Tieto roky sa dajú charakterizovať jednou vetou. Spor o akceptovanie druhého Božieho prikázania! Ex 20:4-6; Deut 5:8-10. Na miesto "veľkňaza" katolíckej (všeobecnej) cirkvi zasadá riman, Gregor II. /715-731/. Vedomý si moci, dôležitosti i politického vplyvu, ktorý v tých časoch už táto funkcia nepochybne má, rozhodol sa, že cisárske potvrdenie jeho nástupu na post hlavy cirkvi nepotrebuje a tak svoje zvolenie cisárovi Levovi iba oznámil. Ten jeho zvolenie akceptoval, bez akýchkoľvek výčitiek, ktoré by narušili vzťahy medzi ním a Gregorom. Veľmi vážny spor však nastal po roku 720.

Ako vidieť v Písmach, od počiatku sveta človek inklinoval k modlám, rôznym božstvám, bohom, bôžikom. Na tomto sa do dnešných dní nič nezmenilo, napriek tomu, že samotný Boh, Stvoriteľ a neobmedzený vládca nám vydal prikázanie, v ktorom zakazuje takéto praktiky. Druhé prikázanie hovorí jasnou rečou. To pochopil i cisár a určite musel byť zhrozený z "výzdoby" božích svätostánkov. Rozhodol sa proti porušovaniu druhého prikázania ostro vystúpiť. Nuž, bolo to ako keby šliapol do osieho hniezda. Kresťanský svet sa okamžite rozdelil na dva tábory. Jedni sochy, obrazy, rytiny, skrátka modly obhajovali, iní sa postavili na stranu cisára, ktorý v roku 726 nariadil zničenie týchto modiel. K obhajcom modlárstva sa pridal i carihradský patriarcha Germanus, ktorý zhodne s Rímom tvrdil, že kresťania nezbožňujú modly, ale ctia si tak tých, ktoré tieto modly predstavujú.¹ Samozrejme, že nepoužil slovo "modly" ale slovo "obrazy". Ak však pomenujeme veci pravým menom, musíme dať okamžite za pravdu cisárovi.

Spor začal gradovať po tom, ako Gregor vo svojom liste oznamuje cisárovi, aby sa staral o svetské záležitosti a cirkevné, nech prenechá jemu a biskupom. V r. 730 na cisárov rozkaz zakročilo vojsko, ktoré vtrhlo do chrámov a kostolov. Obrazy a sochy boli ničené priamo na mieste. Jeden zo zástancov uctievania obrazov a sôch, mních Damascén ², tvrdil, že: "Čím je kniha pre toho, kto vie čítať, tým je obraz pre tých, ktorí nepoznajú písmená". Cisárovi odkázal, že v tejto otázke nemôže rozhodovať, pretože moc "zväzovať a rozväzovať" dostal iba pápež, apoštol a jeho nástupci a nie cisári! To bolo impulzom, že cisár vydal rozkaz predviesť pápeža do Carihradu. ³

Islám, ktorý expandoval v arabskom svete sa násilím dral i do Európy. Ako vstupnú bránu si mohamedáni vybrali Španielsko. Na odpor sa im tu postavili frankovia ⁴ na čele s kniežaťom Karolom Martelom. Boje sa vliekli dlhé roky s väčšími či menšími úspechmi frankov. Pápež Gregor, vedomý si, že zo západu sa ohrozenia zo strany mohamedánov zatiaľ báť nemusí, iba morálne podporoval Martelové vojská. Najväčšie nebezpečenstvo mu hrozilo zo strany cisára, ktorý sa obrátil na Longobardov v snahe dobyť Rím. V čase, kedy obrancom Ríma "dochádzal dych", rozhodol sa Gregor vyjednávať s nepriateľom a to s úspechom. I keď vojská longobardov ihneď neodtiahli, bolo uzatvorené prímerie.

