O krste

     Krst. Toto slovo je na Slovensku a v Česku odvodené od slova Kristus. V nemčine by sme našli slovo „die Taufe“, v angličtine „baptism“ a v gréckych origináloch „baptizma“. Baptizma = ponorenie /napr. Žid 6:2/, súvisí so slovesami „baptizein, baptein“ čo znamená i omytie, zmytie buď ponorením alebo poliatím, použité v Mar 7:4; Luk 11:38.

Jánov krst

     Vnikol z židovského rituálneho omývania pod vplyvom kumránskeho spoločenstva. Janov krst na odpustenie hriechov Mar 1:4; bol predovšetkým krstom pokánia Luk 3:3; Sk 13:24; 19:4, ktorým vyznávali svoje hriechy Mat 3:6; Mar 1:5. Ján samotný považoval tento krst za predbežný Mar 1:7-8, a symbolizoval súd, ktorý príde Mat 3:10-12.
Z Janovej činnosti pochádza i prívlastok „Krstiteľ“. Priame spojenie Jánovho krstu s kresťanským krstom existuje vďaka tomu, že i Ježiš sa nechal Jánom pokrstiť.

Pokrstenie Pána Ježiša

    Táto skutočnosť pôsobila prvotným kresťanom určité potiaže. /Jeroným, Contra Pelag. 3.2/ V skutočnosti ide o odovzdanie sa Ježiša Božej vôli a službe, sčasti o výraz solidarity s hriešnikmi, stotožnením sa s ľuďmi pred tvárou Hospodina. Po krste na Pána zostúpil Duch a mnohí kresťania to do dnes považujú za akýsi vzor kresťanského krstu vodou a duchom, kedy vždy pri krste dostáva krstený i ducha. Nikto z pisateľov NZ však tento krst inde ako vzor neuvádza.

      Dôležitým faktom je, že Ježiš sám v Janovom krste nepokračoval Jan 4:1-2, a za svojho pozemského života neprikázal svojím učeníkom krstiť. Tento príkaz vydáva až po svojom zmŕtvychvstaní Mat 28:19. Pravdepodobne preto, že Janovo pripodobnenie krstu k súdu, k prerezávaniu stromu, či oddeľovaniu zrna od pliev alebo krstu ohňom, bolo menej vhodné pre Ježišovu službu, ktorá zdôrazňovala naplnenie a eschatologické požehnanie, odročenie súdu.

Krst v rannej cirkvi

     Podľa knihy Skutkov, môžeme s istotou povedať, že krst bol samozrejmosťou od samotného počiatku kresťanstva. V písme NZ je každý kresťan pokrstený, nie je ani jedného, ktorý by neprešiel krstom Jana, alebo krstom v meno Ježiša. Krst v Skutkoch je tesne spätý so smrťou a vzkriesením Krista. Je výrazom pokánia a viery. Pre nastávajúceho kresťana bol tento akt rozhodujúcim krokom, kedy sa oddáva do rúk Boha, čo často viedlo k vylúčeniu zo svetskej spoločnosti a dokonca k prenasledovaniu. Zároveň to bol vstupný rítus do spoločenstva kresťanov.

      Kresťania sa od počiatku krstili „v meno“ Ježiša. Sk 2:38; 8:16; 10:48; 19:5. Táto fráza naznačuje, že ten, kto sa krstil sa považoval za zástupcu vyvýšeného Ježiša, či chápal svoj krst ako akt rozhodnutia k nasledovaniu Ježiša. Uvedená formulácia „v meno“, nevylučuje ani obe chápania spoločne.

      Krst v rannej cirkvi bol často spájaný s vkladaním rúk. Sk 8:14-17; 19:5-6. Pre Lukáša a prvotných kresťanov predstavoval dar Ducha kľúčový faktor pri demonštrácii skutočnosti, že človeka Boh prijíma; prítomnosť Ducha sa dala okamžite rozpoznať.

