DEJINY KRESŤANSTVA

 

Roky 1062-1099

Pokračovanie pohľadu na kresťanstvo v Európe.

 

Kresťanstvo 1062-1085


Prichádza ďalšie pápežské dvojvládie. Keď v roku 1061 zomrel pápež Mikuláš II., v Ríme sa stal patríciom 14 ročný kráľ Henrich IV., ktorý mal určiť osobu vhodnú na pápežský stolec. Proti tomu sa postavili kardináli, ktorí pod vojenskou ochranou normanského kniežaťa zvolili 1. októbra svojho kandidáta, biskupa z Lucci, ako Alexandra II. (1061-1073). Pri tejto voľbe však nebol prítomný panovník s patricijskými isigniami, ktoré medzi tým poslali zvláštnou výpravou do Nemecka, kde odišiel i Henrich IV.. Na synode Bazileji, ktorú zvolal, a ktorej predsedal už s patricijskými insígniami na sebe, zvolili za pápeža parmského biskupa Cadalusa a intronizovali ho pod menom Honorius II..Pod ochranou vojska nemeckého cisára Henricha sa novozvolený pápež (označovaný rímskokatolíckymi historikmi za neprávoplatne zvoleného) vybral do Ríma, kde obsadil len jeho časť, nazývanú "mesto Levove". V ostatnej časti vládol Alexander II.. Zakrátko prichádza do Ríma normanské knieža Gotfried, ktorý obidvoch pápežov donútil opustiť mesto. Následne zvolaná synoda vyhlásila za právoplatného pápeža Alexandra a Honoriusa exkomunikovala z rímskej cirkvi. Po návrate Alexandra na trón, zvoláva synodu, na ktorej opäť prejednávali neutíchajúce problémy okolo kupčenia s cirkevnými hodnosťami (simónia) a konkubináte. Stanovili podmienku pri uzatváraní manželstiev, ktorá sa týkala príbuzenských vzťahov medzi partnermi. Prekážkou je pokrvné príbuzenstvo až do siedmeho stupňa.

Stav vtedajšieho kléru a svetskej moci.


Platilo tzv. "Lenné feudálne právo", podľa ktorého kniežatá darovali nižšej šľachte pozemky a za to sa musela šľachta zaviazať vernosťou, vstupom do vojny (ak to bolo potrebné) za kniežatá bojovať. Ak túto vernosť niektorý zo šľachticov porušil, strácal darovaný majetok. Táto praktika sa preniesla do prístupu ku kléru zo strany vladárov. Biskupi sa museli prísahou zaväzovať k závislosti vladárovi, kniežatám, ktorý ich dosadil-i do biskupstva, poťažme ako opátov do kláštorov. Znakom takejto závislosti bola tzv. "Investitúra", keď biskup alebo opát obdržal od cisára, či kniežaťa zlatý prsteň a pastiersku palicu. Nemusíme pripomínať, že takto presadzované obsadzovanie funkcií, bolo nielen lukratívnym obchodom a kupčením s cirkevnými hodnosťami, no prinášalo zo sebou i moc svetskej strany, ktorá sa čoraz viac starala do duchovných vecí a kormidlovala ich tak, aby z toho mala prospech. Paradoxom tej doby je, že opátom či biskupom sa mohol stať i človek bez vzdelania a povolania, ako boli napr. vyslúžilí vojaci, ktorých za ušetrený žold nechali kniežatá vysvätiť za kňazov a dosadili do funkcie. 1


Smelo môžeme povedať, že stav kléru a situácia v rímskej cirkvi z hľadiska morálky, moci, a duchovna bola takmer na samom dne. Samozrejme, nemôžeme označiť za skazených a nevzdelaných všetkých duchovných tej doby, no prevažná väčšina kléru slúžila svetskej moci, i ona sa snažila o majetky, peniaze a duchovné vedenie obyvateľstva nebolo pre ňu prioritou.


