Začiatkom 5 storočia vládli v rímskej ríši dvaja cisári, nedospelí mladíci. V Miláne Honorius a v Carihrade Arcadius, ktorých zastupovali ministri Rufinus a Stiliecho. Im sa pripisujú zásluhy, ktoré dovŕšili biedu a skazu celej ríše. Medzi duchovenstvom prekvital blahobyt, pretože jednoduchí ľudia boli obetaví a konali podľa nariadení cirkvi. Tento blahobyt bol tŕňom v oku obidvoch týchto vládnucich ministrov. Carihradský patriarcha Chrizostom tak stratil priazeň dvora i samotnej cisárovnej Euxodie a bol poslaný do vyhnanstva.
V tom čase vládol biskup - pápež Anastáz, /399-400/, ktorý nariaďoval, aby bola prísne dodržiavaná kňazská disciplína a celibát. Nariadil tiež, aby veriaci počas čítania Evanjelií stáli.
Po r. 400; ako tvrdia historici, cisár Honorius ostro potlačoval akékoľvek pohanské zvyky a zakázal obetovať pohanským bohom pod trestom smrti. V týchto rokoch sa objavuje učenie Pelágiusa a Celestiusa. Neuznávali dedičný hriech a obeť Pána na Golgote považovali za zbytočnú. Až synoda /snem/ v Miláner. 416 odsúdila jednoznačne toto učenie a vylúčila z cirkvi týchto bludárov a všetkých ich prívržencov.
Vodca Gótov, /východogermánsky kmeň/, Alarich v r. 410 obsadil Rím a dovolil svojim vojakom rabovať všade okrem kostolov. Kto sa neskryl do nich, väčšinou na to doplatil svojím životom. Krv vraj tiekla potokmi, bolo toľko mŕtvych, že nebolo času ich pochovávať a tak ležali po uliciach. Za týchto čias, kedy bol biskupom - pápežom Inocent, /401-417/ sa formuje učenie ohľadom vysluhovania sviatosti posledného pomazania a sviatosti birmovania. O jeho nástupcovi Zosimovi, /417-418/ kronikári zaznamenali, že nariadil, aby vo farských kostoloch na Veľkú noc horela veľkonočná svieca tzv. „pascal“, a že zakázal kňazom obchodovať. Po jeho smrti nastali problémy pri voľbe nástupcu a tak väčšinou zvolený Bonifác /418-422/ mal protipápeža zvoleného menšinou.
Bolo treba zaviesť pevné pravidlá voľby a tak sa napokon cisárom uznaný Bonifác zasadzoval za jednohlasnú voľbu. Voľba sa má opakovať dovtedy, kým sa všetci voliči nezhodnú na jednom kandidátovi. To, že sa rímsky biskup považoval za vodcu celej cirkvi vidieť z Bonifácovho listu carihradskému patriarchovi, kde píše: „ Čím je hlava pre telo, tým je Rím pre cirkev!“ Formuje sa učenie o vigíliách /predvečer pôstneho obdobia/, pôstoch pred sviatkami niektorých martýrov. Ich pamiatka sa má pripomínať pôstom a nie hostinami. V r. 422. 4. septembra Bonifác zomiera.
Jeho nasledovníkom, biskupom – pápežom sa stáva Celestín I. /422-432/. Za zmienku stojí popísať okolnosti, ktoré charakterizovali túto dobu a predchádzali vzniku „Islámu“.
Na východe súperili o prvenstvo vo vedení cirkvi carihradský a alexandrijský patriarcha. Na západe mal Rím starosti s gótskymi, vandalskými a húnskymi kmeňmi, ktoré chcel skrze Evanjelium priviesť ku kresťanstvu i násilím. Na bohatom východe sa naopak viedol boj ideový. Doslova „pitvali“ Evanjeliá, rozoberali slovíčka, do takej miery, že nastali roztržky, zvady a oddeľovanie sa. Toto sa prejavilo i vo svetskom živote. Ak bol pri moci človek, ktorému mu bola bližšia pravovernosť, podriaďoval tomu i svoje rozhodovanie vo vedení, a to platilo i naopak /ak bol pri moci človek, prikláňajúci sa k Rímu/. Výsledkom bolo roztrhanie východnej cirkvi na rôzne sekty, čo bolo z istého pohľadu, živnou pôdou pre vznik „Islámu“. Avšak tak jednoducho sa vznik Islámu, vysvetliť nedá, vrátim sa preto k nemu v samostatnej téme, kde prekvapivé fakty ukazujú na úzke spojenie zámerov Ríma pri učení, ktoré sa napokon vymklo spod kontroly a dnes predstavuje jedno z najväčších konkurenčných náboženstiev katolicizmu.
