DEJINY KRESŤANSTVA

 

Roky 591 - 715

Pokračovanie pohľadu na kresťanstvo v Európe.

 

Kresťanstvo 591 - 625


Ďalším biskupom, ktorý nastupuje na pápežský stolec najrozšírenejšej cirkvi s prívlastkom "katolícka" 1 je Gregor I. "Veľký" /59O-604/. Faktom ostáva, že pochádzal zo šlachtickej rodiny, ktorá mu zabezpečila kresťanskú výchovu tej doby. Vyštudoval právo a zastával vysokú štátnu funkciu mestského prétora. Hovorí sa o ňom, že po opustení úradu rozdal svoj majetok chudobným a vstúpil do rehoľe ako mních, pričom svoj rodičovský dom premenil na kláštor. V roku 577 opustil na príkaz pápeža Benedikta I. kláštor a prijal funkciu rímskeho diakona. Nasledujúci pápež Pelagius II. ho poveril nunciatúrou 2 v Carihrade.


Vráťme sa však k histórii cirkvi. Všetky tieto fakty majú medzi sebou veľmi úzku súvislosť. Carihrad bol v tej dobe centrom kultúry a náboženstiev východného sveta. Prekvital tu obchod, umenie, veda. Stretávali sa tu dva svety, východ a západ. Toto všetko malo vplyv na zmýšľanie Gregora I., ktorý v tomto prostredí strávil zopár rokov. 3 Ako uvidíme ďalej, zameral sa na disciplínu duchovenstva, na pravidlá, a nevyhol sa budovaniu svetskej cirkvi z hľadiska moci a politického vplyvu. Toto všetko skĺbené s vierou a základmi kresťanstva, predznamenáva ďaľšiu orientáciu budovania svetskej všeobecnej cirkvi, čoby hierarchickej organizácie s presne stanovenými pravidlami, podobne ako v "štátnom" zriadení jednotlivých monarchií, republík, federácií a pod..


V neposlednom rade treba zobrať do úvahy, že Gregor nikdy nepocítil biedu, nikdy nebol v núdzi. I v Carihrade býval v prekrásnom paláci cisárovnej Placidy. Jeho výchova i kresťanská orientácia sa zdá byť Bohom predurčená. Takýto názor malo duchovenstvo tej doby a tak bolo prirodzené, že po smrti Pelágiusa sa stal Gregor najvhodnejším kandidátom, ktorý mal viesť cirkev na jej ďalšej ceste.


Napriek tomu, že ponajprv odmietol pápežský stolec u cisára, bolo jeho zvolenie presadené. Gregor sa ujal funkcie a v duchu svojho poznania a životných skúseností a medzi jeho prvé nariadenia patril výnos, ktorým boli ustanovené veľké a početné procesie na odvrátenie moru. Dodnes sa tento jeho výnos spája s dňom "sv. Marka", kedy sa ešte stále konajú procesie, pravda už s iným motívom. (Prax západnej cirkvi v prvej polovici 20. storočia)


Pozitívne treba prijať jeho úspešnú snahu o zabezpečenie obživy obyvateľstva Ríma v ťažkých časoch biedy, keď sa mu podarilo zaobstarať obilie zo Sicílie. Podobne v pozitívnom, treba posudzovať, že povyhadzoval všetky svetské osoby z pápežského dvora, ktoré sa na kresťanstve priživovali. Ako jeden z prvých pápežov vydal pravidlá pre duchovných v diele "Liber regulae pastoralis". 4 Okrem toho spísal dielo "Sacramentarium Gregorianum", ktoré tvorí základ terajšieho misálu. Založením "scola cantorum" sa započalo s výchovou kňažského dorastu v na to určených školách.


Treba spomenúť i ďalšiu praktiku, ktorá súvisí s posmrtnými trestami, očistcom. Gregor I. v úprimnej snahe očistiť klérus rímskej cirkvi prísne trestal všetky prestúpenia. Medzi potrestanými bol aj mních, ktorý sa zaoberal liečiteľstvom a bral za to peniaze. Po jeho smrti ho nechal Gregor pochovať i s jeho peniazmi. Na tomto geste by nebolo nič výnimočné. Gregor však nariadil za zomrelého slúžiť omše a na 30 deň dal vraj nebožtík vedieť, že jeho prestúpenia sú vykúpené. Toto bolo jedným z ďalších základov a dôvodov, ktoré podporujú učenia, ktoré sa zaoberajú posmrtnými trestami. Tzv. Gregoriánske omše za zomrelých sa odvtedy začali vysluhovať v dĺžke 30 alebo 8 dní. Netreba hádam pripomínať, že toto učenie, ktoré je potvrdzované knihou Makabejským, pretrvalo do dnešných dní v podobe zádušných omší, ktoré sú presadzované a vyžadované katolickou cirkvou s jasným zámerom udržania si "klientely" a stálych príjmov.


Gregorovi sa pripisuje i vybudovanie základov pápežského štátu, keď sa mu podarilo odhovoriť longobardského kráľa Agilulfa od útoku na Rím. Tento čin bol jednoznačným prínosom k upevneniu si politickej moci, s ktorou od teraz všetci, ktorí mali čo do činenia s Rímom a náboženským systémom Vatikánu, musia rátať.


