Potom ako Lucius II. podľahol úrazu, kardináli ešte v ten deň volili nového pápeža. Stal sa ním opát cisterciánskej rehoľe Bernát Paganelli, ktorý si dáva meno Eugen III. (1145 - 1153). V Ríme sa čoraz viac šírilo revolučné hnutie, na ktoré reagovala i vtedajšia Európa. Na jednej strane stál Arnold z Brescie, ktorý mal za sebou Leónsku rodinu a ulicu, na druhej papeženstvo a svetská moc. Jednotliví biskupi, ktorí bojovali o svoje postavenie¹ sa raz prikláňali na jednu alebo druhú stranu. Podľa Arnolda bola príčinou všetkého zla zámožnosť biskupov a kňazov, nahromadené cirkevné majetky vydrankané od ľudí sa protivia všetkým kresťanským zásadám. Situácia sa vyhrotila natoľko, že prišlo k zmene, mestá sa premenili na republiky a v Ríme bol obnovený S.P.Q.R. - senát, čím sa rímsky ľud stal reprezentantom najvyššej moci².

Rímska revolúcia prinútila pápeža Eugena utiecť z mesta. Do svojich rúk tak získal všetku moc Jordan Leon, obyvateľstvo drancovalo všetky cirkevné majetky. Vtedy sa do situácie zamiešal sv. Bernard, ktorý vo svojej výzve k pobúrenému ľudu hovorí: "Čo robíte, vy šialenci? Napádate knieža celého sveta³, ktorého by ste mali chrániť ak by niekto napadol jeho!" Napodiv, výzva mala veľký ohlas. Podrobil sa aj Arnold z Brescie, pravda, len naoko. Prišiel poprosiť pápeža o odpustenie a umožnil mu tým návrat do Ríma, kde ho vítali ako víťaza. Keď však sv. Bernard odišiel do Francúzska, ľud sa okamžite vzbúril a Eugena opäť vyhnal z Ríma.

Pápež uteká do Francúzska za sv. Bernardom, ktorý tu pripravuje II. Križiacku výpravu, na čele s francúzskym kráľom Ľudovítom VII., a nemeckým kráľom Konrádom III., ktorí sa nechali ovplyvniť oduševnenou rečou sv. Bernarda. Pápež Eugen sa okamžite pridáva a sľubuje udelenie odpustkov všetkým, ktorí sa výpravy zúčastnia. Počas neprítomnosti mužov v rodinách vzal pápež pod svoju ochranu ich majetky, ženy a deti. Aké priezieravé. Z každej vojny sa istá časť mužov už nikdy nevrátila.

• Späť na prehľad podľa hesiel

Vyrazili roku 1447 z Regensburgu a cestou pozdĺž Dunaja smerovali k Carihradu. Túto nemeckú časť viedol kráľ Konrád III.. V Malej Ázii sa obrátili na Grékov, aby ich previedli cez vrchy. To ešte netušili, že Gréci spolupracujú s Turkami. Viedli ich po tých najhorších cestách, krajinou, kde nemali čo skonfiškovať (ukradnúť), trpeli hladom dokonca i smädom. Neustále boli napádaní tureckými vojakmi, po bitke u Dorylea zostalo z Konrádovho vojska iba torzo. Rozhodol sa vrátiť do Nicei, kde sa stretol s francúzskou časťou výpravy mieriacou na Jeruzalém, kde sa dostala len malá skupinka v lete 1148. I tá bola takmer ihneď zničená. Tým prakticky skončila II. Križiacka výprava a Jeruzalém ostal nepokorený.

Pár rokov po návrate v roku 1152 kráľ Konrád zomiera a na trón nastupuje jeho synovec Fridrich Barbarossa, nazývaný Ryšavý. Dohodol sa papežom Eugenom, že obnoví jeho cirkevný štát a bude hájiť jeho záujmy výmenou za korunováciu na cisára Rímskej ríše. To sa mu však za pôsobenia Eugena nepodarilo, napokon bol korunovaný za cisára až 18. júna 1155 v Ríme.