V r. 428 patriarcha Nestórius vystúpil proti učeniu, že Mária je Bohorodička a zastával názor, že Kristus bol po Márii človekom. Okamžitá reakcia Ríma odsúdila tento názor na synode /sneme/ v Ríme r. 430, a odsúdila Nestória vylúčením z cirkvi. Definitívne riešenie a uzákonenie „Božej rodičky“, však priniesol až snem v Efeze. Na dôkaz správnosti a potvrdenie rozhodnutia tohoto snemu dal Sixtus III. /432-440/ postaviť nový kostol zasvätený panne Márii a dal prestavať baziliku panny Márie Snežnej. Najväčším kostolom z tej doby, zasväteným panne Márii je až do dnes „Santa Mária Maggiore“. Tu sú opatrované relikvie betlehemských jasličiek, sú tu nádherné mozaiky vyobrazujúce život a detstvo panny Márie. Za jeho pôsobenia bol postavený chrám „sv. Petra v okovách“. Ide o chrám, kde sú ako relikvie uložené okovy, ktoré mal na sebe Peter počas svojho väznenia. Sixtus III. zomiera 19. augusta 440. Prichádza obdobie, kedy zaniká rímska ríša.
• Späť na prehľad podľa hesiel
Kresťanstvo 440-498
Vandali a Góti naďalej pustošia Taliansko. K nim sa pridáva kráľ Atila so svojimi húnmi. Na jar 451 prekročil Alpy. Obsadzuje severné Taliansko a cisár sa presúva do Ríma. Atila, prenasledovateľ kresťanov prijíma po ohlásení sa, pápeža Leva I. /440-461/ v júli 452 v okolí mesta Mantue. Výsledkom tohoto stretnutia bol odchod Atilu z Talianska.
Cisár v Ríme dal zavraždiť svojho najvyššieho generála Aecia. Po niekoľkých dňoch však zavraždili aj cisára a na trón nastúpil Maximus. Chcel prinútiť vdovu po cisárovi, aby si ho zobrala za manžela. Ona odmietla a z pomsty privolala na pomoc kráľa Vandalov Genzericha. Tento barbar vtiahol r. 455 do Talianska a smeroval do Ríma. Keď sa priblížil, oproti mu išiel papež v sprievode svojich kňazov. Po rozhovore Genzerich ustúpil od vyvraždenia Ríma, ale dovolil svojim vojakom 14 dní rabovať. Čo sa nepodarilo ukryť, zlato, striebro, šperky, bolo ukradnuté.
V cirkvi sa v tých časoch šírili bludné učenia pochádzajúce od španielskych biskupov, ktoré sa opieraly o hvezdárstvo a magické sily. /Priscilianisti/.
Stále problémy s ariánmi, /ktorí neuznávali božskosť Krista/ a nestoriánmi /ktorí svedčili o Kristu ako Bohu a aj človeku/ vyvolali reakciu carihradského mnícha Eutychusa, ktorý začal učiť, že v Kristovi božská prirodzenosť zatlačila do úzadia jeho ľudskú prirodzenosť, ktorá v ňom zmizla. Toto sa nazýva monofyzitizmus, učenie o jednej prirodzenosti Krista. Tým sa Eutychus dočkal exkomunikácie z cirkvi Carihradským koncilom r.448.
Eutychus prosil o záchranu alexandrijského patriarchu Dioskura, ktorý zvolal na jeho podnet do Efezu snem /r.449/. Snem bol okamžite označený Levom I./440-461/ ako „zbojnícka synoda“, pretože nebol zvolaný pápežom. Na tomto sneme sa zúčastnil aj Cisár Teodosius. Výsledky snemu v Efeze boli vyhlásené za neplatné na ďaľšom sneme v Chalcedone 451 , ktorý bol už zvolaný pápežom.