V tomto pre cirkev a kresťanstvo zvlášť, ťažkých časoch, si v Ríme volia za pápeža Hildebranda. Absolvoval teologickú školu, pôsobil na cisárskom dvore Henricha III., kde vynikol svojou inteligenciou, diplomaciou a ako poradca Leva IX., Viktora II., Štefana X., Mikuláša II., Alexandra II., mal veľký podieľ na dejinných udalostiach tej doby. Teraz sa stáva pápežom a volí si meno Gregor VII. (1073-1085).


Po svojom zvolení posiela poslov k nemeckému kráľovi so žiadosťou o potvrdenie vo funkcii. Bol to posledný prípad, kedy ešte panovník potvrdzuje voľbu pápeža. V marci 1074 zvoláva pôstnu synodu, ktorá má ďalekosiahly dopad na klérus v súvislosti s celibátom až do dnešných čias. Prakticky išlo o uzákonenie celibátu. Keď jeho predchodcovia so zákazmi a exkomunikáciami kňazov žijúcich v konkubinátoch nič nezmohli, rozhodol sa Gregor zatlačiť na vec z druhej strany. Zakázal veriacim, ľudu, prijímať od takýchto kňazov sviatosti, dokonca navštevovať ich bohoslužby. Napriek vzburám a odporu malo toto nariadenie väčší úspech, ako snahy jeho predchodcov. Právom sa pričíta Gregorovi zavedenie celibátu. Na ďalšej synode 1075 sa pustil do riešenia simónie, kupčenia s cirkevnými hodnosťami a spor ohľadom "investitúr" pokračuje. Prijali vyhlásenie, že každý, kto prijme cirkevný úrad od svetského človeka, bude z cirkvi vyobcovaný najmenej do tej doby, kým sa úradu nezriekne. Podobne bude z cirkvi vyobcovaný i ten, kto investitúru vykonal, teda kto ho do úradu uviedol. Toto sa pochopiteľne nepáčilo nielen kniežatstvu, ale i Henrichovi IV., a tak onedlho, na vianoce toho istého roku sa pokúsili Gregora odstrániť. Gróf Cencius vtiahol spolu so svojimi vojakmi do baziliky Maria Maggiore, kde pápež slúžil omšu a odvliekli ho do Cenciovho kaštiela. Vzbúrený ľud obkľúčil kaštiel a Gregora oslobodil. Cencius spolu so sprisahancami, (ktorých tvorili prevažne exkomunikovaní biskupi kvôli simónii), utiekol k Henrichovi do Nemecka. Následná synoda vo Wormse zvolaná kráľom, za účasti nemeckých biskupov na čele s kardinálom Hugom Candidusom prijala vyhlásenie, v ktorom odsúdili Gregora a vypovedali pápežovi poslušnosť. Pod uznesenie každý účastník synody vlastnoručne pridal nasledovné vyhlásenie:
"Ja ... biskup, oznamujem Hildebrandovi, že od tejto chvíľe mu vypovedávam oddanosť a poslušnosť a neuznávam ho za pápeža".


V osobitnom liste vyzýva kráľ Henrich rimanov, aby sa zbavili Gregora a vyhnali ho z Ríma. Obidva listy doručil do Ríma kňaz Roland. Následná synoda za vedenia Gregora schválila nasledovné uznesenie, ktoré dala vo forme buly "Audistis" na vedomie celému svetu. Z nej vyberám:
"Na obranu a väčšiu slávu svätej cirkvi zakazujem Henrichovi panovať nad kráľovstvom nemeckým a talianskym v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Každého poddaného rozväzujem od danej prísahy a zakazujem komukoľvek uznať ho za kráľa. Pretože sa stýkal s vylúčenými z cirkvi, množil neprávosti a pokúsil sa rozlučovať cirkev, zaväzujem ho na tomto mieste putami kliatby".2