Napriek tomu, že prichádzalo k ničeniu obrazov a sôch, oči pápeža boli upreté na reštaurovanie a výstavbu nových kostolov a chrámov. Za jeho "vlády" a s jeho podporou, (samozrejme i finančnou), bol znovuvybudovaný benediktínsky kláštor na hore "Monte Casino". Začiatkom r. 731 Gregor II. zomrel.

Jeho nástupca si zvolil meno Gregor III. a rok po svojom nástupe zvolal do Ríma synodu /732/, ktorá sa zaoberala obranou obrazov svätých a Boha. Z jej záveru môžeme čítať: "Kto sa opováži obrazy Krista alebo jeho nepoškvrnenej Matky, potom obrazy svätých ničiť, alebo zneuctiť, bude z cirkvi vylúčený a nebude pripustený k sviatostiam".⁵ Medzi vážne rozhodnutia v súvislosti s uctievaním svätých, patrí i stanovenie sviatku "všechsvätých" na 1. november.

V tom istom roku sa mohamedáni dostali cez Pyreneje. Zastavil ich až stret pri Tours a Poitier, kde utrpeli porážku. Gregor III. videl vo spojenectve s víťaznými frankmi šancu ako zabezpečiť Rím pred carihradským cisárom. V r. 741 vyslal k ich veliteľovi Karolovi Martelovi poslov, ktorí mu oznámili úmysel odtrhnúť sa od východorímskeho cisárstva a prejsť pod ochranu frankov. Martel mu ochranu prisľúbil. Všetci traja, Gregor III., Martel i cisár Lev ešte toho istého roku zomreli. Pápeža vystriedal na tróne Zachariáš /741-752/, Martela čoby vojvodcu Pipin Krátky a na cisársky stolec zasadol Konštantín IV.

Zachariáš sa ihneď po nástupe ponáhľal k longobardskému kráľovi potvrdiť uzavretý mier jeho predchodcami. V Meinzi vymenoval za arcibiskupa Bonifáca a podriadil mu správu všetkých nemeckých biskupstiev. Po jeho smrti v r.752 prichádza ku kurióznej situácii. Ako pápež bol zvolený benediktínsky mních, ktorý si určil meno Štefan II. Avšak na tretí deň po voľbe zomrel. Kedže v tom čase ešte nebol vysvätený za biskupa, bol na stolci rímskych biskupov neprávom. Veľa historikov ho preto za 92-ého pápeža v poradí nepovažuje. Zarážajúcim ostáva fakt, že voľba hlavy cirkvi nebrala ohľad na stav volených. To, že bol zvolený nebiskup, i keď mních rádu benediktínov, potvrdzuje dve veci.

Za vlády jeho nástupcu Štefana III. /752-757/ prišlo viackrát k porušeniu uzavretého mieru zo strany longobardov a tak pápežovi neostávalo nič iné, ako sa obrátiť na cisára v Carihrade. Po neustálych zvadách a vzájomných útokoch medzi papežmi a cisárom, sa niet čomu čudovať, keď jeho žiadosť o pomoc bola zamietnutá. Štefan sa teda vydal cez Alpy k frankom. Koncom roku 753 dorazil do kláštora Saint Moritz vo Švajčiarsku, kde sa stretol s poslami franského kniežaťa Pipina Krátkeho, neskôr pokračoval k francúzskym hraniciam, kde ho čakal sám Pipin. Predostrel mu svoju žiadosť o obranu Ríma a keď bola kladne prijatá, odišli spolu do Paríža, kde ochorel. Liečil sa v kláštore Saint Denis. Pipin presvedčil i ostatnú šľachtu svojej ríše o nutnosti zakročiť na obranu Ríma, načo sa mu dostalo od pápeža pomazania za kráľa. Súčasne vyslal k longobardskému kráľovi do Pávie svojich poslov s upozornením na uzavretú dohodu medzi ním a papežom. Keďže poslovia nepochodili, Pipin i s pápežom Štefanom prešli do Talianska a longobardov porazili. Ako víťaz a dobyvateľ, odovzdal Pipin pápežovi darovaciu listinu, ktorej obsahom sú dobyté územia. Nazvali ju "Dedičstvo svätého Petra" ("Patrimonium sancti Petri"). Po vyhnaní longobardov sa o dobyté územia začal zaujímať i carihradský cisár. Pipin mu však odkázal, že "prelieval krv" pre rímsku stolicu a nie pre grékov, takže všetky kraje, ktoré odovzdal Rímu, ostanú majetkom rímskej cirkvi. V tomto momente sa papeženstvo dostáva do pozície skutočného svetského štátu. Má územia, hierarchický systém, vládcu čoby papeža, začína sa budovať skutočná pápežská ríša s vlastnou nezávislosťou.