Keby sme mali zhodnotiť účinkovanie pápeža Eugena vo svojej funkcii, nesmieme vynechať jeho "marianizmus". Nechal vyrobiť krásnu mozaikovú dlažbu v chráme Panny Márie Snežnej, mozaiky na fasáde chrámu Márie Trastavere, ktoré predstavujú Pannu Máriu ako Kráľovnú všetkých panien, ktorá sedí na tróne a k nej prichádzajú panny v byzantských krojoch, pričom pri nohách Márie kľačí pápež Inocent II., a samozrejme samotný Eugen III.. Sv. Bernard pripravil pre pápeža svoje dielo "De consideratione", ktoré bolo vlastne akýmsi pápežským zákonníkom. Eugen však v tomto čase zomiera (8. júla 1153) a o mesiac ho nasleduje sv. Bernard.

Na trón nastupuje 90 ročný Konrád della Suburra ako Anastáz IV., ktorý po roku a pol opúšťa nielen papežský stolec, ale aj tento svet. Ostal po ňom nádherný porfýrový sarkofág, ktorý dnes zdobí sálu "A CROCE GRECO", vo vatikánskom múzeu. Uvoľnené miesto obsadzuje jediný angličan v histórii papeženstva, Mikuláš Breakspeare ako Hadrián IV., (1154 - 1159). Situácia v Ríme bola stále politicky nestála a napätá. Arnold z Brescie bol ešte stále v meste a ľud stál za ním. Preto sa Hadrián rozhodol vyhlásiť Interdikt, ktorý bude trvať do času kedy bude Arnold na území mesta. Interdikt prakticky znamenal uzavreté kostoly, žiadne omše, cirkevné pohreby, iba sa mohlo krstiť a dávať posledné pomazanie. Rímsky ľud bol zvyknutý sláviť rôzne sviatky v kostoloch a keďže sa blížila Veľká noc, žiadali Senát, aby u pápeža vymohol zrušenie interdiktu. Podmienka však bola jasná. Arnold musel z mesta odísť. Ďaľším krokom bolo povolanie Fridricha Barbarossu do Ríma, kde mal nastoliť poriadok, začo ho pápež korunuje za cisára Rímskej ríše. Po príchode Fridricha ho Hadrián nahuckal na "leónsku štvrť" v meste, ktorá bola voči nemu v opozícii. Fridrich skutočne túto štvrť obsadil. Odvetou bol útok na nemeckých rytierov, ktorí patrili k sprievodu cisára na záver korunovačnej slávnosti. Mnohých z nich zabili, no nakoniec podľahli presile cisára Fridricha. Napokon cisár z Ríma odtiahol späť do Nemecka, svoje - cisársku korunu, dosiahol. To už musel z Ríma utekať i Hadrián, zakotvil na juhu v Benevente a uzavrel mier so sicílskym kráľom Viliamom čo rozhnevalo Fridricha. Začali sa navzájom prehliadať, robiť si naprieky, až napokon na sneme v Miláne vydal Fridrich tzv. "Cisárske práva", ktoré boli namierené proti moci pápeža. Ten ho na oplátku chcel dať z cirkvi vyobcovať, no kým tak urobil, zaskočila ho smrť. Jeho vlastná. Zomrel 1. septembra 1159 v Anagni.

• Späť na prehľad podľa hesiel

Ešte na jeseň prebehla voľba nového pápeža. Rímska ríša bola stále rozdelená na dva tábory, jeden si hovoril guelfi - pápežský tábor, a druhý ghibelini - cisársky tábor. Preto mohlo prísť k tomu, že každý mal iného pápeža. /Dvojpápežie/ Pri voľbe guelfskej strany bol zvolený Roland Bondinelli, ktorý si dal meno Alexander III., (1159 - 1181). Ešte počas voľby samotnej vrazili do kostola cisárske vojská a intronizovali Oktaviána Tuskulánskeho ako Viktora IV., (1159 - 1164). Alexander III. spolu so svojimi prívržencami musel utiecť z Ríma. Po deviatich dňoch ho v nifskom kaštieli korunoval biskup z Ostie, ktorý ako jediný bol poverený touto funkciou. Preto cirkev dodnes považuje za jediného pravého pápeža tohoto obdobia Alexandra III., ktorý následne uvalil kliatbu na Viktora IV., a ten na sneme v Pávii, kde boli vo väčšine ghibelini (cisárska strana), mu to oplatil rovnakou mincou. Alexander uteká do Francúzska.

