Na základe problémov okolo voľby Sergeja II. (844-847), kedy si nárokoval miesto biskupa rímskej cirkvi i diakón Ján, navrhol cisár Lotar II., aby sa voľba konala za prítomnosti cisárskeho zástupcu a stala sa právoplatnou až po schválení cisárom. Nech bol jeho návrh akokoľvek úprimne myslený, nedočkal sa pozitívnej odozvy, naopak, podobne ako v prípade zasahovania cisára proti obrazom a modlám, bol ostro odmietnutý, urazený. To viedlo Lotara k tomu, že prikázal Rím obkľúčiť a napadnúť. Vedenie tejto akcie zveril svojmu synovi Ľudovítovi II., ktorý však rozkazy svojho otca "vymenil" za pomazanie na kráľa z rúk rímskeho biskupa, pápeža.

Na scéne sa opäť objavujú arabskí moslimovia, ktorí sa pred nedávnom usídlili na Sicílii. Tá už dlho ležala na mysli arabom z Tuniska a v r. 827 sa jedna výprava pomocou vzbúreného byzantského veliteľa vylodila v Mazare, r. 831 už bolo obsadené Palermo, 843 Messina. Rím začal pociťovať ohrozenie tak sa obrátil na cisársky dvor. Ľudovít II. ich v r. 847 porazil a zároveň usporiadal pomery v beneventskom kniežatstve tým, že ho rozdelil medzi oboch uchádzačov na Apúliu a na Salerno plus lombardské územia a mestá v Kampánii, Lukánii a severnej Kalabrii. ¹

Navzdor snahe cisára Lotara II. z r. 844 o usporiadanie voľby pápeža cisárskym odobrením a tým vlastne jeho potvrdením vo funkcii, bol v r. 847 zvolený pápež Lev IV. (847-855) bez súhlasu (potvrdenia) cisára. Ešte pred porážkou saracénov ², dal príkaz k vystavaniu obranného múra okolo baziliky sv. Petra. Táto časť mesta sa volala "Urbs Leonina", (Levove mesto). Tento pápež bol jedným z prvých "Mariánskych pápežov", ktorí sa viac obracali v modlitbách k panne Márii, než k Bohu. Prikázal svätiť sviatok "nanebovstúpenia panny Márie" čo najslávnostnejšie. ³

Niektoré historické pramene ⁴ , uvádzajú ako 105-teho pápeža v poradí Jána VIII., ktorý bol vraj ženou, vlastným menom Johanna Papissa. Nakoľko sa mi nepodarilo overiť si tieto fakty z iných zdrojov, okrem dokumentov z kostnického koncilu, kde Ján Hus použil tento argument, proti pápežstvu ako takému, rozhodol som sa tieto fakty vynechať.

Roku 855 zomiera cisár Lotar II. a na jeho miesto zasadá Ľudovít II.. Pri nasledovnej voľbe papeža Benedikta III. (855?-858), prišlo opäť k boju o post biskupa rímskej cirkvi. Na trón sa podvodom a násilím dostal Anastázius, ktorý dal Benedikta uväzniť. Po odhalení podvodu, ho Anastázius dáva prepustiť a prosí ho o odpustenie, ktorého sa mu skutočne dostalo. Prvýkrát v histórii sa objavuje zmienka o korunovácii pápeža zlatou korunou, z ktorej sa neskôr stala "Tiara". Stalo sa tak po zvolení Mikuláša I. /Veľký/, (858-867).

V nasledovných rokoch prišlo k viacerým udalostiam, ktoré mali zásadný vplyv na definitívne rozdelenie medzi východnou a západnou cirkvou. Spor nastal o miesto carihradského patriarchu medzi právoplatne dosadeným Ignácom a jeho neskorším nástupcom Fociom. Spor prišiel až tak ďaleko, že po papežovom odmietnutí potvrdiť vo funkcii Focia, tento žiadal u cisára, aby bol zvolaný do Carihradu snem, ktorý by mal na programe vyhlásiť papeža za zosadeného. Ako odozva pápež Mikuláš III. dal Fociusa z cirkvi vyobcovať (exkomunikovať).

