DEJINY KRESŤANSTVA

 

Roky 67 - 399

 

Kresťanstvo 67-126

 

Peter, hlava rímskeho zboru zomrel v roku 68, a tak Línus /67-76/ sa stal jeho nástupcom ešte za jeho života! Píše sa rok 90 n.l. a rímskym biskupom je žiak Petra, ktorého spomína Pavel v liste Filipänom 4:3, Klement /89-97/, ktorý bol podobne a Línus a Anaklet /76-88/ občasným správcom rímskeho zboru v čase neprítomnosti Petra. To poukazuje na to, že Peter nebol hlavou všetkých spoločenstiev, ale iba hlavou rímskeho zboru. Onedlho po jeho smrti sa chápanie nástupníctva začalo formovať. Výrok Klementa, ktorý sa dostal do histórie znie:
" Hierarchia cirkvi bola založená samotným Bohom Ježišom Kristom a moc daná Petrovi, prešla na všetkých rímskych biskupov".

Klement zomrel vo vyhnanstve na polostrove Krym, kde pracoval v mramorových baniach. V tom čase pokrstil mnoho otrokov. Na rozkaz cisára bol hodený do mora s kotvou priviazanou na krku.
To sú fakty.

Poľutovania hodným je /rozpor s Písmami/, že baníci si ho ctia ako patróna a v známej baníckej modlitbe prosia:
"prosíme skrz prímluvu sv. Klementa skryté banské poklady otvoriť, otvorené obohatiť..."Na jeho počesť si ľudia vytvorili "pamätný deň" 23 november.

Po Klementovi bol v r. 97 postavený do čela Evarist /97-105/. Podľa Ireneja zomrel v r. 109, podľa informácií katalógu pápežov až v r. 111. Je zaujímavé, že jeho nástupca Alexander sa na čelo zboru dostal už v r. 105 a bol na čele zboru do r. 115, podľa záznamov nájdených v katakombách na Nomentánskej ceste. To opäť iba dokazuje /podobne ako v prípade Línusa a Petra/, že prvotní kresťania neuznávali dnešný nástupnícky systém papeženstva, kedy na čelo zboru je povolaný nástupca až po smrti svojho predchodcu.

Alexander teda panoval 10 rokov a jeho „prínosom“ bolo nariadenie primiešavať do vína určeného na pamiatku Pána vodu, pravdepodobne preto, aby víno stratilo svoju silu.... Ak sa pozrieme do 1Kor 11:17-22 vidíme, že v zboroch tej doby sa pamiatka slávila inak, vína sa spotrebovalo dosť a tí, ktorí sa dostali k vínu prv ako ostatní sa zväčša opili..... Alexandrove nariadenie bolo namieste. Ďalším jeho príkazom bolo držanie svätenej vodyv zboroch a kresťanských domoch, čo v Písmach nenájdeme. Rozhodol však, že voda sa má posvätiť primiešaním soli. Opäť ide o praktický príkaz, ktorý vlastne vodu dezinfikoval.

V r. 115 sa na čelo dostal Sixtus I. Tento vodca sa rozhodol, že bohoslužby sa budú vykonávať čo najdôstojnejšie. Nariadil preto, že bohoslužobných nádob sa smie dotýkať iba kňaz. Už vtedy sa pokúsil presadiť pravidlo, aby ktorýkoľvek biskup pri vymenovaní do čela ktoréhokoľvek zboru, musel najskôr byť schválený rímskym biskupom. Ako sa mu to podarilo, uvidíme neskôr. Sixtus I. zomrel 6.apríla 126.

• Späť na prehľad podľa hesiel

Kresťanstvo 126-155

Počiatkom druhého storočia sa začínali vyvíjať a zabehávať ďalšie prvky systému. Nástupom Telesfora v roku 126 sa ustanovil 40 dňový pôst a spev „Glória“ pri sv. omši. Tak je to aspoň zaznamenané v historických zdrojoch. Tu možno pochybovať o výraze "omša", ktorý v rímskej ríši vôbec nebol známy, pretože toto slovo pochádza z latinského výrazu „missa“. Nevylučuje to fakt, že pri stretávaní sa rímskych kresťanov mohla byť táto pieseň spievaná.

