Sola Scriptura a veriaci

Význam týchto dvoch slov je rovnako odsudzovaný ako aj uznávaný skupinami veriacich. Mnohí sa domnievajú, že ide o nebiblické učenie, ktoré je výmyslom reformácie. Ako uvidíme, Písma boli i v čase SZ autoritou, ktorú mohol upraviť iba Boh, a v NZ ich naplnil a do konečnej podoby uviedol Boh-Pán Ježíš Kristus, v apoštolskej dobe ich do jasnej a zrozumiteľnej reči ustanovili apoštoli, s priamym poverením Krista a s pôsobením Ducha Svätého. Nie vždy je každému jasné o čo ide, čo tento výrok znamená a kedy má byť ako princíp používaný. Hneď v úvode hovorím, že ide o princíp výkladu, nie o opieranie sa o Písmo s úmyslom popretia ďalších dvoch výrokov, ktoré patria k Sola Scriptura a tými sú Sola Veritas (jedine pravda) a Sola Fide (jedine viera).

Písmo samotné bez viery je iba obyčajnou knihou, ktorá má historickú výpovednú hodnotu, etický kódex a z hľadiska proroctiev ju môžeme postaviť na úroveň kníh od Nostradama a Sybily.

Pre veriaceho je však obsah Písiem jediným Slovom Božím /Sola Scriptura/, jedinou Pravdou /Sola Veritas/ so záväzným, nemenným a autoritatívnym obsahom, prijímaným vierou /Sola Fide/.

Písma sú súborom kníh, ktoré vznikali v rozmedzí viac ako 1.500 rokov, ktoré boli spísané cca 45 autormi odlišného pôvodu a povolania. Medzi nich patrí vrchný veliteľ armády Jozue, čašník Nehemiáš, kráľ Dávid, pastier Ámos, rybár Peter, lekár Lukáš, colník Matúš, výrobca stanov Pavel. Ako vidieť, je to široké spektrum ľudí, viac či menej vzdelaných, no inšpirovaných a autorizovaných samotným Bohom.

Biblia obsahuje historické fakty, prorocké skutočnosti a hlavne biblické učenie o Bohu a Jeho plán spasenia človeka. Historické fakty sú overiteľné, podobne môžeme overiť i časť prorockých veršov, ktoré sa už splnili. Okrem nich Biblia obsahuje zasľúbenia, ktoré sa overiť nedajú a týkajú sa života po smrti a spôsobu cesty k večnému životu. K týmto častiam v Písme sa musí pristupovať vierou.

Dostávame sa k časti, ktoré význam spojenia slov Sola Scriptura najviac objasní. Boh vo svojom Slove sám seba autorizoval ako toho, kto má skutočnú moc jednať, vlastniť, ovládať, odstraňovať. Jednotným biblickým presvedčením je, že oprávnenú moc nad stvorením má v konečnom dôsledku iba Stvoriteľ. Tak isto všetka ľudská autorita pochádza od Hospodina a každý človek, ktorému je zverená, nesie zodpovednosť za to, ako s ňou bude nakladať.

Božia kráľovská autorita nad ľudstvom spočíva v Hospodinovom nespochybniteľnom práve a moci disponovať človekom tak ako sa Jemu páči, apoštol Pavol to prirovnáva spolu s Jeremiášom k hrnčiarovej moci nad hlinou Jer 18:6, Rim 9:21.

Celá Biblia dokazuje Božiu autoritu v skutočnosti, že všetci ktorí tento fakt ignorujú alebo ním opovrhujú tým na seba privolávajú Boží súd.

Aj autorita Pána Ježiša Krista predstavuje jeden z aspektov kráľovského postavenia. Je osobné a oficiálne, lebo Ježíš je Božím Synom rovnako ako i Synom človeka, čo znamená Človek-Mesiáš.

Ježišova autorita sa behom jeho služby prejavila v neodvolateľnosti a nezávislosti Jeho učenia, Mat 7:28 a násl., v moci vyháňania nečistých duchov, Mar 1:27, vo vláde nad prírodnými zákonmi ako je napr. búrka Luk 8:24 a násl., v Jeho tvrdení o odpúšťaní hriechov (čo prináleží len Bohu), a v tom, že Ježiš svoje tvrdenia dokázal, pokiaľ Ho niekto k tomu vyzval. Mar 2:5-12; porovnaj s Mat 9:8. Po svojom zmŕtvychvstaní Mu bola dáná všetka moc na nebi i zemi.

