Svedectvom Písiem sme zistili, že vzkriesenie spravodlivých sa uskutoční pri druhom príchode Kristovom, keď príde pre živých veriacich. Tým je daný fakt vzkriesenia i jeho čas ⁵¹. Ďalšia logická úvaha bude o tom aké budú vzkriesené telá spravodlivých.
        Všetci, ktorí veríme, /sme si istí/, že sme v knihe vykúpených, mali by sme túžiť dozvedieť sa viac o tom, aké telo budeme mať. Mali by sme sa usilovať z Biblie zistiť všetko, čo Písmo učí o vzkriesenom tele. Tu na tomto svete sa každý veľmi zaujíma o svoje telo. Je to ale telo porušiteľné, telo na krátky čas. Aké telá budeme mať na večnosť? Vzkriesené telo nebude také isté, ako to, ktoré sa kladie do hrobu, ale bude premenené. Musí mať niečo spoločné s tým naším terajším, inak by tu nebolo hovorené o vzkriesení, teda povstaní toho čo už bolo. Už sme hovorili o tom, že telo človeka sa obnovuje v cca 7 ročných cykloch. Samozrejme tu máme na mysli obnovu čiastočnú z časového hľadiska, lebo inak by sme žili na veky.
        Pri tejto telesnej obnove zostáva myseľ a pamäť pôvodná. Medzi telom kladeným do hrobu a telom vzkrieseným bude iste rozdiel. Pavel na to hovorí:

Uvedené verše vravia, že pri vzkriesení spravodlivých budú porušiteľné telá premenené na neporušiteľné a nesmrteľné. Smrteľné, znamená nestále, niečo čo podlieha deštrukcii, postupnému starnutiu, druhému zákonu termodynamiky. Nesmrteľné sa vzťahuje na opak smrteľného a týka sa osláveného tela. Adamovo telo sa stalo smrteľným ⁵² v súvislosti s hriechom, ktorý vykonal, a smrť prešla na všetkých ľudí. Keďže spravodliví budú vzkriesení do nesmrteľnosti, je na mieste aby sme správne pochopili výrazy „večné jestvovanie“, „večný život“, „nesmrteľnosť“.Večné jestvovanie /existenciu/ majú všetci, spasení aj zatratení, buď to v nebi, alebo v pekle. Večný život majú iba tí, ktorí prijali Pána Ježiša za svojho osobného Spasiteľa a boli znovuzrodení. Toto znovuzrodenie svedčí o prijatí duchovnej prirodzenosti Kristovej a nesie zo sebou zasľúbenie večného života v nebesiach. Len tí, ktorí prijali Pána Krista, majú dar večného života.
        Nesmrteľnosť fyzického tela nie je pre každého. Nie je pre všetkých, ktorí majú večné bytie. Iba tí, ktorí majú dar večného života, iba tí, ktorí sú spasení a znovuzrodení, sú schopní „obliecť“ si nesmrteľnosť, lebo dar večného života im dáva právo na nesmrteľnosť, ktorú oblečú súčasne pri vzkriesení spravodlivých, pri druhom príchode Pána. Nie skôr.
        Písmo ukazuje, že duch, duchovná podstata, je nesmrteľná na rozdiel od tela. V predošlých kapitolách sme dokázali, že duch po smrti žije naďalej a má vedomie. Pripomeňme si slová Pána Ježiša, keď povedal, že dušu nemožno zabiť. /Mat 10:28 ⁵³ /. Vráťme sa k veršom z epištoly Korinťanom.

Nové vzkriesené telo bude neporušiteľné a nesmrteľné, verš 42. Pavel postupuje ďalej pri popise vlastností vzkrieseného tela. Mŕtve telo je dokonalým príkladom slabosti, nemohúcnosti. Boh hovorí, že ho vzkriesi v moci, teda telo bude mocné, verš 43. Seje sa v „nečesti“, vstane v sláve. Po vzkriesení to bude telo slávne, prosté nečestnosti, hanby, hriechu. Slovo duchovné, verš 44 neznamená telo neskutočné. Ako ďalej zistíme, bude to telo schopné používania v podobnom zmysle v akom i dnes používame prirodzené telá.
        Vzkriesené telo veriaceho teda bude neporušiteľné, nesmrteľné, slávne, mocné a duchovné. Avšak najslávnejšia a najdôležitejšia skutočnosť zjavená v Písmach ohľadom duchovného tela je, že: Vzkriesené telá budú podobné vzkriesenému a oslávenému telu samotného Pána Ježiša Krista ⁵⁴. Budú mať tie isté znaky a vlastnosti ako telo nášho Spasiteľa. Potvrdzujú to nasledovné verše:

Bolo to skutočné telo, viditeľné, celá postava, bolo možné sa Ho dotýkať. Mohlo sa presúvať veľkou rýchlosťou a mohlo prechádzať cez hmotu. Z desiatich zjavení Pána Ježiša v oslávenom tele po Jeho vzkriesení uvádzame tri správy. Tieto dokazujú, že Pánovo telo bolo skutočné, zrejmé pre zrak, sluch i hmat.

Tela Pána Ježiša Krista, sa dalo nielen dotýkať a mohlo prechádzať cez hmotu, ktorá pre Neho nepredstavovala žiadnu prekážku, ale bolo možné Ho poznať. Poznala Ho Mária /J 20:16,18/. Poznali Ho učeníci /J 20:20/. Naše telá budú podobné Pánovmu, teda vzkriesené a oslávené telá budú skutočné, z mäsa ⁵⁵ a kostí, schopné prenikať cez hmotu, budú to telá, ktoré sa budú dať rozpoznať.
        Ak som napísal z mäsa a kostí, treba vziať do úvahy aj verš, kde Pavel hovorí o tom, že telo a krv nemôže zdediť kráľovstvo Božie. /1Kor 15:50/ Má na mysli telo, v ktorom sa teraz nachádzame. Hoci telo vzkrieseného nebude z mäsa ako ho poznáme dnes a krvi, bude však z tela a kostí, ako Pánovo telo. Pán v L 24:39 hovorí o telu a kostiach, nehovorí ale o krvi. Oslávené vzkriesené telo bude bez krvi, pretože telo a krv nemôže zdediť Božie kráľovstvo, a krv nebude telo potrebovať. Účelom krvi v našom terajšom tele, je dodávať živiny vyčerpanému telu. Nemoc je znakom vyčerpania, únavy a napadnutia tela. Noc je na spánok, odpočinok a nahradenie síl vyčerpaného tela.
        Keďže v nebi žiaden z týchto stavov nemá miesta, je zrejmé, že telo nebude „umdlievať“ a nebude treba ,aby krv dodávala bunkám výživu. Vzkriesené telo bude nesmrteľné. Telo, ktoré sa neunavuje, nevyčerpáva, je neporušiteľné, nesmrteľné,, také telo je právom večné. To súhlasí s L 20:36 „ani zomrieť nebudú viac môcť“, a so Zjav. 22:5 „budú kraľovať na veky vekov“.
        Takto sme v Písmach došli k poznaniu, že vzkriesené telo bude neporušiteľné, slávne, mocné, duchovné, že bude ako telo Pánovo, hmotné, ale nebude z mäsa ako ho poznáme dnes, nebude z krvi, ale bude z tela a kostí, a potrvá na veky. Doteraz sme hovorili o vzkriesenom tele spravodlivých, mŕtvych v Kristu. Nebolo však hovorené o živých veriacich, ktorí budú ešte v tele vychvátení spolu so vzkriesenými svätými Pánovi v ústrety.

O žijúcich sa píše, že budú premenení razom v okamihu. To znamená, že aj ich telá budú mať následne tie isté vlastnosti, atribúty, ako telá vzkriesených. Bohu vďaka.

Z doterajších úvah v predchádzajúcich kapitolách sme spoznali, že odídené duše, /duchovia či duchovné podstaty/ spravodlivých zosnulých sa nachádzajú v treťom nebi, v raji, v Pánovej prítomnosti. To je terajšie tretie nebo. Videli sme tiež, že tam nezostanú navždy bez tela, ale iba do času, keď ich telá budú vzkriesené. Stanú sa opäť trojicou, /duch, duša, telo/. Čítali sme, že spravodliví obdržia slávne vzkriesené telá a že všetci spravodliví ich obdržia súčasne, pri druhom príchode Pána Ježiša Krista. Takto budú zdokonalení a schopní vojsť do konečného neba.

Spravodliví zosnulí oblečú svoje vzkriesené telá a žijúci svätí budú premenení, a takto učinení budú schopnými vstúpiť do konečného neba. Tí, ktorí budú prebývať v konečnom nebi, budú plne vykúpení a dokonalí, duchom, dušou i telom. Až dosiaľ nevstúpil žiaden svätý do konečných nebies, ani Eliáš, Enoch /tí sú v treťom nebi/, tak ako ani jeden hriešnik nevstúpil do konečného pekla.
        Musíme rozlišovať a to veľmi presne, rozdiel medzi tretím nebom a konečným, večným nebom. Mnohým veriacim tento rozdiel nie je jasný. Opis nebies v 4 kapitole Zjavenia je opisom prítomných, súčasných nebies. Až v kapitole 21 je opis mesta drahokamov, s bránami z perál, múrmi a ulicami zo zlata. Nový Jeruzalém. Tento popis sa nevzťahuje na súčasné bydlisko, miesto pobytu zosnulých veriacich. Mnohí si tieto predstavy spájajú. Prekvapuje, že veľký počet kazateľov, významných spisovateľov vo svojich výrokoch o terajšom nebi podáva veriacim skreslený obraz. Učia, že veriaci ihneď po smrti odchádzajú do miesta popisovaného ako „nový Jeruzalém“. Tí, ktorí predkladajú iným tieto zmätené predstavy si pomiešaním týchto opisov nebies zjednodušujú výklad a nie sú objektívni. Pozrime sa teraz spolu do kapitoly 21 Zjavenia Jána.

Drahý čitateľ, nie sú to perlové brány, ani jaspisové múry, ani ulice dláždené zlatom, ktoré by nám urobili nebo nebom. Keby to bolo všetko, netúžili by sme tam zostať na veky. Bude to naše spojenie s Bohom, ktoré nám učiní nebo domovom. Všetky radosti, ktoré poznáme, plynú z Božej prítomnosti. Pozemský opis krás, majú zdôrazniť krásy nebeské, lásku Božiu, Jeho prítomnosť. Iba tak môžeme čiastočne pochopiť opis nebeskej krásy v tejto kapitole.
        Keď sme už pri našom novom domove, pozrime sa bližšie na to, ako sa tam všetci pomestíme ⁵⁶ . Výpočet sa opiera o údaje v gréckych mierach tej doby prepočítaných na kilometre. Základňu tvorí štvorec, s dĺžkou jednej strany 12.000 štádí. Jedna štádia - stadium je 185 metrov. Ak to vynásobíme, prídeme k číslu 2.220 km. To je jedna strana štvorca. Aby sme si predstavili veľkosť tohoto mesta, museli by sme si našu republiku predstaviť viac ako100 násobne väčšiu, aby naplnila 4.928 400 kilometrov štvorcových. Nezabudnime, že hovoríme o meste. Tak plošnú rozlohu by sme mali.
        Aká bude výška? Verš 16 hovorí, že výška je taká istá, ako šírka či dĺžka. Teda opäť 2.220 km. Máme teda kocku. Tento tvar má tri rozmery, ktoré sú závislé jeden na druhom a všetky sú si rovné. Priestor musí mať tri dimenzie, a každá dimenzia preniká priestorom. Priestor sa udáva v jednom rozmere, (dĺžka), ale môžeme ho vidieť iba ako plochu (dĺžka na druhú) a prežiť, alebo zažiť vo všetkých troch dimenziách (dĺžka na tretiu). Práve tak môžeme vidieť „Čas“: Minulosť, Prítomnosť, Budúcnosť. Nemali by sme zabudnúť, že nové vzkriesené telá nebudú obmedzené gravitačnými, elektromagnetickými silami, budú sa môcť pohybovať v priestore a hmota pre nich nebude prekážkou. To sme si už vysvetlili v predchádzajúcej kapitole. Preto výška Nového Jeruzaléma nie je žiadnou prekážkou ani ničím nepochopiteľným. Pozrime sa teraz na počet obyvateľov.
        Ľudia venujúci sa kozmológii, vedám zaoberajúcimi sa ľudstvom, štatistike pripúšťajú, že o Adama po dnes sa narodilo cca 40 – 45 miliárd ľudí. Predpokladajme, že podobný počet sa narodí aj v miléniu, počas tisícročného kraľovania Pána na zemi. K tomuto počtu prirátajme ešte 20 miliárd kvôli tým, ktorí zomreli pri narodení, tesne po ňom. Dospejeme k približnému číslu 100 miliárd ⁵⁷ . Teraz pouvažujme na základe Božieho Slova, koľko z nich bude patriť medzi spasených, koľko obyvateľov bude mať Nový Jeruzalém.

Podľa týchto veršov sa dá predpokladať, že spasených by mohlo byť nanajvýš 20%. V tomto bode so mnou nemusíte súhlasiť, no k výpočtu je potrebný nejaký predpoklad. Takže 20 miliárd ľudí. Dnes žije na svete cca 5 miliárd ľudí a človek má pocit, že už nemôže byť nikde sám, ako to vyzerá v mestách a v zastavaných aglomeráciách netreba spomínať.
        Aký veľký bude teoreticky náš byt? Zoberme opäť do ruky kalkulačku, zapnime predstavivosť a rátajme. Nový Jeruzalém, by mal ubytovať 20 miliárd ľudí. Rátajme s tým, že obytný priestor bude predstavovať 25% z celkovej kubatúry mesta, 75% budú parky, ulice a pod. Celkový obsah mesta je 2.220 km na tretiu, teda 10 miliárd 941 miliónov 48 tisíc kilometrov kubických ⁵⁸ . Z toho odrátame 25%, čo predstavuje priestor na ubytovanie, a ten vydelíme 20 miliardami. Prídeme ku 136 miliónom 590 tisícom 875 metrom kubických priestoru. To predstavuje kocku o hrane 515 metrov. To je ubytovací priestor pre jedného spaseného občana Nového Jeruzaléma. Dnešný bežný byt predstavuje kocku o hrane cca ................ Čo k tomu dodať?