Na východe sa začalo účinkovanie dvoch známych vierozvestcov Cyrila a Metoda. Cyril preložil do slovanskej reči Písmo Sväté. (Hlaholika) Nemeckí kňazi, pôsobiaci na tom istom území zo závisti pri pohľade na úspech, ktorý mali solunskí vierozvestci pri šírení Slova Božieho, ich obžalovali v Ríme z falošného učenia Evanjelia. Pápež ich preto predvolal, no kým prišli zomrel koncom roka 867. Cyril s Metodom dorazili do Ríma po jeho smrti, v čase kedy Rím napadol Lambert zo Spoleta a kedy sa volil nový pápež. Stal sa ním Hadrián II. (867-872), ktorý obžalobu nemeckých kňazov preveril, zamietol a Cyrila i Metoda dal vysvätiť za biskupov. Onedlho v r. 869 Cyril v Ríme zomiera. Metod sa vrátil na východ ako arcibiskup moravský a panónsky a vo svojom misionárskom poslaní pokračoval.

Na cisárskom dvore prišlo k prevratu. Michala III. zavraždili, na jeho miesto sa posadil macedónec Bazilios, ktorý dal Focia uväzniť a na trón carihradského patriarchu vrátil Ignáca. Ako vyjadrenie súhlasu s konaním cisára nasledovalo zo strany pápeža zvolanie synody do Ríma, ktorá Focia opäť exkomunikovala a jeho spisy a výroky symbolicky spálili. Rozhodnutie synody "Libellus satisfactionis" poslali do Carihradu a vyzvali cisára, aby zvolal všeobecný koncil za účasti len tých biskupov, ktorí tento záver rímskej synody stvrdili svojím podpisom a tým vyjadrili nesúhlas s Fociom a vernosť pápežovi i patriarchovi Ignácovi. IV. Carihradský snem (VIII. všeobecný) začal v októbri 889. Mal 10 zasadaní. Obžalobou Fociusa sa zaoberalo piate až siedme zasadanie, pričom na poslednom siedmom bol "slávnostne" ⁶ exkomunikovaný (tretie exkomunikovanie tej istej osoby) z cirkvi. Ostatné zasadania riešili hlavne spory súvisiace s obrazmi a sochami v kostoloch. Záverečného 10-teho zasadania sa zúčastnil syn cisára Bazilia Konštantín, rímsky cisár Ľudovít II. a zástupca bulharského vojvodu ⁷. Závery snemu poslali na odobrenie pápežovi Hadriánovi, ktorý sa snemu neúčastnil a prebýval v Ríme.

Za vlády Jána VIII. (872-882) opäť ohrozovali Rím Saracéni. Papež sa rozhodol uzavrieť s nimi mier formou vykúpenia. Zaviazal sa ročne platiť 25 tisíc zlatých mariek! Kde a od koho ich pravidelne bral, nie je ťažké si domyslieť. Ako hlava duchovenstva rozhodol i o tom, že vynútená prísaha nie je záväzná. ⁸ Po smrti rímskeho cisára Ľudovíta II. sa o trón uchádzali jeho dvaja strýkovia, francúzsky kráľ Karol "Plešivý" a nemecký kráľ Ľudovít. Pápež Ján, ktorý sa považoval za zástupcu Boha na zemi a tým i poverený rozhodovať o tejto dôležitej politickej otázke sa rozhodol prideliť cisársku korunu Karolovi "Plešivému", ktorého na vianoce 875 slávnostne korunoval za cisára svätej rímskej ríše. Po dvoch rokoch však Karol zomrel a o miesto sa opäť uchádzali dvaja kandidáti. Bol to jeho syn Ľudevít "Jachtavý" a nemecký kráľ Karolmann. Za pričinenia pápeža napokon na cisársky trón zasadol tretí kandidát, brat Karolmanna, Karol "Tlstý". Pápež ho korunoval r. 881.