Vyhrotenie sporu ohľadom simónie a "investitúry" tak pokračovalo. V Nemecku chcela opozícia využiť kráľovo vyobcovanie z cirkvi a tak sa kniežatá a šlachta zišli v Ulme a neskôr v Tribure (dnešný Trebur), aby rozhodla o tom kto bude novým kráľom a cisárom. Kráľ Henrich až do stavu, kedy bola na neho uvalená kliatba nebol korunovaný za cisára a podľa vtedajších pravidiel, ním nemohla byť korunovaná osoba, ktorá bola rok v kliatbe. Henrich vedel, že ak sa spod kliatby v krátkom čase nevyslobodí, už nikdy nebude môcť byť cisárom. Preto keď šlachta zvolala ďalšiu schôdzku do Augsburgu a pozvala na ňu i Gregora, rozhodol sa konať. Pápež sa na svojej ceste do Augsburgu zastavil na hrade grófky Matildy v Canosse, kde čakal na nemecký ochranný sprievod, ktorý ho mal sprevádzať cez Nemecko. Henrich predbehol ohlásený vojenský oddiel a ešte pred jeho príchodom sa mu podarilo dostať od pápeža rozhrešenie a zrušenie kliatby. Pápež už v ďalšej ceste nepokračoval. Napriek tomu, zvolil snem v Augsburgu ako kráľa Rudolfa Švábského a od tejto chvíľe sa začína boj medzi ním a Henrichom. Na synode r. 1080 pápež opäť z cirkvi vylučuje Henricha a ako odozva prichádza voľba protipápeža. V Brixene volia ravennského biskupa Guiberta, ktorý si volí meno Klement III. a z cirkvi vyobcováva kráľa Rudolfa. Po jeho smrti následkom zranení z bojiska, sa Henrich zo svojím vojskom obracia proti Rímu. Po viacnásobnom obliehaní konečne 21.marca 1084 vtiahol do Ríma a pápež Gregor uteká na "Anjelský hrad". Normanské vojská Roberta Guiscarda, ktoré odtiaľ Gregor povolal síce Henricha z Ríma vyhnali, no Rím riadne spustošili, ženy znásilňovali, mužov mrzačili a zabíjali. Taká bola cena Gregora za udržanie sa na tróne. Uteká i z Anjelského hradu do kláštora "Monte Cassino", neskôr do mestečka Salerno, kde 25. mája 1085 zomiera. Pochovaný je v chráme sv. Mateja.

• Späť na prehľad podľa hesiel

Kresťanstvo 1086-1099


Napriek tomu, že cirkev mala zvoleného pápeža v osobe Klementa III., volia v Ríme ďalšieho pápeža, opáta z Monte Cassina Dezidera, ktorý si volí meno Viktor III. (1086-1087). Keď ho Klement z Ríma vyhnal, až do najjužnejšej časti Talianska do Capui, zvoláva tam synodu, na ktorej vylučuje z cirkvi Klementa. Obrátil sa opäť na drsných normanov a s ich pomocou sa dostáva späť do Ríma. Vzápätí však 16. septembra 1087 zomiera. V Ríme tak ostáva Klement III.. Až v roku 1088, si volia za pápeža biskupa z Ostie Ota, ktorého intronizujú ako Urbana II. (1088-1099). V roku 1093 zvoláva synodu do Piacenze, na ktorej síce ostro odsudzujú konkubinát kňazov, no v otázkach kupčenia z cirkevnými hodnosťami, otázkach investitúry už nezaujali také prísne stanovisko, aby prilákali naspäť biskupov a kňazov, ktorí sa takto dostali k cirkevným hodnostiam. Pápež Urban vyzýva na tejto synode k prvej križiackej vojne spolu s Petrom Amienskym šlachtu, ako neskôr vidieť, pre vec sa nadchla i mešťanská a sedliacka chudoba. Táto výprava sa začala prakticky už roku 1095. Jeruzalém padol 15. júla 1099, pápež Urban (aj keď zomrel 29. júla 1099, teda 14 dní po víťazstve) sa výsledok ťaženia na Jeruzalém už nedozvedel. Za jeho panovania na pápežskom stolci nariadil dve zaujímavé praktiky. Prvou bolo označovanie sa na čelách popolom na "popolcovú stredu" so slovami:
"Pamätaj človeče, že prach si a na prach sa obrátiš".
Druhou bolo nariadenie "aby sa zasvätili soboty k úcte Panne Márie"3