Učenie o pekle nie je veľmi populárne. Prvým dôvodom zľahčovania tohoto učenia je tvrdenie, že Boh „lásky“ by nemohol predsa nikoho poslať do pekla, nech je už akokoľvek hriešny. Je predsa Bohom spravodlivým a teda vie, že človek je hriešny a tak ho neuvrhne do pekla, keď chudák človek za svoju hriešnosť nemôže. Pravdou však je, že Boh do pekla nikoho neposiela. Pravdou je, že ľudia sa sami odsudzujú, tým, že zavrhujú Krista Pána, ako osobného Spasiteľa. Nedbajú na Boží plán spasenia, pohŕdajú cestou záchrany.
        Ktosi hovoril, že z dnešných „vzdelaných“ ľudí si málokto láme hlavu nad večným zatratením alebo pekelným ohňom. Starý názor na peklo sa odmieta ako niečo, čo bolo platné pre stredovek. Médiá cez rozprávky vštepujú ľuďom od narodenia chápanie pekla, ako niečoho, čo nie je tak zlé, ako miesto, kde sa dá vydržaťa niekedy sa z neho aj dostať. Postoj ľudí k peklu sa oproti minulosti zmenil. Lež, Božie slovo je nemenné, pevné. A naše skreslené názory, nech si ich obhajujeme akokoľvek a čímkoľvek, nezmenia a nepohnú pravdou Písiem. Peklo je tak reálne miesto, tak ako nebo. Jediná možnosť ako umlčať pravdu o pekle by bola zapečatiť „ústa“ Boha Biblie, popr. ju zničiť. Faktom ostáva, že Biblia hovorí častejšie o Božom hneve, ako o Jeho láske. Nie preto, že by bol Boží hnev väčší ako Jeho láska a milosrdenstvo. Ale preto, že chce vystríhať ľudí pred hriechom a jeho následkami.
        V celej Biblii je slovo „láska“ vo všetkých svojich obmenách použité 170 x, slovo „hnev“ 417 x ⁵⁹ . Pán Ježiš i Jan, ktorí najviac obhajujú vo svojom učení a živote lásku, paradoxne najviac hovoria o treste za hriech a o zlu. Ak by to nebolo také dôležité, nebolo by tomu tak.
        V úvahe o pobyte duchov, či duchovných podstát spasených i nespasených v kapitole III. Sme videli, že v dobách SZ a v dňoch pozemskej Pánovej služby tieto duše odchádzali do „šeolu“ (hebrejsky), „hádesu“ (grécky). Tam prichádzali všetci, bez rozdielu, či boli spasení alebo nie. Poznali sme tiež, že toto miesto bolo rozdelené na dve oddelenia. Na „lono Abrahámovo“ a „miesto trápenia“. Medzi týmito miestami bola priepasť, aby nemohli jedni prejsť k druhým. Tak o tom hovoril Pán Ježiš Kristus. Ďalej sme si ukázali v Písmach, že od Pánovho vzkriesenia a povýšenia nezostali spravodliví, teda spasení v oddelení pre nich určenom, ale boli prenesení do tretieho neba, do raja, ktoré síce nieje konečným miestom príslušníkov Cirkvi Pánovej, no sú v Božej prítomnosti. Táto zmena nastala pri vzkriesení a vstúpení Pána na nebesia, kedy zo sebou vzal duchov „zajatých“. Od toho okamihu zostalo oddelenie „hádesu“ pre spravodlivých prázdne. Tí, ktorí zomierajú s Pánom, spasení, idú bezprostredne po svojej fyzickej smrti do Božej prítomnosti, do raja, či tretieho neba.
        Miesto pobytu bezbožných, neospravedlnených zostalo nezrušené. Nespravodliví po svojej smrti idú do „hádesu“, na miesto „trápenia“, rovnako ako za dôb Starého zákona a za dní Pánovej služby na zemi. Dôkaz o tom nachádzame nepriamo aj v Zjavení Jána 20:13. Terajšie „peklo“, „hádes“ bude ich príbytkom do doby, kým spravodliví spasení i nespravodliví nespasení nedostanú svoje nové vzkriesené telá, v ktorých sa postavia pred súd, kde budú odsúdení podľa spravodlivosti Božej.

Pri úvahách v predošlých kapitolách sme jasne rozlíšili terajšie nebo a raj od budúceho. Venujme sa teraz rozlíšeniu pekla terajšieho a budúceho. Tieto dva pojmy si tiež mnohí biblickí vykladači zamieňajú. Či už úmyselne, alebo neúmyselne. Biblia hovorí jasným jazykom pre tých, ktorí sú ochotní načúvať. Aby sme pochopili tie verše, ktoré o pekle hovoria, treba sa pozrieť do pôvodného gréckeho textu. Slovenské a české preklady uvádzajú univerzálny pojem „peklo“.
        Grécke výrazy „hádes, gehenna, tartaros“ sú tri rôzne slová, názvy troch rôznych miest, ktoré bývajú prekladané tým istým slovom „peklo“. Nepresnosť prekladateľov je príčinou, že mnohý úprimný čitateľ je zmätený a nevie rozoznať terajšie peklo od budúceho. Iste títo prekladatelia volili najadekvátnejší výraz pre spomenuté slová, no jemné nuancie gréckeho významu presne špecifikujú tieto miesta v čase a význame. Pozrime sa na rozdiely v nich.
        Práve tak ako existuje terajší raj, ktorý prijíma spravodlivých, spasených zosnulých, kým nebudú odetí do svojho vzkrieseného tela, tak existuje peklo, ktoré prijíma nespravodlivých, nespasených, kým nebudú stáť pred súdom. Biblia presne rozlišuje medzi týmito miestami, medzi terajším a budúcim nebom, medzi terajším a budúcim peklom. Terajšie „peklo“ je uvedené ako „hádes“. Do vzkriesenia Pána a vzatia „zajatých spasených“ so sebou, bol hádes miestom pre nespasených aj pre spasených. Po vzkriesení, v hádese zostali iba nespasení. Nie je to ale konečné peklo, ktoré sa označuje ako „gehenna“. Tomu sa budeme venovať neskôr v samostatnej kapitole XI. Pozrime sa teraz na výraz „tartaros“ ⁶⁰ .

Grécke slovo „tartaros“, /podľa Žilku „peklo“, podľa Roháčka a Kralickej Biblie „žalár“/ sa nachádza iba v 2Peter 2:4.

Opisuje miesto, ktoré nie je pre ľudské bytosti, nazýva ho „žalárom padlých anjelov“. Porovnaj Júda 6. Tu vidíme, že miesto nazývané ako „tartaros“ je iným miestom než pre nespasených, označované ako „hádes“. Tartaros, podsvetný žalár, vyvoláva v našich predstavách rovnaký význam ako väzenie. Toto slovo použité iba v 2Pet 2:4 sa v tomto prípade vzťahuje na väzenie dočasné, na prechodné miesto pre padlých anjelov.

Pozrime sa ako vyzerá terajšie „peklo“, hádes, tak ako je opísaný v Lukášovej 16 kapitole v príbehu Lazara a boháča. Vieme čie sú to slová. Hovorí to samotný náš Pán, Ježiš Kristus. Boháč i Lazar sa po fyzickej smrti ocitli v „hádese“. Obaja mali vedomie, videli a mohli komunikovať. Boháč v mukách volal na Abraháma a hovoril mu: „Otče Abraháme, zmiluj sa nado mnou a pošli Lazara, aby omočil koniec svojho prsta vo vode a ovlažil môj jazyk, lebo sa mučím v tomto plameni.“
        Keď zistil, že jeho prosba nemôže byť vyslyšaná, prosil aby Lazar išiel na zem a vystríhal jeho päť bratov, nech sa nedostanú tam, kde je on. Ani druhá žiadosť nebola vyplnená. Jasne tu vidieť, že boháč v mieste „múk“ trpel a plne si uvedomoval, že za svoj osud vďačí sebe a svojmu rozhodnutiu počas života na zemi.

Tento príbeh nie je podobenstvo ⁶¹ . Podobenstvá nášho Pána zvyčajne začínajú slovami: „a povedal im podobenstvo“. Ďalej podobenstvá neuvádzajú osobné mená, ako v tomto prípade „Abrahám, Lazar“. Aj keby sme pripustili, že je tento príbeh podobenstvom prídeme k tým istým pravdám. Každé podobenstvo má jasné a presné obrazy skrytej pravdy. Každý detail vysvetľuje určitú pravdu. Tak je to aj v tomto príbehu, kde je pravda uvedená priamo, nie skryte. Faktom zostáva, že bezbožní sú po smrti už dnes určitým spôsobom trestaní v pekle kde "žijú" ⁶² , kde sú pri vedomí, môžu počuť, vidieť, hovoriť a cítiť, pamätať si a poznať sa navzájom.

Podobne ako spasení, spravodliví nezostanú večne v raji, kde sa nachádzajú teraz, tak ani bezbožní, nespasení nezostanú naveky v terajšom hádese, pekle. Obidve skupiny dostanú svoje vzkriesené telá a budú tráviť večnosť na im prislúchajúcom mieste.
        V kapitole VII. sme sa zaoberali vysvetľovaním vzkriesenia, na dôkaz, že budú dve vzkriesenia. Jedno pre spravodlivých pri Pánovom príchode a druhé pre ostatných nespasených. Zjav. Ján 20:13 hovorí o tom, že hádes vydal mŕtvych, ktorí boli v ňom. Je zrejmé, že tu ide o vzkriesenie bezbožných. V hádese už okrem nich niet nikoho iného. Spravodliví sú s Pánom v ponebeských oblastiach, v treťom nebi, v raji. I v Zjav. Ján 20:5 sa hovorí, že po prvom vzkriesení /spravodlivých/, „ostatní mŕtvi neožili, až sa dokoná tisíc rokov“.
         Vzkriesenie bezbožných sa teda uskutoční tisíc rokov po vzkriesení spravodlivých, t.zn. tisíc rokov po príchode Pána pre svoju cirkev ⁶³ . Príchod je, opisovaný ako „parousia“ ⁶⁴ , vychvátenie v 1Kor 15:51-52 a 1Tes 4:16-17.

Pozrime sa do Biblie, aké budú vzkriesené telá bezbožných ľudí. Nikde nečítame, že budú neporušiteľné, nesmrteľné, slávne a mocné, ako telá spravodlivých. Tento fakt neznamená, že by zatratený človek menej trpel. V Písme nenájdeme učenie o vzkriesenom tele bezbožných. Vieme však, že telá nespravodlivých nebudú podobné osláveným a nesmrteľným telám veriacich. Aj oni majú síce večné bytie, nemajú však nesmrteľné telo, pretože nesmrteľnosť je dar od Boha, udelený len spravodlivým pri vzkriesení. Boh nedá predivné vlastnosti osláveného tela tým, ktorí majú tráviť večnosť v pekle. Nie je možné, aby človek kosil pšenicu, keď rozsieval nevädzu. Žneme presne to, čo sme siali. Kúkoľ sa nepremení na pšenicu a pšenica na kúkoľ. Potvrdzuje to aj Písmo:

Keď Pavel hovorí o vzkriesení tela, píše v:

Tu sa dá ľahko pochopiť duchovná aplikácia Pavlových slov: „každému zo semien jemu vlastné telo“. Tí, ktorí nemali život z Krista, nemôžu byť po smrti vzkriesení k životu s Kristom. To svedčí o tom, že mŕtvi budú vzkriesení tým istým spôsobom, ako boli pochovaní. Keď zomreli bez Krista, Jeho života, nebudú ho mať ani po vzkriesení a nebudú schopní prijať nesmrteľné telo. Potom ako nespravodliví prijmú svoje vzkriesené telá, neprídu do večných a konečných nebies, do Nového Jeruzaléma, kde by po nekonečné veky ostávali s Pánom, ale budú sa musieť postaviť pred súd, pred „Veľkým Bielym Trónom“. Tu sú miesta, týkajúce sa tejto úvahy:

Peter hovorí o dni súdu bezbožných ľudí. V Zjavení Jána sa píše o „veľkom bielom tróne“. Zlí, nespravodlivý budú stáť pred Bohom sudcom. Súdiť teda bude Boh. Dnes máme prostredníka medzi nami a Bohom, je to Pán Ježiš Kristus.
        1Tim 2:5. V ten deň súdu už nebude žiadneho prostredníka ani zástupcu. Zlí budú stáť pred Bohom, knihy budú otvorené /Zjav. Jan 20:12,15/, ide o /zoznam veriacich/ „knihy života“ zabitého Baránka, /Zjav. Jan 13:8; 21:27/. Súdení nespravodliví sa budú zodpovedať zo svojich skutkov, zo svojho života a postoja k Evanjeliu, k obeti Pána, tí ktorí nepočuli nikdy Evanjelium budú súdení podľa svojho svedomia tak ako sa o tom píše v 2 kapitole Rimanom ⁶⁵ . V mnohých prípadoch sa ukáže, že dotyční boli vážení občania, ochotní dávať na dobré účely, ktorí žili dobrý život podľa ľudských merítok, no bez Boha. Bez ohľadu na ich vlastnú „dobrotu“, keď ich mená nebudú zapísané v „knihe života“ ⁶⁶ , budú uvrhnutí do ohnivého jazera. V knihe života sú zapísaní všetci, ktorí prijali a prijmú Pána Krista ako osobného Spasiteľa, tí, ktorých mená tam nie sú, Kristom opovrhli, opovrhnú a premeškali, premeškajú Boží plán spasenia. Hlavnou otázkou toho dňa bude: „Som zapísaný v knihe života“? ⁶⁷

V 20 kapitole Zjavenia Jána čítame, že keď hriešnici boli odsúdení pred „veľkým bielym trónom“, smrť a peklo boli uvrhnuté do toho ohnivého jazera /konečného pekla/. Keď niekto nebol zapísaný v knihe života, bol tam uvrhnutý tiež. A tak podobne ako vo veršoch Zjav.Jan. 20:14, tak aj 21:8 sa spomína výraz druhá smrť. Týka sa všetkých neverných, ohavných, modlárov, lhárov a smilníkov, všetkých čo neboli nájdení v knihe života. Tak sa totiž javí človek Bohu, aj keď si on sám o sebe myslí, že je ktovie ako dobrý.
        Druhá smrť neznamená bezvedomie, neexistovanie, zničenie, práve tak ako tá prvá smrť /fyzická/. V druhej smrti možno odsúdení prídu o svoje telá po druhý raz a budú na veky jestvovať iba ako duchovia, bez telesnej schránky, v ohnivom jazere. Tento názor je v súlade s tým, čo bolo povedané, že totiž telá zlých nebudú večné a nesmrteľné, ale naopak smrteľné a prepadnú zániku.
        Niektoré učenia tvrdia, že bude týmto zatrateným ľuďom daná „druhá príležitosť“. Je jedno, či to nazývajú očistcom ⁶⁸ , reinkarnáciou, konečným splynutím s dobrom. Biblia nepozná takúto „druhú príležitosť“ na dosiahnutie spasenia. Ak by takáto šanca existovala, bol by sa Boh dopustil omylu, keď nariadil, že Písma, kázanie Evanjelia a pôsobenie Ducha Svätého má viesť ľudí k Pánovi Kristovi, ktorý je jedinou cestou ku spáse /Jan 14:6/. Ak by jestvovala iná cesta, počas života alebo po smrti, museli by sme prijať záver, že Boh klamal. A to nie je v žiadnom prípade mysliteľné.