Prenos tejto autority na apoštolov vidieť v Jeho poverení, ktoré znamenalo, že apoštolovia sa stali svedkami, vyslancami a predstaviteľmi, Mat 10:40; Jan 17:18; 20:21; Sk 1:8; 2Kor 5:20; ktorí mali založiť, budovať a riadiť Cirkev. 2Kor 10:8; 13:10; porovnaj s Gal 2:7 a násl..

Apoštolmi predkladané učenie je Kristovou pravdou, ktorú im zjavil Duch Svätý a to spôsobom obsahovým i formálnym, 1Kor 2:9-13; porovnaj s 1Tes 2:13; a ktorá má byť normou pre vieru 2Tes 2:15; porovnaj s Gal 1:8; a pre chovanie 2Tes 3:4,6,14. Dôležité je si uvedomiť, že apoštolovia predpokladali, že ich jednotlivé nariadenia budú prijímané ako prikázania samotného Pána, 1Kor 14:37 a odvolávajú sa na Evanjelia, učenia ktorého sa im dostalo a nikdy ho nemenia.

Závažným faktom je, že každý apoštol obdržal svoju autoritu osobne a priamo od Ježiša Krista, nikto z nich nemal žiadneho zástupcu ani nástupcu!

Na každej generácii pravých kresťanov teda musí byť poznať, že nadväzuje na tú prvotnú, ktorá patrí Kristovi. Toho sa dá dosiahnuť, ak sa veriaci svojou vierou podriaďuje norme učenia, ktorú priniesli Kristom poverení zástupcovia a hlavne: ktorá je pre všetky veky zaznamenaná v dokumentoch Nového Zákona.

Teraz sa teda pozrime, ako by mal výklad Písiem vyzerať a aké aspekty ho ovplyvňujú.

Tento je v rukách všetkých veriacich a objasňuje pravdy Božie za istých presne definovaných podmienok. Každú časť Biblie je potrebné interpretovať v jej kontexte, ale nielen v bezprostrednom verbálnom, ale v širšom, časovom, miestnom a situačnom. K tomu prispievajú nasledujúce faktory:

Idiomy a väzby vetných členov v biblických jazykoch sa môžu od dnešných dosť líšiť a pre správny výklad je potrebné o nich vedieť. Tak isto je treba brať do úvahy literárne kategórie, ktoré Biblia obsahuje. Väčšinou sú dobre známe, ale biblické proroctvá a apokalyptické spisy majú také rysy, ktoré sú typické iba pre ne a vyžadujú speciálne výkladové postupy. Viď koľko rôznych výkladov sa zaoberá Zjavením Jána.

Biblické Slovo sa vzťahuje na celé obdobie blízkovýchodnej civilizácie až do roku 100 po Kristovi, teda časové rozmedzie je dlhé niekoľko tisícročí, behom ktorých došlo k rade podstatných zmien. Jednotlivé etapy biblického obsahu musíme uvádzať do súvislostí s ich vlastným kontextom.

Náboženské konflikty v SZ často súvisia s prírodnými podmienkami Palestíny. Napríklad uctievanie boha Báála vzniklo v zemi, kde život závisel na daždi. Pre Kenaaejcov bol Báál bohom búrky, ktorý oplodňoval zem a tí, ktorí mu slúžili, si chceli pomocou rituálov zaistiť pravidelné dávky vlahy a hojnú úrodu.

Dôležitejšie ako otázky doby, miesta a jazyka sú však záležitosti, ktoré sa týkajú každodenného života ľudí s ktorými sa v Písme stretávame. Tými sú láska, nenávisť, nádeje a obavy, medziľudské vzťahy a pod. Ak čítame text s pravým zaujatím, umožňuje nám to samo o sebe vžiť sa do určitej miery do ich situácie a pozerať sa na svet ich očami. Až potom si uvedomíme, že trvalá pôsobnosť Biblie z časti pramení zo záujmu o tie rysy ľudského života, ktoré sú vo všetkých dobách a miestach prakticky bezo zmeny.