Na scéne sa opäť zjavuje exkomunikovaný Focius, ktorý bol do teraz vo vyhnanstve. Carihradský cisár Bazilius mu trest vyhnanstva nielen zrušil ale po smrti patriarchu Ignáca ho opäť dosadil na jeho miesto. Vo funkcii ho potvrdil aj pápež Ján, i keď neskôr vyhlásil, že bol pri potvrdzovaní Fociusa ním samotným podvedený a i napriek tomu, že ho nový snem v Carihrade uznal za hlavu východnej cirkvi, dal ho v Ríme z cirkvi exkomunikovať. Fociusove zvolenie prebehlo v novembri 879, kedy zvolal do Carihradu snem za účasti 393 prítomných biskupov, ktorí zrušili závery IV. Carihradského snemu na ktorom bol okrem iného Focius po tretíkrát exkomunikovaný z cirkvi, a pridelili mu titul Carihradského všeobecného patriarchu. Ako odpoveď na opätovné už štvrté (!) exkomunikovanie pápežom Jánom, vyhlásil jeho zvolenie za hlavu rímskeho biskupa za neplatné. Keďže bol pod ochranou samotného cisára Baziliusa, pápež nič nezmohol a spor ostal na mŕtvom bode. Focius vyčítal Rímu, že nariaďuje kňazom celibát a neuznáva vzkladanie rúk jednoduchých kňazov pri udelovaní darov Ducha Svätého. Pápež Ján VIII. odobril používanie slovanskej liturgie a nariadil čítanie Evanjelia pri bohoslužbách i v latinskej reči. Zvýšil počet arcidiakonov na 72, nariadil ich pravidelné schôdze dvakrát týždenne a podľa toho, ako títo "zákonodarci cirkvi" menili svoje vyhlásenia, (tak ako rýchlo sa zvrtnú dvere na pántoch, ktoré sa latinsky volajú "cardo") ich začali volať "cardinálmi". Vládnutie pápeža Jána nebolo celkom v poriadku, o čom svedčí jeho zavraždenie, kedy mu jeho vlastní rodinní príslušníci rozbili hlavu, pretože jed primiešaný do jedla účinkoval pomaly.⁹ Stalo sa tak koncom roku 882. Ihneď po jeho smrti sa 16. decembra stal papežom Marinus I. (882-884) ¹⁰.

Svätá rímska ríša sa až do konca IX. storočia zmietala v nepokojoch. Zvonku na ňu útočili Normani a Maďari, vnútri prebiehali boje medzi vojskami Karola Veľkého a saracénmi, ktorí podpálili a vyrabovali kláštor Monte Cassino, nepokojom sa nevyhol ani náboženský svet. Počas nasledujúcich 18 rokov sa vystrieda až 9 pápežov. Hadrián III. (884-885) bol jedným z mála pápežov, ktorí zomreli a boli pochovaní mimo Rím. Stalo sa tak na ceste do mesta Worms, kde prebiehali prípravy na nadchádzajúci snem. Zomrel 11 septembra v kláštore Nomantula pri Modene, kde sú i jeho ostatky pochované. V Ríme zvolili jeho nástupcu Štefana VI. (885-891). Rímsku ríšu napadol aj úplne nový útočník, ktorého nikto nečakal. Kobylky. Oblaky žravého hmyzu sa vrhli na úrodu a obyvateľstvu hrozil hlad a bieda. Štefan VI. nariadil roľníkom kropiť svoje polia svätenou vodou.

Vo Francúzsku nastúpil k moci po Karolovi III. syn Karolmanna Arnulf. Pápež sa mu ponúkol, že ho korunuje na cisára, ale Arnulf mu odkázal, že na to teraz nemá čas, a čakajú ho dôležitejšie veci, čím mienil zavedenie poriadku vo francúzskej krajine. V rímskej ríši prevzali moc knieža Berengár a Guido zo Spoleta. Pápež navrhol Guidovi korunováciu a ten ju vďačne prijal. Carihradský cisár Bazilius zomiera po tom ako sa na zranil na poľovačke. Nastupuje Lev "Múdry", ktorý odvoláva Fociusa z miesta patriarchu, aby na jeho miesto dosadil svojho 16-ročného brata Štefana, a rozkazuje ho uväzniť v kláštore Bodri, kde onedlho zomiera.

Na pápežský stolec zasadá Formosus (891-896), okolo ktorého sa do dnes diskutuje a ľudia si kladú otázky súvisiace s neomylnosťou pápežov, ktoré im povolaní z RKC nedokážu zodpovedať. Pozrime sa na tohoto pápeža podrobnejšie.