Gehenna, alebo „ohnivé jazero“. Konečné peklo nie je doteraz lokalizované, zatiaľ je prázdne. Prví, kto budú do neho vhodení, budú „šelma a falošný prorok“. /Zjav Jan 19:20/ Satan a jeho anjeli budú do neho uvrhnutí o tisíc rokov neskôr. /Zjav. Jan 20:10/ Po nich budú nasledovať všetci tí, ktorí prídu z hádesu pred súdnu stolicu a ich mená nebudú nájdené v knihe života. /Zjav. Jan 20:12-15/ Pán Ježiš používal pre konečné peklo výraz „gehenna“.

Toto slovo vzniklo z hebrejského „ge-hinnom“, má priamu súvislosť s údolím Hinnom, ktoré sa nachádzalo na južnej strane Jeruzaléma. V tejto doline bol malý vŕšok „tofet“. Za čias Izaiáša a Jeremiáša tam jeruzalemskí obyvatelia upaľovali svojich synov a dcéry, ako obeti Molochovi ⁶⁹ . /Jer. 7:31; 2Kráľ 23:10/ Počas služby nášho Pána sa v Hinnomskom údolí spaľoval odpad z mesta spoločne s mŕtvymi telami zločincov. Toto miesto horelo pochopiteľne z hygienických dôvodov nepretržitým ohňom. Zbytky tiel a organického odpadu boli živnou pôdou pre červy. Pán Ježiš použil toto miesto ako obrazný príklad pekla, ohnivého jazera. Preto čítame o pekle: „kde ich červ nezomiera, a oheň nehasne“. /Mar 9:43-48/.

Pozrime sa teraz na miesta, kde Pán použil slovo „gehenna“. Vždy to znamená konečné peklo, a nie miesto prebývania mŕtvych (hádes)do ich posledného súdu.

Písma ďalej popisujú peklo, ako miesto ohňa. Nakoľko sú tieto plamene reálne? V Novom Zákone je viac ako dvadsať poukazov na plamene pekla a nikde ani zmienka o tom, že by tieto neboli skutočné. Pozrime sa najskôr na to, kde by peklo mohlo byť. Konečná lokalizácia pekla nemôže byť na zemi z dvoch dôvodov. Po prvé. Počas tisícročného kráľovstva, kedy bude vládnuť Pán na zemi, sa už v ohnivom jazere nachádza šelma a falošný prorok. Teda v tom čase už niekde toto jazero s patričnou veľkosťou musí jestvovať. Keďže sme prišli k reálnemu číslu spasených ľudí, takým istým spôsobom môžeme odhadnúť počet nespasených. Kde je teda miesto, kde sa zmestí 80 miliárd ľudí? Na zemi určite nie. Po druhé. V 2Peter 3:13 sa píše o tejto zemi ako o mieste, kde bude prebývať spravodlivosť. Teda vylučuje prítomnosť nespravodlivých. Tým nám Písmo naznačuje, že peklo, by mohlo byť niekde vo vesmíre. Ježiš hovorí v Mat 8:12 o vyvrhnutí do tmy. Ten istý slovný zvrat nájdeme aj v Mat 22:13, 25:26-30. Juda 13 píše o bludných hviezdach s mrákavou tmy, podobne ako 2Peter 2:17. Dalo by sa teda uvažovať o tom, že odsúdení zatratenci budú na mieste ďaleko od Božej Slávy a Lásky, Jeho prítomnosti. Je celkom reálne, že „gehenna“, sa bude nachádzať na vzdialenej hviezde. Hviezda je presne tým, čo sa dá nazvať „jazerom ohňa“. Existujú hviezdy, ktoré aj keď horia, nevydávajú žiadnu žiaru v nám viditeľnom spektre, takže je tu možnosť ohňa i tmy. Samozrejme, toto je iba úvaha ⁷⁰ . Nech už veríme, že plamene pekelného ohňa budú tak reálne ako ho poznáme dnes, alebo iba symbolické, vždy predstavujú utrpenie. Sú faktom odplaty za hriech zatrateným v konečnom pekle. Výraz „plač a škrípanie zubami“, nachádzame v NZ sedemkrát. Mat 8:12; 13:42, 50; 22:13; 24:51; 25:30; Luk 13:28.

Podľa týchto vyššie uvedených skutočností, nemožno popierať prísnosť odplaty. V tejto súvislosti sa treba pozrieť na biblickú odpoveď pre tých, ktorí tvrdia, že odplata pre bezbožných nebude večná, ale iba dočasná, či už z dôvodu zániku jedinca, alebo jeho odtrpenia si trestu. Zánik jedinca v tomto prípade predstavuje jeho vymazanie, neexistenciu po smrti. V predchádzajúcich kapitolách sme si z Písiem dokázali, že smrťou človeka jestvovanie nekončí, a každý dostane naspäť svoje telo.
Nový Zákon používa v gréckom preklade slová, ktoré hovoria o treste bezbožných a žiadne z nich neznamená absolútne zničenie osoby alebo veci. Veď i naša všeobecne uznávaná veda učí, že neexistuje zničenie v absolútnom zmysle, že sa nič vo vesmíre nestratí, že hmota i keď stratí svoju formu mení sa na prvky, energiu. To podporuje učenie Biblie, o nezničiteľnosti duchovnej podstaty, ducha človeka, ktorý vznikol na Boží rozkaz.

Grécke výrazy 1. Apollymi 2. Oléthrios 3. Apóleia 4. Ekkoptein 5. Exolotreuein 6. Katargein majú význam: zmariť, urobiť neúčinným, bezmocným, aj keď sú preložené ako: „zahynutia“ v Mat 7:13, „vyplienená“ Sk 3:23, „zahladil smrť“ 2Tim 1:10, „na záhubu“ 1Kor 5:5.

Ako posledný nepriateľ bude zničená smrť. /1Kor 15:26/ V 2Tes 2:8 čítame: „bude zjavený ten bezzákonný bezbožník, ktorého Pán Ježiš zabije duchom svojich úst a zkazí zjavením svojho príchodu“. Všetky tieto udalosti sa naplnia po tisícich rokoch vládnutia Pána v jazere ohňa a síry, kde budú mučení dňom i nocou na veky vekov bezbožní. Ani tu nie je reč o absolútnom zničení. Pán Ježiš podľa Žid 2:14 zahladil diabla, ale to neznamená, že ho zničil tak, aby viac už neexistoval.
        Stačí sa pozrieť po svojom okolí na jeho aktivitu. I v prípade Sodomy a Gomory nešlo o totálne zničenie. V Gen. 19:25 čítame, že: „zahladil všetkých obyvateľov tých miest a zkazil všetko, čo rástlo na zemi“, a predsa Pán Ježiš v Mat 10:15 hovorí: „Ameň vám hovorím, že znesiteľnejšie bude zemi Sodomänov a Gomoranov v deň súdu než tomu mestu“.

Všetky tieto uvedené príklady z gréčtiny, slová a ich významy, ktoré popisujú osud „zlých“, nikde neznamenajú, že trpiaci prestanú jestvovať, alebo že ich počet bude zredukovaný na nulu, ale že ich postihne strašná zmena. Slová: „zničiť, zahubiť, zahynúť atd.“ Majú vyjadriť nešťastie, biedu, trápenie a hrôzu, ktorá postihne bezbožných, nikde však neznamená absolútne zničenie. Teória o zničení odporuje učeniu Slova Božieho o stupňoch odmeny a trestu.

Táto teória tvrdí, že po uplynutí istého času, keď „zlí“ v ohnivej Gehenne dostatočne vytrpia za svoje hriechy a keď budú týmto utrpením očistení, že budú prenesení do neba. Ľudia, cirkvi, ktoré zastávajú túto teóriu sa ju snažia podporovať niektorými citátmi z Biblie, ktoré majú podľa nich dokazovať, že zatratení budú utrpením zmierení s Bohom. Pozrime sa teraz bližšie na verše o ktoré sa opierajú títo „ekvilibristi so Svätým Písmom“.

Všimnite si prosím, podčiarknutého slova „všetkého“. Toto slovo vraj zahrnuje aj napravenie satana, jeho anjelov, všetkých bezbožných a v čase dokonania „napravenia“ toho „všetkého“ i oni budú napravení a zmierení s Bohom. Keď si tieto verše všímame v kontexte, je ich význam iný. Toto napravenie sa vzťahuje na všetko, o čom hovoril Boh skrze prorokov od vekov.
        V kontexte celých Písiem ide o napravenie stavu človeka po jeho páde, o napravenie sveta do stavu v akom bol pred pádom. Kde nájdeme skrze ústa prorokov slová, že by On chcel napraviť všetkých bezbožných vrátane satana a padlých anjelov? Nikde. Je jasné, že toto napravenie, zmierenie sa vzťahuje na tých, ktorí boli zmierení s Bohom skrze Ježiša Krista, nášho Pána. Sú novým stvorením v Kristu, sú znovuzrodení.

Tí, o ktorých sa hovorí v týchto veršoch sú tí istí, ktorí predtým boli nepriatelia, odcudzení v zlých skutkoch a ktorí dosiahli pokoj a zmierenie skrze krv Jeho kríža. Nie je žiadna nádej, že by sa toto zmierenie, napravenie, týkalo stratených v pekle. Obhajcovia nádeje pre týchto stratených uvádzajú nasledovné pasáže, ktoré majú podporovať ich učenie.

Fakt, že všetci budú vyznávať Pána Ježiša Krista nijako nenaznačuje, že stratení budú vzatí do neba, lebo ako vidíme rozdelenie ostáva /“na nebi a na zemi a pod zemou“/. Pre stratených to skôr znamená doznanie porážky. Keď stratení priznávajú, že Ježiš Kristus je Pánom, nedokazuje to ešte, že by činili pokánie a znovuzrodili sa. Stratený človek môže uznať, že Ježiš je Pán a Víťaz, no toto priznanie, uznanie mu nezaručí spásu. Stratený človek je mŕtvy vo svojich prestúpeniach.
        Keď hovoríme na tomto mieste o stratených zomrelých, vidíme, že je pre nich nemožné byť spasený, keď máme na mysli stratených, mŕtvych v prestúpeniach, ktorí do teraz žijú, nemôžu byť spasení bez pokánia a znovuzrodenia. Spasenie a prístup k nemu nie je o tom, že si človek počká na víťaza a potom sa svojím rozhodnutím prikloní na jeho stranu.
        To sa prieči akejkoľvek Božej spravodlivosti a aj Písmu, Jeho Slovu. Boh, Pán Ježiš je Víťaz, je Pán a Kráľ. Kto to nevidí dnes, a nevyzná to, nečiní pokánie, nenarodí sa znovu, ten to neurobí ani potom, keď príde čas a Pán sa zjaví všetkým, porazí zlo a nastolí Svoju vládu. Pokánie a viera v Pána Krista sú nezbytné pre záchranu človeka od večného zatratenia, pekla. Pán Ježiš, Boh prikazuje všetkým a všade, aby činili pokánie, ktoré vedie ku zmene srdca a k záchrane. Podľa príkladov v Biblii tam, kde utrpenie a tresty zasiahli bezbožných a nepriviedli ich ku pokániu, ich ešte viac zatvrdili. Klasickým príkladom je faraón v Egypte, ktorého takéto rany zasiahli.
        Výsledkom bolo, že namiesto hľadania Boha a konania pokánia, sa jeho srdce ešte viac zatvrdilo. V nasledujúcich veršoch je opísaná budúcnosť. Ľudia radšej utečú spred tváre Boha, akoby mali padnúť na kolená, uvedomiť si svoju hriešnosť. Namiesto toho sa budú ešte viac Bohu rúhať, čo neznamená nič iné ako mu vyčítať, že On spravodlivý dopustil takéto pohromy na nich, na dobrých a spravodlivých ľudí.

Odvrátenie sa od Boha, keď tresty zasiahli bezbožných, skrývanie sa pred Bohom, rúhanie sa Bohu je dôsledkom zatvrdenia srdca. Sám satan po dlhom tisícročnom treste v priepasti nebude o nič lepší, svätejší. Naopak vyjde aby zviedol národy proti Bohu. /Zj.Ján 20:7-8/ A tak skutočnosť, že stratení i satan priznajú v spomenutých veršoch /Zjav. Jan 5:13/, že Ježiš je Pánom ani v najmenšom nezmení nič na tom, že budú mučení dňom i nocou v ohnivom jazere na veky vekov. /Zj.Ján 20:10/

O Judášovi Iškariotskom, ktorý dostal svoj trest, Pán hovorí: avšak beda tomu človekovi, skrze ktorého sa Syn človeka zrádza; lepšie by mu bolo bývalo, keby sa ten človek nebol narodil. /Mat 26:24/ Keby Judáš vytrpel trápenie niekoľko tisíc rokov a potom sa dostal do neba, tieto slová by potom nemali zmysel. Judáš nikdy nebol veriaci ⁷¹ . Vždy keď oslovoval Pána používal najväčší výraz, titul „rabbi“, nikdy mu nehovoril „Pane“. V čase kedy ešte nebol v činnosti Duch Svätý, boli veriaci spasení len skrze vieru v priamej závislosti na skutkoch Pána a chýru o nich. Do Letníc boli ľudia spasení skrze vieru v mesiášstvo Ježiša, skrze vieru v Jeho Božský pôvod, v Jeho moc. V prípade Judáša vidieť, že povolanie do služby neznamená spasenie.