Po smrti Viktora IV., však dvojpapežstvo neskončilo. Na pápežský stolec zasadol biskup z Lütychu ako Paschal III., (1164 - 1168). Cirkvou uznávaný pápež Alexander naďalej ostáva vo Francúzsku. Cisár Barbarossa sa snažil zjednotiť nemecký, francúzsky a taliansky národ, ako inak, silou. Napadol lombardské mestá a takmer úplne spustošil Miláno. Nasledoval Rím. Tam jeho manželku Beatrix korunoval pápež Paschal III. za cisárovnú rímskej ríše. Po smrti Paschala v roku 1168, nastúpil na jeho miesto Kalixt III., (1168 - 1177), ako jediný človek uhorského pôvodu. Odpor proti cisárovi však stále silnel. Trvalo roky, kým sa podarilo zjednotiť lombardské mestá, ktoré si postavili vlastnú armádu. Tá v roku 1174 porazila Fridricha Barbarossu pri Legnane a začali rokovania o uzavretí mieru. Samotný Fridrich sa ospravedlnil pápežovi Alexandrovi, ktorý zvolal do Benátok mierové rokovania. A tak v marci a v júli 1177 sa podarilo uzavrieť dohodu. Dokonca i pápež Kalixt III. (teraz už bez cisárskej podpory) sa sklonil pred Alexandrom a odstúpil. Za to dostal vikariát v Benevente. V Ríme ešte situácia nebola pokojná a fragepánska strana si zvolila za pápeža Inocenta III., ktorého pol roka po jeho účinkovaní dal Alexander uväzniť v kláštore Cava.

Po skúsenostiach ktoré sprevádzali Alexandra pri zvolení a takmer po celé jeho obdobie vládnutia, dal zvolať do Ríma v roku 1179 Všeobecný cirkevný snem. Bol to XI. všeobecný koncil, teda III. lateránsky. Závery vyše tisícky klérikov sa týkali spôsobu pápežskej voľby. Právoplatný pápež musel obdržať dvojtretinovú väčšinu hlasov. Ak by sa niekto bez tejto väčšiny chcel posadiť na pápežský stolec, bude automaticky z cirkvi exkomunikovaný a pozbavený kňažskej hodnosti. Všetky úkony takýchto neplatne vyhlásených pápežov sa automaticky anulujú. Zároveň snem potvrdil platnosť záverov všetkých predchádzajúcich snemov. Alexander zomiera 30. augusta 1181.

Cisár Fridrich Barbarossa prichádza do Verony za novým pápežom, bývalým biskupom z Ostie, Humboldom Allucingoli, ktorý si dal meno Lucius III., (1181 - 1185), so žiadosťou o navrátenie majetku po grófke Matilde, ktorá ho v rámci svojej pozostalosti darovala cirkvi. Išlo značný majetok, hrady, z nich najznámejší sa volá Canossa. Druhou požiadavkou bola žiadosť o korunováciu jeho syna Henricha. Samozrejme, ani v jednom prípade neuspel a to len zhoršilo ďalšie vzťahy medzi cisárstvom a cirkvou.

Vo Francúzsku sa formovala sekta, ktorá si hovorila "Lyonskí chudobní"⁴. Pápež sa rozhodol proti nim prísne zakročiť a tak nariadil jej sledovanie, vyslal medzi nich svojich tajných, ktorí hlásili všetko čo sa v sekte dialo a na základe týchto správ boli potom obvinení odovzdávaní svetskej moci na exemplárne potrestanie. Prakticky to znamenalo zrod Inkvizície. Po smrti Luciusa nastupuje Humberto Crivelli ako Urban III. (1185 - 1187), za ktorým sa vyberá Fridrich Barbarossa, ktorý chcel oženiť svojho syna Henricha s dcérou sicílskeho kráľa a pričleniť tak Sicíliu k cisárstvu. Pápež v tom videl ohrozenie pápežskej moci, preto toto manželstvo neschvaloval a bránil jeho uzavretiu. Rozhnevaný Barbarossa obkľúčil mesto Verona, kde vtedy prebýval pápež, no ten ešte stihol utiecť do mestečka Ferrare a rozhodol sa na Barbarossu uvaliť kliatbu. Ešte pred jej oficiálnym vyhlásením však zomrel. V tom čase obsadil sultán Seladin Jeruzalém a tak sa od 3. októbra 1187 nachádza v nekresťanských rukách. To podnietilo ďalšieho pápeža, Alberta de Morra, intronizovaného vo Ferrare ako Gregora VIII. k výzve na Tretiu križiacku výpravu. Pri ceste na ktorej sa snažil nájsť podporu pre tento zámer však zomiera v Pise. Bol to hádam jediný pápež, ktorý sídlo papeženstva, Rím ani nevidel. Organizovanie Tretej križiackej výpravy prevzal Pavel Colari ako Klement III., (1187 - 1191).

