Kresťanstvo 33 - 66

Po nanebovstúpení Pána sa začala formovať prvotná církev kresťanov. Tvorili ju prevažne Ježišovi učeníci spolu s tými, ktorí kladne reagovali na kázanie apoštolov. Ako prvé bolo založené spoločenstvo v Jeruzaléme. Skupina pokrstených veriacich vzbudzovali dojem sekty vo vnútri judaizmu, v Skutkoch sa o nej píše ako o "nazorejskej sekte" ¹

Cirkev sa začala rozrastať a jej členmi sa stali i kňazi a farizeji. Sk 6:7; 15:5; 21:20. Od samotného počiatku boli medzi nimi i grécky hovoriaci židia z diaspóry, ktorí z rôznych príčin prebývali v Jeruzaléme. Väčšina z nich bola majetnejšia ako židia jeruzalémski a prispievali do spoločnej pokladnice. Bolo nutné ustanoviť komisiu, ktorá by rozdelovala podporu tým, ktorí ju potrebovali. Podľa mien týchto členov komisie ² išlo o spomínaných helénistov (grécky hovoriacich židov). Práve tento moment naznačuje, ako Evanjelium presiahlo úzke hranice judaistického kresťanstva. Okrem rozdeľovania podpory, mali títo siedmi zastávať v spoločenstve i službu okolo "stolov". Nešlo o nič viac ako o vnútorný poriadok v spoločenstve aby tí, ktorí boli poverení službou slova sa jej mohli plne venovať a tí, ktorí boli v spoločenstve prítomní mohli (ako bolo zvykom) prijať pohostenie bez toho aby vyrušovali a bez toho aby sa cítili byť o niečo ukrátení voči iným. ³

Po ukameňovaní Štefana a následnom prenasledovaní nasledovníkov Krista, to znamenalo rozptýlenie najmä helénistickej časti jeruzalémskej cirkvi. Filip, jeden zo siedmych priniesol Evanjelium do Samária a šiel kázať na pobrežie a došiel až do pohanskej Ceasereje. Helénisti odišli i do Antiochie a tam kázali pohanom.

V roku 49, bolo nutné vyriešiť otázku dodržiavania Zákona u pohanov. Bolo rozhodnuté, že židovskí kresťania majú i naďalej obrezávať svoje deti a dodržiavať Zákon, ale u pohanov sa toto vyžadovať nebude, s výnimkou oblasti sexuálnej čistoty a modlárstva⁴. Keďže sa rozhodovalo v Jeruzaléme, môžeme povedať, že miestne spoločenstvo malo prioritné postavenie vo veciach morálky a viery voči iným, novozaloženým spoločenstvám.

Antiochia sa stala modelom "novej Cirkvi" aký sa rozšíril po celom svete. Založili ju helénistickí židia a po prvýkrát boli okolím pomenovaní "kresťania teda Kristovci". Medzi Antiochiou a Jeruzalémom existovali dôležité spojovacie väzby. Prichádzali tam poslúžiť slovom proroci z Jeruzaléma, tak isto Peter a vyslanci Jakuba i návštevníci z radov farizeov. Naopak Antiochia pomáhala v dobách hladu jeruzalémskemu spoločenstvu či sa na nich obracala so žiadosťou o vyriešenie sporných otázok Zákona. Nie náhodou práve z Antiochie vyplával Barnabáš a Pavel na svoju misijnú cestu do Malej Ázie, druhú cestu zahájil a ukončil tak isto z Antiochie. I na tretiu sa vydáva z tohoto pozoruhodného mesta. Antiochia sa tak stala modelom Evanjelizačného poslania pre oblasť pohanov.

Okrem Antiochie existovali a vznikali spoločenstvá na mnohých miestach. Pozrime sa v stručnosti na tie, ktoré sú menované v Písme Svätom.

V r. 52 v rámci svojej tretej misijnej cesty navštívil mesto apoštol Pavel a po dvojročnom pobyte tu zanechal Akvilu a Priscilu. Efez sa stal základňou pre Evanjelizáciu celej provincie Azie. Rozšírenie kresťanstva, ktoré odmietalo synkretizmus ⁵ začalo vyvolávať nepriateľstvo už fungujúcich náboženských smerov. V dobe Pavlovho pobytu v Efeze prišlo k rozšíreniu kresťanstva do Kolos. Po jeho odchode ostal v Efeze Timoteus a neskôr sa mesto stalo základňou Jána, ktorý spravoval sedem popredných zborov v Ázii.

Potiaže cirkvi v Efeze spôsobovali falošní apoštolovia, ktorí zastávali názor, že kresťan môže pod nátlakom pristúpiť na kompromis s pohanskou mocou. Efezskí boli vytrvalí, ale chýbala im láska.