Konečné peklo je miesto večného trvania, tak ako večné nebo. Nie je možná existencia večného neba bez večného pekla. Jedno vyžaduje a podmieňuje druhé. Ľudia sú naprosto uzrozumení prijať za spravodlivosť večnú blaženú odplatu, ale s odporom a hrôzou odmietajú myšlienku o večnom treste a zatratení za hriech.
        Ak je odplata večná v jednom prípade, je rovnako večná aj v prípade druhom. Ak je pre spravodlivých pripravený život večný, prečo by pre neospravedlnených hriešnikov nemal byť trest tiež večný? Musíme byť rozumne logickí. Ak pekelné trápenie nie je večné, aký by bol účel zvrchovanej obeti na Golgote? Čo tam potom na tom kríži robil? Ako to, že sa naplnili všetky starozákonné proroctvá ⁷² , týkajúce sa nepoznania a ukrižovania mesiáša?
        Ak neexistuje večné zatratenie, trest, ak neexistuje večná blaženosť a spása, načo by bola obeť nášho Pána? Boh mohol jednoducho vyhlásiť všeobecnú amnestiu za určitý počet dobrých skutkov, alebo amnestiu pre všetkých ktorí „nezabili“ a bolo by „vymalované“.
        Z iného pohľadu mohol svojou mocou rozhodnúť o smerovaní človeka, o jeho konci a tým si stvoriť robotov, ktorí by mu Jeho lásku direktívne opätovali. To však nebol Jeho plán. Pán Ježiš Kristus trpel, zápasil a umrel na kríži, aby zachránil ľudí pred peklom. Iste by nebol platil tak veľkú cenu za vykúpenie, keby nebolo peklo večné.
        Pravda, že Boh je láska, ale i dokonale spravodlivý dokazuje, že Boh musí oddeliť spravodlivých od bezbožných. Boh toto rozdelenie uviedol v Písmach, a my nemôžeme učiť v rozpore s ním. Sloboda v rozhodnutí, sloboda v živote, sloboda je to slovo, priestor, ktorý nám Boh ponechal. Môžeme sa rozhodnúť. Na základe tohoto slobodného, teda ničím neovplyňovaného rozhodnutia ⁷³ z hľadiska uvedomovania si vlastnej existencie, faktu nutnosti existencie Boha, stvorenia a spásy bude určené naše smerovanie po našej smrti, alebo v čase príchodu Pána.

Keď sa pozrieme na tieto slová v gréckom origináli, vidíme tam pre jedných i druhých slovo „aionios“, to znamená „večný“. Na tomto zistení možno postaviť učenie, že trest bezbožných potrvá presne tak dlho ako život spravodlivých. Pán Kristus stavia tieto dva fakty do jednej roviny a pre oba použil to isté slovo. Zástancovia učenia o dočasnom treste sa snažia dokázať, že slovo „večný“ znamená „vek“ alebo niekoľko „vekov“, nie navždy. Ale slovo „aion“ je v gréčtine to jediné, ktorým tento jazyk môže vyjadriť večnosť, nekonečnosť, má skutočný význam večného trvania a nie obdobia, ktoré skončí.

Spomeňme si, že Pán Ježiš používal toto slovo „aionos“ tam, kde hovoril o večnom treste pre zatratencov, o večnom živote spasených. Je to pozitívny dôkaz, že toto slovo znamená „nekonečné trvanie“, nie iba jeden vek, alebo rad vekov, ktoré sa raz skončia. Také isté slovo nájdeme v Rim 16:26 v súvislosti so samotným Bohom. ...podľa nariadenia večného Boha... . V tomto prípade ide o vyjadrenie večnosti Boha, o čom nikto z nás nepochybuje. Tak to musí byť aj v súvislosti s večným trvaním zatratených i spasených. Ak by raz peklo prestalo existovať, nutne by muselo prestať existovať aj nebo, či samotný Boh. Takáto myšlienka odporuje samotnému Písmu.

Ďalším výrazom vyskytujúcim sa v Písmach je „eis tous aionas ton aionon“. To znamená „na veky vekov“. Význam je jasne viditeľný, ide o zdôraznenie trvania času, ktorý nemá koniec. Tieto slová nájdeme v Zjavení Ján 4:9; 5:14; 10:6; 14:11; 15:7; 20:10; 22:5. Výrazy sú použité v súvislosti s hriešnymi nasledovníkmi Antikrista, s životom, ohľadom Božej existencie, o spravodlivých, o kraľovaní. Slová verša 22:5 ktoré hovoria o kraľovaní spravodlivých potvrdzujú, že budú žiť na veky vekov.
        Tu vidíme dôležitosť faktu, ktorý som zistil pri štúdiu „večného zatratenia“. Bol to fakt, že trest zlých potrvá presne tak dlho ako život spravodlivých. Pán Kristus potvrdil tieto skutočnosti v jednom a tom istom výroku. Opäť zdôrazňujem, že výraz na veky vekov znamená nekonečné trvanie. Samotné výroky o večnom zatratení nemajú byť iba špekuláciami o osude „tých druhých“ ľudí, tieto výroky majú zasahovať do nášho svedomia. Varujú každého pred lživými učeniami, že by sme snáď v budúcom živote mohli nájsť náhradu za premeškanú príležitosť prijatia Evanjelia, Pána Ježiša. Slová o večnosti iba zdôrazňujú závažnosť rozhodnutia, ktoré je nám umožnené v tomto živote. ⁷⁴

Už v predchádzajúcich riadkoch sme povedali, že keď budú bezbožní uvrhnutí do ohnivého jazera, tzn. do konečného pekla, nebudú zničení, ani prenesení do neba, ale ich trest bude nekonečný a na veky vekov. Tí ktorí zastávajú teóriu o zničení, vymazaní existencie, popr. dočasného trestu, tvrdia, že večné trápenie v Mat 25:46 a 2Tes 1:9 sa vzťahuje iba na dôsledky trestu, nie na trest samotný. Zničenie, večné trápenie sa má chápať tak, že zlí budú na večnosť, zničení /prestanú jestvovať/. Inými slovami uvrhnutie do jazera je večné zatratenie v tom zmysle, že zlí budú na veky zničení, nie že budú na veky trápení. Podobne je to s učením dočasného trestu, kedy je predstava večného trápenia obmedzovaná samotnou Božou „milosťou“ a „spravodlivosťou“ /v úvodzovkách/. Tieto učenia sú falošné. Možno sú to tvrdé slová, ale pravdivé. Dočasným utrpením a následným vyslobodením, by sa narušil celý Boží plán spásy a záchrany tak ako je uvedený v Písmach. Zničením existencie, by výsledok tak isto znamenal ukončenie utrpenia.
        Biblia učí, že utrpenie v posmrtnej existencii je podobne ako blaženosť večným stavom. Všetko sa odohrá a prebehne v stave vedomia, teda nejestvuje niečo ako nevedomé utrpenie, alebo nevedomá blaženosť. Čo je nevedomé, nemôže byť trestané ani odmeňované. Trest a odmena má zmysel jedine tam, kde je vedomie. ⁷⁵
        Je zaujímavé, že zbory, kde sa káže biblické učenie o večnosti zatratenia a večnosti blaženosti, bývajú omnoho úspešnejšie pri privádzaní ľudí ku Pánovi Ježišovi Kristovi, Spasiteľovi. Úspešnosť sa prejavuje nie až tak početnosťou v zbore, ktorá je vyvolaná atraktívnosťou programu stretnutí, ale v prvom rade istotou veriacich, presvedčením vo viere a prítomnosťou Ducha Svätého. Takí veriaci sú potom skutočnými Božími služobníkmi, opásanými pravdou, slovom ako mečom Ducha, s pancierom viery. /Ef 6:11-20/.

Túto myšlienku, že nebo je navždy zatvorené pre tých, ktorí sa počas života neobrátili, zostali neveriacimi v Spasiteľovo dokonané dielo podporuje Pán v správe o Lazarovi a boháčovi v Luk 16:19-31. Tam jasne vidieť nemožnosť prechodu, premiestnenia sa zatrateného medzi spasených. Na inom mieste čítame:

Slová „nech robí ešte..“ zdôrazňujú fakt, že tak ako sme konali v čase nášho pôsobenia na tejto zemi, budeme pokračovať aj naďalej. Smrť nemení a ani nezmení charakter, iba si dotyčný už uvedomuje svoje postavenie na ktorom nemôže nič zmeniť.

Z Biblie sme jasne poznali, že nebo ostane na veky vekov zatvorené pre tých, ktorí zomreli nespasení. Ten kto zomrel vo svojich hriechoch, zostane v nich navždy. Nebo nie je miesto, kde by človek vkĺzol bez vedomého ⁷⁶ prijatia obety Pána. Nebo nemá zadný vchod pre šikovných, mocných a prefíkaných. Aby niekto mohol mať „občianstvo“ v nebi, musí počas svojho života srdcom prijať učenie, obeť, spasiteľný skutok Pána Ježiša. Po smrti je takéto rozhodnutie vylúčené.

Drahý čitateľ. Neodkladaj svoje rozhodnutie. Rozhodni sa, pokiaľ ešte rozhodnutý nie si. Rozhodni sa hneď. Kde budeš tráviť večnosť? V nebi, či v pekle? Vyvoľ si nebo ako svoj domov. Z najlepším priateľom, najlepším ochrancom, najlepším z najlepších, najvernejším z najvernejších. Budúcnosť s Pánom Ježišom Kristom, ktorý za Teba trpel, ktorý Ťa ospravedlnil, ktorý za Teba zaplatil všetko, čo si bol dlžný svojmu Stvoriteľovi. Vyrovnal dlh čistoty, poslušnosti, vernosti a lásky...... Teraz je deň spasenia.
        Ak máš ešte čas na tejto zemi, venuj ho príprave na život, ktorý Ťa čaká. Čítaním Písma, Božej vôle, životom čo najlepším podľa kritérií Boha. Viem, nikdy tento život nebudeme môcť viesť v dokonalosti, bezhriešnosti. Vie to aj On, náš Pán a Boh. O to radšej Ťa prijme, ospravedlní, každú slzu zotrie z očí. Ako milujúci Otec. Cesta spasenia je jednoduchá a jasná, nikto na nej nemôže zablúdiť ak verí. Božia cesta pre nás pohanov je vyznačená červenou farbou. Je to cesta Pána Ježiša, skrze Jeho predrahú krv. Je to cesta jediná.

Ďalej sme z Biblie poznali, že človek je tvor hriešny a je Bohu zodpovedný a bude Bohu „vydávať“ počet.

Biblia vraví, že sme všetci pod hriechom a že nikoho nespasia dobré skutky.

Mnohí ľudia dodnes zakladajú svoje spasenie na svojich dobrých skutkoch, na samospravodlivosti. Mnohí stavajú na tom, že sú členmi cirkvi, že sú váženými občanmi v spoločnosti, že riadne spravujú svoju rodinu, podporujú chudobných a cirkev, účastnia sa bohoslužieb. Bohužiaľ, sú cirkvi, ktoré takýto spôsob získania spásy doslova učia. Tu treba spomenúť u nás v Európe najrozšírenejšiu cirkev, ktorá systémom odpustkov, milodarov a učením o menej vážnych a smrteľných hriechoch, učením o modlitbách za zomrelých, učením o viacerých príhovorcoch u Boha Otca, podporuje učenie o možnosti samovykupovania sa na základe skutkov.
        Dobré skutky nám spasenie neprinesú. Samotné skutky v Božích očiach nemajú cenu. Skutky sú ovocím viery, ovocím spásy. Sú dôsledkom spasenia. Skutky nespaseného človeka sú egoistické, zamerané na okolie a toho, kto tieto skutky koná. Naopak skutky spaseného človeka sú nezištné, pre oslávenie Boha, sú plné lásky, vďaky a milosti.
        Samotné spasenie nezávisí na našich skutkoch, zásluhách, ale na osobnom prijatí Pána Ježiša Krista do svojho srdca. Mnohí chodili a chodia do kostola dlhé roky a napriek tomu nikdy neprijali Pána Krista za svojho osobného Spasiteľa. Mnohí ani nevedia, že sa musia znovu narodiť. Nevedia si tento pojem ani vysvetliť, odvolávajúc sa na svoj krst pokropením, vo väčšine prípadov vykonaný v detstve, v perinke, kedy je možnosť vedomého prijatia Pána Ježiša vylúčená. Pozrime sa teraz na to, čo znamená výraz narodiť sa znovu, prečo je to potrebné a ako to prebieha.

Znovuzrodenie nie je krst alebo konfirmácia ⁷⁷, teda prijatie za člena cirkvi, ani reformácia prehodnotenia osobného postoja. Nie je to pozmenená stará nátura, obnovená, posilnená, polepšená. Nie je to proces nápravy, polepšovania sa, zdokonaľovania sa, nie je to prirodzený stupeň pokroku vo vývine človeka.
        Znovuzrodenie sa, znamená nového človeka ⁷⁸. Je to zrodenie dané zhora. Je to nadprirodzený zásah zo strany Boha. Hriešnik, starý človek, nadobúda novú prirodzenosť, stáva sa človekom novým. Novým stvorením, ktoré stvoril Boh podľa svojej svätosti a spravodlivosti.

Znovuzrodením sme prijatí do Božieho kráľovstva. Niet inej cesty ako sa stať kresťanom, okrem znovuzrodenia z Božieho Ducha. Na tento svet vchádzame telesným narodením; do Božieho kráľovstva vchádzame duchovným zrodom. Kto chce byť Božím dieťaťom musí sa znovu zrodiť z Božieho Ducha. Pán Ježiš vraví:

Ani vek, ani pohlavie, vzdelanie, postavenie nemôžu nikomu umožniť výnimku z tejto podmienky. Nebyť znovuzrodený, znamená byť stratený. Za znovuzrodenie niet náhrady. Ako je to však s tými, ktorí zomreli ako deti, po pôrode, v tele matky, ako je to stými ktorí nemôžu Pána prijať?

Objasnenie tejto otázky by si zasluhovalo veľmi obšírne vysvetlenie z Písiem. Veľa ľudí pokladá túto otázku, odvolávajúc sa na spravodlivosť Božiu, na lásku a Milosrdenstvo vyplývajúce z učenia NZ. Pozrime sa na túto problematiku očami Písiem, Boha.
        V mnohom nám toto vysvetlenie osvetlí pravdu, aj keď s istotou nemôžeme zaručiť presný výklad o spáse nemluvniatok, detí ktoré ešte rozumom nie sú schopné prijať Pána Ježiša Krista, ide iba o dedukciu, i keď zrejme správnu. Keby sme totiž boli presvedčení o spáse takýchto detí, mohlo by to v konečnom dôsledku viesť k zvráteným myšlienkam typu: „Ak zabijem svoje dieťa, prejavím mu vlastne službu, zabezpečím tým jeho večný život, lebo ono bude spasené, aj za cenu, že ja budem zatratená-ý“. K tomuto bodu, rozhodne naše vysvetlenie nesmeruje. Boh pozná motív všetkých skutkov každého človeka, i budúcnosť, teda to čo jednotlivec urobí počas svojho života. Boh je „alfou“ /počiatkom/, a „omegou“ /koncom/. Vie všetko, čo sa stane, aj to prečo sa to stalo. Pozrime sa teraz na to, ako na tento problém nazerá Písmo.