• Späť na prehľad podľa hesiel

Klement III. už mal s cisárom Fridrichom Barbarossom lepšie vzťahy a tak sa cisár rozhodol zúčastniť III. križiackej výpravy. V roku 1188 zvolal do Meinzu ríšsky snem pod názvom "Reichstag Christi" (ríšsky snem Kristov), kde si sám obliekol rytiersky križiacky odev a postavil sa na čelo 150 tisícovej armády. Nasledujúci rok na jar vyrazil na cestu. Dotiahol to až do Sýrie. Tam sa 10. júna 1190 rozhodol vykúpať v rieke Salev. Po vkročení do vody dostal kŕč a sdrcovú zástavu. Napriek snahe oživiť cisára sa im to už nepodarilo. To znemožnilo ďalší pochod armády, jeho syn Henrich nemal dostatočnú autoritu a nevedel medzi križiackym vojskom udržať disciplínu. Armáda Fridricha Barbarossu tak ani do svätej zeme nevkročila. Medzitým sa po mori dostali do Palestíny francúzske a anglické lode. Francúzi bojovali pod vedením Augusta Filipa a Angličania pod slávnym Richardom, Levie srdce. Podarilo sa im zvíťaziť a uzavrieť zo sultánom trojročný mier. Následne sa vrátili do Európy.

Keď sa Henrich VI. vrátil z nepodarenej výpravy, rozhodol sa obsadiť Sicíliu. Napriek tomu, že ju dostal spolu s dcérou sicílskeho kráľa v rámci vena, tamojší ľud ho ako vládcu neuznával. Čo viac, panovníkovi Sicílie Tankrédovi odovzdal moc lenným právom i pápež Klement III.. Preto sa rozhodol Henrich zaútočiť nielen na Sicíliu, ale aj na pápeža. Kým tak stihol urobiť, Klement zomiera a jeho nástupca, Hyacint Bobbo z rodiny Orsini ako Celestín III. (1191 - 1198) s ním uzatvára mier, výmenou za korunovanie. A tak na Veľkú noc, korunuje jeho i jeho manželku za cisára a cisárovnú Rímskej ríše. V roku 1194 zomiera panovník Sicílie Tankréd a Henrich neváha ani sekundu. Obsadzuje mesto Palermo a necháva sa korunovať za kráľa Sicílie. Jeho rokmi nahromadená zlosť voči obyvateľstvu Sicílie sa prejavila naplno. Dal popraviť množstvo svetských a cirkevných hodnostárov, mladého syna zomrelého Tankréda necháva vykastrovať, aby už nemohol mať potomkov a nadôvažok mu dáva vypichnúť oči. Z Tankrédovej mŕtvoly dáva strhnúť kráľovský odev a korunu. Keď sa to dozvedá pápež Celestín, pohrozí Henrichovi, že na neho uvrhne kliatbu a exkomunikuje ho z cirkvi. Ten mu však sľúbil, že povedie ďalšiu križiacku výpravu a tak sa Celestín upokojí. Henrich skutočne začal organizovať výpravu a pripravovať vojsko, ale vlastná smrť ho zaskočila v Messine 28. septembra 1197. Keď 8. januára 1198 zomiera aj Celestín, sicílsky ľud si konečne vydýchol.

Jeden z najmladších pápežov, ktorý nastúpil na trón bol kardinál Lotar z rodiny Conti. Ako Inocent III., (1198 - 1216). Jeho mladosť a akcieschopnosť sa okamžite prejavila v skostnatenom hierarchickom aparáte, trikrát do týždňa prebiehali audiencie a tri razy zasadal v týždni kardinálska rada. Zasadil sa o dosadenie na trón 18 ročného syna nedávno zomrelého kráľa Henricha, mladého Fridricha II.. Ostro vystúpil proti rozvodom v kráľovských rodinách a vyššej šlachte vo Francúzsku a Španielsku. V Anglicku donútila šľachta kráľa, aby podpísal veľkú listinu slobôd. V roku 1215 je prijatá "Magna charta liberatum", ktorá sa neskôr stáva základom anglickej Ústavy.