Podľa NZ sa nedá s určitosťou povedať ako vznikol zbor v Ríme. Nenachádzame v Písmach zmienky o tom kto bol biskupom a ako praktikovali vieru. Prvé kontakty Pavla s Rímskym zborom vznikly v dobe jeho pôsobenia v Efeze (Sk 18:2) Priscila a Akvila museli odtiaľ odísť v dobe, keď Claudius vyhnal židov. To len potvrdzuje fakt, že kresťanské spoločenstvo v Ríme existovalo už za čias pôsobenia Pavla. Rímske spoločenstvo sa skladalo jak zo židov tak i z pohanov, mohli ho založiťkresťania, ktorí sa obrátili o Letniciach a vrátili sa domov do Ríma s radosťou z novo nájdenej viery. Akékoľvek tvrdenie, žeby Peter založil rímsky zbor musíme rozhodne poprieť s poukazom na to, že dobe Claudiovho Ediktu, bol Peter ešte v Jeruzaléme. V liste Rimanom sa hovorí o zhromažďovaní po domoch a tieto skupinky boli základom rímskeho spoločenstva. Keď Pavel dorazil na svojej poslednej ceste do Ríma, prišli mu bratia v ústrety. (Sk 28:15) Zbor, spoločenstvo teda existovalo a až do obdobia veľkého prenasledovania požívalo toleranciu zo strany svetskej moci.

Staroveká literatúra vykresluje Korint ako mesto nerestí. Takúto povesť získal od svojho tradičného soka Atén a tak môžeme konštatovať, že Korint na tom nebol horšie a ani lepšie ako ostatné stredomorské mestá.

Podľa svojho zvyku začal Pavel kázať v synagóge a presviedčal židov i grékov. (Sk 18:4) Po príchode Sílasa a Timoteusa začali židovskí predstavitelia Pavlovi brániť, aby používal synagógu pre svoje kázanie. Apoštol sa od nich odlúčil a presunul sa o niekoľko domov ďalej do domu Tita Justa spolu s celou radou židovských konvertitov. Toto spoločenstvo sa stalo jadrom nového kresťanského zboru v Korinte. O problémoch korintského spoločenstva sa viac dozvedáme z listu Korinťanom. Ich zdrojom bol gnosticizmus.

Cirkev vo Filipách vznikla počas Pavlovej druhej misijnej cesty. (Sk 16:12-40) Apoštol mal na svojej ceste videnie, kde ho nejaký makedónec žiadal o pomoc (Sk 16:9). Pavel túto žiadosť pochopil ako Boží príkaz a vyrazil na cestu. Filipy sú v tej dobe najvýznamnejším mestom Makedonie. Bolo to prvé rímske mesto, v ktorom Pavel kázal, prvé mesto kde na kázeň nepoužil synagógu, ktorá tam jednoducho nexistovala. Po Pavlovom odchode dostal zbor na starosti Lukáš. Tak ako žiadne iné spoločenstvo i Filipské sa potýkalo s problémami, predovšetkým zapríčinenými rozpormi medzi členmi zboru. Presvedčenie filipských o vlastnej dokonalosti sa zakladalo na gnosticiziovanej eschatológii, ktorá budúcu nádej kresťanov nahrádzala prítomnou skúsenosťou. Ani oni sa nevyhli prenasledovaniu a útokom zo strany okolného sveta.

Pavel spolu so Sílasom prešli do Tessaloniky po nedobrovolnom opustení Filíp. Ako inak, zamierili do hlavného mesta rímskej provincie Makedonie a kázať počali v židovskej synagóge. Ich úspech v evanjelizácii však podráždil vedenie židovskej obce, ktorá obvinila tých, ktorí uverili v Krista z buričstva proti cisárovi. Išlo iba o prekrútený výklad Ježíšovho mesiášského nároku v spojení s politikou tej doby. Táto obžaloba nemala okamžitý efekt, ničmenej viedla k prerušeniu Pavlovej misijnej činnosti a odchodu do Berie.

Na záver sa pozrieme na cirkvi v Ázii. Pergamon, Thyatira, Sardy, Smyrna, Efez, Filadelfia, Laodikea, Kolosy.
Keď sa povie Ázia, iste si každý predstaví celý kontinent. V NZ toto označenie predstavuje rímsku provinciu zaberajúcu časť poloostrova Malej Ázie s hlavným mestom Efezom. Išlo predovšetkým o grécke štáty, ktoré spočiatku rimania vykorisťovali, ale v dobe NZ sa ich bohatstvo ešte zväčšilo a staly sa svetovými strediskami helénizmu.

Kresťanské zbory boli zakladané najskôr iba v správnych centrách provincie. Všetky tri metropolitné strediská - Pergamon, Smyrna a Efez maly kresťanské zbory ako prvé.
Pergamon mal štatút najdôležitejšieho náboženského centra, kým naopak Efez bol hlavným centrom obchodu. Sardy boli centrom židovskej diaspóry v Malej Ázii. Tá sa stavala proti "novému" náboženstvu, podobne ako vo Filadelfii a Smyrne. Nebezpečenstvo predstavovalo uchylovanie sa ku kompromisom pod tlakom pohanstva v oblasti viery. To mohlo viesť k modlárstvu a amorálnym praktikám. Dialo sa tak v Thyatíre, Pergamone, Laodikeji a Kolosách. Do Laodikeji preniklo Evanjelium z Efezu, ešte za čias kedy tam pobýval Pavel, podobne ako do Kolós prostredníctvom Epafry.

V rannej cirkvi našli ohlas náuky na základe prelínania židovského, gréckeho a frýžskeho obyvateľstva, preto sa na ne obracia pisateľ listu Zjavenia Ján s jednotlivými výtkami, kým v prípade Kolós to urobil už apoštol Pavel vo svojom liste Kološanom, ktorým čelil hrozbe špekulatívneho kacírstva a modlárstva.