V tom čase už v Anglicku existovala kresťanská cirkev, ktorá nepodliehala Rímu. Gregor I. teda vyslal do ostrovnej ríše skupinu misionárov na čele s opátom Augustínom a v roku 597 bolo v Canterbury založené biskupstvo podliehajúce Rímu. Tomuto pápežovi veľmi záležalo na situácii v Anglicku, preto dal príkaz na výchovu zvláštneho kňažského dorastu pre Britániu, na čo sám dohliadal a pre nich osobitne vydával i smernice.


Na druhej strane reagoval i na situáciu vo východných cirkvách. Bol v neustálom nepriateľstve s carihradským patriarchom, ktorého obviňoval z kňažskej pýchy, len kvôli tomu, že sa odmietol podriaďovať Rímu v otázkach vieroučenia a kvôli prisvojovaniu si titulu "všeobecný patriarcha", čím popieral titul "rímskeho veľkňaza". Ani svojím nepriateľstvom však nič nedocielil a stav ostal nezmenený.


Po smrti Gregora I. sa na stolec hlavy rímskej cirkvi posadil Sabinián, ktorý bol za vlády Gregora pápežským nunciom na cisárskom dvore v Carihrade. Dalo by sa teda očakávať, že tento človek sa bude snažiť o skĺbenie vyýchodného a západného náboženstva. Nestalo sa tak, a jeho dvojročné panovanie malo za následok ešte väčšiu zášť obyčajného ľudu voči kresťanskej cirkvi, ktorej predstaviteľ si dovolil v čase hladu a núdze predávať úrodu zo zásob cirkvi chudobe! I keď historici tvrdia, že ceny za liter obilia boli viac ako symbolické, môžeme s istotou povedať, aký následok malo toto jeho rozhodnutie. Spôsobilo u jednoduchého ľudu nepokoje a keď 22. februára 606 zomrel, ľud ho nedovolil pochovať v chráme sv. Petra. Museli ho vyniesť bočnými uličkami a pochovať u mestských hradieb. Možno i to bolo dôvodom, ktorú má tento "výtečník" na svedomí, prečo až takmer o rok sa podarilo zvoliť jeho nástupcu, Bonifáca III. 5


Ten za svoj krátky čas na stolci stihol v r.607 vydať nariadenie o voľbe pápeža, ako by tušil svoj skorý koniec. Stanovil trojdňovú premlku medzi smrťou pápeža a voľbou nového. V tomto roku vydáva i cisár Fokas nariadenie, ktorým ustanovuje rímskeho biskupa za jedinú a pravú hlavu cirkvi. Zrejme mu Písmo Sväté bolo úplne cudzie, keď svojím výnosom vymenil Krista, čoby Hlavu cirkvi za pozemského tvora, poťažme svätého a bezvadného (Krista) za hriešneho a omylného (papeža).


V roku 608 nastupuje na stolec Bonifác IV. Cisár Fokas mu daroval "Panteón". Novozvolený pápež dar nielenže prijal, ale premenil túto starovekú stavbu na "Chrám Panny Márie a Všetkých Svätých Mučeníkov". To hovorí samo za seba. Zlato, monumentálnosť , okázalosť, všetko čo predstavovalo božstvá staroveku sa odrazu mení na chrám zasľúbený služobníkom Boha a nie Bohu samotnému!


V r. 614 sa blíži hrozba zvaná "Islám". Obsadenie Jeruzaléma, drancovanie, vraždenie, to všetko sprevádzalo príchod nového učenia "Arábie". Nepokoje, ktoré vznikli na území Palestíny mali ďalekosiahly dopad a trvajú do dnešných čias. Učenie Islámu, ktoré sa samo vyhlasuje za jediné pravé, nie je tak mierumilovné ako sa na prvý pohľad môže zdať. Tolerancia sa stráca v nedohľadne a nastupuje boj za svätú vec, podobne ako to uvidíme v prípade križiackych výprav, kedy sa tiež vraždilo no už so symbolom kríža na prilbiciach.


Ešte pred rokom 618 prichádza nariadenie od papeža Deusdedita, ktoré umožňuje v prípade svätokupectva, simónie, svedčiť pri súdnych procesoch i osobám so zlou povesťou, ako príklad sú uvedené devy ľahkých mravov, prostitútky.


V Taliansku vypukla revolúcia proti grékom. V Ravenne zabili cisárskeho miestodržiteľa, a vzbura neobišla ani Neapol. K týmto nepokojom pridalo na sile a razantnosti i zemetrasenie, povodne a zlá úroda. Objavila sa nová choroba, ktorej znakom bolo znetvorenie tvárovej časti človeka, takže postihnutí sa zakrátko /vizuálne/ podobali jeden na druhého. Označili ju ako "scabio elefantica". Pápež, ktorý chcel úprimne pomôcť chorým ich na dôkaz spolupatričnosti a dôkazu toho, že choroba nie je prenosná, pri liečbe modlitbou objímal a bozkával. Aký však bol výsledok takejto liečby, nedá sa presne lekársky dokázať.