Karmelitán, ktorý bol vtedy rímskym biskupom, /vraj žil niekoľko rokov ako eremita na vrchu Karmel/, ktorý mal meno Telesfor učil nasledovné:
„Ježiš nepozná rozdielu medzi pánom a otrokom, medzi rimanom a grékom či egypťanom. Ježiš Kristus, náš Spasiteľ, žije medzi nami v eucharistii, čiže vo sviatosti oltárnej.

Je opäť zarážajúce, že katolíci pripisujú tomuto rímskemu biskupovi slová, ktoré nikdy nemohol vyriecť. "Sviatosť oltárna",teda tento pojem bol zavedený až v r. 1547 v Tridente.... Jedná sa však o katolícku literatúru z ktorej čerpám, preto tie výrazy ako omša, či sviatosť oltárna už v opise takejto rannej doby. V týchto spomínaných rokoch sa rozvíjal medzi kresťanmi pocit súdržnosti, lásky a bratstva.

Po smrti Telesfora v r. 137 ho vystriedal Hyginus, ktorý sa zasadil o rozdelenie hodnostárstva vo farských a cirkevných okresoch. Zomrel v r. 141. Po roku 141 za panovania Piusa I. prišlo nariadenie, aby sa Veľká nocslávila vždy v nedeľu. Bolo to obdobie, kedy kresťania neboli výnimočne nikým prenasledovaní. Rímsky biskup vydal tiež príkaz, aby panny, ktoré sa rozhodli žiť podľa rád evanjelia, a ako ďalej vysvetľuje v „prostote a chudobe“, dostali zvláštne prístrešie.

V tomto období sa začali šíriť bludné gnostické učenia, ktorých predstaviteľom bol Marcion. Jeho tvrdenia sa nedali vymýtiť až do šiesteho storočia. Vždy mali nejakých prívržencov. Pius zomrel v r. 155.

• Späť na prehľad podľa hesiel

Kresťanstvo 155-202

Pozrime sa na ďalších 50 rokov v histórii kresťanstva, cirkvi.

V tomto období sa rozmohol gnosticizmus, vysvetlím o čo vlastne išlo. Základom tohoto učenia bol radikálny kosmologický dualizmus, teda viera v to, že svet je zlý a úplne oddelený od duchovného sveta. Boh, ktorý prebýva v duchovnom svete nemá nič spoločné s hmotným svetom. Hmotu stvorila nižšia bytosť „Démiurgos“. Ten spolu so svojimi pomocníkmi „archontami“ drží ľudstvo vo väzení materiálnej existencie a prehradzuje cestu jednotlivým dušiam, ktoré sa po smrti pokúšajú vystúpiť do neba. To sa podarí iba v prípade, keď človek obdrží pneuma, dušu od Boha, tzv. osvietenie... Aby gnostik dosiahol spásu, musí byť pripravený a pozorný, aby si povšimol existencie svojej božskej duše, osvietenia. Gnostici neverili v vzkriesenie tela. Počas obdobia, kedy bol v rímskom zbore biskupom Anicet /155-166/, bol na cisárskom tróne Marcus Aurélius, ktorý dal povraždiť mnohých kresťanov, medzi inými i Justína, ktorý napísal apológiu /obranu/ kresťanstva.

V tom čase ešte nebola funkcia rímskeho biskupa neomylnou a nadradenou všetkým ostatným zborom. Aj preto Aniceta navštívil biskup Polykarp, ešte v r. 155, aby sa spoločne dohodli o definitívnom ustálení doby veľkonočnýchsviatkov. Bola to závažná otázka, ktorá bola príčinou mnohých lokálnych sporov medzi židmi a kresťanmi, teda lepšie povedané medzi židmi ktorí konvertovali /prestúpili/ na kresťanstvo a tými, ktorí sa stali kresťanmi z pohanov. Tento spor vyriešil napokon až snem v Nicei.