Skupiny ľudí uvedené v názve tohoto odstavca, nemajú vlastnú vôľu, ktorá je nezbytná pre učinenie rozhodnutia v otázke spásy. Podľa falošného učenia stredoveku bol zastavaný názor, že duše nepokrstených zomrelých detí, a nesvojprávnych idú do záhuby. Dosvedčuje to aj množstvo malých hrobčekov za múrmi európskych cintorínov /z vonkajšej strany/ alebo miesta, kde sa pochovávali nepokrstení, duševne chorí a pod.. Takíto ľudia nemali medzi „pokrstenými spasencami“ podľa prekrútených Písiem čo robiť. Aj do dnešných dní sa praktikujú takéto prístupy, do dnešných dní sa odmietajú vysluhovať sviatosti krstu či manželstva tým, ktorí neprejavili dostatočnú oddanosť a štedrosť praktizujúcej cirkvi. Zažil som to na vlastnej koži tu na Slovensku v hlavnom meste /pravdou je, že vtedy som ešte Písma nepoznal a mylne som sa domnieval, že spása moja a mojich detí závisí na príslušnosti ku cirkvi a konaní skutkov/.
        Ale pokračujme v odpovedi na našu otázku týkajúcu sa spásy nemluvniatok a všetkých, ktorí nemajú možnosť prijať vedome Pána za svojho osobného Spasiteľa. Riešenie otázky spásy nájdeme v nasledovnej Božej zásade.

Božie súdy sú absolútne spravodlivé a nestranné, bez ohľadu na to, koho sa týkajú. Tieto verše naznačujú, že hore uvedené osoby neprepadnú zahynutiu, /zatrateniu/. Ony samé nenesú zodpovednosť, vinu za svoj „osud“.
        Ďalším dôkazom sú nasledovné výroky Pána Ježiša v evanjeliách. Mat 19:13-14; Mar 10:13-14; Luk 18:15-16. /Pozri si ich!/ Uvedené verše hovoria o tom istom, pre príklad si uvedieme jeden z nich.

Tieto texty hovoria nad slnko jasnejšie. Nemluvňatá – grécky bréfe, a dieťatká – grécky paidiá sú v Biblii uvedené na viacerých miestach, kde sa hovorí vo význame „malého dieťaťa, batoľa, novorodenca ale i zárodoku“. Aby nebolo pochybností o tom, že novonarodené, či ešte nenarodené dieťa má otvorenú cestu do kráľovstva nebeského sú tu zámerne použité tieto dve synonymá – pedion a bréfos. Je to preto, aby bolo jasné, že sa jedná o malé deti. Ak Pán Ježiš prehlásil o takýchto malých deťoch, že im patrí nebeské kráľovstvo, je to rozhodne pravda. Iná skupina ľudí zastáva teóriu predzvedenia a predurčenia. Jej obsah spomeniem iba v skratke.

Pán Boh je vševedúci, všetko sa deje s Jeho súhlasom a podľa Jeho vôle s ponechaním slobody ľuďom. Paradoxom je, že Boh v rámci svojej vševedúcnosti vie, ako sa ten či onen človek slobodne rozhodne. Preto aj vie, ako sa človek rozhodne v otázke spásy, aj keď človek samotný toto ešte nevie. Títo ľudia zastávajú teóriu, že ak zomrie malé dieťa, kojenec, batoľa, či plod, Boh vie, že keby nezomrelo, rozhodlo by sa prijať Ho, alebo odmietnuť. Podľa toho teda je určená jeho posmrtná cesta, orientácia, cieľ. Keďže táto teória nie je priamo podložená príkladom v Písmach, nebudeme ju ďalej rozoberať.

Biblia učí, že človek je mŕtvy vo svojich hriechoch a prestúpeniach. Človek je uznaný za duchovne mŕtveho, pokiaľ je neznovuzrodený, kým neprešiel zo smrti do ž ivota. My sa v hriechu rodíme ⁷⁹ a pokiaľ nepríde zásah zvonku v hriechu aj zomrieme. Potreba znovuzrodenia, očistenia, zmytia hriechu sa priam natíska pre všetkých, ktorí si uvedomujú svoje postavenie pred očami spravodlivého Boha. Toto uvedomenie si potreby znovuzrodenia úzko súvisí s nasledovným veršom.

Pokiaľ žije človek v tele a pre telo, v tomto svete a pre tento svet, potrebu niečo na sebe meniť, potrebu poznať Boha a Jeho vôľu nepociťuje a je mu to bláznovstvom, tak isto má za bláznov ľudí, ktorí sa k Bohu obrátili. Satan dnes ponúka veľa náhrad, lákadiel, veľa iných spôsobov ako človek sám seba ospravedlňuje a zdokonaľuje, robí všetko pre to, aby ľudia nemali potrebu sa k Bohu obracať. Robí všetko pre to, aby takíto obrátení ľudia boli divadlom pre tento svet, aby sa ich rady nerozširovali.
        Paradoxne na to využíva aj vieru ľudí, veď sa len pozrite okolo seba a do sveta koľko ľudí verí všelijakým bohom a bôžikom, silám a zjaveniam. Toto všetko mu nevadí, toto všetko využíva, dokonca aj cirkvi, ktoré majú vo svojom učení Bibliu a Pána Ježiša. Tam, kde sa učenie prekrúca, kde sú ľudia zavádzaní, kde nejde o čisté slovo, tam všade vidieť spokojnosť a toleranciu zo strany diabla. Akonáhle sa niekde začne učiť o osobnom prijatí Spasiteľa, o jedinej ceste, o jednom Bohu, o Pánovi Kristovi, o ľudskej hriešnosti, o nemožnosti sa ospravedlnenia, o jednej jedinej dostatočnej obeti, o spáse ako o dare.... tam už to prestáva byť pre satana sranda. To mu už vadí, takíto ľudia sú posmešne nazývaní medzi ľuďmi vo svete bláznami, neraz sektármi, heretikmi, bludármi, fanatikmi, netolerantnými jednotlivcami. Pritom opak je pravdou.
        Človek je duchovne mŕtvy a ako mŕtvola nemôže sama ožiť, tak isto nemôže sama prejavovať nejakú činnosť, alebo cítiť nejakú potrebu. Na to je potrebný zásah zvonku. Takýto zásah zvonku prežije každý človek minimálne raz za život. Dostane sa do situácie, kedy mu hlavou prebehne myšlienka na existenciu po smrti, kedy si kladie otázky s tým spojené a kedy sa mu Boh pripomína. Je iba na ňom samotnom ako sa ďalej rozhodne. Že je znovuzrodenie potrebné, sme si ukázali, i to čo znamená znovuzrodenie. Poďme ďalej.

Základom je prijatie Pána Ježiša Krista za svojho Osobného Spasiteľa, toho Jediného, ktorý vylial svoju krv, aby učinil zadosť za náš hriech. Viera, že Ježiš Kristus je mocný spasiť a pokánie musia predchádzať obráteniu. Treba veriť srdcom, hlavou nestačí ⁸⁰.

Pokánie je dôležitou vecou v očiach Boha a v živote veriaceho. Čo to vlastne znamená kajať sa? Pokánie tak ako je uvedené v gréčtine „metanoeô a metamelomai“, znamená zmenu mysli, ľútosť, výčitky (nad predchádzajúcim postojom, názorom, životom). Výzva ku pokániu sa objavuje pravidelne v evanjeliách. Pokánie obsahuje určité kroky.
1. Poznať svoj hriešny stav.
2. Oľutovať svoj hriech, doterajší život v hriechu.
3. Vyznať svoj hriech

Aby sme mohli poznať svoj hriech a stav, krok číslo1, musíme sa pozrieť do Písma, do duchovného zrkadla, na svoj doterajší život. Iba tak si dokáže človek uvedomiť svoje postavenie. Je to práca Ducha Svätého, ktorý veľmi jasne, otvorene zjaví človeku jeho život. Verte mi, nie je to príjemný pohľad.

Oľutovanie hriechu a všetkého čo sme v živote vykonali zlého je krok číslo 2. Ľútosť a prosba o odpustenie je spolu úzko spätá. Prosba o odpustenie, vyznanie je krok číslo 3. Vyznanie, je doslovným priznaním viny. Samozrejme, že človek si nedokáže spomenúť na každý konkrétny hriech, o to v tomto prípade ani nejde. Hriech ktorý mu Duch Svätý zjaví, treba konkrétne pomenovať, uvedomiť si, oľutovať a prosiť o odpustenie.
        Význam slova „vyznanie“ si môžeme ukázať na príklade vyznania lásky. Je to stav človeka kedy sa z neho na povrch derie prejav jeho citov, kedy sa dostane do stavu, kedy nemôže konať inak, iba lásku milovanej osobe vyznať. Vyznanie hriechu je niečo podobné iba v zápornom slova zmysle. Obsah týchto troch krokov sa dá zlúčiť do dvoch slov. Odpusť mi, ktoré sú adresované Bohu. Výslednica viery, pokánia a odpustenia je zmierenie. Tento stav znamená, že medzi kajúcnikom a Bohom niet viac žiadnej prekážky, ktorá by narúšala ich vzájomný stav lásky.
        Pokánie nie je jednorazový čin, ktorý urobí človek pred obrátením sa a hotovo, je to trvalý stav. Pokánie, kajanie sa je nezbytné pre život vo viere. Sme nedokonalí, sme ľudia žijúci vo svojich telách, ktoré majú svoje slabosti, neraz podliehame nástrahám tohoto sveta, diabla, neraz padneme do blata, zamažeme sa. Skrze pokánie, vieru nás Otec vždy prijme, očistí, uteší. Ale to už sme v inej kapitole. Vráťme sa k znovuzrodeniu.
        Znovuzrodenie je cestou ku spáse. Keď si človek nie je istý svojou spásou, je to znak, že je neobrátený, neznovuzrodený. To že sme spasení, môžeme poznať iba skrze znovu narodenie, skrze to, že máme v srdci Pána Ježiša Krista.

Inej cesty niet ku spáse, iba skrze narodenie sa znovu. Inej cesty niet, iba skrze Pána Ježiša Krista. Inej cesty niet ku Bohu, iba skrze Jeho Syna. Sú dva druhy ľudí. Znovuzrodení a tí ostatní.

Existujú tí, ktorí patria k menšej skupine spasených a existujú tí, ktorí patria k väčšej skupine zatratených. Do akej skupiny sa radíš Ty?

V tejto poslednej časti sa chcem zamyslieť nad zopár otázkami, z ktorých niektoré priamo nesúvisia zo životom po smrti, no sú podstatné pre vysvetlenie pochybností u veriacich. Neveriaci a pochybovači ich často kladú v rôznych obmenách, a nie vždy nás napadne okamžite na ne reagovať. Iné odpovede nás majú uistiť a povzbudiť čo sa týka našej existencie s Pánom. Je to iba niekoľko stručných vysvetlení, odpovedať na všetky otázky, ktoré by prichádzali do úvahy by v konečnej forme zabralo zopár regálov v knižniciach.

Už sme si Písmami dokázali, že pri vzkriesení dostane človek nové, neporušiteľné, dokonalé telo, podobné tomu nášmu, no predsa len iné vo svojich vlastnostiach. Vzkriesenie a obdržanie nového tela úzko súvisí s tvorbou nového tela, lepšie povedané so stvorením nového tela pri použití genetických informácií, ktoré zaručujú osobitosť každého jedinca. Ako takou prichádza do úvahy jedine DNA ⁸¹, tak ako ju obdržal Adam pri stvorení človeka. DNA je vlastne informácia, ktorá dáva všetky potrebné údaje ku stavbe tela, rozvoju, rastu a identite osobnosti. Túto základnú informáciu v podobe DNA dostal Adam pri stvorení jeho tela. Inak by nebola možná reprodukcia, následné vlastnosti na základe genetiky. Muž /Adam/ dostal pri stvorení identitu, všetky informácie pre bunky, ktoré zabezpečili následný vývoj človeka. Bez informácie nie je kam ísť, bez informácie, určeného smerovania nastáva chaos. Ak by sme pripustili, že DNA /informačný súbor/ vznikla náhodou, ak by sme pripustili, že mutáciami, náhodným výberom z chaotického stavu sa dospelo ku rastu, dokonalosti, ku „sebazdokonalovaniu“ buniek, organizmu, dostaneme sa k evolúcii, logicky vyvrátiteľnej teórii. Náhodný výber, evolúcia je na základe povstania niečoho organizovaného z niečoho chaotického tak pravdepodobné ako uhádnuť päť čísiel z tisícky, teda ešte neuveriteľnejšia možnosť ako pri nám známej športke ⁸². To jednoducho nie je možné. DNA je tá informácia, /reťazec informácií/ ktorá bola pri vzniku človeka určená Bohom a je určujúcim faktorom jeho telesného vývoja. Je to informácia, ktorá sa dá aj po smrti človeka identifikovať z jeho pozostatkov. Je to nemenná informácia, ktorá charakterizuje každého z nás osobitne. Ako taká, darovaná Bohom /Adam/, je akýmsi preukazom totožnosti, osoby. DNA je základom stvorenia človeka ale aj zvierat /telesného stvorenia a základom ich vývinu/. Nikto nemôže popierať fakty, ktoré dokazujú, že na základe darovanej DNA /teda pri určení informácie akou sa bude riadiť telo toho či oného živočícha/, prišlo k stvoreniu veľa foriem života.
        Premena kravy na veľrybu /počas dlhého obdobia/, či naopak, je čírym nezmyslom, aj keď sa vedci snažia dokázať podobnosť DNA medzi spomínanými druhmi. Už samotný fakt, že by sa veľryba „sama rozhodla“ žiť na súši a postupne by si prispôsobovala počas storočí svoje genetické informácie je holým nezmyslom ⁸³. Vráťme sa ale k vzkrieseniu.