• Späť na prehľad podľa hesiel

Za svoju povinnosť si pokladal Inocent pokračovať v organizovaní ďalšej, v poradí už štvrtej križiackej výpravy. Tá ako napokon uvidíme, sa skončila úplne inak, vydrancovaním Carihradu a zničením byzantskej ríše. Kvôli preprave vojsk po mori, požiadali Benátsku republiku o pomoc. Tá mala dostať za prepravu 85 tisíc strieborných mariek. Keďže papeženstvo tento obnos nevedelo poskynúť v hotovosti, dohodli sa, na tzv. "dlhovom moratóriu". Nemuseli nič splatiť, iba cestou do svätej zeme dobyjú križiaci pre Benátsku republiku mesto Záru (Zadar). Na popud Benátok, ktoré Byzantská ríša predtým zbavila bývalých výsad, križiaci dobyli napokon aj Carihrad. Po vzbure miestnych obyvateľov proti nadvláde križiakov a následnom opätovnom dobytí Carihradu v roku 1204, vytvorili tu križiaci na mieste Byzantskej ríše na 50 rokov (1204 - 1261) tzv. Latinské cisárstvo a niekoľko menších panstiev. Carihrad dokonale vydrancovali a do Benátok previezli ohromné bohatstvo sústredené v centre byzantskej ríše. Za čias Inocenta III. sa zorganizovala i Detská križiacka výprava. Choré a zvrátené myslenie ich organizátorov sa domnievalo, že za neúspech predchádzajúcich výprav môže hriešnosť, ich bojovníkov a rytierov. Navrhli preto, aby sa bojov ako samostané vojsko účastnili deti, nezaťažené hriechmi dospelých. Išlo prevažne o deti vo veku od 8 do 15 rokov. Táto výprava sa skutočne vydala na cestu. Mnoho detí z krajov, ktorým stáli v ceste Alpy nevydržalo prechod cez ne, mnohé sa vrátili, a iné zomreli. Tie čo sa napokon dostali až do východiskových prístavov nemali na dopravu peniaze. Niektoré skupiny "šikovní" podvodníci nalodili za "svoje" na lode s tým, že ich prevezú do svätej zeme. Tam ich však namiesto slobody a úspešného bojovania čakalo otroctvo. Prepravcovia ich zväčša predali na trhu ako dobytok. Štastie mali tie deti, ktoré sa ešte na území Európy rozhodli svoju cestu ukončiť a podarilo sa im vrátiť do rodných krajov. Všetko sa to dialo s vedomím cirkvi, pápeža a v rámci ich iniciatívy.

V roku 1210 schválil pápež rehoľné pravidlá františkánov. Rehoľu založil František z Assisi. Zároveň schválil aj pravidlá pre trinitárov. Neskôr zvolal do Ríma XII. Všeobecný snem, čiže, IV. Lateránsky koncil. Tu bolo okrem hojnej účasti klérikov i zastúpenie všetkých panovníckych rodín v Európe. Závery koncilu. V rámci inkvizičnej stratégie na koncile vyniesli prísne rozsudky voči "Lyonským chudobným" (valdéským) a albigénskym. Na tomto koncile sa ustanovilo aj učenie o vysluhovaní svätej omše, konkrétne jeho časti o obeti Sviatosti oltárnej, "Transsubstanciácii - sprítomňovaní a premenení oplátky a vína na krv a telo Kristovo". Ďalej vydali nariadenie, že každý z veriacich musí ísť minimálne raz v roku na svätú spoveď. Výzvu k svätej vojne, ďalšej križiackej výprave podporili účastníci koncilu vyhlásením v ktorom sa zaväzujú prispieť na úhradu výloh spojených s vojnou. Pápež a kardináli mali dať desatinu svojho ročného príjmu, ostatní biskupi a kňazi dvanástinu. Výprava sa mala uskutočniť do troch rokov. Pápež Inocent sa pobral lobovať za vojnu a zháňať peniaze. Na ceste do Pisy 16. júla 1216 zomrel v mestečku Perugia. Tam je aj pochovaný.