Biskup Soter /166-174/, ktorý nastúpil na čelo rímskeho zboru v r. 166 sa stal zástancom kresťanov odsúdených do väzenia a na banícke práce. Bol oduševneným ochrancom kresťanov, tak ho spomína biskup zboru v Korinte, Dionýz. Počas necelých desiatich rokov jeho vedenia zboru, zaviedol tzv. Zelený štvrtok a zakazoval obyčajným veriacim dotýkať sa „posvätných“ nádob a i omšového rúcha. Tento rímsky výnos sa snažil presadiť i do ostatných zborov.

V r. 175 sa stal rímskym biskupom Eleuter /175-189/. Kniha papežov „Liber Pontificalis“ ho spomína iba v súvislosti s vyslaním vierozvestcov do ostrovnej ríše Británie. Poslal tam Fugácia a Damiána. Pred koncom druhého storočia, za služby biskupa Viktora /190-202/ prichádza na scénu učenie založené Montanom, ktorý sa vyhlasoval za proroka a jasnovidca, oznamoval skorý koniec sveta. Podľa jeho učenia sa veľké hriechy odpúšťať nesmú, ovdovení sa nesmú už viac oženiť, ku zdokonaľovaniu viery nariaďoval pôsty, trýznenie tela... Ako uvidíme neskôr, podobné rysy má aj učenie, duchovné cvičenia Ignáca z Loyoly 16 st.

Viktor, rímsky biskup, ktorý bol na čele zboru do r. 202 chcel vraj vyobcovať z cirkvi všetkých, ktorí nesúhlasili s rímskym názorom ohľadom veľkonočných sviatkov. /Tento názor, výnos z tohoto obdobia som zatiaľ neobjavil/. Až na intervenciu Irenea sa tento spor urovnal a samotný Viktor sa utíšil. Správne z akročil proti Theodotovi, lebo popieral Božský pôvod Krista. Ďalej zakázal používať pri bohoslužbách drevené alebo sklenené nádoby. Ako vzdelanec sa prejavil tým, že bol prvým biskupom v histórii rímskeho zboru, ktorý ovládal latinčinu slovom i písmom.

• Späť na prehľad podľa hesiel

Kresťanstvo 202-250

Začiatkom tretieho storočia vzrástlo prenasledovanie kresťanov. Aby sme pochopili súvislosti, uvediem podrobnosti.

Prenasledovanie predstavovalo súčasť viery, židovského dedičstva. Postupne sa formovala teória o mučeníctve od čias Izaiáša v súvislosti s bojmi zo Selekuovcami. Ochotu znášať príkoria až k smrti posilnil príklad Ježiša a spájanie prenasledovania s túžobne očakávaným koncom sveta. Postoj cisárského Ríma ku kresťanom sa viackrát menil, najskôr Rím kresťanov toleroval, neskôr sa to zmenilo v pravý opak. Kresťania boli prenasledovaní za:
a) za konkrétne priestupky /väčšinou vymyslené/ žhárstvo, krvismilstvo, mágia, ilegálne zhromažďovanie a porušovanie „majestas“ /v ich prípade odmietanie obetovania cisárovi/.
b) v celej ríši platil zákon zakazujúci kresťanstvo, no nebolo to pokladané za tak dôležitý problém, a dodržiavanie tohoto nariadenia bolo zverené guvernérom. A tak títo miestodržitelia mali v podstate voľnú ruku a oporu v Ríme... Tým sa vysvetľuje živelnosť a lokálnosť prenasledovania až do nástupu vlády Décia.

Medzi tým za vedenia rímskeho zboru Zefirínom /202-218/, prišlo k prvému prípadu, kedy dejiny uvádzajú obdobie „dvojpapežstva“. Hipolyt, ktorý Zefirína pokladal za slabocha sa dal zvoliť svojimi prívržencami za rímskeho biskupa na čelo zboru... keďže výraz „pápež“ sa zaviedol až za Marcelína /296-304/ budem sa dovtedy držať označenia rímsky biskup. Hipolyt až neskôr uznal ďalšieho nástupcu Kaliksta za rímskeho biskupa i svoje pochybenie a dostal od neho odpustenie. Nič menej zomrel vo vyhnanstve.