Všetci zaiste uznáme, že DNA je určujúcim faktorom, je základnou informáciou pre život a vývin človeka. Keďže Boh túto informáciu založil a daroval, musel ju aj určiť, stanoviť. V knihách života určite nie je zapísané naše meno formou: „Jan Janík, bytom Janíkova 01, v Janíkovciach“. V knihách života je informácia o každom človeku zvlášť, o každom osobitne aby neprišlo k zámene či omylu, je to v najpravdepodobnejšom prípade informácia DNA. Boh sa nemôže mýliť, a v otázke spásy je to tak vylúčená vec, ako hranatá guľa. Preto sa môžeme všetci spoľahnúť na to, že Boh pri vzkriesení mŕtvych uvedie do funkčného stavu každé telo, ktoré pred tým žilo. A je úplne jedno, v čo sa po smrti obrátilo /energia, prach, živá hmota/. ON ako Stvoriteľ má všetky informácie /zapísané v knihách života/, ktoré sú potrebné k vzkrieseniu tela. DNA nám naznačuje charakter týchto informácií, aj keď som presvedčený o tom, že zďaleka neobsahuje všetky informácie týkajúce sa myšlienkových pochodov a motívov konania jednotlivca.
        Uvedomme si, že stále hovoríme o tele, nie o „duchovnej podstate“, ktorá má práve tieto posledné spomenuté informácie a ich dôsledky na „svedomí“.

Záverom teda ostáva, že nemáme mať strach o to v akom tele sa budeme nachádzať, nech by sa s ním počas nášho života stalo čokoľvek. Stvoriteľ nám hovorí, že budeme v Jeho prítomnosti v oslávených a neporušiteľných telách, že sa budeme navzájom poznať, že budeme komunikovať, že budeme v týchto telách nadmieru spokojní. Na základe Písma tomu veríme a dúfame v čo najrýchlejšie naplnenie všetkých zasľúbení.

Výraz telo Jeho slávy nám naznačuje aké bude i naše telo. Vyplýva to z uvedeného verša. Preto je dôležité pozrieť sa na to, čo nám Písmo hovorí o vzkriesenom tele Pána.
Otázka, ktorá bola položená vyslovuje pochybnosť o tom, či mal Pán skutočné telo, či to nebol duch, alebo či učeníci a ostatní, ktorí Ho videli neboli zmanipulovaní nejakým chemickým preparátom, pod ktorého vplyvom videli neskutočné. Domnievam sa, že môžeme vylúčiť akékoľvek vplyvy omamných látok, i hromadnú pôsobnosť hypnózy, popr. pôsobenie iluzionistov typu „Coperfield“. Vplyv omamných látok vylučuje počet svedkov vo volnom priestore, podobne tak aj početnosť stretnutí na rozličných miestach vylučuje pôsobenie hypnotizéra, manipuláciu. Sú teórie, ktoré naznačujú, že Pán nebol skutočne mŕtvy a preto je Jeho zmŕtvychvstanie nemožné a teda podvod. Potvrdenie Pánovej smrti v Písmach ⁸⁴ vidíme vo veršoch Jan 20:25-27, kedy sa Tomáš dožadoval kontaktu s prebodnutým bokom nášho Pána, čo mu bolo napokon umožnené. Nikto s dierou v boku by sa nemohol tri dni po spôsobení takéhoto zranenia prechádzať, jesť a komunikovať. V spomenutých veršoch sa Tomáš dožaduje dotknutia sa rán po „hreboch“, ktorými bol Pán pribitý na kríži. Opäť vidíme, že aj keď sa ich dotýkal, neumazal sa od krvi, ktorá by v takomto prípade musela nutne z otvorených rán vytekať. To ukazuje, že Pán bol v novom tele, ktoré vykazovalo všetky identifikačné znaky tela starého, no predsa len bolo iné. Aby sme videli, čoho bude naše telo schopné pozrime opäť do Biblie. Jeho telo bolo schopné prechádzať cez pevné látky... Jan 20:19, teda nebude obmedzované priestorom. Ďalej bude nesmrteľné... 1Kor 15:42,54 a teda nebude podliehať obmedzeniam času. Nebude potrebovať jesť aj keď toho bude schopné... Luk 24:41-43. Bude viditeľné a identifikovateľné ak bude chcieť...Luk 24:14 a nasl., 31.

Záverom môžeme iba konštatovať, že všetky tieto zasľúbenia sa nedajú dokonale vysvetliť a našim ľudským rozumom pochopiť. Špekulácie o štvor - rozmernosti, inej časovej dimenzii, a pod. patrí skôr do sféry sci-fi. Tak ako Pán dokázal svoju prítomnosť, svoj pôvod ako Boha a existenciu po smrti v Písmach, musí byť a je dostatočnou zárukou pravdivosti zaznamenaných svedectiev.

Tieto dve miesta v Písmach poukazujú na fakt zabudnutia. Boh vo svojom pláne spásy a pri príprave večného života v šťastí, pokoji a blaženosti neopomenul túto citlivú otázku. Áno, milujeme svojich blízkych a nechceme, aby niekto z nich trpel. Hovoríme im Slovo, o ceste k Pánovi, no neraz sme odmietaní. A to bolí, priatelia. Sú to však skutočnosti, ktoré neovplyvníme. Preto nás spomenuté verše uisťujú, že potom keď bezbožní budú odsúdení do zatratenia bude z našich pamätí vyhladená každá spomienka týkajúca sa našich milovaných a bezbožných vôbec.
Poznámka: Slovo „hrob“ v Jób 24:19, znamená šeol, miesto pobytu duchov.

Hneď na začiatku treba povedať, že pri vyvolávaní duchov /nekromantii/, pri vešteckých pokusoch skutočne prichádza k odpovediam zo strany zomrelých, neraz veľmi presným a tým pádom aj dôveryhodným. Človek zúčastňujúci sa takýchto seancií je utvrdzovaný a uvádzaný satanom do omylu. Pred časom, kedy som ešte nebol pri Pánovi som sa sám zúčastnil takejto seancie a skutočne som dostal odpoveď na otázku, ktorú nemohol poznať nik s prítomných. Toto ma utvrdilo, že duch mojej zomrelej mamy existuje a keďže ma nevaroval pred peklom, či sa nesťažoval, predpokladal som, že je v poriadku. Až časom som pochopil, aké nebezpečenstvo predstavuje takéto oslovovanie mŕtvych a ako dôrazne Biblia varuje pred týmto počínaním. Rozoberme si teraz príbeh SZ o kráľovi Saulovi a veštkyni v Endore. Saul za svoje prestúpenie a obrátenie sa k veštkyni draho zaplatil smrťou a večným zatratením.

Tento príbeh sa odohráva v čase, kedy bolo veštectvo a čarodejníctvo prísne zakázané, pretože bolo ohavnosťou pred Hospodinom. Saul sa preto prestrojil, vybral sa do Endory, dal si u veštkyne vyvolať ducha zomrelého proroka Samuela a pod prísahou sľúbil veštkyni beztrestnosť. Tým sa stále hlbšie vnáral do hriechu. Jeho pád a odvrátenie je o to tragickejší, lebo Saul bol verejným predstaviteľom Božieho ľudu.

Nastala situácia, kedy sa zjavuje Samuel. Je to prvý a posledný krát v Biblii, kedy sa zjavuje skutočný a pravdivý duch zomrelého človeka, vyvolaný médiom. Veštkyňa, médium, čakala obvyklý postup, kedy sa duch predstaví ako Samuel, namiesto toho Samuel prišiel. Od prekvapenia skríkla veľkým hlasom. Veštkyňa vedela, že diabol nemá moc priviesť skutočného ducha zomrelého, že sa môže za neho iba vydávať. V tomto prípade však zasiahol Boh a preto sa objavil na scéne skutočný Samuel. Pravdepodobne veštkyni zjavil aj pravú totožnosť návštevníka a ona spoznala Saula.

Dôležité je posolstvo tohoto príbehu, vo veršoch 15-19. Boh odstúpil od Saula a jeho synov za jeho neposlušnosť a obracanie sa k mŕtvym. Samuelove slová: „a zajtra budeš ty i tvoji synovia so mnou“, neznamenajú, že Saul bude v „šeole“, časti pre spasených, ale že bude v „šeole“ ako takom.

Celá Biblia prísne zakazuje každý pokus o spojenie so zomrelými a tí ktorí takúto činnosť praktikujú prestupujú Boží zákon, páchajú hriech. Príbeh o boháčovi a Lazarovi, ktorý sme už preberali jasne dokazuje, že styk s pravými /skutočnými duchmi/ mŕtvymi je nemožný. Boháč nemohol varovať svojich bratov. S kým sa teda človek rozpráva, keď vyvoláva duchov? Sú to bytosti v službách diabla, padlí anjeli, alebo dokonca samotný diabol, ktorí sa vydávajú za dotyčných zomrelých ⁸⁵. Dokazuje to aj fakt, že pri takýchto „stretnutiach“ neprichádza k varovaniu zo strany zomrelých ohľadom ich umiestnenia. Jednoducho povedané, nepočul som o prípade, kedy by duch prosil, žiadal, doporučoval obrátenie sa k Pánovi Kristovi. Namiesto toho, rozhovory sa týkajú vecí nepodstatných pre spásu, týkajú sa života a budúcnosti tu na zemi. Preto odpoveď na našu otázku je, že mŕtvi sa nemôžu stýkať so živými, podobne ako živí sa nezhovárajú v skutočnosti so zomrelými, a nesmú takéto veci praktizovať.

Na úvod treba povedať, že učenie o očistení, očistci vymyslela katolická cirkev a toto učenie nemá v Písmach oporu. Očistec je iba výmysel a nebiblický prídavok pápeža Gregora z r. 593. Očistec charakterizuje katechizmus ⁸⁶ takto:
§1031 Učenie viery o očistci formulovala cirkev na Florentskom a Tridentskom koncile, DS1304 a DS1580, DS1820 ⁸⁷. Treba veriť, že pred posledným súdom je za „niektoré“ viny očistný oheň... §1032 Toto učenie sa opiera o prax modliť sa za mŕtvych, o ktorej hovorí sväté Písmo v Machabejcoch 2Mach 12:46 ⁸⁸, cirkev uctievala pamiatku zosnulých a obetovala za nich prosby a eucharistickú obetu, aby boli očistení a mohli obsiahnuť oblažujúce videnie Boha. Cirkev odporúča za mŕtvych aj almužny, odpustky a kajúcne skutky.

Je paradoxom, že práve ten, ktorého katolicizmus označuje ako prvého pápeža, Peter hovorí:

NZ nepozná pojem očistec. V Biblii nie je ani zmienka o takomto priestore pre mŕtvych. Podklad tvoria dva zle pochopené verše z Písiem. 2Mach 12:45-46 a 1Kor 3:12-15.

Ten, kto bol krvou nášho Pána obmytý, komu boli skrze jeho obeť na kríži odpustené hriechy, ten nepotrebuje ani žiadnu inú obetu, ani žiadne iné vykupovanie a nie je tu ani žiaden trest. Neexistuje ani žiadna obeta za mŕtvych. Platí toto: Komu v tomto živote hriechy odpustené neboli, ten bude zatratený navždy, naveky, a žiadna posmrtná čistiareň na tom nemôže nič zmeniť. O našom umiestnení po smrti rozhodujeme v tomto živote. Po smrti na tom nezmeníme nič ani my, ani živí.

Druhý text je vysvetlený v časti 1Kor 3:11-18. Tu sa hovorí o našich skutkoch, za ktoré buď dostaneme odmeny, v prípade ak sa dajú preniesť do večnosti, alebo nad nimi pocítime ľútosť, ak s nami do večnosti nevstúpia a tým nám nič neprinesú. Tiež tu nie je zmienka o očistci.

Zámer tohoto učenia je z katechizmu jasný dodnes. Prosením za mŕtvych a s tým súvisiacim objednávaním vysluhovania bohoslužieb, kupovaním si odpustkov, prijímaním almužien si cirkev zabezpečila nemalý príjem. Počas storočí milióny ľudí neznajúcich Písmo prinášali svoje ťažko zarobené peniaze do rúk kňazom, aby získali nádej na zmiernenie trestu pre svojich zomrelých, či vykúpenie si svojich vlastných hriechov. Peniaze ale nie sú artiklom, ktorý by pohol Boha k väčšiemu milosrdenstvu. Cesta do neba nevedie cez nijaký očistec, ale skrze vieru, obeť a spasenie od nášho Pána Ježiša Krista.

Písmo na túto otázku opäť dáva jasnú odpoveď. Prečítajme si Pánovu odpoveď v rozhovore so saducejmi v Luk 20:34-36, v Mar 12:25 a v Mat 22:30. Uvediem iba jednu z nich.

Saduceovia boli náboženskou skupinou, ktorá reprezentovala konzervativizmus. Odmietali učenie o duši a jej posmrtnom živote, vzkriesenie, učenie o odmene a treste, o anjeloch a démonických bytostiach. Niekoľko z nich prišlo k Pánovi s cieľom zosmiešniť a vyvrátiť učenie o vzkriesení. Chceli Pána Ježiša zmiasť chytrou otázkou, príkladom o bratoch a jednej žene.

Tá keď ovdovela stala sa ženou brata jej muža, podľa Mojžišovho zákona. Postupne takto bola ženou všetkým siedmym bratom. Otázka znela: „Pri zmŕtvychvstaní teda ktorého z nich bude ženou? Lebo ju mali všetci siedmi za ženu“? Boli si istí, že Pán na túto šikovnú otázku odpoveď mať nebude. Ale on ich umlčal jednoduchou pravdou. Počas života tu na zemi sme mali príkaz množiť sa, pretože naše telá podliehali starnutiu a výsledkom bola smrť. Aj keď Adam žil až 930 rokov, predsa len raz zomrel. Posvätný manželský zväzok mal predovšetkým za cieľ rozmnožovanie ľudstva. V nebi nebude žiť muž so ženou v manželskom pomere, pretože plodenie nebude potrebné. Naše telá budú nesmrteľné a nezničiteľné, mocné a slávne, podobne ako telo nášho Pána. Život medzi bratmi a sestrami v Božej prítomnosti nás bude podľa zasľúbení Písiem napĺňať láskou, blaženosťou a radosťou, akú sme ešte nezažili. Oproti tomu budú chvíľkové radosti vyplývajúce z manželského spolužitia zanedbateľnou skutočnosťou, na ktorú už ani nepomyslíme.

Táto jednoduchá otázka v sebe zahŕňa množstvo dotazov a odpovedí. Otázkou koľko času ostáva do príchodu Pána sa zaoberajú kresťania od tej doby, ako Pán vystúpil na nebesia ⁸⁹. Od toho okamihu bol očakávaný, každý deň a minútu. I keď je v Písmach množstvo udalostí, ktoré musia nastať pred Jeho príchodom, veľa kresťanov ich spájalo s udalosťami pri zničení Jeruzaléma a prenasledovaní následníkov Krista. Takto sa im javilo, že všetky udalosti už nastali a Pánov príchod sa zdal byť reálny.