1Katolicizmus, katolický; "všeobecný". Filozofický slovník, str.246; Bratislava 1974.
2 Nunciatúra; veľvyslanectvo; nuncius; diplomatický zástupca pápeža, (Vatikánu) v cudzej krajine, na úrovni veľvyslanca.
3 Jeho pobyt v Carihrade z časového hľadiska môžeme umiestniť s najväčšou pravdepodobnosťou do rokov po "opustení úradu" /577/, do obdobia jeho "diakonátu".
4 Takto postupne vznikal dnešný Kódex Kanonického Práva katolíckej cirkvi. Tieto pravidlá do dnes prirovnávajú k pravidlám, ktoré vydal "sv". Benedikt mníchom.
5 Oneskorenie voľby je oficiálne zdôvodňované bojom medzi byzantskou a talianskou stranou kléru. Dejiny pápežov; str. 78-87; MUDr. Pavol Timko, Banská Bystrica 1944; vydavateľ J. Havelka
Nihil obstat. Dr. Augustin Dokupil m.p. censor dioc.
Num. 3.915/1943
Imrimatur Andreas m.p. Episcopus., 23. decembra 1943.

• Späť na prehľad podľa hesiel

Kresťanstvo 625 - 663


Ešte pred rokom 626 bol zavedený tzv. útočistný azyl "ius asyli", ktorý sa vzťahoval na kostoly a cintoríny. V praxi to malo znamenať, že ten, ktorý sa na tieto miesta utiahol, nemohol byť odtiaľ násilne odvlečený. I tu však platilo, že na to, aby toto nariadenie fungovalo, bolo potrebné obidve strany, ktoré by tento výnos rešpektovali.


V r. 625 perzkí okupanti Ríma ohrozovali už i Carihrad a tak cisárovi Herakliovi neostávalo nič iné ako stať si na čelo vojska a zasiahnuť. Po porážke peržanov sa osobne dostavil do Jeruzaléma, kde priniesol "pozostatky sv. Kríža", a tak po roku 629 bol ustanovený sviatok "Povýšenia Sv. Kríža", ktorý sa slávil 14. septembra. 6


Prvým cieľom nasledovníkov Mohameda, ktorý zomrel r. 632 7 bol prirodzene Jeruzalém. V r. 637 mesto dobyli. Na mieste Šalamúnovho chrámu postavili mešitu Omara. Behom 20 rokov tohoto "náboženstva", ich vojská takmer zničili perzkú a byzantskú ríšu a drali sa do Evrópy.


Nasledujúce šokujúce fakty som objavil v knihe 8, ktorá sa zaoberá históriou rádu Jezuitov. Preto si dovolím z tejto 7 zväzkovej 9 knihy citovať v originále.

Citujem:

35.3 Vznik islámu
Dr. Rivera dále říká: “Nejdříve se s Vámi podělím o poznatky získané ve Vatikánské knihovně a prozradím vám, jak islám vznikl doopravdy. Budete šokováni!” A dále pokračuje: Římský biskup, nový pontif, poslal své agenty do severní Afriky a přesně na místech, kde působili prvotní křesťané nechal zakládat kláštery, které osadil svými římskými křesťany. Každý klášter měl svého pohlaváře a přesnou, organizační hierarchii. Všichni dostali úkol upoutat na sebe pozornost zdejšího obyvatelstva jako na pravé křesťany. A to se jim skutečně podařilo. Časem potomci Izmaele nečinili mezi nimi a křesťany žádného vnějšího rozdílu. Falešní křesťané se těmto izmaelitským kočovníkům dokázali vetřít do přízně. V roce 354 n.l. porodila v Alžíru v severní Africe římskokatolická zbožná matka syna a dala mu jméno Augustin. Ten pak stal biskupem římsko-africké provincie. Byl to velmi vlivný a bohatý muž s vlastní armádou. Klášteru ve skutečnosti sloužili jako základna pro práci, při které vyhledával a ničil biblické rukopisy, které vlastnili původní křesťané. Augustin se stal »svatým« za věrné služby Matce církvi. Touhou Vatikánu bylo získat Jeruzalém za každou cenu kvůli jeho náboženskému významu. Vždycky však tomu bránili Židé. Další překážkou byli prvotní křesťané v severní Africe, kteří tam šířili evangelium. Římský katolicismus však nabýval na moci a nemínil tolerovat žádný odpor. V Římě proto církev potřebovala naleznout nějaký prostředek, který by vyvolal odboj proti Židům a proti skutečným křesťanům, kteří odmítali přijmout katolickou víru. Když římskokatolický pontif a jeho pomocníci pozorovali početný národ Arabů v severní Africe, viděli tyto davy jako zdroj k vykonání svého nečistého, ohavného díla. A tak sestavili další mašinerii - podzemní špionážní síť, která byla použita na podávání informací k vykonání mistrovského díla - plánu na kontrolu velkého množství Arabů, kteří odmítli římský katolicismus. Vatikán usiloval nalézt pro Araby jejich vlastního »Mesiáše«, takového, který by povstal jako jejich veliký vůdce. Musel to být člověk se schopnostmi, kterého by sami mohli vyškolit a nakonec jeho prostřednictvím spojit všechny nekatolické Araby dohromady v jednu obrovskou masu - v jednu armádu, která by pak dobyla Jeruzalém pro papeže. Na příkaz Říma pak začali římští katolíci rozšiřovat v severní Africe zprávy o velkém člověku, který povstane z jejich středu jako jejich Bohem vyvolený. Jako chlapec byl Mohamed vyučován, že jeho největší nepřátelé jsou Židé a že římští katolíci jsou jediní praví křesťané a že ti další lidé, kteří si tak říkají, jsou bezbožní podvodníci a děti ďábla, které je nutno zničit. Toto učení je také dodnes podkladem a základem odporu široké muslimské veřejnosti k Židům a ničí snahy na přijetí Krista v každém muslimském národu. Když Mohamed obdržel »božská zjevení« v jeskyni na hoře Hira na okraji Meccy, římskokatolický bratranec jeho ženy, Waraguah začal tato zjevení vysvětlovat a výsledkem byla islámská kniha Korán, která obsahuje mnoho Mohamedových spisů. Tato kniha také umožnila Muslimům získání římskokatolické ochrany díky tomu, že obsahuje Mohamedovo zjevení týkající se přímo Panny Marie. A zde se také ukázalo, jak důležité bylo »misijní« působení Augustina, když Araby seznamoval s Pannou Marií. Pročpak asi? I přesto, že Korán obsahuje veliké množství Mohamedových rad a vidění, nejsou dodnes všechny Mohamedovy duchovní projevy, zapsané do písemností, zveřejněny úplně. Stále ještě schází mnohá nepublikovaná Mohamedova díla. Ta jsou dodnes v rukou nejvyššího svatého muže islámské víry, Ajatolláha. Když nás kardinál Bea ve Vatikánu zasvěcoval do této problematiky, řekl: »Tyto spisy se bedlivě střeží, protože obsahují informace o tom, jak Vatikán vytvořil islám. Obě strany mají o sobě tolik informací, že kdyby pronikly na veřejnost, vznikl by skandál, který by znamenal ostudu a záhubu pro obě náboženství.« Jedním z Mohamedových zapsaných výroků je i tento: »Satan se dotýká každého Adamova syna v den, kdy ho matka porodí, kromě Marie a jejího syna.« Proč by Mohamed (podle arabské oficiální tradice neznalý římského katolicismu) zasahoval do římskokatolického učení? Není to podivné? Navíc v Kabaa v Mecce byla již za dnů Mohamedova děda a otce ikona Panny Marie s děťátkem. Mohamed se nazval poslem Allahovým a stal se zakladatelem velikého islámského náboženství. To bylo kolem roku 600 n.l. Roku 630 dobyl se svým deseti tisícovým vojskem Meccu, odkud politicky a nábožensky vládl. Zemřel r. 632 n.l. Měl celkem 9 žen a jedna z jeho dcer se jmenovala Fatima. Za necelých 20 let po jeho smrti zničila jeho vojska byzantskou a perskou říši a o něco později jeho vojska zaplavila Evropu, neboť se jeho náboženství rychle šířilo. Korán uznává Ježíše jako jednoho z proroků a jestliže je papež jeho představitelem na zemi, tak také musí být jeho prorokem. Ovšem ve skutečnosti neví, že to způsobil právě sám římský papež, že se mu mohamedáni koří a uctívají ho jako dalšího svatého muže. Dodnes nebyl tento veliký podvod papežství prohlédnut.

35.4 Vatikán a islámská vojska
Když papež viděl, jak se mohamedáni vojensky vzmáhají, jednal nyní rychle. Vydal buly povzbuzující arabské generály, aby okupovali národy severní Afriky a všech ostatních krajů, kam se již arabové dostali a kde se usídlili. Vatikán pomáhal financovat vytvoření obrovských islámských armád výměnou za tři speciální, »zanedbatelné laskavosti«:
1. Vyhlazení Židů a pravověrných křesťanů, které nazývali bezvěrci
2. Ochrana augustiánských mnichů a římských katolíků
3. Dobytí Jeruzaléma pro »jeho svatost« proroka papeže ve Vatikánu.