Po Štefanovi zasadá na biskupský stolec jeho brat, ktorý si vyberá meno Pavol I. /757-767/. Jeho cieľom bolo ešte viac upevniť spojenectvo s frankmi, preto s radosťou privítal žiadosť Pipina Krátkeho, aby sa stal krstným otcom jeho dcéry. V r. 761 zvoláva do Ríma synodu, na ktorej potvrdzujú závery synody z r. 732 o vylúčení z cirkvi každého, kto by akokoľvek zneuctil obrazy svätých. Po jeho smrti trval zápas o obsadenie pápežského stolca takmer rok. Veliteľ vojska, knieža menom "Toto" chcel, aby sa pápežom stal jeho brat Konštantín a tak ho dal vysvätiť za biskupa a menoval ho pápežom. Paradoxne sa Rím obrátil tentoraz na longobardov, ktorí chceli na uvoľnený stolec dosadiť kňaza Filipa. Klérus tak využil ich prítomnosť a s ich pomocou vyhnali Konštantína z Ríma. Po 13 mesiacoch bojov o post hlavy svetskej cirkvi však zvolili Štefana IV. /768-772/, ktorý "protipápeža" Konštantína zbavil kňažskej hodnosti a odsúdil ho na doživotný pobyt v kláštore, no ešte pred nástupom trestu bol zavraždený. V r. 768, kedy zomrel Pipin Krátky, zvolal Štefan IV. do Ríma synodu, ktorá sa zaoberala úpravou voľby pápeža. Zúčastnili sa na nej i zástupcovia nástupcu Pipina, Karola Veľkého. Závery synody určili, že každý kandidát na funkciu pápeža musí byť minimálne diakon, kňaz. Voľbu môžu vykonávať iba biskupi a poverení kňazi. Zároveň vyhlásili povinnosť preukazovať úctu obrazom Ježiša Krista, Matky Božej a obrazom svätých pod hrozbou exkomunikácie.

O skutočnej svetskej a politickej moci pápeža svedčí i udalosť, ktorá zapríčinila odchod longobardov do histórie. Tí si uvedomovali, že ich ďalšia existencia je priamo závisla na zmierení sa s frankmi, preto longobardský kráľ Dezider ponúkol svoju sestru Karolovi Veľkému za manželku. Na apeláciu papeža Štefana IV. to Karol odmieta s vedomím, že toto rozhodnutie znamená prakticky vypovedanie vojny medzi týmito dvoma národmi. Po dokonalej porážke longobardov, bol kráľ Dezider odvlečený do kláštora vo Francúzsku. Až do r. 774 sa ešte hŕstky longobardov snažili o návrat na svetovú scénu, ale po obsadení ich hlavného mesta Pávie ich existencia končí definitívne.

