Roky 1009-1061

Po odstúpení Jána XVIII. (IXX.), sa na trón dostáva Peter, biskup albonojský, príbuzný stávajúceho vladára Ríma, Jána Krescenciusa. Vyvoľuje si meno Sergej IV. (1009-1012). Bol veľmi obézny, kronikári zaznamenali jeho prezývku "Bocca di porco", (bravčové ústa). Počas jeho panovania obsadil sultán Haken Jeruzalém a dal zdemolovať kostol postavený na mieste svätého hrobu. Sergej vyzval kresťanov na odvetu, aby sa s pomocou benátskej a janovskej flotily vydali oslobodiť Svätú zem. Je to prakticky prvá výzva na prvú križiacku výpravu. Ešte počas jeho éry zomiera Krescencius, doterajší konzul Ríma. Na jeho miesto sa dostáva opozičný kandidát tuskulánskej strany, ktorá pre svojho kandidáta na post pápeža presadila Jána, biskupa z Porta, ktorý si dáva meno Benedikt VIII. (1012-1025). Opoziční "krescenciovci" však zvolili na pápežský stolec kardinála Gregora, pred ktorým Benedikt uteká z Ríma k nemeckému kráľovi Henrichovi II. so žiadosťou o pomoc. Na jeseň roku 1013 sa vydáva Henrich na cestu do Ríma. Keď sa o tom dozvedel Gregor, uprázdnil pápežský trón a utiahol sa do kláštora. V skutočnosti Henrich zasiahol výmenou za pomazanie a korunovanie za cisára svätej rímskej ríše, ktoré prebehlo vzápätí po príchode do Ríma na Hromnice roku 1014. Vzťahy medzi Benediktom a Henrichom sa ešte väčšmi upevnili po tom ako v Ríme obnovil poriadok a poslušnosť voči pápežovi a sebe samotnému, po tom ako na Sardínii úspešne zasiahol proti Saracénom. V roku 1019 navštívil Benedikt Nemecko, aby v Bambergu vysvätil novopostavenú svätoštefanskú katedrálu. Po vysviacke mu cisár Henrich mesto Bamberg daroval. V praxi to znamenalo, že toto mesto na dôkaz svojho poddanstva voči pápežovi, posielalo každý rok do Ríma sto zlatých mariek a jedného bieleho koňa. V roku 1024 zomrel jak pápež Benedikt tak pol roka po ňom cisár Henrich.

Nástupcom Benedikta sa stal Ján XIX. (XX.), (1024-1032). Ján bol mladším bratom Benedikta, vlastným menom Romanus. Paradoxom je, že do svojho zvolenia za pápeža nebol ani kňazom. Bol však prefektom Ríma pôvodom z tuskulánskej grófskej vetvy. Zvolením dosiahol spojenie svetskej a cirkevnej moci do vlastných rúk. V októbri toho istého roku nastúpil na nemecký trón Konrád II., ktorého korunovali v roku 1026 v Miláne železnou lombardskou korunou a na Veľkú noc 1027 v Ríme cisárskou korunou svätej rímskej ríše. Počas tejto korunovácie prepukli v Ríme nepokoje, boje medzi rimanmi-talianmi a nemcami. Vládnuceho Jána navštívili poslovia carihradského patriarchu, ktorí žiadali, aby mu pápež priznal titul "Všeobecný patriarcha". Pápež Ján bol rozhodnutý tejto požiadavke vyhovieť, no po odmietavom postoji západného kňažstva a nimi presvedčenej verejnosti túto žiadosť zamietol. Pravdepodobne mu išlo o revanš za dary, ktoré carihradskí poslovia doniesli, pretože história zaznamenala, že chcel predať za "judášske peniaze" prvenstvo "námestníka Krista". ¹ Pápežovi Jánovi sa podarilo získať jak cirkevnú moc tak i svetskú. Dosvedčuje to odsúdenie vodcov zbojníckych bánd operujúcich v okolí Ríma, ktorých blízki príbuzní pochádzali z popredných rímskych rodín. Pápež ich dal pochytať a odsúdil ich na smrť. To bolo príčinou, že takto postihnuté rímske rodiny neskôr po jeho smrti 1032 protestovali (márne) proti uloženiu jeho ostatkov v bazilike svätého Petra.