Ďalší biskup na čele bol zaujímavý tým, že bol bývalým otrokom a to cisárskeho námestníka Karpofóra. Kalikst, /218-223/ po udelení slobody, kým sa stal biskupom bol poverený vedením nižšieho duchovenstva a správcovaním cintorína na ceste Via Appia. To je ďaľší moment, kde vidieť, že sa začína budovať hierarchickýsystém, ktorý sa zatiaľ týka iba zboru v Ríme.

Po svojom zvolení, začal presadzovať učenie, že iba kňazi majú moc odpúšťať hriechyna základe zverenia kľúčov Petrovi.

Výrazne prispel ku zrušeniu otroctva, keď povoľoval uzatváranie manželstiev s otrokmi. Bojoval proti Sabelliánom, ktorí neuznávali Trojicu.

Jeho nástupca Urban /223-230/vydal prísne nariadenie, aby bohoslužobné nádoby boli iba zo zlata, v najhoršom prípade zo striebra. V rokoch 230 až 250 kedy sa vystriedali vo vedení zboru Poncián /230-235/, Anteros /235/, a Fabián /236-250/ prišlo k týmto udalostiam:
- Origen, ktorého alexandrijská synoda zbavila „kňažstva“, lebo ho podozrievali, že pri vyučovaní žien ho k nim priťahujú aj iné úmysly sa nechal vykastrovať a znova vysvätiť za kňaza.
- Ponciána v rámci prenasledovania kresťanov poslal cisár Maximinus do vyhnanstva, kde ako prvý biskup rímsky odstúpil dobrovoľne z funkcie.
- V tých časoch sa začínajú viesť na základe príkazu biskupa písomné záznamy o životoch a smrti mučeníkov, martýrov.
- Pri voľbe biskupa Fabiána prišlo ku kurióznej situácii. Pri zhromaždení rímskej obce pred voľbou, si jeden biely holub sadol na hlavu roľníka Fabiána... okamžite v tom všetci videli znamenie Božie a tak sa z roľníka stal biskup.
- V Kartágu sa uskutočňuje stretnutie biskupov z Afriky. Závery tohoto stretnutia sú poslané do Rímskeho zboru na posúdenie a schválenie rímskemu biskupovi! Takto sa pomaly vžíva názor, že Rím je nadradený ostatným zborom.
- Fabián zomrel 20. januára 250 za prenasledovania kresťanov cisárom Deciom, bol popravený sťatím hlavy.

Toľko do roku 250, kedy nastáva 14 mesačné obdobie bez zvoleného biskupa rímskeho zboru.

• Späť na prehľad podľa hesiel

Kresťanstvo 251-304

Po štrnásťmesačnom období, kedy na čele rímskeho zboru nebol žiaden biskup, ale iba kňaz Novicián, zvolili si rimania za biskupa Kornela /251-253/. To sa však nepáčilo Noviciánovi, preto sa uskutočnila voľba v kruhu jeho stúpencov a on sám sa stáva biskupom. Máme teda opäť dvoch lídrov rímskeho zboru. Novicián prehlásil svojich stúpencov za „čistých kresťanov“. V gréčtine sa čistý označuje slovom „katharoi“, z čoho pochádza aj slovo kacír, ako ich pohotovo označil biskup Kornel a v roku 251 ich aj z cirkvi vylúčil, exkomunikoval. V r. 253 Kornel zomiera.

Jeho nástupca Lucius /253-254/ bol na čele iba 8 mesiacov, do 4. marca 254, kým ho nedostihlo prenasledovanie kresťanov.

Počas rokov 254-257 za biskupa Štefana, boli kresťania prenasledovaní, zabíjaní, a inak postihovaní na príkaz Valeriána. Vznikol spor medzi rímskym biskupom Štefanom a kartáginským biskupom Cypriánom ohľadom krstu. Cyprián zastával názor, že krst sa má vykonávať v dospelosti a aj v tom prípade, keď sa „odpadlík“ vráti na správnu cestu. Štefan naopak tvrdil, že krst má byť iba jeden a „neslobodno znovu krstiť“. Tento názor sa presadil a napokon zakotvil v pravidlách KC až oveľa rokov neskôr.