Ukážeme si, že udalosti z predpovedí Daniela sa naplnili až v posledných časoch /okrem jeho 70-tého týždňa/ a tým sa pripravila scéna pre Jeho príchod. Dnes, keď už sú všetky kulisy na mieste, všetky relevantné predpovede naplnené, je čas skutočne blízko. Otázkou príchodu sa dnes zaoberajú viacerí autori ⁹⁰. Viac či menej dôveryhodne. Naopak veľké cirkvi akoby zaspali a učenie Druhého príchodu Pána spájajú s Armagedonom, ignorujú fakt vychvátenia a preto toto učenie odsúvajú do úzadia a preferujú iné zavádzajúce dogmy ⁹¹.

Je to závažný fakt, pretože čas Jeho príchodu bude v prvej fáze nečakaný, zastihne mnohých nepripravených, budú ako panny s lampami bez oleja. Zamyslime sa teraz a porovnajme si v Biblii jedno z najkrajších zasľúbení, aké Pán dal svojim veriacim.

Najskôr si vysvetlime, ako tento príchod bude vyzerať a kde o tom nájdeme zmienku v Písmach. Väčšina ľudí si predstavuje Pánov príchod ako jednu jedinú udalosť. My však vieme, že Pán nemôže prísť skryte /1Tes 5:1-6; Mat 24:40-42; Luk 17:34-36/ a zároveň so všetkými znameniami, všetkými svätými, pred zrakmi všetkých ľudí /Zach 12 až 14 kapitola Zjav Jan 19:11-21/. To sú dve od seba odlišné udalosti, presne zaznamenané v Písmach, medzi ktorými je časové obdobie siedmych rokov. Pozrime sa na starozákonné proroctvá. Ich pravdivosť zaručuje samotný Boh svojím výrokom v Amos 3:7! Prorok Daniel v 9-tej kapitole hovorí o sedemdesiatich týždňoch – rokoch, ktoré predstavujú obdobie do nástupu Antikrista a druhého príchodu Pána. Ako to myslel?

Pôvod a vysvetlenie jeho proroctva hľadajme v súvislosti s proroctvami Jeremiáša. Babylonské zajatie malo trvať na základe Jeremiášovho proroctva 70 rokov, po skončení tohoto obdobia sa majú Židia vrátiť do svojej zeme, budovať Jeruzalém. /Jer 25:4-14/. Dôvodom tohoto trestu bolo nedodržanie nariadenia. Boh prikázal židom šesť rokov obrábať pôdu, pestovať plodiny, chovať dobytok a siedmy rok ustanovil rokom oddychu, /sabat/. Pôda mala zostať ležať ladom, všetko čo sa urodilo malo slúžiť za potravu zveri, na regeneráciu... Každý siedmy rok mali byť prepustení hebrejskí otroci a odpustené dlhy medzi židmi. /Ex 21:2; Lev 25 kap.; Deut 15:12, Neh 10:31/. Hebrejci však počas 490 rokov toto nariadenie neplnili. Tým zostali Bohu dlžní 70 rokov sabatu. 490:7=70. Trest bol vymeraný, 70 rokov otroctva v babylonskom zajatí ⁹².

Keď Daniel pochopil Jeremiášové slová, začal sa modliť k Bohu a prosí Ho o zľutovanie nad národom, o odvrátenie hnevu a trestu nad Jeruzalémom. Anjel Gabriel, ktorý sa zjavuje mu prináša zaujímavú odpoveď. Odchodom z babylonského zajatia nič nekončí ⁹³, uplynie sedemdesiat „týždňov“, teda 70x7 rokov do príchodu Mesiáša verš 24. Nasledovné rozdelenie vo veršoch 9:25-26 na sedem a šesťdesiatdva týždňo - rokov nás privedie k dátumu ukrižovania, teda po uplynutí 69 týždňov.

Cca 500 rokov pred tým, ako táto udalosť nastala to predpovedá Daniel s udivujúcou presnosťou. Bohom určený čas Druhého príchodu Pána je sedemdesiat týždňov. Keďže jeden týždňorok je 7 rokov a 69 /tzn. 483 rokov/ už ubehlo do ukrižovania, táto udalosť /posledný 70-ty týždeň/ by už musela nastať. Žeby sa niekto mýlil? Nie. Prišlo k prerušeniu naplnenia sa 70 týždňov.

Sedemdesiaty týždeň charakterizujú Písma veľmi presne. Ukážeme si, že tento týždeň ešte nezačal práve na príklade nenaplnenia znamení, ktorými sa bude vyznačovať. Na otázku prečo prišlo k prerušeniu behu udalostí existujú iba dva dôvody.

Prvým je odmietnutie Mesiáša vyvoleným národom, druhým je vznik Cirkvi Kristovej, Jeho nevesty. Odmietnutie Mesiáša nájdeme aj v tomto Danielovom proroctve v 26 verši deviatej kapitoly. „A po šesťdesiatich a dvoch týždňoch bude vyťatý pomazaný, a niet mu“. Cirkev Kristova a jej prítomnosť je prekážkou začiatku behu udalostí 70-tého týždňa. Najskôr musí prísť k jej odstráneniu, /vytrhnutie/, k príchodu Antikrista a vtedy sa začne napĺňať posledných sedem rokov /posledný týždeň/ proroctva Daniela. Dnes ešte stále trvá obdobie, ktoré vyhlásil Pán v synagóge /Luk 4:16-21/. Málokto, vlastne nikto vtedy nevedel o čom Ježiš hovorí. Tak je tomu aj dnes, v súvislosti s odkladom Božieho hnevu. Pozrime sa na Jeho slová. Čítal z knihy proroka Izaiáša a vyhlásil rok milosti. Odrazu však prestal čítať a knihu zavrel. Tento Izaiášov verš ale pokračuje. Tým, že vyhlásil iba jeho prvú časť, /zavrel knihu, prestal čítať/ a ktorú tým uviedol do platnosti, pozastavil výkon jeho druhej časti! Do času zvestovania Evanjelia všetkým národom a do času naplnenia pohanov ⁹⁴.

Čas Milosti, alebo rok Milosti Hospodinovej, trvá dodnes. Deň pomsty nášho Boha ešte len príde a logicky sa nemôže týkať spasených členov, cirkvi. Podľa Biblie je jedným z najväčších znamení počiatku konca práve vytrhnutie cirkvi Pánom. Vytrhnutie nastane v čase pokoja, vtedy keď ho takmer nikto čakať nebude. Jasne v nasledovných veršoch vidieť porovnanie Druhého príchodu /časti „vytrhnutie“/ s príchodom potopy, kedy tiež nikto nič nečakal, a jediný Noé s rodinou boli svetu za blázna.

Tento príchod bude viditeľný iba pre spasených, a tí vlastne zo zeme zmiznú /1Tes 5:1-4/. Naopak znamenia, ktoré budú jasné každému, ktoré bude vidieť celý svet sa odohrajú vo viditeľnom príchode Pána Ježiša. Vtedy už prichádza aj so všetkými svätými, k Armagedonu. Teda najskôr musia svätí odísť, aby potom mohli prísť.

Viditeľné znamenia o ktorých hovorí Biblia nebudú hocijaké lokálne katastrofy menšieho rangu, práve naopak, budú to udalosti ktoré zatrasú každým človekom ⁹⁵. Keď Pán hovorí o tom, aby sme bdeli a boli pripravení, nemôže tým myslieť, aby sme neprehliadli tieto udalosti. Tie budú neprehliadnuteľné. Hovorí o svojom príchode a našej bdelosti, aby sme Ho čakali s náručou plnou zúročených darov, aby odmeny v nebi boli čím väčšie, aby sa nestalo, že aj keď sa niekto bude domnievať aký je dobrý kresťan, že tu bude ponechaný ako nespasený hriešnik! To sú slová o bdení, očakávaní, v podobenstve o pannách s lampami, o hrivnách.... Vráťme sa teraz k poslednému týždňu v skratke pre porovnanie, či tieto udalosti už prebiehajú a či nie.

Biblia píše, že príde niekto, komu sa bude klaňať takmer celý svet, a tento geniálny zjednotiteľ sa napokon posadí do chrámu a bude vyžadovať uctievanie ako by bol Bohom, očakávaným Mesiášom. Keď sa dnes poobzeráme po svete, vidíme veľa rozdielov vo všetkých smeroch. Svet nebol nikdy jednotný a už vôbec nie v otázke mieru a pokoja. Práve tento mier nastolí Antikrist, zdanlivo na veky. Ako sa to niekomu môže podariť? Dnes by to bol pre svet nepochopiteľný zázrak. Ako zmieriť náboženských fanatikov, bohatých a chudobných, bielych a farebných, ako dosiahnuť, aby všetci ťahali za jeden povraz a pomáhali si?

Tu sa črtá iba jedna jediná možnosť. Tou je strach človeka o svoju existenciu a o svojich blízkych. Je to faktor ohrozenia, proti ktorému sa ťažko postaviť. Práve takouto udalosťou by mohlo byť ľudsky nevysvetliteľné zmiznutie miliónov ľudí pri vytrhnutí. Fakt, že v okamihu zmiznú bez viditeľných útokov a ohrozenia ľudia, všetky deti, aj tie nenarodené, postaví okamžite každého jednotlivca do pozície ohrozenia. Vtedy už pravdepodobne pôjdu všetky škriepky, zvady, nenávisti, náboženské rozdiely, nepriateľstvá bokom. /Američania si o takomto zjednotení proti spoločnému nepriateľovi natočili svoj „Independence Day“/. Vtedy povstane niekto, kto je už možno aj dnes medzi nami, a vysvetlí tento útok, zaručí, aby sa už neopakoval, vyzdvihne klady uvolnenia ohromného majetku, pracovných príležitostí, náprav škôd, jednoducho prinesie prosperitu. Ak by sme v tejto úvahe išli ďalej, musí Antikrist svoju moc, či dohodu z „útočníkom“, ktorý toto zmiznutie má na svedomí, mať pod kontrolou, musí to byť jeho zásluha, a jeho prítomnosť, ktorá zaručuje mier ⁹⁶. Až vtedy dostane od všetkých vlád sveta moc, ktorú opisuje Písmo. Keďže vieme, že je zástupca satana a jeho plánov na zemi, iste s týmito klamnými znameniami a falošnými dôkazmi nebude mať problém. Táto prosperita, rast moci, prenasledovanie ľudí, ktorí odmietnu jeho svetovládu bude pokračovať za všeobecného súhlasu obyvateľov planéty.

Druhý príchod Pána nastane až po druhom tri a pol roku vlády Antikrista. Čím sa bude táto doba vyznačovať a čo ju bude charakterizovať? Dospeli sme k poznaniu, že vytrhnutie príde v dobe pokoja a mieru, kedy ho nikto očakávať nebude. Potom nastúpi Antikrist, ktorý využije „vytrhnutie“ a udalosti okolo zmiznutia na svoju legitimizáciu, identifikáciu, nástup k moci. Zabezpečí mier a pokoj v čase, kedy si ľudia nebudú vedieť vysvetliť udalosti, lokálne vojny, „vytrhnutie“, lokálne katastrofy, nepokoje, všetky nepriaznivé prejavy „osudu“. Tento mier a prosperita potrvá tri a pol roka. Počas druhého obdobia siedmych týždňov, teda počas ďalšieho tri a pol roka bude Antikrist vyžadovať uctievanie, a nastolí doslova teror pre všetkých, ktorí sa mu odmietnu podriadiť, v konečnom dôsledku bude chcieť skoncovať s vyvoleným ľudom Izrael. Druhý príchod Pána bude v dobe vojny, v čase maximálneho ohrozenia národa Izrael. Už to bude vyzerať, že všetky krajiny stojace proti nemu zvíťazia. Izrael v tejto dobe bude prekážkou svetovému mieru, bude tŕňom v päte všetkým na ceste k „akože prosperite“ a porozumeniu medzi národmi a náboženstvami. Aspoň tak to bude prezentovať Antikrist a svet mu bude prisviedčať. Izrael je už dnes problémom pre mnohých, a v budúcnosti bude kľúčovým problémom pre všetkých. Doba ktorá bude predchádzať „konečnému riešeniu“, bude plná katastrof a útrap, ktoré využije satan, aby ukázal na Izrael ako na pôvodcu a príčinu tohoto stavu. Doba a jej znamenia ktoré nás zaujímajú, teda posledných tri a pol roka pred Príchodom Krista začína v 7 kapitole Zjavenia Jan. Ani udalosti v 6 kapitole už nenechávajú nikoho na pochybách, mier je ten tam 6:4, nedostatok potravín 6:6, hlad a smrť 6:8, zemetrasenia, udalosti vymykajúce sa prírodným zákonom 6:12-14. /To mal Pán na mysli v 24-tej kapitole Matúšovho Evanjelia, v 13 kapitole Marekovho Evanjelia, v 21 kapitole Lukášovho Evanjelia./

Záverom teda môžeme konštatovať, že podľa Písiem vlastne nevieme kedy Pán príde pre svoju cirkev. Naopak vieme, že Jeho príchodu už nestojí nič v ceste ako si vysvetlíme v bode „c“. Ľudia, ktorí sa spoliehajú na znamenia katastrofického charakteru vlastne Písma nepoznajú, a v tej dobe kedy sa tieto znamenia objavia bude už Cirkev Pánova doma so svojím Ženíchom. Nevylučuje to samozrejme obrátenie ďalších ľudí, aj keď v tej dobe väčšina sveta už bude na strane Antikrista a málokto bude ochotný podstúpiť trápenie a napokon smrť pre svoje obrátenie, spásu, potvrdiť tak vernosť a vieru.

Už od samotného počiatku vedel ten, ktorý je Alfou a Omegou, počiatkom i koncom, ako sa budú vyvíjať dejiny vyvoleného národa. Boh tento národ používa aj v súvislosti s ostatným svetom, a ten tak zapadá do Božieho plánu spasenia. Na začiatku a počas celého obdobia do roku 70 n.l. nachádzame v Biblii verše oznamujúce rozptýlenie židovského národa a zničenie Jeruzaléma.

Vyplnenie týchto prorockých veršov sa nedá poprieť. Na druhej strane sú tu verše zasľúbenia návratu národa Izrael do svojej zeme.