I pred svojím zvolením sa veľmi angažoval v politických bojoch a intrigách, a i za to, že sa neskôr postavil na stranu cisára Guida bol napokon niekoľkokrát zosadený a daný do kliatby. Bol portským biskupom, ktorého podporovali pápeži Mikuláš I., Hadrián II.. Ich nástupca Ján VIII. ho naopak zosadil z biskupstva a uvrhol do kliatby, jeho nástupca Marinus I. ho rehabilitoval a vrátil mu biskupstvo. Keď Formosus nastúpil na pápežský stolec ako 77-ročný, bol stále biskupom portským čo je vážne porušenie pravidiel voľby, lebo v tých časoch bolo zakázané prechádzať z jednoho biskupstva do iného. Bol teda zvolený protiprávne. Formosus pozbavil kňažskej hodnosti presbytera Bonifáca, ktorý sa neskôr stal jeho nástupcom na pápežskom tróne. Počas jeho vlády sa z cisára Guida stal tyran a tak sa Formosus obrátil na francúzskeho kráľa Arnulfa s prosbou o pomoc. Ten napokon zasiahol až začiatkom roku 896, cisára Guida porazil, za čo ho Formosus korunoval za cisára rímskej ríše. Ďalšie zaujímavé veci sa začali diať po jeho smrti. Zomrel 4.apríla 896.

Príčinou nasledovných udalostí bol hlavne fakt, že Formosus bol zvolený protiprávne. Jeho nástupcom sa stal Bonifác VI. (ktorý vládol necelých 15 dní). Bol to ten Bonifác, ktorý bol zbavený kňažskej hodnosti Formosom, ale pred tým i Jánom VIII.. Bonifácove účinkovanie ako pápeža bolo neskôr vyhlásené za neplatné Jánom IX. Na všetkých týchto udalostiach vidieť ako sa prejavovala ľudská prirodzenosť, omylnosť, boj o moc, intrigárčenie, politikárčenie, zloba, nevraživosť, úskoky a lesť, boj o majetok a peniaze, teda všetky vlastnosti, ktoré by mali byť cudzie tomu, kto je poverený Bohom viesť cirkev na tomto svete.

Dovolím si na tomto mieste povedať, že na základe týchto skutočností, nie je funkcia pápeža a nástupníctvo, na ktoré sa tak rada a často odvoláva RKC pravdivým vysvetlením veršov, ktoré RKC používa na podporu a oprávnenie svojej existencie. Mat 16:18-19! Neomylnosť a svätosť nástupcu Petra je iba zbožným želaním, kým boj o moc, majetok, postavenie, intrigy, vraždy, zloba, lesť, úskoky, nenávisť a zvrátenosti, ktoré prakticky nasledovní pápeži vykonali sú holými faktami, ktoré sa nedajú nijako a ničím ospravedlniť, nech už RKC použije akúkoľvek obhajobu!

Pokračujme však v pohľade na kauzu Formosus. Po smrti Bonifáca sa k moci dostáva Štefan VII. (896-897). Ako zhodne uvádzajú dva nezávislé zdroje ¹¹ prišlo k nasledovnému.

Štefan zvolal vo februári 897 do Ríma biskupov na súd, ktorého jedinou kauzou bol Formosus. Obžaloba znela:
Formosus nebol právoplatne zvolený za pápeža, lebo podľa kánonu sa biskupské právo nesmie preniesť z jednej diecézy do druhej. Preto ani kňazi a biskupi, ktorí boli ním vysvätení, nie sú na svojich miestach právoplatne. Treba ich pozbaviť kňažskej hodnosti, alebo ich znova vysvätiť.

Na súd dovliekli už 11 mesiacov mŕtve telo Formosa, ktoré vybrali z hrobky, preniesli do pápežskej kúrie kde sa konal súd, a priviazali na stoličku. Trest bol vynesený vzápätí a okamžite i vykonaný. Formosus bol zbavený všetkých hodností a právomocí prislúchajúcich pápežovi a biskupovi, jeho úkony a vysvätenia boli vyhlásené za neplatné. Mŕtvolu vyzliekli z pápežskeho ornátu, odťali jej prsty, ktorými uďeloval požehnania, vyriekli nad ním kliatbu, a takto zohavené telo nechali voziť ulicami Ríma. Na záver ho vhodili do rieky Tiber. Jeho prípad však ani zďaleka týmto neskončil!