      Jediné priame zmienky nájdeme v Rim 6:4; 1Kor 1:13-17; 15:29; Ef 4:5; Kol 2:12. V 1Kor 1:13-17 sa krstilo „v meno Ježiša“. Pavel pri výčitkách korintským poukazuje na to, že človek nieje pokrstený „v meno“ Pavla, Apola či Kéfaša, ale v Krista. Ľudia sa nemajú chovať tak ako by boli učeníkmi Pavla, Apola a Kéfaša, ale jedine Krista.

      Formulácia „v meno“ má súvislosť s vtedajším účtovníctvom, kde „v, do-meno, mena“ znamenalo „na účet“. Krst bol teda chápaný ako zmluva, akt, pri ktorom krstený odovzdával sám seba do vlastníctva, či učedníctva menovanej osobe.

      Problematickým miestom v súvislosti s krstom a praktikami prvotnej cirkvi je 1Kor 15:29. Táto praktika poukazuje na zástupný krst za zomrelých. Z celého Písma však vieme, že Boh jedná s človekom osobne a i súd, ktorý čaká každého z nás, bude veľmi osobný zoči voči Bohu. Očakávať, že niekto niečo za nás vybaví v ekonómii spásy je krutý omyl.

      Pavel sa k zástupnému krstu za mŕtvych nevyjadruje ani v kladnom ani v zápornom zmysle, uvádza túto praktiku v súvislosti s argumentáciou proti tým, ktorí neveria v zmŕtvychvstanie.

     Rim 6:4 a Kol 2:12 hovoria o krste ako o prostriedku, o nástroji pochovania sa, pohrobenia sa s Kristom. Pavel nehovorí o umieraní s Kristom ako o veci minulosti, ktorá prebehne raz pri krste, ale ide o spojenie s Kristom v jeho utrpení a smrti, ktorého krst je počiatkom. Pavel ho chápe ako celoživotný proces.

     Iné miesta v Pavlových epištolách, ktoré ľudia spájajú s krstom hovoria o omývaniu, o pečati Ducha Svätého, jedná sa teda o krst Duchom Svätým. Priamo v Písme o ňom hovorí Ján Krstiteľ Mar 1:8 a toto zasľúbenie sa naplnilo na Turíce (Letnice, Pentacost), kedy boli Duchom naplnení najprv „dvanásti“ a potom 3.000 duší.

      Tento krst súvisí s prijatím Božieho Slova, vkladaním rúk, modlitbou, s prijatím Ducha Svätého a Jeho darov. Samotný akt tohto krstu však nie je závislý na dodržaní žiadneho ceremoniálu, zaručeného postupu určeného na prijatie Ducha Svätého podľa nášho želania a nášho rozhodnutia čoby krstiteľa. Krst Duchom Svätým je zvrchovaným dielom Boha.

      Aby sme správne pochopili čo v skutočnosti znamená krst Duchom Svätým, treba sa pozrieť na to, čo je dielom Ducha Svätého pri znovuzrodení, obrátení človeka. Podľa Jan 16:8-11 ide predovšetkým o usvedčenie z hriešnosti, podľa 1Kor 12:3; 1Jan 4:2-3; Rim 1:4 ide o presvedčenie človeka, že Ježíš Kristus je Pánom, podľa Rim 8:16; 1Kor 6:11 ide o uistenie o odpustení hriechov. Krst Duchom Svätým je vlastne vedomé prijatie Ducha Svätého jednotlivcom na základe viery, a Duch Svätý od tejto chvíle prebýva vo veriacich.

      Z tohto dôvodu môžeme označiť celú Cirkev ako chrám Boží v zmysle "Cirkev ako celok" Ef 2:21-22; 1Pet 2:4-5, "Cirkev ako miestne spoločenstvo" 1Kor 3:17; 1Tim 3:15; a príslušnosť jednotlivca k Cirkvi 1Kor 6:19.