Po Jánovi prichádza na trón sedemnásťročný, ďalší tuskulánsky gróf, Theofilaktus, ktorý si dáva meno Benedikt IX. (1032-1044). Je to siedmy člen tejto tuskulánskej rodiny, ktorý usadá na pápežský stolec, čo v nich podporovalo myšlienku, že pápežský trón je takmer ich rodinným majetkom. "Dejiny pápežov" ² hovoria o spojení Benedikta s vodcami zbojníckych bánd v okolí Ríma, môžeme teda predpokladať, že vyššie spomenuté rodiny, ktorých členov dal Ján popraviť boli práve z tuskulánskej vetvy. Benedikta z Ríma vyhnali ľudia pod vedením Ptolomeusa a zvolili nového pápeža, Silvestra III. (1045), ktorý bol de facto ďalším protipápežom. Ten sa ešte v tom istom roku trónu zrieka za 2.000 funtov čistého zlata, ergo poverenie vedením Cirkvi predal. Kupcom bol mních Ján Gratiani, ktorý bol už pred tým podozrivým zo "simónie" ³. Zvolil si meno Gregor VI. (1045-1046) a rímsko-katolícka literatúra ho uvádza ako 149. pápeža. Situácia sa zhoršila, keď sa do Ríma vrátil Benedikt IX. a hlásil sa o právo usadnúť na pápežský trón. Prakticky boli v Ríme traja pápeži, išlo teda o trojpapežie.⁴ Kráľ Henrich III., ktorý prišiel do Ríma urobiť poriadky na Synode v Sutri odvolal všetkých pápežov a vymenoval biskupa Suidgera z Bamberku na ich miesto. Dal si meno Klement II. a bol druhým pápežom nemeckého pôvodu (1046-1047). Toho istého dňa po intronizácii sa konalo i slávnostné korunovanie Henricha za cisára svätej Rímskej ríše.

Ako tretí nemecký pápež usadá na trón priateľ cisára Henricha, Popp, biskup z Brixenu. Dáva si meno Damasus II.. Jeho intronizácia však prebehla až o 9 mesiacov neskôr, pretože v Ríme sa k moci dostal po smrti Klementa opäť Benedikt IX., ktorý mal podporu zo strany tuskulánskych rodín a tak Damasus mohol nastúpiť v Ríme až pod ochranou cisárského vojska, ktorého na trón odprevadilo. Benedikt IX. opúšťa mesto a utiahol sa do kláštora "Grotta Ferrata" /Železná jaskyňa/, kde ostal až do svojej smrti v roku 1056. Damasus po 23 dňovom panovaní /1048/ v Ríme zomiera a na jeho miesto prichádza biskup z Toul, Bruno. Pochádzal z elsaskej grófskej rodiny Egisheim von Dachsburg. Na trón usadá 12. februára 1049 po intronizácii v Lateránskej bazilike ako Lev IX. (1049-1054). Situácia v cirkvi nebola ružová, skôr katastrofálna. Vyššie kňažské hodnosti sa predávali, morálka a mravný život sa rovnal takmer nule. Dôkazom toho je zvolanie 11 synod počas šiestich rokov, ktoré sa zaoberali opatreniami proti simónii a ostro odsudzovali kňazov, ktorí žili zo ženami a v roztopašiach. Počas svojho panovania ako prvý pápež navštívil Prešporok, terajšiu Bratislavu. Odtiaľ odcestoval do Regensburgu, kde vyhlásil za svätého biskupa Wolfganga.

Arcidiakon Berengár z francúzskeho Angresu spochybňoval transsubstanciáciu svojím učením, že v najsvätejšej Sviatosti Oltárnej nie je prítomný Kristus, ale je to iba symbol Ježiša Krista. Odozva na seba nedala dlho čakať a tak na synode, ktorú zvolal Lev IX. na Veľkú noc do Ríma, bolo toto učenie vyhlásené za bludné a Berengár bol z cirkvi exkomunikovaný.

Na scéne dejín sa objavujú Normani, ktorí viedli výpady aj proti krajom podliehajúcich pápežovi, svätej stolici. Lev IX. sa postavil na čelo vojska a v bitke pri Civitale bol porazený a zajatý. Legenda hovorí, že keď svojím väzniteľom pohrozil vyobcovaním z cirkvi, padli pred ním na kolená a prisahali mu vernosť.