A tak začalo dobývání severní Afriky a ostatních arabských území. Během doby se síla vojska ještě více rozrostla. Vojsko krutě pobíjelo Židy a pravověrné křesťany a Jeruzalém padl do jeho rukou. Nikdy však nezaútočilo na římskokatolíky ani na jejich kláštery. Nastal čas účtování. Papež žádal vydání Jeruzaléma. Jenže arabští generálové se náhle začali vydání bránit a papežovy plány, tak dlouze a pracně naplňované, se začaly před jeho očima rychle bortit. Pod Waraguahovým vedením totiž Mohamed zaznamenal do Koránu jednu velikou lež, podle níž Abraham obětoval Izmaele namísto biblického Izáka. Mohamed zaměnil jména a dokonce měl i v tomto smyslu několik vidění, která tuto lež jakoby dokázala. Výsledkem této lži a Mohamedových vidění postavili Arabové v Jeruzalémě právě na místě, kde dříve stál Jeruzalémský chrám zničený roku 70 n.l. mešitu na počest Izmaele. A tím se stal Jeruzalém druhým největším místem islámské víry. Copak nyní mohli arabští generálové přenechat tak svaté místo a navíc tak těžce vydobyté bez vzpoury? Když papež zjistil, že stejnou úctu jako jemu prokazují i Izmaelovi, rozčílil se, protože stavba byla postavena za jeho zády. Vatikán se cítil uražen a když navíc ještě arabští generálové přišli do Vatikánu a žádali od papeže buly, kterými by povolil vpád mohamedových vojáků do Evropy poznal papež, že válka je nevyhnutelná. Povolení nevydal a okamžitě postavil křižáckou armádu. Boje s mohamedány trvaly celá další staletí, ale Jeruzalém se nikdy nedostal do rukou Vatikánu. Padlo Turecko, islámská vojska napadla Španělsko a Portugalsko. V Portugalsku pojmenovali jednu horskou vesnici Fatima na počest Mohamedovy dcery. V té době vůbec netušili, že se jednou stane světově proslulou. Muslimská armáda obsadila Sardinii a Korsiku a chystala se na vpád do Itálie. V té době islámští generálové zjistili, že již nejsou schopni k další expanzi a že přišel čas na mírové rozhovory. Jedním z vyjednavačů byl František z Assisi. Výsledkem bylo podepsání smlouvy, podle níž muslimové směli obsadit v »křesťanském« světě Turecko a katolíci směli obsadit v arabském světě Libanon. Dále bylo dohodnuto, že muslimové mohou svobodně stavět v katolických zemích své mešity, pokud bude římskokatolické vyznání v arabských zemích prosperovat. Kardinál Bea nám dále sdělil, pokračoval Rivera, že muslimové se s papeženci dohodli na ničení společného nepřítele - nekatolických křesťanských misionářů hlásajících biblické učení. Prostřednictvím těchto smluv bylo tedy dohodnuto duchovní zničení a zotročení dětí Izmaele. Byla postavena opoziční hráz proti Božímu Slovu mezi prostým arabským obyvatelstvem. Po podepsání těchto smluv zahájil nejvyšší muslimský duchovní Ajatolláh prostřednictvím kněží, mnichů a jeptišek přísnou a tvrdou kontrolu Muslimů. Vatikán i nadále podněcoval nenávist mezi Židy a muslimskými Araby. Celé islámské společenství proto dodnes pohlíží na biblické misionáře jako na ztělesněného ďábla, který přináší jed ku zničení Allahových dětí. Jsou dokonce státy, kde vlastnictví Bible svaté se trestá okamžitou smrtí. Obětaví misionáři, kteří působí mezi arabským obyvatelstvem nic neví o tajných smlouvách mezi Vatikánem a Meccou, které jejich usilovnou misijní práci důsledně ničí.
Koniec citátu.
Predpokladám, že tieto riadky pohnú mnohými úprimne veriacimi a nielen z radov katolíckej cirkvi. Predpokladám, že názory čitateľov sa môžu a budú rôzniť, od súhlasu až po zatracovanie. Avšak, ide o citát z diela, ktorý som uviedol kvôli objektivite. Kto má snahu a vôlu hľadať, ten si iste sám utvorí osobný názor, korešpondujúci do istej miery s pravdou, poznaním, ktoré sa /dúfam/ bude zakladať na histórii, kto túto snahu nemá, ten nemá ani problém opustiť tieto stránky a šmahom ruky všetky fakty hodiť za hlavu. V každom prípade za obsah uvedeného odcitovaného textu nezodpovedám a kto má otázky na jeho autencititu a autorov, nech reaguje na link a zdroj uvedený v bode "8".

Do r. 638 sa venovala zvýšená pozornosť výzdobe vatikánskych chrámov. Používali sa drahé kovy vo veľkom. Napr. na bazilike sv. Petra obili striebrom celú prostrednú tzv. kráľovskú bránu, ktorá sa od toho času volala "Strieborná". V znova vybudovanom kostole sv. Agnesy začali "svätiť" zvieratá, baránkov, z ktorých vlna slúžila na výrobu arcibiskupských pálií.10


V tomto období prišlo i k sporu medzi carihradským patriarchom Sergiom a pápežom Honoriusom I. /625-638/, ohľadom Kristovej božskej a ľudskej prirodzenosti. Ako uvidíme, spor sa vliekol až do r. 681 a vyvrcholil uvalením kliatby na carihradských patriarchov Sergia, Pyrhusa a Pavla i samotného papeža Honoria. V r. 640 na pokyn cisárského miestodržiteľa Izáka bol zrekvírovaný finančný obnos pápežskej pokladnice. Veliteľ vojska v Ríme Mauricius rozdelil pokladnicu na tri diely. Jeden dostal Izák na vyplatenie žoldu vojakom, čo bolo vlastne dôvodom siahnutia na papežský poklad, druhý diel obdržal cisár v Carihrade a tretí si ponechal sám Mauricius za výkon moci. Ako vidieť, bolo z čoho deliť. Napriek tomu, že v týchto obdobiach vládla na jednej strane bieda a hlad, na druhej sa vo Vatikáne zhromažďovali poklady sveta, ktoré sa mrhali na také bezvýznamné veci akou bolo napr. už spomenuté obíjanie brány striebrom.