Biblický výklad nepredstavuje iba exegézu (výklad) niekoľkých kníh, ale ich interpretáciu v rámci celého Písma s ohľadom na to, že každá jeho časť prispieva k posolstvu Biblie ako celku, ako kompletného Božieho Slova. Písmo tak zachytáva Božie Slovo k človeku a to ako človek odpovedá Bohu. Pretože obsahuje všetko, čo je nutné k spaseniu, a tvorí pravidlá viery a života v Cirkvi, je potrebné v Biblii hľadať to spoločné, čo umožní objasniť každú jej časť vo svetle celku, teda jednotiaci princíp výkladu a tým je Sola Scriptura. Aj v Novozákonnej rannej cirkvi a literatúre sú napr. predpovedi považované za jednotný celok, ktorý vyučuje čitateľa ku spáse a „vybavuje“ ho všetkým, čo k tomu a službe potrebuje. 2Tim 3:15 a nasl.

V apoštolských dobách ovplyvnil biblický výklad grécke predstavy o inšpirovanosti, čo znamenalo značnú alegorizáciu (obraznosť) textu. Tento spôsob výkladu bol rozšírený hlavne v Alexandrii, kde ho v prekresťanskom období reprezentoval Filón Tu panoval názor, že pomocou alegorizácie možno zistiť čo mal Svätý Duch na mysli a urobiť tak mnohé pasáže prijateľnými. Táto metóda v skutočnosti pôsobenia Ducha Svätého zastierala a potlačovala historický význam, povahu biblických zjavení pravdy.

Rozlišovanie medzi doslovným a duchovným výkladom Písma bolo rozpracované v stredoveku, pričom existovali tri rôzne druhy duchovného významu.

a)  alegorický, ktorý učenie odvodzoval od rozprávania,
b)  morálny, ktorý čerpal z textu poučenia pre život a chovanie,
c)  analogický, ktorý odvodzoval zmysel „nebeského“ z pozemských vecí.

Reformácia a jej vodcovia položili nový dôraz na doslovný význam Písiem a na gramaticko-historickú metódu exegézie (výkladu), ktorá tento význam pomáhala určiť. Tento doslovný gramaticko-historický výklad predstavuje základ, na ktorom má stavať teologická exegéza a i praktická aplikácia. Okrem toho, stáročné používanie Biblie v živote Božieho ľudu prináša neustále nové aspekty jej významu, bez akýchkoľvek nových právd a učení. Preto vychádzanie z pravého a pôvodného textu, významu Písma má za následok jeho platnosť a pravosť, jedinečnosť a nemennosť.

Typologický (zhody a rozdiely) výklad, obnovený v dnešnej dobe, je treba brať opatrne a s rezervou. Kresťania však majú k dispozícii merítko a trvalý vzor v tom, ako Ježiš používal Písma, i keď On mal moc ich aj napĺňať kým jeho učeníci iba hlásať a vysvetlovať. Písmo i pri takomto prístupe ostáva nemenné a stále.

Význam Sola Scriptura, Jedine Písmo, predstavuje princíp konečnej autority a zákona, na ktorý sa môže veriaci nielen spoľahnúť ale i kedykoľvek odvolať.

Kvôli objektivite sa musím ešte pristaviť pri veršoch, ktoré používajú oponenti výkladu Sola Scriptura, ktorí tvrdia, že Písmo je nedostatočné, že písané, nie je živé, že litera (písané) zabíja.

Predovšetkým treba vedieť pri použití vyššie spomenutých princípov výkladu v akej súvislosti je tento výrok použitý.

Litera, /je napísané/ patrí predovšetkým k Starej Zmluve. Boh už dopredu v nej oznamuje Novú Zmluvu, Jer 31:33, ktorá nebude tou zabíjajúcou literou. Stará zmluva sa týkala obriezky na tele a držania sa nedodržateľných pravidiel, kým Nová Zmluva bude zapísaná na srdce človeka a ohlasovaný život prichádza v nej spolu s Kristom.

Zákon, ktorý bol písaný na kameni a papieri, koži, má formu predpisu a práve preto zabíja, lebo svojím obsahom dáva hriechu „dozrieť“. Rim 7:7-11. Nejde tu o falošné používanie zákona, 2Kor 3:14-16, ale o neschopnosť „Litery“ ako „písaného prikázania“ viesť k novému životu, ku ktorému vedie iba služba vyvolaná Duchom Svätým 2Kor 3:6,8. Až potom sa Písmo stáva „blízkym slovom“ Rim 10:8 a prestáva byť iba Literou. Nič to ale nemení na tom, že napísané ostáva autoritatívnym Slovom Božím.

Pozrime sa, čo hovorí Boh skrze svojich inšpirovaných autorov k Svojmu zaznamenanému slovu.

Tu si dovolím vypožičať slová Wernera Gitta, ktorý o Božom Slove hovorí toto: