorečením k našim srdciam? Boh by chcel, nám ľuďom, ktorí si zasluhujeme Jeho rozsudok zatratenia, preukázať Milosrdenstvo. Chce nás omilostiť. To jediné čo musíme urobiť je, že priznáme a vyznáme svoj stratený stav a vďačne túto Milosť prijmeme.

Ako Božie dietka označujú ľudia nevinných novorodencov, v pokročilom veku tak nazývajú všetkých, ktorí skrze vieru prejavujú lásku dobročinnosť, ktorí sa nepriečia nariadeniam cirkví a ich vodcom. Skutočnosť je ale iná. Človek sa Božím dieťaťom stáva vo chvíli, kedy prijíma posolstvo Evanjelia, kedy prijíma Otca za svojho, kedy uverí v zástupnú obeť a meno Pána Ježiša, kedy sa znovuzrodí.

V tomto momente vzniku práva a moci stať sa a nazývať sa deťmi Božími sa ešte láska, dobročinnosť, spolupatričnosť a obetavosť neprejavuje, teda nie je to tým, čo by nás oprávňovalo volať sa deťmi Božími. Všetky tieto atribúty, ktoré charakterizujú vlastnosti znovuzrodeného prichádzajú až potom a sú výsledkom vedenia Duchom Svätým. Iste aj u neveriacich sa takéto vlastnosti vyskytujú, nemajú však nijakú spasiteľnú moc a nesúvisia s darom večného života.

Jún začína dňom detí, medzinárodným sviatkom. Otcovia, mamy berú svoje ratolesti na výlety, k rôznym zábavkám, dopriavajú im viac pozornosti, pôžitkov a lásky. Inak je to v prípade vzťahu medzi Otcom a Jeho Božími deťmi. Jeho láska prúdi smerom od Neho k nám neustále v nezmeniteľnej sile, naplno. Bez ohľadu na to, či s ňou v danom momente pohrdáme, ignorujeme ju alebo preciťujeme, je tu stále. Neprejavuje sa vo svetských pôžitkoch a radovánkach, ale v ochrane, vedení a bezpečí počas kráčania týmto slzavým údolím. Prejavuje sa v pohľade do budúcna, do večnosti. To žiaden iný rodič svojim deťom zaručiť ani dať nevie. Využívajme svoje právo i moc volať sa Božími deťmi naplno v každej životnej situácii. Buďme nimi, buďme svetlom sviece v tme, soľou tohoto sveta. Hlásajme dobrú zvesť, žime život Božích detí tak, aby aj iní túžili stať sa nimi skutočne.

Pre Máriu i celú rodinu bola Lazarova choroba niečím zlým, vedúcim k smrti. S nádejou prišli za Pánom a očakávali, že sa ihneď vyberie ku chorému, poprípade uzdraví ho na diaľku. Pán však namiesto okamžitého zásahu ostal ešte dva dni na mieste, napriek tomu, že Martu, Máriu i Lazara miloval.

Príbuzným iste behali v hlave myšlienky spochybňujúce Jeho lásku, podobne ako je to i v dnešnej dobe, kedy sa zdá, že Boh neodpovedá na naše motlitby, prosby, ktoré vonkoncom nemajú motív vlastného prospechu.

Ako čítame, Lazar umiera a po štyroch dňoch je opäť medzi živými. Ak by ho uzdravil ihneď, nemal by tento čin takú silu, výpovednú hodnotu. Nemohli by sme Lazarov prípad správne pochopiť. Ako vopred avizoval, nemohol by sa Boží Syn osláviť v plnej moci. Zobudiť mŕtvolu človek nedokáže, môže to urobiť iba Boh. Prorok Ezechiel hovorí o suchých kostiach 37:4-15, ktoré obživuje Boh. Takí sme všetci. Mŕtvi od narodenia, mŕtvi v duchu, mŕtvi v hriechu, prestúpení. Iba Boh môže povolať, oživiť, osláviť sa svojou Milosťou, Láskou, tak ako nám to dokázal Pán Ježíš v prípade milovaného Lazara. Ťešme sa, radujme, ďakujme Bohu, milujme, spievajme mu na chválu a neustávajme. Jeho Milosť a Láska je nekonečná!