Synoda v r. 640 sa opäť zaoberala sporom, vtedy už mŕtveho Honoriusa I. so Sergiom. Ich korešpondenciu zverejnil Pyrha, nástupca Sergia, ktorý bol monoteletického zmýšlania. 11 Na žiadosť Jána IV. ho cisár Konštantín II. odstránil a patriarchom sa stal Pavol. To, že vyrabovanie pápežskej pokladnice pápežský dvor vôbec finančne nepocítil, vidieť z toho, že už o necelé dva roky sa v Ríme veselo renovovali ďalšie kostoly, Ján IV. ktorý pochádzal z Dalmácie, vykupoval svojich krajanov z avarského zajatia a rozličnými spôsobmi sa snažil Dalmácii pomôcť. Spor ohľadom názorov na Kristou dvojakú prirodzenosť nabýval na sile. Pápež Teodor I. /642-649/, exkomunikoval z cirkvi Pyrhu i Pavla. Reakciou carihradského patriarchu bolo uväznenie pápežských poslov v domácom väzení v Placidininom paláci, mieste pôsobenia pápežského nuncia. Pred vyhnaním z mesta boli i zbičovaní a vydaný bol "typus", zákon ktorý zakazoval rozoberanie tejto otázky.


I tento papež pokračoval v renovácii kostolov Ríma a dal pristaviť v Lateráne veľkú sálu, nazvanú "Teodorova bazilika". Ihneď po jeho smrti je do Lateránu zvolaná synoda, s cieľom odsúdiť korešpondenciu medzi Honoriusom I. a Sergiom, podobne ako zákon "typus". Prijali 20 paragrafový kánon zavrhujúci "monotelestické" zmýšlanie, dali ho preložiť do gréčtiny a odoslali cisárovi i všetkým východným biskupom. Reakciou cisára bolo vyslanie nového miestodržiteľa do Ríma s cieľom prinútiť pápeža, aby prijal "typus". Tým pokračovala "hra" kto z koho. Boj o to, kto bude neobmedzeným vládcom cirkvi, ktorý bude diktovať, či pápežský vatikán, alebo carihradský patriarcha. V r. 653 bol pápež Martin I. zatknutý a dopravený do Carihradu. Bol obžalovaný z velezrady a napokon skončil vo vyhnanstve na polostrove Cherzon. Keďže v Ríme bol pápežský stolec prázdny, a napriek tomu, že právoplatný pápež bol zvolený, na jeho miesto nastúpil Eugen I.. Nastupuje tak obdobie, kedy vládnu dvaja papeži, kedy existujú dve hlavy svetskej cirkvi, i keď podľa pápežských pravidiel, je platný iba jeden. Ako uvidíme neskôr, ešte k takýmto situáciám príde, a nielen z príčiny aká je v tomto prípade, ale i z túžby po moci, kedy budú vládnuť súčasne traja papeži, či prípad kedy jeden druhého exkomunikujú z cirkvi.12


Vatikán v r. 654 zakázal papežskému nunciovi styk s carihradským patriarchom. Odozvou gréckych veriacich bol ostrý a verejný hnev proti pápežovi Eugenovi I.. Nuncius napokon ignoroval pápežský zákaz, čo viedlo k jeho vyobcovaniu z rímskej cirkvi.

• Späť na prehľad podľa hesiel

Kresťanstvo 663 - 715


V r. 663 cisár navštívil Rím. Zúčastnil sa na omši v Lateráne, ktorú celebroval pápež Vitalín /657-672/. Ako "všimné", si z Ríma odniesol všetko vzácne, čo mu padlo do oka, vrátane posvätných kostolných nádob zo zlata a drahých kovov. V Ríme pobudol iba 12 dní, no vydrancoval ho "vraj" takmer dokonale. Keďže onedlho sa znovu pokračovalo s reštaurovaním kostolov Ríma, slová o "dokonalom" vydrancovaní netreba brať doslovne. Po roku 676 bolo vydláždené i námestie pred svätopeterskou bazilikou.


Počas vlády 79-tého pápeža, ktorý si hovoril Aghatho /678-681/, sa uskutočnila v Ríme synoda, ktorá okrem iného mala určiť osobu-y, ktoré budú zastupovať rímskeho papeža na všeobecnom koncile v Carihrade. Ten sa konal 7. novembra 680 ako III. carihradský koncil a miesto konania určil cisár. Trval až do 16. septembra 681. Zúčastnilo sa ho 174 patriarchov a biskupov, medzi ktorých sa nemôžu rátať zástupcovia pápeža, pretože ani jeden z nich nemal titul "biskup". Prebiehal v cisárskom paláci v kupolovej dvorane zvanej "trullus", a tak sa mu hovorí i "trullský snem". Samozrejme v prvom rade išlo o doriešenie sporu o Kristovej ľudskej a božskej prirodzenosti. Nad štyrmi patriarchami Sergiusom, Pyrhom, Pavlom, Petrom a nad papežom Honoriusom bola vypovedaná "anathema" 13 kliatba. Závery tohoto koncilu boli v latinčine rozoslané západným biskupom.