Prvá križiacka výprava


Na scénu v týchto rokoch prichádza charizmatický "pustovník", žobravý mních, 4 Peter Amiensky, ktorý sa objavil i na synode v Piacenze. Tam, podobne ako na ďalšej synode v Clermonte, po boku Urbana II. vyzýval tento človek k "oslobodeniu" Svätej Zeme. Tak ako on, vydal sa na pochod Európou i chudý francúzsky šlachtic Gautier Sans-Avoira (Bezzemok). Cieľom bolo zhromaždiť čo najviac bojovníkov a financií do Svätej Vojny pod zástavami kríža. Pravdou ostáva, že ako k jednomu tak k druhému sa pridávali nielen chudáci, ale i zámožnejšie celé rodiny, ktoré predávali svoj majetok a nasledovali ich. Išlo o skutočnú, pravú, rýdzu vieru. Obidva húfy čítajúce okolo 20.000 ľudí vyrazili cez Uhry smerom na Belehrad. Zakrátko im na ich ceste začali dochádzať potraviny a tak si ich brali kde sa dalo. Kto ich nechcel vydať podobrotky, neraz zaplatil životom za to, že odmietol pomoc svätej výprave. Najväčší stret s domácim obyvateľstvom prišiel v maďarskom Semline. Bolo zabitých viac ako 4.000 ľudí. Avšak i tí čo zostali doma, chceli prejaviť svoju "vieru" a oddanosť organizátorom križiackej výpravy. Rozhodli sa, že budú bojovať na svojom vlastnom území a za cieľ si vybrali židov. Podľa zvrátenej logiky začal pogrom na tých, ktorí "zabili boha". To už bolo priveľa i na vtedajších kresťanských predstaviteľov a tak sa zasadili o to, aby tieto samozvané potulné križiacke skupiny boli rozprášené. Nič menej, životy zabitým židom to už nevrátilo. V roku 1099 bol Jeruzalém dobytý prvou Križiackou výpravou. Celkovo ich bolo osem, posledná začala r. 1270 Keďže križiacke výpravy mali veľký vplyv na životy vtedajšieho kresťanského sveta, postupne sa s nimi na ceste kresťanskými dejinami budeme stretávať.

• Späť na prehľad podľa hesiel





1Dejiny pápežov; str. 201; MUDr. Pavol Timko, Banská Bystrica 1944; vydavateľ J. Havelka
Nihil obstat. Dr. Augustin Dokupil m.p. censor dioc.
Num. 3.915/1943
Imrimatur Andreas m.p. Episcopus., 23. decembra 1943.
2Dejiny pápežov; Detto. citát je zo strán 204-205
3Dejiny pápežov; str. 213; MUDr. Pavol Timko, Banská Bystrica 1944; vydavateľ J. Havelka
Nihil obstat. Dr. Augustin Dokupil m.p. censor dioc.
Num. 3.915/1943
Imrimatur Andreas m.p. Episcopus., 23. decembra 1943.
4
Dejiny pápežov; str. 212; MUDr. Pavol Timko, Banská Bystrica 1944; vydavateľ J. Havelka
Nihil obstat. Dr. Augustin Dokupil m.p. censor dioc.
Num. 3.915/1943
Imrimatur Andreas m.p. Episcopus., 23. decembra 1943.

 

 


 

Dátum poslednej aktualizácie textu autorom 10.07.2007