Cisár Valerián vydal nariadenie, aby kresťania, biskupi, kňazi, boli zabití priamo na mieste, kde ich nájdu. Tak skončil aj Štefanov nástupca Sixtus II. 257-258, pri vysluhovaní bohoslužby, aj kňaz Vavrinec, ktorého za živa upálili, či skôr upiekli 8. augusta 258.

Takmer rok nemal rímsky zbor vedenie v osobe biskupa až napokon zvolili Dionýza /259-268/. Ten zvolal do Ríma synodu /cirkevný snem/, ktorá odsúdila Sabelliánov a ich učenie o Trojici. Závery z tejto synody rozposlali všetkým zborom, a tým dávali na známosť, že Rím je centrom cirkevného fóra.

Nastupuje Félix I. /269-274/. Ako ďalej uvádzajú historici, prišlo k vylúčeniu z cirkvi antiochského biskupa Pavla zo Samosaty, ktorý hlásal bludné učenie o sv. Trojici... pravdepodobne sa prikláňal na stranu sabelliánov. Po tomto rozhodnutí Pavol odmietol opustiť biskupský palác, a tak musel zasiahnuť cisár Aurelián. Z toho sa dá usúdiť, že tento neprenasledoval kresťanov...Biskup Félix vydáva nariadenie, aby sa bohoslužby konali iba na oltároch, do ktorých sú vložené relikvie svätých. Toto nariadenie má veľa spoločných znakov z pohanskými zvykmi, ktoré sa opierajú o mystickú silu /amulety, masky, bôžikovia a pod./

V období 275-283, kedy bol biskupom Eutychián sa do cirkvi začali vkrádať bludné učenia „manichizmus a úcta Mithrova“. Mani hlásal, že je poslom, prorokom Boha a úctu k Mithrovi treba praktikovať, lebo je to boh svetla. Celé toto učenie je miešaninou kresťanských a perzských prvkov. Verili v boha svetla a temna. Eva vraj bola stvorená zlým duchom a zviedla Adama, a aby ľudia mohli byť oslobodení od temnoty, prišlo na svet svetlo v osobe Kristovej. Dnes sa nám to vidí ako niečo nereálne, no že toto učenie malo svojich prívržencov a bolo ho treba brať vážne vidieť aj z faktu, že prívržencom tohoto učenia bol aj istý čas sv. Augustín. Toto učenie pretrvalo viac ako 200 rokov...

Kájus /283-296/ počas svojho biskupského úradu strávil 8 rokov ukrytý v katakombách. Prenasledovanie za cisára Diokleciána bolo také silné a dôkladné, že napokon dostalo i Kájusa 22. apríla 296.

Posledným biskupom pred koncom 3 storočia bol Marcelín /296-304/. Po ňom sa zachoval kameň s nápisom „papa“, teda až tu môžeme s istotou hovoriť o používaní pomenovania „papa – pápež“. V tom čase ešte vždy vládol Dioklecián, ktorý bol tvrdým prenasledovateľom kresťanov a vydal nariadenie, aby každý obetoval pohanským bohom, inak bude popravený. Ako dokazujú viaceré zdroje, veriaci radšej volili smrť ako takéto obetovanie. Nech sú nám títo kresťania vzorom vo viere. Že ich smrť, nebola ľahká vidieť z dokumentov, ktoré popisujú spôsoby popráv. Najhorším hádam bolo napichovanie na koly za živa, nešetrili ani deti, starých a chorých... Marcelín zahynul 25.októbra 304 a odvtedy takmer štyri roky nebol zvolený žiaden rímsky biskup, čo možno prirátať hroznému prenasledovaniu kresťanov.