V rokoch 682-683, kedy sedel na stolci Lev II. bola jeho prioritou starosť o chrám sv. Sebastiána, ktorý do dnes nesie znaky umeleckej úrovňe vtedajších majstrov. Ako vidieť, budovanie svätyní, skrášlovanie už existujúcich chrámov a kostolov, bolo jednou z prvoradých cieľov vládnucich pápežov. Natíska sa otázka, "prečo"? Odpoveď je v podstate jednoduchá. Predstavte si jednoduchého človeka z ľudu, ktorý po príchode do chrámu uvidí všetku tu nádheru a bohatstvo. V prvom rade mu to vyrazí dych, v druhom rade začne k tejto prosperujúcej denominácii inklinovať. Hádam sa niečo podarí i mne uchmatnúť. A i keď nie, táto cirkev musí byť určite tá práva, keď sa jej dostalo toľko bohatstva. Musí mať moc, lebo to vidieť na okázalostiach, musí mať vplyv, lebo ju berie vážne i cisár, musí, musí.... pravá identita Cirkvi Kristovej, podľa Písma, sa tak stáva niečím, čo nemá tie znaky, ktoré bežný veriaci znalý Písma považuje za pravé. Iba viera, iba život podľa Písma, iba Kristus... to všetko je vehementne potláčané do úzadia. Namiesto deklarovaných atribútov Cirkvi Kristovej v Slove Božom, sa presadzujú človečenské rozhodnutia na základoch, zvaných "tradícia" a "apoštolská potupnosť".


Nastupujú výrazy ako: "my"; "zástupca Boha na zemi"; "moc"; "sila a moc rozhrešenia"; "neomylnosť"; "jedinečnosť"; a samozrejme represívne výrazy ako: "zatratenie"; "exkomunikácia a anathema"; "súdenie"; "hrozba uvalenia interdiktu" a pod. Cieľ je jasný. My (rímskokatolícky klérus) sme tí vyvolení, my máme spravovať, my môžeme odpúšťať, my môžeme všetko. Ako uvidíme ďalej, "pre nás", toto všetko neplatí, leby i my si môžeme dovoliť byť hriešni, ale od tých ktorí spadajú pod našu moc, musíme vyžadovať bezhriešnosť, dodržiavanie našich nariadení a ich hriešnosť musíme použiť v náš prospech, a z represívneho hľadiska treba využiť všetky prostriedky od uprenia spásy až po zbavenie telesného života. 14 Politika a zámery cirkvi, sa dostávajú do zvrátenej polohy. Ako uvidíme ďalej, až na svetlé výnimky, to tak ostalo až do čias reformácie, kedy sa veriaci konečne dokázali vzoprieť monarchickej manišérii, no i po nej k podstaným vieroučným zmenám zo strany KC neprišlo, pretože Rím už nemohol ustúpiť z dobytých pozícií, lebo jednoducho nebolo kam. Každý návrat by znamel priznať omylnosť a tým i porážku vo vieroučných veciach. Každé priznanie omylu, by znamenalo dôkaz, že apoštolská postupnosť, tak ako sa na ňu odvoláva Rím, nie je funkčná. 15 To jednoducho nebolo možné. Preto sa hľadali spôsoby ako zosúladiť všetky tieto vymenované atribúty (priority) cirkvi tej doby s Písmom. Nasledovali rôzne závery koncilov, rôzne vysvetlenia a hlavne spory! Jednoduchému veriacemu, ktorému záležalo na vlastnej spáse, mohol byť celý Rím ukradnutý. Mal svoje celodenné starosti a nikto ako Boh, ich nemohol v konečnom dôsledku vyriešiť. A o tom je viera. V BOHA, nie v svetskú cirkev. Viera v Krista a Jeho vodcovstvo, nie v neomylnosť omylných. V jedinú a pravú Cirkev Kristovu, ktorej hlavou je On sám, ktorú riadi Duch Svätý v súlade s Jeho vôlou a každý z jej členov má poslanie od samotného Boha-Krista, pod spôsobom učeníctva, služobníctva, údu jednoho tela!


V r. 685 nastupuje na uprázdnený stolec Ján V. /685-686/ Začína sa obdobie, kedy boli na túto funkciu volení kňazi východu. Samotný Ján V. bol pôvodom zo Sýrie. Ďalším dol grék z Trácie Konon /686-687/, po ňom opäť sýrčan Sergej I. /687-701/. Na popud cisára Justiniána II. bol zvolaný r. 692 do Carihradu snem, na ktorom sa účastníci uzniesli, že carihradský patriarcha má tie isté práva a postavenie ako rímsky pápež. Závery poslali v písomnej forme do Ríma, ale Sergej I. ich odmietol uznať. V r. 695 bol Justinián zosadený z cisárskeho trónu. Tendenčne písané katolícke zdroje tvrdia, že k zosadeniu došlo práve kvôli carihradskému snemu, na ktorom bolo položené rovnítko medzi pápeža a patriarchu. Ak však berieme do úvahy fakt, že cisár tým vlastne zabezpečil rovnosť východnej cirkvi voči západnej, že panoval a zdržiaval sa na území Carihradu, z tohoto dôvodu ho jeho vlastní predsa nemohli zosadiť a Rím nemal takú moc a silu, aby ovplyvnil dianie a emócie ľudu v Carihrade, ktorý bol pod vplyvom cisárom preferovaných patriarchov.