      Krst Ducha Svätého predstavuje prijatie Ducha Svätého ako daru od Boha. Preto treba rozlišovať medzi výrazmi „dar Ducha Svätého“ čo je vlastne prijatie Ducha a „darmi od Ducha Svätého“ čo znamená vystrojenie veriaceho pre službu v Cirkvi Kristovej. Prijatie Ducha Svätého sa prejavuje výraznou a významnou zmenou v spôsobe života človeka, ktorá je viditeľným znakom obrátenia sa, znovuzrodenia. Krst vodou je aktom, ktorý má nasledovať po prijatí Ducha Svätého ako daru od Boha.

      Krst vodou bez krstu Duchom Svätým by nám nič neprospel. Kto nemá Ducha Svätého, ten nie je príslušníkom Cirkvi Kristovej, súčasťou Kristovho tela sa môže človek stať iba krstom Ducha Svätého 1Kor 12:13. Duch predstavuje moc, ktorá spôsobí znovuzrodenie Jan 3:3-8; 1Jan 3:9; lebo Duch je darca života Jan 6:63. Je ako rieka živej vody, ktorá prúdi od Krista a prináša život tým, ktorí prídu a uveria Jan 7:37-39; 4:10,14.

      S krstom Ducha Svätého úzko súvisia duchovné dary. Ako som už uviedol, dary od Ducha Svätého predstavujú vystrojenie kresťana pre život v Kristu. Dary rozdeľuje Duch Svätý podľa svojej zvrchovanej vôle 1Kor 12:11 a veriaci môže dostať jeden či viac darov 1Kor 12:8-31. Keďže dary Ducha nasledujú po krste, prijatí Ducha Svätého, budem sa im venovať na inom mieste, v budúcnosti.

      I keď práve Jan hovorí vo svojom Evanjeliu o „vode“ v spojení s Duchom pri krste ako o podmienke znovuzrodenia Jan 3:5, dominantnou myšlienkou ostáva viditeľné dielo Ducha. Voda vždy symbolizuje u Jána buď Ducha, ktorého poslal Ježíš,

      Keď ma krstili ako dieťa, nielenže som si to neuvedomoval, ale ani som proti tomu nemohol protestovať, či súhlasiť s tým. Samotný krst vodou nám spásu nezaručí. Nikde v Písmach nenájdeme odporúčanie, aby sa krstili nemluvňatá.
A tak kedy má byť človek pokrstený? Až keď uverí.

Krst nemluvniat, detí, ktoré ešte nie sú schopné uveriť a zodpovedne sa rozhodnúť pre Ježiša.
Krst toho, kto neprijal vierou spasenie.
Krst toho, kto neprijal Ducha Svätého.
Krst pokropením, alebo pomazaním.
Krst toho, kto v pokání neprejavil ľútosť nad svojimi hriechmi.

     Napriek tomu, že nieje v NZ nikde výslovne krst nemluvniat spomenutý, existujú isté náznaky, že deti boli pokrstené v rámci domácnosti.

      To, že deti boli súčasťou „domácej viery“ na základe 1Kor 7:14 a Mar 10:13-16 sa nedá vyvrátiť. Na druhej strane Pavel v Ga 3 kap. tvrdí, že účasť na Kristu nie je odvodená z telesnej postupnosti, /rodič-dieťa/ ani nie je závislá na rituálnom akte /obriezke/, ale prichádza skrze vieru a nezávisí na ničom inom ako na viere a daru Ducha Svätého. /Daru Ducha, nie daru od Ducha/.

      Môžeme teda konštatovať, že každý kto sa snaží obhájiť krst nemluvniat sa odvoláva na Božiu Milosť, kým ten, ktorý chápe krst ako výraz viery krsteného s tým nemôže bezvýhradne súhlasiť. V každom prípade by sa kresťania mali držať Božieho Slova a v súlade s Ním dávať pozor na to, aby význam krstu nepreceňovali tak ako židia obriezku.