• Späť na prehľad podľa hesiel

Kresťanstvo 305-352

Po štvorročnej pauze vyvolanej prenasledovaním kresťanov v r. 308 zasadol do čela Marcel. V tom čase vrcholili spory o prijatí odpadlíkov do cirkvi. Prišlo to až tak ďaleko, že spory prerástli do povstania proti papežovi, ktorý bol za prijatie odpadlíkov po predpísanom prísnom pokání. Práve toto pokánie bolo tŕňom v oku tím, ktorí sa cirkvi zriekli, aby si zachránili život. Na ich čele stál Heraklius, ktorý si vraj zaslúžil najmenej milosti, lebo odpadol v časoch pokoja. Výsledkom teda bolo povstanie, ktoré riešil cisársky dvor. Potrebovali potrestať vinníka. Odpadlíkom sa podarilo zvaliť vinu na Marcela a ten bol poslaný do vyhnanstva. Tam zomrel v januári r. 309.

Na jeho miesto sa tlačil okamžite spomínaný Heraklius, no zvolený bol lekár a grécky kňaz Euzéb/309/. Opäť došlo k rozkolu a bitkám medzi kresťanmi. Cisár mohol opäť zakročiť a obidvoch Euzébia a jeho odporcu Herakliusa vykázať z Ríma, Euzébius zomrel ešte toho roku v auguste. Po štyroch rokoch zvoláva na podnet cisára Konštantína do Lateránu v Ríme biskup Miltiades/310-314/ synodu, ktorá sa zaoberala tvrdením istého Donáta, že biskup zaťažený smrteľným hriechom nemôže právoplatne vysväcovať kňazov a ten ktorý po krste spácha ťažký hriech, má byť z cirkvi vylúčený. Tieto tvrdenia synoda zavrhla.

Najdôležitejšou udalosťou týchto čias, bolo vyhlásenie Milánského ediktu v januári 313 cisárom Konštantínom,ktorý zaručuje úplnú náboženskú slobodu a vracia všetky zhabané majetky cirkvi.

Konštantín bol veľkým priaznivcom kresťanstva, dal na zástavy vojakov vyšiť Kristov monogram, dokonca i na helmách sa objavil. Cisárova manželka darovala papežovi Silvestrovi I./314-335/ lateránsky palác, z ktorého sa tak stala pápežská rezidencia. Okamžite sa začalo so stavbou Lateránskej baziliky, ktorí je dodnes pápežskou katedrálou. Vraj tam preniesli i stôl, pri ktorom Spasiteľ strávil poslednú večeru zo svojimi učeníkmi. Miesto, kde sedel Ježiš, je označené striebornou tabuľkou a je vraj menej narušenou časťou stola časom. Začali sa stavať ďalšie chrámy, nad hrobom Petra, chrám sv. Kríža...

V roku 318 alexandrijský kňaz Árius začal presadzovať učenie, podľa ktorého Kristus nie je Boh tej istej podstaty ako Boh Otec. Keďže sa tato náuka šírila čoraz viac, s pomocou Konštantína zvoláva Silvester I. cirkevný koncil do Nicei. Na ňom za prítomnosti 318 biskupov toto učenie odsúdili a prijali Nicejské vyznanie viery. Silvester zomiera 31. decembra 335.

V r. 336 za Mareka /336/ boli dokončené stavby hlavných bazilík, Lateránskej a baz. Sv. Petra, ktoré dal samotný cisár vyzdobiť zlatom. Vzniká funkcia strážcovia hrobu „Cubicularii“, teda komorníci, neskôr vzniká z tohoto slova titul papežských komorníkov alebo monsignorov.

Z tohoto obdobia sa zachoval záznam výroby arcibiskupského rúcha, tzv. „pallia“:
Každoročne 21 januára prinesú počas omše na „Agnus dei“ k oltáru dve biele barančatá k požehnaniu. To udeľuje slúžiaci kňaz a na záver i papež. Barančatá odnesú do kláštora k mníškam, kde ich vo vhodnom čase ostrihajú a z tejto vlny urobia spomenuté pallium. To potom ostane ležať na hrobe sv. Petra cez noc, na znamenie toho, že arcibiskupská moc pochádza od sv. Petra. Pallium je symbolom pastierstva.