Keď sa človek pozrie na tak milé a jemné zvieratko ako je hrdlička, budujúca si domov, starajúca sa o potomstvo, dodržiavajúca monogamiu, musí sa mu zdať, že Boh je krutý keď požaduje skoncovanie života matky, byť vtáka.

Ak si však uvedomíme, aký strašný je v očiach Boha hriech, ako je nezlúčiteľný s Jeho svätosťou a čistotou do ktorej nás k Sebe povoláva, začína nám byť všeličo jasnejšie. Tak ako hrdlička, i Kristus bol nevinný. Tak ako hrdlička, i Kristus je tým, ktorý sa stará o svojich. Tak ako hrdlička i On musel zaplatiť svojou drahou krvou. Čo viac, i spôsob vyliatia Jeho krvi je totožný so spôsobom, ako v prípade hrdličky. Nezabili Ho hneď, len Ho "natrhli", jeho krvou bola pokropená nielen cesta, kríž a látka do ktorej umŕtvené telo zavili, jeho krvou bol pokropený "oltár" zmiernej obete. Jeho ostatok krvi vytiekol podobne ako v prípade symbolickej obety hrdličky k jeho základu.

Nikdy nedokážeme pochopiť v plnosti Božiu lásku k nám pokiaľ sme v týchto telách. Predobraz obete nevinnej a čistej hrdličky mala židom, a i nám dnes ukázať na to, čoho bol Boh schopný z lásky k nám. Hrdlička nevedela čo ju čaká, Kristus áno. A predsa sa rozhodol podstúpiť túto obetu.
Boh nás miluje! Dal svojho Syna aby sme mohli do Jeho prítomnosti! Čo viac si môžeme želať?

Nerovnosť pohlavia je zakódovaná samotným Stvoriteľom a je tým najprirodzenejším, najjednoduchším a zároveň najgeniálnejším riešením, ktoré napĺňa manželský zväzok a udržuje ho funkčným. Už na počiatku hovorí Boh, že ženu stvoril mužovi na pomoc (Gen 2), pri tom pamätal na všetky mužove i ženine potreby.

Postavenie muža, čoby hlavy rodiny nespočíva v despotickom a egoistickom presadzovaní svojej vôle, ale v zodpovednosti, ktorú v konečnom dôsledku ponesie. Jak pred rodinou a spoločnosťou na tomto svete, tak neskôr pred Bohom. Túto zodpovednosť, prisúdenú Bohom na seba berie muž v okamihu uzatvorenia manželstva. Rodičia odovzdávajú svoju dcéru do rúk muža, ktorý jej má poskytnúť nielen lásku, ale i materiálnu zábezpeku, životný priestor, možnosť sebarealizácie, bezpečnosť. Naopak žena, poskytuje mužovi pokojný prístav plný opätovanej lásky, radosť, potomkov, napĺňa mužove sny podobne ako muž ženine, pomáha mu, stará sa o neho tak, ako to len žena dokáže. Táto harmonická symbióza, ponorená v láske, ktorá až preteká von z manželstva je ideálnym vzťahom, ktorý trvá až za hrob.

Plánované rozhodnutia, neváham povedať všetky rozhodnutia, treba preberať spoločne, hľadať ideálne riešenia, prosiť Boha, aby nám dal skrze Ducha Svätého múdrosť, trpezlivosť a napokon sa dohodnúť na smerovaní. Potom prichádza moment dohody,"takto to bude". Od tohoto okamihu preberá za padlé rozhodnutie plnú zodpovednosť muž s tým, že ak by aj rozhodnutie nebolo správne, nikdy nesmie žene povedať, „Veď aj Ty si to chcela“. Do tejto chvíle mal možnosť využiť svoje právo posledného slova! Od teraz je to už len jeho rozhodnutie, jeho zodpovednosť, jeho bremeno, pretože on je hlavou rodiny a ženy. Múdra žena (Prísl. 19:14) ani v prípade zlej voľby nikdy mužovi nepovie, „Vidíš kam si nás to dostal!“, pamätá na to, že i ona mala priestor sa k rozhodnutiu vyjadriť. Niekedy naše smerovanie nemusí dopadnúť podľa našich predstáv. To sa stáva vtedy, ak chceme Bohu do Jeho plánu hovoriť a nerešpektujeme Jeho vôlu. Stáva sa to i v prípadoch, kedy sme Jeho vôľu rešpektovali. Vtedy vedzme, že Boh nás vedie a vychováva, preto to čo sa nám javí ako neúspech, zlo, či katastrofa bude pre nás v konečnom dôsledku tým najlepším riešením, rozhodnutím.