Tu sa potvrdzuje učenie, že Ježiš Kristus je pravý Boh a pravý človek, narodený z nepoškvrnenej panny. Aby bolo toto učenie dodržiavané, vysiela pápež /prvýkrát v histórii/ svojho námestníka, biskupa Julia do Carihradu. A tak vzniká funkcia papežského vyslanca, nuncia pri cisárskom dvore.Tento krok sa ukazuje ako vysoko prezieravý. Biskup Július usilovne hlási do Ríma všetky politické a cirkevné udalosti východu. Lev I. s prívlastkom Veľký, odsúdil násilie a otroctvo, bdel nad mravmi kňažstva a vydal smernice o kresťanskom manželstve. Do dnes sa zachovalo 173 jeho listov a 97 prepisov jeho prejavov.
Jeho nástupca Hilarius I./461-468/ vyhlásil: „Nie rozšírenie panstva očakáva od nás Boh, ale zisk duší!“
Počas nasledujúcich rokov usilovne opravovali to, čo poničili vandali a góti. Zaujímavosťou je, že na pápežskom dvore v tom čase pôsobil hvezdár Viktor Akvitanský a ako vieme, hvezdárstvo je úzko spojené s veštením a modlárstvom.
Na biskupský - pápežský stolec zasadá Simplicius /468-483. Jeho 15- ročné vedenie charakterizoval pokoj, napriek tomu, že západo-rímska ríša sa rozpadla. Ďalej vlažnosť veriacich, ktorým bolo jedno kto vládne ako cisár, i na čele cirkvi. Na vysokých postoch stále pretrvával boj o prvenstvo medzi Carihradom a Rímom. Snažil sa presadiť nariadenie, podľa ktorého by mali byť pri voľbe pápeža prítomní i panovníci. Chcel tak predísť nepokojom a tzv. „dvoj-, troj-, papežstvu, ku ktorému dochádzalo, pretože jeden kandidát bol menovaný cirkvou a iný cisárom. Zomrel 10. marca 483.
Pred koncom 5 storočia nastali v Carihrade nepokoje medzi ariánmi a katolíkmi. Prišlo to tak ďaleko, že pri prenasledovaní katolíkov im bol vyrezávaný jazyk, aby nemohli chváliť Ježiša, ktorého božstvo ariáni popierali. V r. 492 zomiera pápež Félix II./483-492/, ktorý je ako jediný pochovaný v rodinnej hrobke.
Jeho nástupca Gelázius I./492-496/ bol teológom a dejepiscom. Zakázal čítať apokryfné listy apoštolov, ktorých v tej dobe kolovalo medzi ľudom veľa. Potvrdil výroky Damasa /366-384/ o prvenstve Ríma a právomociach patriarchov nad ostatnými biskupmi.
Prívrženci senátora Andromacha sa snažili v Ríme obnoviť pohanské slávnosti „Luperkálie“. Pri nich sa ľudia obliekali do zvieracích koží a šibali ženy posvätným remeňom. Gelázius zaviedol namiesto nich nový Mariánsky sviatok, Hromnice. Pri jeho slávení sa pri procesii s posvätenými sviečkami očakáva ochrana pred nešťastiami a chorobami. Zomrel 21. novembra 496.
Anastáz II. /496-498/ si pri svojom zvolení zaumienil, že privedie východných kresťanov pod rímske vedenie. Vyslal preto dvoch biskupov do Carihradu, aby oznámili cisárovi jeho zvolenie s ponukou, zmierenia. Ponuka sa týkala uznania platnosti vysviacky kňazov Akáciom. Tento krok, mu veľmi priťažil medzi duchovnými v Ríme, ktorí považovali východných bratov za zblúdencov. Kuriozitou je v tomto období spôsob prijatia Evanjelia kráľom Chlodvigom. Tento francúzsky kráľ sa spolu s takmer 3 tisíckami šľachtických rodín dáva v Remeši pokrstiť. Dôvod, prečo k takémuto kroku došlo, bol sľub kráľa svojej manželke, že ak vyhrá vojnu nad Alemanmi /nemci/ dá sa na kresťanstvo...Vojnu vyhral, sľub dodržal. Cesty Božie sú nevyspytateľné.
Či bol však skutočným kresťanom...?
Faktom je, že týmto krokom vstupuje francúzsky národ do kresťanského sveta a zaujíma popredné miesto v dejinách kresťanstva.