Ďaľším dôkazom, že papeženstvo sa stalo monarchickou organizáciou je samotný Hadrián I. /772-795/, ktorý sa vyhlasoval i za kráľa. V r. 774 po definitívnej porážke longobardov prijal Karola Veľkého, ktorý neskôr navštívil Rím ešte trikrát. Hadrián sa staral o obnovu spustnutých kostolov a pamiatok, a dal zrenovovať i mestský vodovod. V r. 787 sa začína v Nicei II. koncil, inak tiež nazývaný VII. všeobecný koncil. Zaoberal sa doriešením otázky ohľadom uctievania obrazov. Z jeho záveru, na ktorý sa do dnešných dní odvoláva katolícka (všeobecná) cirkev ⁷ vyplýva, že "Obrazy majú byť uctievané, ale nie zbožňované. Kto si uctieva obraz, uctieva si toho, koho obraz znázorňuje. ⁸ Neslobodno sa pred ním kľaňať, lebo to patrí jedine Bohu". A tak sa stalo, že i na východe sa obrazy vrátili do kostolov a chrámov.

Jedným z krokov k zrušeniu otroctva, bolo nariadenie, že manželstvo aj medzi otrokmi je právoplatné a nemožno ich pri predaji od seba oddeliť. I toto sa pripisuje Hadriánovi I.

Po voľbe Leva III. /795-816/ bolo oznámenie o výsledku poslané frankom, na čele s Karolom Veľkým, nie do Carihradu. Zároveň mu s oznámením poslal ako symboly "kľúče od hrobky sv. Petra a zástavu mesta Rím". Tým, že ich Karol Veľký prijal, potvrdil držanie ochrannej ruky nad Rímom a papeženstvom. Bolo veľmi potrebné potvrdenie pre pápežský Rím, keďže sa stolec cítil neustále ohrozovaný carihradskými vladármi. Karol Veľký sa práve v tom čase vrátil z víťazného ťaženia proti Avarom, teda jeho prestíž a vojenská sila bola neoddiskutovateľným faktom, ktorú musel rešpektovať i cisár a celá východná cirkev. Nemalým prínosom pre rímsku cirkev bolo rozdelenie sa o vojnovú korisť Karola Veľkého. Odhliadnuc od morálnosti prijatia majetku pochádzajúceho z vojny, ukoristeného pobitým ľuďom, išlo v prvom rade o upevnenie si politického vplyvu a moci. Prichádzali časy, kedy sa boj o moc tejto novej cirkvi začal vyostrovať a ako uvidíme ďalej, podobné praktiky ako táto nasledujúca, boli bežné. V štvrtom roku panovania Leva III. prišlo k sprisahaniu. 25. apríla (deň sv. Marka) 799, strhli pápeža z koňa, chceli mu vykľať oči, vyrezať jazyk a zavraždiť. Zásluhou kniežaťa zo Spoleta, pápež unikol plánovanému atentátu.

V roku 800 korunoval pápež Karola Veľkého na cisára. Stalo sa tak na omši, ktorú celebroval, ⁹ kedy kráľ a nastávajúci cisár kľačal pri ostatkoch v hrobe sv. Petra. Rímska cirkev si tak zabezpečila silného a verného ochrancu, ktorý dokázal poraziť Longobardov, Avarov a v neposlednom rade Moslimov. Napriek tomu, že Karol pochádzal z frankov, začalo sa hovoriť o "Svätej rímskej ríši nemeckého národa"! ¹⁰ To znamenalo definitívne odtrhnutie sa od východného carihradského cisárstva a upevnenie moci pápežov a ich štátu. Samozrejme, prinieslo to so sebou i povinnosť starať sa o majetok cirkvi v Nemecku, no prínos bol vyšší ako výdavky, nehovoriac už o politickom vplyve s ktorým musel od tejto chvíľe každý panovník rátať. Pápež Lev III. teda zabezpečil renováciu kostolov nielen v Ríme a jemu priamo podliehajúcich krajoch, no postaral sa i o výstavbu a renováciu kostolov, chrámov na území Nemecka, najmä v Aachen a Köln.