Z času na čas každý z nás zažije stav úzkosti, pocit beznádeje, strachu a bolesti. Koľko ľudí denne volá "Bože môj!" A odpoveď neprichádza.

Boh nás vo svojom Slove vybáda aby sme k Nemu volali, zároveň však dodáva, že Ho budeme oslavovať. A o to tu ide.

Vzývanie je viac ako len povedať mu o svojom trápení. Vzývanie je volanie o pomoc. Ten kto potrebuje pomoc, kto je v ohrození nešepká. Volá, kričí tak aby sa k ušiam záchrancu jeho apel dostal. Boh vie o našich trápeniach a súženiach skôr ako nastanú. Boh presne vie aj to ako na nás vplývajú. Boh vie ako trpíme. Väčšinou si zlo a súženia privodíme sami. Či už nesprávnym rozhodnutím, alebo odmietaním Boha, Jeho rád a Jeho Slova. Takí sme my ľudia. Akonáhle sa začneme mať dobre, Boha prestávame potrebovať. Keď nám začne tiecť do topánok, voláme "Bože môj! Prečo?"

Každý, byť sebalepší kresťan padne. Každý, byť navonok vyzerajúci stopercentne veriaci zapochybuje, každému sa v živote prihodia veci, ktoré nie sú príjemné. Aj keď voláme o pomoc a odozva neprichádza, vedzme, že Boh o našich trápeniach vie. Verme, že napokon tak či onak zasiahne. Možno nie tak ako by sme si to predstavovali my sami, no iste pre nás v konečnom dôsledku tým najlepším spôsobom. Veď aj dieťa, ktoré zderieme pretože pustilo v kuchyni plyn sa v prvom momente na nás díva krivým okom, neskôr pochopí. Volajme o pomoc vždy, keď to budeme potrebovať a berme Božie rozhodnutia tak, ako prídu... Boh spája naše vytrhnutie z krízovej situácie vždy so Svojím oslávením. A ak to nepríde vzápätí aj tak budeme v konečnom dôsledku Boha oslavovať... až vtedy keď pochopíme...

Táto múdra veta nás sprevádza po celý náš pozemský život. Rozhodujeme sa prakticky od veku batoľaťa až do konca svojho života. Niektoré rozhodnutia majú váhu takpovediac mini a ich dopad je časovo obmedzený, iné rozhodnutia menia naše životy navždy. Správnosť alebo mylné rozhodnutie v prípade našej voľby sa niekedy ukáže vzápätí, inokedy po rokoch.

Človek je tvor nedočkavý, tvrdohlavý, ješitný a pyšný. Svoje rozhodnutia (nech už dopadnú akokoľvek) si v prvom rade chce obhájiť, nech to stojí, čo to stojí. Ak bolo rozhodnutie správne, pyšne očakáva pochvalu od svojho okolia, ak bolo nesprávne obhajuje sa objektívnymi príčinami z času rozhodnutia, okolnosťami, ktoré majú jeho chybu ospravedlniť. A že sa ich dá vždy nájsť za fúrik, je každému jasné. V liste Rimanom sa píše, že každý človek bude súdený podľa toho, ako sa postavil k skutočnosti poznania Boha, či už ako Stvoriteľa (ktorý je vidieť po celom svete bez ohľadu na to, či ste indián alebo Laponec) alebo ako Spasiteľa. (Rim 1:18-20; 3:21-26). Kto Boha oslovuje ako Stvoriteľa, tomu sa dá poznať i v osobe svojho Syna, Spasiteľa.