V r. 337 zomiera Konštantín, ktorý sa dal pokrstiť až na smrteľnej posteli. Do r. 352 je na čele biskup Július I./337-352/. Počas tohoto obdobia sa rozmáha ariánizmus, a nastáva prenasledovanie kresťanov na východe, hlavne o okolí riek Eufrat a Tygris. Čo do surovosti, prevýšili tieto prenasledovania i Diokleciánove praktiky. Július I. zomiera 12. apríla 352.

• Späť na prehľad podľa hesiel

Kresťanstvo 353-399

Libérius, ktorý bol zvolený 17. mája 352 bol zástancom niceiského vyznania viery a ostro odmietal ariánske učenie. Samotný cisár sa ho snažil donútiť k tolerancii tohoto učenia, snažil sa ho aj podplatiť, no neuspel. Preto ho cisár poslal do vyhnanstva a nechal na jeho miesto menovať Félixa za rímskeho biskupa, papeža. A tak nastalo ďalšie obdobie kedy vládli dvaja papeži.Jeden v Ríme, druhý vo vyhnanstve.

Kresťania sa rozdelili na dva tábory. Cisár Konštancius, zástanca ariánského učenia napokon pod tlakom verejnosti dovolil návrat Liberiusa do Ríma a chcel aby obidvaja „papeži“ spoločne spravovali cirkev. Keď r. 361 Konštancius zomrel, skončila sa aj ariánska nadvláda.

Na trón nastúpil cisár Julián, ktorý bol proti kresťanskej viere a uznával pohanských bôžikov. Dal zavrieť kresťanské školy a vylúčil kresťanov z verejného života. Julián chcel znovu postaviť chrám v Jeruzaléme, aby vyvrátil Božie proroctvo.To sa mu však nepodarilo.

Za zmienku z tohoto obdobia stojí skutočnosť s výstavbou baziliky v Eskviline. Tento chrám je vraj postavený na mieste, kde 5. Augusta 362 napadol sneh. Vedenie cirkvi na čele s papežom v tom videlo zázrak spôsobený Máriou, preto je tento chrám zasvätený „panne Márii Snežnej“.Stojí dodnes.

Funkcia rímskeho biskupa sa stávala čoraz viac lukratívnejším postom v závislosti na bohatstve a moci, ktorým disponovala. A tak sa stalo, že v r. 366 boli opäť zvolení dvaja papeži a to Ursinus a Damasus /366-384/. Po voľbe Damasusa, ktorý bol zvolený ako druhý, napadli prívrženci Ursina voličov Damasusa. Bolo veľa ranených i mŕtvych. Po trojdňovej ruvačke na uliciach Ríma musel zakročiť cisár. I keď bol napokon Ursinus vykázaný z mesta, jeho prívrženci naďalej napádali Damasusa a jeho voličov. Toto trvalo ešte 10 rokov. Damasus poveril Hieronýma aby preložil do latinčiny 4 evanjeliá a žalmy, zakladá sa cirkevný archív. V r. 381 sa v Carihrade uskutočňuje II. celocirkevnýkoncil, kde sa potvrdilo vyznanie viery z Nicei.

Pred koncom 4 storočia sa formuje učenie o celibáte. Medzi východnou cirkvou a kresťanmi na západe v tejto otázke ostali rozdiely, ktoré sa budú riešiť v budúcnosti. Rím prežíval posledné pohanské obdobie. Po zákroku cisára Teodosiusa bolo pohanstvo zakázané. Nechal zavrieť kostoly a chrámy postavené pohanským bohom a neskôr boli vykradnuté zásluhou Gótov a Vandalov.

V období kedy bol na biskupskom stolci Siricius/384-399/ sa definitívne prijalo označenie „PAPA“ pre rímskeho biskupa. Dovtedy tento titul používali všetci ostatní biskupi v cirkvi, no od vtedy je vyhradený pre rímského biskupa, ktorý sa týmto nadraďuje nad všetky ostatné zbory. Charizmatický princíp zborovej deľby práce pomaly strieda funkcionársky absolutizmus a obsadzovanie funkcií na základe administratívneho princípu.

 


 

Dátum poslednej aktualizácie textu autorom 03.12.2005