V roku 814, 28. januára zomrel najmocnejší ochranca rímskej cirkvi a papeženstva samotného, Karol veľký. Nepriatelia rímskej cirkvi chceli využiť za čerstva situáciu a naplánovali na papeža atentát. Po ich odhalení ich dal Lev III. ako neobmedzený vládca popraviť. Skutočne kresťanský postoj zástupcu Boha na zemi! Zomrel r. 816. Po smrti cisára Karola, nastúpil na jeho miesto jeho syn Ľudovít, a tak Štefan V. /816-817/, ktorý bol nástupcom Leva III., okamžite zareagoval, ubezpečil ho o svojom spojenectve a sám sa vybral do mesta Reims, do kráľovského sídla. Podobne ako jeho otec, Ľudovít bol spojenectvom s pápežom nadšený a prisľúbil akúkoľvek pomoc. Zámer Ríma (papeža) a Reimsu ( zatiaľ iba kráľa Ľudovíta) bol jasný. Ľudovít sa chcel dostať do tej istej pozície vládcu, akú mal jeho otec a pápež potreboval takú ochranu ako mu vedel poskytnúť Karol Veľký. (Dokonalá symbióza). A tak ako odplatu si vyslúžil Ľudovít korunováciu pápežom na cisára, ešte v r. 816. Jednej peknej nedeľe pápež korunoval nielen Ľudovíta, ale i jeho manželku, z ktorej sa takto stala cisárovná. Zároveň prišlo k potvrdeniu všetkých predchádzajúcich dohôd a záväzkov, ktoré dal Rímu Ľudovítov otec. Na ceste do Ríma, však papež Štefan V. 24. januára 817 zomrel. Jeho nástupcom sa stáva kardinál Paschal /817-824/. Zaujímavosťou je, že v r. 823, na dôkaz "vernosti" cisárovi Ľudovítovi a z prehnanej "zaliečavosťi", korunoval Ľudovítovho syna Lotara na návšteve Ríma za spolucisára. Pravdepodobne si tak chcel zabezpečiť neohrozenie priazne zo strany cisárskeho dvora i v prípade, že by sa s právoplatným cisárom Ľudovítom niečo prihodilo. Vo februári 824 Paschal umiera.

Voľbu nového nástupcu sprevádzali krvavé nepokoje v takej miere, že cisár Ľudovít posiela svojho syna Lotara do Ríma urobiť poriadok. Ten napokon spolu s novozvoleným pápežom Eugenom II. /824-827/ vydáva nariadenie, ktoré pod trestom exkomunikácie z cirkvi zakazuje akokoľvek narušiť voľbu pápeža a pod trestom smrti zabezpečuje nedotknuteľnosť a ochranu samotného pápeža i osoby, ktoré sú pod ochranou pápeža. V r. 826 Eugen vydáva nariadenie, aby sa v každom biskupstve zriadila škola. I keď išlo samozrejme o školy vedené duchovnými, môžeme tento krok hodnotiť vysoko pozitívne. V roku 827 sa v dejinách cirkvi na okamih zjavuje pápež Valentín. Vládol 40 dní /august-september/, a po ňom zasadá na stolec Gregor IV. /827-844/. V cisárskej rodine začali spory medzi otcom Ľudovítom a jeho synmi Ľudovítom, Karolom a Lotarom. Gregor sa vybral v r. 833 k cisárovi v snahe urovnať rodinné spory, ktoré by mohli mať v budúcnosti neblahý dopad na vzťahy medzi ním a cisárom. Ľudovít ho však neprijal tak srdečne ako si predstavoval. Dôvodom bol jeho vzťah a vzťah pápežových predchodcov k Lotarovi, ktorého už už videli na cisárskom stolci. A tak sa Gregor po neúspešnej misii vrátil do Ríma. Do r. 844, kedy zomrel, nechal zrenovovať baziliku sv. Marka a vybudovať prístavné mesto Óstia.