Štefana VII. na podnet verejnosti zavreli do väzenia, kde ho v auguste 897 "niekto" uškrtil. Nasledovný pápež Romanus II. (897), ktorý bol tiež zavraždený po štyroch mesiacoch svojho panovania otrávením, vyjadril nesúhlas s odsúdením Formosa. Možno preto ho zabili. Po ňom prišiel na pápežský stolec na 20 dní Teodor II. (897), ktorý nechal vytiahnuť mŕtvolu Formosa z Tiberu a riadne pochovať v pápežskom ornáte do baziliky sv. Petra. Netreba hádam pripomínať, že od smrti Formosa uplynulo takmer 16 mesiacov, z ktorých vyše štyri mesiace ležala zohavená mŕtvola v rieke Tiber! Jeho nástupca Ján IX. (898-900), zvolal dve zvláštne synody do Ríma a Ravenny, kde Formosa plne rehabilitovali. O jeho znovuodsúdenie a exkomunikáciu z cirkvi sa postaral roku 904 Sergej III.. Neskôr na Formosovu obhajobu vystúpili kňazi Auxilius a Vulgarius.

Za toto pomerne krátke obdobie z hľadiska dejín sa vystriedalo na tróne 14 pápežov. Prvým pápežom voleným v desiatom storočí sa stal Benedikt IV. (900-903). Cisárom nemeckej ríše bol vtedy ešte len šesťročný chlapec Ľudovít, ktorého na trón dosadili po smrti Arnulfa. V Taliansku sa stal nástupcom Lamberta Berengár, v Carihrade vládol Lev IV. nazývaný "múdry" a vo Francúzsku Karol, nazývaný "hlúpy". Taliansko prepadol provensálsky kráľ Ludovít a po porážke Berengára ho pápež korunoval za cisára Talianskej ríše pod menom Ľudovít III.. Berengár pripravil odvetu a po roku nad ním zvíťazil, zajal ho a dal mu vykľať oči. I pápež sa dočkal odplaty od právoplatného cisára Berengára. Za to, že Ludovíta Benedikt IV. korunoval za cisára, dal ho zavraždiť. Boj o moc, úskoky, lesť, vraždenie a hriešny život sa naplno a bez obalu začalo verejne prejavovať nielen vo svetskej časťi spoločnosti, ale hlavne medzi klérom v rímskej cirkvi. Historici označujú toto obdobie ako "temný stredovek", rímska církev ako "smutné obdobie", čo nijako neospravedlňuje hriešnosť a prestúpenia voči Bohu a morálke tých, ktorí sa takto zachovali.

V roku 903 bol na tróne benediktínsky mních Lev V., ktorého po dvoch mesiacoch nechal uväzniť kardinál Krištof a sám zasadol na pápežský stolec. I toho po ôsmych mesiacoch zvrhol Sergius a sám sa posadil na miesto pápeža pod menom Sergej III. (904-911). ¹³ Do oka mu padla manželka tuskulánského grófa Adalberta pani Teodora a jej dve pekné dcéry Marozia a Teodora mladšia. Smilnil zo všetkými tromi a Marózia mu porodila syna. Bol pokračovateľom politiky Štefana VII., ktorý sa tak vyznamenal v prípade "Formosus".

Na východe došlo k ďaľšiemu názorovému rozdeleniu cirkvi, ktorého príčinou bol spor okolo kontroverzného nariadenia cisára Leva IV., ktorým zakazoval uzatvárať manželstvo tým, ktorí po tretíkrát ovdoveli. Keďže samotný cisár sa oženil po štvrtýkrát, carihradský patriarcha vyobcoval z cirkvi toho kňaza, ktorý cisárovi manželstvo odobril a odmietol pokrstiť jeho syna Konštantína. Keďže Sergej III. jeho manželstvo uznal, cisár nechal patriarchu odvolať a na jeho miesto vymenoval svojho spovedníka. Cirkev sa rozdelila na dva tábory.