Rozkol medzi západnou a východnou cirkvou sa začal blížiť k svojmu vrcholu. Patriarcha Michal Cerularius spolu s gréckym cisárom Konštantínom vyslali do Ríma splnomocnencov, ktorí žiadali vyjednávanie na pôde Carihradu o pravosti cirkvi a učenia. Papež Lev vysiela kardinála Humberta, kancelára Fridricha a biskupa z Amalfy, Petra do Carihradu a následne nato 19.4.1054 zomiera. 16. júla 1054 sa v chráme Aja Sofia (chrám Božej múdrosti) stretávajú vyslanci spolu s cisárom Konštantínom a vyhlasujú patriarchu Celurária za exkomunikovaného z cirkvi. Ten po ich odchode zvoláva synodu, na ktorej dávajú pod kliatbu celú rímsku cirkev. Po smrti Leva ostal post papeža neobsadený takmer rok, až potom určil cisár Henrich III. na naliehanie Hildebranda , biskupa Gebharda z Eichstadtu ⁵. Intronizovaný bol 13.4.1055 a dáva si meno Viktor II. (1055-1057). Zvoláva synodu zaoberajúcou sa simóniou a celibátom. Koncom roku cestuje k ťažko chorému cisárovi Henrichovi, ktorý onedlho zomiera. Papež sa po jeho pohrebe vracia do Ríma, no po ceste i on ochorie a zomiera v Arezzo 8.7.1057; pochovaný je v Ravenne.

Už spomínaný kancelár Leva IX., Fridrich, ktorý teraz pôsobí ako kardinál a opát v kláštore Monte Casino sa stáva pápežom pod menom Štefan X. (1057-1058). Po smrti cisára Henricha a papeža Viktora prakticky ostala vládnuť ako tútorka vdova po Henrichovi, ktorého syn mal ešte len päť rokov. Tá musela tiež odobriť voľbu Štefana, čoho sa s úspechom čoby posol, zhostil Hildebrand. Štefan odmeňoval svojich verných vysokými postami, medzi nimi bol i opát Peter Damiani, ktorého vymenoval za kardinála a biskupa v Ostii. Toto biskupstvo patrilo k najdôležitejším, hneď po Ríme, čoho dôkazom je výsada, že najvyšší predstaviteľ z Ostie kladie pri korunovácii na hlavu pápeža Tiaru ⁶. Po Štefanovej smrti, 29.3.1058 nastali ťahanice o post pápeža. Tuskulánska strana si zvolila biskupa z Velletrie Jána Tuskulánského, ktorému Peter Damiani odmietol vsadiť tiaru na hlavu a tak takmer zmaril korunováciu. Ostatní však požiadali iného presbytera o korunovanie a tak sa na stolec posadil Benedikt X., ktorý vládol takmer rok, pričom niektorí kronikári ho za pápeža považovali a iní nie. Katolíci dodnes voľbu odmietajú uznať, a odôvodňujú to jeho exkomunikáciou na synode v Sutri, kde okrem toho vyhlásili jeho menovanie za neplatné a nezákonné. A tak po roku panovania Benedikta X. sa zišli v Siene kardináli na čele s Hildebrandom a uzniesli sa, že si zvolia nového pápeža, arcibiskupa florentského, Gerharda. Po jeho príchode do Ríma v sprievode biskupov a kardinálov zo snemu v Siene, ho 29.1.1059 intronizovali pod menom Mikuláš II. (1059-1061). Na jeho podnet sa konala ešte v tom istom roku synoda v Lateráne, kde 118 biskupov rokovalo o úprave voľby pápeža. Mikuláš predostrel návrhy, aby z voľby bola vylúčená "ulica" (ľud), a aby sa v čo najväčšej miere obmedzil vplyv cisára a ostatných panovníkov, a aby ihneď po svojom zvolení (ešte pred intronizáciou) mohol pápež vykonávať svoju funkciu v plnej miere, čím vlastne znegovali výsadu práva veta u cisára, bez ktorého súhlasu pápež nemohol svoj post zastávať. Na synode sa objavil i z cirkvi exkomunikovaný Berengár, ktorého učenie bolo v rozpore s učením Ríma o transsubstanciácii , vlastnoručne spálil svoju knihu, podpísal Hildebrandom štylizované "Credo" a bol opäť prijatý do rímskej cirkvi. Aby si Mikuláš upevnil svoje postavenie a aby získal ochranu pred tuskulánskou grófskou stranou v Ríme, i pred Krescenciovcami, spojil sa na podnet svojich "dvoch pravých rúk", Petra Damianiho a Hildebranda, s Normanmi ktorí žili v južnom Taliansku a na Sicílii. Podarilo sa mu uzavrieť s ich vodcom Robertom Guiscardom dohodu, že bude ochraňovať pápeža a jeho dvor, zbor kardinálov pri voľbe pápeža proti ich možným oponentom a nepriateľom, za čo ho povýši do kniežacieho stavu. Tak sa i stalo.