Ďalším papežom pôvodom z východu bol grék Ján VII. /705-707/. V Carihrade sa opäť dostáva na trón zosadený Justinián II., ktorý ho žiada, aby na rozdiel od svojho predchodcu akceptoval závery carihradského koncilu ohľadom rovnosti patriarchov a pápežov. Ján VII. túto žiadosť neodmietol tak ako Sergej I. a začal s cisárom rokovať v snahe získať čas. A tak až do jeho smrti 18.októbra 707 nepadlo konečné rozhodnutie. Snahy vedenia rímskej cirkvi boli čoraz viac zamerané na budovanie nových kostolov a zdobenie už postavených. Necelých 21 dní vládol jeho nástupca, sýrčan Sizinius /14.januára - 4. februára 708/. Bolo to najkratšie volebné obdobie v dejinách papeženstva. Ďalším bol opäť sýrčan Konštantínus /708-715/. Na pozvanie cisára Justiniána sa rozhodol odcestovať do Carihradu, kde prišlo k zmiereniu a udeleniu nezávislosti cirkvi. Otázka rovnosti tak nadobudla právoplatnosť, keďže nikdy neprišlo k zrušeniu záverov carihradského koncilu. V r. 711 sa pápež vrátil do Ríma. V tom istom roku bol Justinián II. po druhýkrát zosadený z trónu. Nový cisár Philippikus už nebol tak naklonený Rímu, z toho môžeme dedukovať, že práve kvôli zmiereniu s Rímom bol Justinián zosadený. Po roku a pol bol však Philippikus zavraždený a na cisársky trón zasadol Anastázius. 9. apríla roku 715 zomiera pápež Konštantín ako siedmy biskup sýrskeho, či gréckeho pôvodu na rímskom stolci po sebe a tým končí môj pohľad na toto obdobie dejín kresťanstva do roku 715.

• Späť na prehľad podľa hesiel


 

6 Porovnaj s článkom "Sviatky".
7 "Mohamed"; vlastným menom "Abul Kasim Muhammad Ibn Abdallah" zomrel v Medine.
8 "Tajné dějiny jezuitů"; Publishing &copy 2001 by Adonai s.r.o.; Copyright &copy by Jiří Novotný a František Polák. Elektr. forma: http://mujweb.cz/www/novpol/
9 7 zväzkov; 51 kapitol; 554 podkapitol; 753 strán A4.
10 "Pálium"; pôvodne vrchný odev antických Rimanov a označenie korunovacieho cisárskeho plášťa; vlnený pás, ako odznak pápeža a arcibiskupa.
11 Spor sa viedol o Kristovu Božskú i ľudskú prirodzenosť, "monoteletické zmýšlanie", bolo najpravdepodobnejšie presadzovaním obidvoch prirodzeností v jednom tele.
12 1378-1389; Urban VI. versus Klement VII.
13 "Anathema"; kliatba, ktorá znamená úplné zničenie; porov. Lev 27:28nn, Num 21:3, Deut 7:26 s Júd 16:19. Príbuzné sloveso sa nachádza v Mar 14:71; Sk 23:12,14,21.
14 Vziať niekomu fyzický život, okrem nešťastných náhod, tragédií a prípadov sebaobrany, nesmie žiaden skutočne veriaci. Ešte horšie je uprenie spásy, večného života. Nielenže takéto rozhodnutie Boh neakceptuje a koná podľa svojho rozhodnutia, ale ide o stavanie sa do pozície Boha na základe zle pochopených veršov o právomociach kléru cirkvi. Porov Mat 16:18-19 s Jan 10:28; 17:2; Mat 7:29; Mar 1:22; Jan 1:12; 5:27. O tom kto má právo upierať človeku fyzický život pozri Sk 5:1-10.
15 Prvoradou úlohou je zvestovanie Krista. Svedectvo neskorších služobníkov-apoštolov o Kristovi, nezávisí na vlastných dojmoch a vzpomienkach, ale je vedené Duchom Svätým za použitia apoštolského svedectva zaznamenaného v Evanjeliách. Apoštoli predstavujú normu učenia a obecenstva v NZ-nej Cirkvi Kristovej. Apoštolát je vo svojom význame a použití všeobecná služba, podľa poverenia Ducha Svätého. Porov. Ef 4:11-16. Je záležitosťou spoločnou, a nie je výsadou jednotlivca! Žiaden z Kristom poverených apoštolov neurčil svojho nástupcu. Apoštol"; "Funkčnosť apoštolátu"; str. 44-46; Nový Biblický Slovník; Návrat domů; Praha 1996; ISBN 80-85495-65-1.

 


 

Dátum poslednej aktualizácie textu autorom 18.02.2007