V Ríme zasadá na pápežský stolec Anastáz III. (911-913). Dejiny hovoria, že na politiku svetskú i cirkevnú mali stále veľký vplyv dcéry grófky Teodory ¹⁴a spomína sa ich sexuálna nenásytnosť a túžba po moci, môžeme teda smelo povedať, že ich ďaľšími "partnermi" boli (okrem iných) Anastáz i jeho nasledovník Lando (913-914). Po nich nastúpil Ján X. (914-928), ktorý mal zásluhu na spojení Berengára a Landolfa (kniežaťa beneventského) ktorí s gréckou podporou úspešne porazili Saracénov. Berengára zavraždil najatý vrah Flambert, a všeobecne sa má zato, že to bolo na popud tuskulánského grófa, manžela krásnej Marozie, ktorá bola skutočným snovateľom intrík. Jej sa pripisuje i udalosti, ktoré viedli k zavraždeniu pápeža Jána X. Jej manžel vtrhol do Lateránskeho paláca zajal Jána X. a pred jeho očami dal popraviť jeho brata Petra. Samotného pápeža uškrtili vo väzení v júni 928. Pochovali ho v lateránskej bazilike, ktorú si dal sám zreštaurovať. Moc Marozie stúpla po smrti jej manžela a mala vplyv i na voľbu ďalšieho pápeža Leva VI. (928), ktorého však po pol roku dala uväzniť a pravdepodobne i zavraždiť. Jeho nástupcom sa stal Štefan VIII. (928-931), syn z bohatej rodiny Theudemundovcov. Bol iba figúrkou v rukách Marózie a jej sestry Teodory. Na pápežský stolec nastupuje Ján XI. (931-935), ktorý bol synom Marózie. ¹⁵ Po jeho zvolení od neho žiadala aby jej odobril sňatok s Hugom Lombardským, provensálskym kráľom. Z politických príčin to Ján odmieta a tak ho jeho milovaná matka dáva uväzniť a manželstvo s Hugom uzatvára. Na Jánovu stranu sa postavil i jeho brat Alberich a organizuje proti matke sprisahanie. Hugo uteká z Ríma a Marozia končí vo väzení, kde zomiera. Alberich sa tak stáva na dvadsať rokov pánom Ríma a svojho vlastného brata drží vo väzbe na Anjelskom hrade, kde v r. 935 zomrel.

Alberich si vybral na pápežský stolec pobožného benediktína, ktorý prijal meno Lev VII. (936-939). Ten sa mu na oplátku snažil zabezpečiť zmierenie medzi ním a Hugom, provensálskym kráľom. I keď zásluhy o zmierenie pripisuje RKC pápežovi, pravdou ostáva, že Alberich, si z lásky zobral za ženu Hugovu dcéru.Morálka medzi duchovenstvom cirkvi upadala na najhlbšie dno. Mnísi, kňazi sa verejne netajili zo svojimi hriechmi, podriadenými svojím vlastným chúťkam a chtíčom. Namiesto služby blížnym a po vzore svojej najvyššej vrchnosti (rozumej papeženstvo, nie Boh) sa oddávali sexuálnym radovánkam, zdieraniu chudoby, a k tomu všetkému využívali svoju moc, ktorú im pred chudobným ľudom zabezpečovalo postavenie v cirkvi. Napriek tomu, že dnes sa tieto poklesky nepriamo snažia predstavitelia RKC zakamuflovať, dejiny sú otvorené a jednoznačné! Nástupcom sa stal Štefan IX. (939-942), nevýznamný pápež, podobne ako Marinus II. (942-946). Inou osobnosťou bol ich následovník Agapet II. (946-955). Pri jeho zvolení bol taktiež potrebný súhlas Albericha. Zameral sa na politiku a získal značnú moc (politickú) práve v období, kedy v Ríme vládol Alberich, (v tej dobe označovaný už ako tyran) podobne ako Hugo, jeho spojenec. V súvislosti s cirkevnými poriadkami sa snažil o potlačenie zhýralosti kňazov a mníchov žijúcich v kláštoroch. Nemecký cisár Oto I. sa vybral do Talianska urobiť poriadok.