Je to jedno z rozhodnutí, pred ktoré je postavený v priebehu svojho života každý človek a záleží len na ňom či sa rozhodne Boha do svojho života vpustiť alebo zapudiť. Je to rozhodnutie, ktorého konečné overenie človek definitívne a sto percentne spozná až v dobe, kedy napraviť svoj omyl už nebude možné. Napriek tomu, že Boh v životoch veriacich koná a svoju Otcovskú tvár ukazuje veriacim prakticky denne, plnosť poznania Boha a správnosť našej voľby je stále v budúcnosti. Toto kľúčové a najzávažnejšie rozhodnutie v živote človeka vychádza z viery, a až potom človek spoznáva správnosť svojej voľby nielen z písaného Slova Božieho, ale aj zo slobody v Kristu Ježišovi, zo zbavenia sa bremena tohto sveta, z vyslobodenia sa z otroctva satana. Ten pravda ešte môže znovuzrodeným život riadne strpčovať, no dosah na spasenú dušu človeka už nemá.

Pre nás Európanov práve začal ďalší rok. Naše rozhodnutia z roka predchádzajúceho sú minulosťou, ktorá skrze prítomnosť zasahuje až do budúcnosti. Verím, že i v roku 2008 sa budete rozhodovať správne, alebo sa o to aspoň úprimne snažiť. Ak sa dostanete práve v nadchádzajúcich dňoch pred rozhodnutie o Bohu, verte že ide o voľbu s dopadom pre časové nekonečno. Rozhodnite sa tak, aby ste nemuseli hľadať výhovorky, objektívne príčiny, lacné omluvy, keď príde čas overenia si správnosti vlastného osobného rozhodnutia.

Biblia je najrozšírenejšia kniha, najlepšie predávaná a paradoxne najmenej čítaná a najmenej chápaná, porozumená. Biblická negramotnosť väčšiny je dôsledkom vplyvu rôznych náboženských, kresťanských smerov, ktoré svoje učenie povyšujú nad Slovo Božie, ktoré Slovo Božie využívajú nato, aby si ním podopreli svoje pohľady na vieru, Boha a praktiky, ktoré v Písmach nenájdeme alebo sú zavádzajúce prekrútením častí veršov.

Prichádza koniec roka a s ním i jeho symbol "Vianoce". Pôvodne oslavy "boha Slnka" boli v štvrtom storočí prevzaté a pokresťanštené, pretransformované na oslavu narodenia Pána Ježiša. Nikto nemôže spochybniť fakt Jeho príchodu, v tele ľudského jedinca, skrze človeka, Máriu. Avšak nikde v Písmach nenájdeme dátum narodenia Pána Ježiša, ktorý by sa tak stal dňom veľkolepých kresťanských osláv. Boh zámerne ponechal tento dátum skrytý, pretože podstatou príchodu Pána na tento svet je naplnenie Božieho plánu Spásy, porazenie satana, záchrana stratených a chorých, ponuka večného života a nie oslavovanie narodenín Krista.

Aký má zmysel raz do roka oslavovať Jeho narodenie a po ostatný čas si na Neho ani nespomenúť? Aký zmysel má štvortýždenný čas pred dňom Jeho domnelého príchodu byť milým, láskyplným, pozorným, keď ostatný čas v roku sa ľudia k sebe chovajú ako cudzí? Aký má zmysel návšteva chrámov, bohoslužieb v tomto období, keď nasledujúca návšteva príde až na Veľkú noc?

Slovo na mesiac November/07.

Slovo na mesiac Október/07.

Slovo na mesiac September/07.

Slovo na mesiac August/07.

Slovo na mesiac Júl/07.

Slovo na mesiac Jún/07.

Slovo na mesiac Máj/07.

Slovo na mesiac Apríl/07.

Slovo na mesiac Marec/07.

Slovo na mesiac Február/07.

Slovo na mesiac Január /07.

Slovo na mesiac December /06.

Slovo na mesiac November /06.

Slovo na mesiac Október /06.

Slovo na mesiac September /06.

Slovo na mesiac August /06.

Slovo na Júl /06.

Slovo na Jún /06.

Slovo na Máj /06.

Slovo na Apríl /06.

Slovo na Marec /06.