Tieto verše jasne ukazujú na návrat židov do svojej zeme. Pokúšali sa o to takmer 20 storočí, no čas sa začal napĺňať podľa Božieho rozhodnutia až vtedy, keď On uznal za vhodné. Stručne tu spomeniem históriu návratu židov do svojej vlasti.

Už v 18 storočí sa rozhodlo vrátiť do Palestiny takmer 1.500 židov z Poľska, Uhier a Moravy. Takmer jedna tretina z nich cestou zomrela, v r. 1777 odišlo z Poľska vyše 300 chasidskýk rodín, vyznávajúcich ultraortodoxné židovstvo, z Litvy sa na túto cestu vybralo 400 nasledovníkov vilniuského Gaona. Časom sa na územie Palestíny presídlilo do polovice 19 storočia cca 10.000 židov, s ktorých takmer 8.000 žilo v Jeruzaléme. Nedá sa tu ešte hovoriť o návrate židovského národa. Na to poukazuje fakt, že horská dedinka Peki’inu mala stálych židovských obyvateľov od rímskych dôb ⁹⁷.

Ako dôkaz začiatku osídlovania a návratu židovského národa sa považuje zakladanie nových osád na území Palestíny. Prvou z nich bola osada Beit Jozef, založená židmi z Kurdistánu severne od arabskej osady Beisan /dnešná Beit Še’an/ 9. apríla 1937 ⁹⁸. Osady sa zakladali v noci, behom pár hodín stála strážna veža, obvodová ohrada, provizórne baraky.

Oficiálne bol vznik štátu Izrael prijatý v OSN na návrh UNSCOP 29. novembra 1947 a samotné vyhlásenie štátu prebehlo 14. mája 1948. Krátke, ale bohaté dejiny nového štátu dokazujú priamy Boží dohľad a vedenie. Behom relatívne krátkej doby v porovnaní s vekom existencie židovského národa došlo k neobvyklému rozvoju a prosperite tohoto štátu ⁹⁹. Za zmienku stojí fakt, že Izrael je dnes vývozca poľnohospodárskych plodín vypestovaných v pôde, ktorá bola považovaná za neúrodnú a takmer 2.000 rokov pod arabskou správou sa na nej dalo vypestovať iba minimum produktov. Šesť dňová vojna, v ktorej sa arabský svet postavil zoči voči malému národu so zbraňou v ruke, sa skončila ich /arabskou/ porážkou. Nemožné sa stalo skutočnosťou pre neveriacich. My však vieme, že Boh stojí pri svojom vyvolenom národe. Všetky tieto fakty ukazujú na jedno a nato hlavné.

Napĺňanie proroctiev Písiem a zavŕšenie Božieho plánu s týmto svetom. Dnešný Izrael je na očiach všetkým ľuďom na celom svete. Ten kto sa zaujíma o Božie Slovo, musí sa zaujímať aj o dianie v Izraeli, pretože na ňom je vidieť, že pôrodné bolesti, znamenie príchodu Pána pre svoju cirkev sa započali ¹⁰⁰. Na Izrael dnes hľadíme s obavami a súčasne s nádejou. Izrael je jasným ukazovateľom rýchlosti priebehu udalostí. Čím viac sa ručička rýchlomeru dvíha, tým rýchlejšie sa blíži veľká ručička na hodinách sveta k dvanástej, čím viac naplnených skutočností sa zjavuje, tým je jasnejšie vidieť cieľ, zavŕšenie v časovom pláne Boha Otca.

Pravdu povediac, domnievam sa, že minimum. Vytrhnutie je tak blízko, že sa dá očakávať v každej nasledujúcej minúte či sekunde. Ak sa pozrieme do prvej kapitoly Rimanom, nájdeme tam stav dnešného sveta. Rim 1:21-32. Ľudia nechcú počuť pravdu, obracajú sa k tím, ktorí im hovoria to, čo chcú počuť. 2Tim 4:3-5. Ich hnacím motorom a ukazovateľom úspechu je stav konta, peniaze, a to vyvýšili nado všetko. 1Tim 6:7-10. Týchto pár veršov je dostatočným dôkazom Písiem, ktoré predpovedali smerovanie takzvaného dobrého človeka.

Ak sa dnes pozrie okolo seba čo vidí? Na jednej strane blahobyt, na druhej biedu. Na jednej strane túžbu po spravodlivosti, na druhej nemožnosť ju dosiahnuť. Na jednej strane reči o sociálnej rovnosti, na druhej strane priepastné rozdiely. Svet má plno rečí o mieri a pritom najväčší „mierotvorcovia“ využívajú ekonomicky a sociálne slabšie štáty ku svojej prosperite a svojim záujmom, neraz za použitia vojenskej sily. Celková situácia sa dá zhrnúť pár výstižnými výrazmi. Nespravodlivosť, násilie, útlak, manipulácia, podraz, popularita, moc, sila, surovosť, bezohľadnosť atd.. A ako cieľ: majetok, suroviny, energia, moc, pýcha, atd.. Nedá mi, aby som na tomto mieste nespomenul tzv. „sexuálnu revolúciu“, ktorá dosiahla nebývalých rozmerov. Sex je povýšený nad bežné hodnoty človeka, je prostriedkom obživy, zábavy, reklamy, prostriedkom ako dosiahnuť výhody v zamestnaní, postavení, je to šport, kde zvlášť muži si dokazujú svoju neodolateľnosť, výkonnosť, a úspech pred očami kolegov, priateľov, známych. Sex ako výsledok milovania sa dvoch ľudí, ako spôsob naplnenia Božieho príkazu o množení už stratil pravý význam a v tomto duchu sú vedené naše deti v školách, masmédiách, v spoločnosti. Dnes už sú bežné spolužitia ľudí rovnakého pohlavia, niekde dokonca legalizovanými sobášmi, sex v tej najneprirodzenejšej forme sa vkradol aj tam, kde by sme to nikdy nepredpokladali, do cirkví, na tie najvyššie miesta. Apostáza, odpadnutie je dnes v takom štádiu, že len ťažko si možno predstaviť jej ďalšie stupňovanie. Toto odpadnutie dnes vidieť vo všetkých smeroch ľudskej činnosti, dokonca aj u „kresťanských“ cirkví. Pán Ježiš bol a je láskyplný, milujúci a napriek tomu bol fundamentalistom, ktorý stál neochvejne na Božej Pravde. Aj svojím výrokom o úzkej a jedinej ceste, ktorou je On, nedáva žiadnu inú možnosť ako prísť k večnému životu. Držal sa Písiem, ktoré prišiel naplniť, priniesol obdobie Milosti, pre každého a určil spôsob cesty. Dnešná podoba ekumenizmu a spájanie sa /bratríčkovanie/ s inými vierami, ktoré aplikujú modlárstvo mu bolo cudzie a varoval pred tým. Sekulárny humanizmus sa dostal všade, je to názov a spôsob života, ktorým si ľudia ospravedlňujú svoje chovanie a vysvetľujú svoju dokonalosť a dobrotu.

Sekulárny humanizmus je veľká lož od nám známeho satana. Pohľadov na dnešný svet je istotne veľa. Nemôžeme ale zatvárať oči pred faktami, ktoré jasne dokazujú pravdu Písiem o odpadnutí v posledných časoch. Neexistuje taký kto ich nevidí, iba ten kto ich nechce vidieť. Ľudia, ktorí Boha nepoznajú, ktorí nechcú Boha hľadať, si spokojne žijú v tejto kvázi slobode, a v tomto svetskom marazme.

A teraz sa pozrime do Evanjelia podľa Matúša, Mareka, kde sa hovorí o zvode kresťanov a znameniach príchodu Pána. Ak to porovnáme s už spomínanou kapitolou Rimanom, zistíme, že všetko sa už deje ¹⁰¹.

Milý čitateľ. Ak si sa dostal až sem, určite Ťa otázky spojené so životom po smrti zaujímajú. Cieľom tejto úvahy bolo podať vysvetlenie k životu po smrti z pohľadu Písiem. Ako sa mi to podarilo už nechávam na každom čitateľovi, nech sám posúdi, overí si Písmami a hlavne nech sa zamyslí ku ktorej skupine ľudí bude patriť.

Biblia je kniha, ktorá sa dá smelo nazvať dopisom od Boha pre každého človeka. Veľa ľudí ju berie ako voľajaký morálny kódex našich predkov, ako historickú knihu, nábožensky orientovanú a preto nie celkom pravdivú. Opak je však pravdou. Biblia dáva veľa odpovedí hľadajúcim, ponúka poznať človeku samého seba, poznať Boha, Ježiša Krista, nášho Pána. Ukazuje smer, cestu ku záchrane po celé storočia a bude tu až do skonania sveta. Je to nezničiteľná kniha, list od Boha, pod Jeho priamou ochranou. Prajem všetkým hľadajúcim nech v nej nachádzajú Božie pravdy, všetkým, ktorí sa ponoria do jej obsahu veľa poznania a lásky.

Píše sa rok nula. V Betlehéme panna porodí chlapca podľa Božieho zasľúbenia, splodeného Duchom Svätým a vyvoleného k naplneniu Písiem. Nie je to nik menší ako samotný Boh. Jeho meno sa od tejto chvíle bude spomínať do skonania sveta a medzi spasenými naveky. Na svete budú Jeho meno nenávidieť, preklínať či uctievať, zbožňovať, budú sa k nemu utiekať a budú od neho aj utekať. V Jeho mene sa bude ľuďom odpúšťať, v Jeho mene bude človek spasený, v Jeho mene sa bude zabíjať, v Jeho mene sa bude uzdravovať, kriesiť. Je to meno veriacemu najdrahšie, je to Pán Ježiš Kristus, Vykupiteľ, Spasiteľ, Ťešiteľ, Prímluvca, Priateľ najdrahší.

Píše sa rok 33. Na Golgote sa schyľuje k udalosti, ktorá zmení beh sveta, udalosti, ktorá porazí smrť a tým aj diabla. Diabol sa teší ako s Pánom zatočil, domnieva sa, že Jeho smrťou všetko končí a on vyhral. Chudáčisko diabol, keby Pán čo len slovko povedal, mohol ho vygumovať navždy z existencie. No nenaplnil by sa zákon, nebolo by učinené zadosť spravodlivosti najspravodlivejšieho Boha. Čo by to znamenalo pre nás, hriešnikov si vie každý domyslieť. Ale Pán nás miluje, aj Teba, aj mňa, aj toho Tvojho nepríjemného suseda.... Pán zohnutý pod ťarchou našich hriechov nastupuje poslednú víťaznú cestu na vŕšok zvaný „lebka“. Napokon ostré klince prenikajú cez Jeho ruky, nohy, ľudia sa smejú, vykrikujú, robia si posmech, vojaci majú čo robiť, aby ich udržali v určitej vzdialenosti. Kríž je vztýčený, tŕňová koruna nasadená, zmučené telo je vystavené hanbe a potupe. Za koho? Prečo? No kvôli Tebe a za Teba, kvôli mne a za mňa, kvôli tomu, aby si mohol žiť.

Priateľ, priateľka, visieť sme tam mali my, my sme mali trpieť, trpieť navždy a zomierať v potupe a hanbe za to čo sme vykonali. Nie On, nevinný, čistý, bezhriešny, svätý. Zástupná smrť, áno to je to čo sa tam dialo. Prichádza naplnenie zákona. Samotný spravodlivý Boh sa odvracia. Ježiš s našimi hriechmi volá: „Éli, Éli, lama zabachtani?! To je: Môj Bože, môj Bože, prečo si ma opustil“?! Napokon zomiera. Zomiera, aby na tretí deň vstal z mŕtvych, aby sa ukázal svetu, aby videli všetci, že smrť je porazená a víťazstvo dokonané.

Píše sa rok 2004, ..... Sedíme tu v teple, pohodlí a čítame čo sa všetko udialo, aby sme mali večný život. Veľa času nám nezostáva. Veď čože je to nejakých osemdesiat rokov oproti večnosti. Pán žije, a volá nás k sebe. Skrze písmo, skrze svedectvá veriacich, skrze svedomie ktoré má každý človek vložené do svojho srdca. Čo s tým urobíš? Prijmeš Ho ako svojho osobného Spasiteľ a Pána? Odovzdáš mu vedenie Tvojho života? Alebo sa budeš snažiť sám prísť k Bohu? Upozorňujem Ťa, že tá druhá varianta je nemožná. On je tou cestou, pravdou i životom. Ak si to ešte neurobil, môžeš Ho osloviť hneď, okamžite. Vyznaj hriech, požiadaj o odpustenie, očistenie, odovzdaj mu svoj život. Áno, draho, predraho sme boli kúpení, k tomuto dielu nemáme čo pridať, iba jedno slovko:

„Ďakujem“! Aj dnes Ti Pane ďakujem za Tvoj vykupiteľský čin, za Milosť, Pokoj, Lásku a Spásu.

Ak si Ho prijal, všetko už teraz príde skrze Ducha Tešiteľa samé, modlitba, poslušnosť, obecenstvo s veriacimi, pravdy Božieho slova, istota, pokoj.

Každé narodenie sprevádza plač, slzy a vzápätí radosť, úľava, pokoj. Nie je to inak, ani keď sa rodí nový človek v Kristovi. Ubezpečujem Ťa priateľ, priateľka, že Boh, ktorému veríš Ťa nikdy neopustí. V živote sú chvíle, kedy má aj veriaci pocit sklamania a beznádeje. Ale to sú skúšky, sú to chvíle, ktoré majú preveriť Tvoj postoj k tomu, ktorý za Teba položil svoj bezúhonný, čistý život. On Ťa nikdy nesklame a nikdy neopustí, On Ťa miluje.

Chcem vysloviť poďakovanie všetkým bratom a sestrám, ktorí mi ochotne pri tejto práci pomáhali slovom, materiálom a radami. Vlastnej rodine za trpezlivosť a psychickú podporu. /Nikdy by som si nepomyslel koľko času stojí napísanie pár strán textu/. Zároveň vzdávam vďaku Bohu, že som mal dostatok času a inšpirácie pri zostavovaní tejto úvahy. Možno nie každý bude súhlasiť so všetkým, čo je obsahom mojej práce, zvlášť v otázkach, na ktoré existuje viacero pohľadov, názorov. Nebolo mojím cieľom manipulovať so zmýšľaním ľudí, cieľom je priviesť čitateľa k zamysleniu nad jeho vlastnou, osobnou budúcnosťou. Ďakujem.

Autor: Pavel Ondera,
Kresťanský zbor, Tehelná 22,
831 03 Bratislava
pavel@krestan.info