Po smrti Urbana zvolil kardinálsky zbor v kostole sv. Klementa za pápeža kardinála Rajnera. Ten si vybral meno Paschal II. (1099-1118). Zaujímavý je opis jeho intronizácie v pápežskej kronike.

Protipápež Klement, ktorého vyhnal pápež z Ríma pomocou normanov a ktorý sa usadil v Civita Castelana ešte takmer rok vládol svojim prívržencom. Po jeho smrti v roku 1100 si stúpenci cisárskej strany volia ďalšieho protipápeža biskupa Theodoricha. Prívrženci Paschala II. ho však ihneď po voľbe odvliekli k pápežovi do Ríma, ten ho dal zavliecť do kláštora v Cave a prísne strážiť. Preto si cisárska strana volí ďalšieho pápeža, biskupa Alberta. Ukryli ho u istého Jána Ocdolína, ktorý ho však za peniaze predal rímskym pápežským špehom a odvliekli ho tak isto do Ríma. Paschal ho, podobne ako v predchádzajúcom prípade dal zavrieť do kláštora. Opozícia na čele so šlachtickými rodinami Colonnovcov, Corzovcov a s grófskou rodinou Vernerovcov si volí v r. 1105 ďalšieho protipápeža Maginulfa, ktorý si dáva meno Silvester IV. Svoju funkciu vykonával až do roku 1111, kedy zahynul neprirodzenou smrťou.

V roku 1106 umiera Henrich IV. a na jeho miesto nastupuje jeho syn Henrich V., ktorý žiada Paschala, aby ho korunoval za cisára rímskej ríše. Pápež súhlasí, uzatvára s Henrichom v Sutre zmluvu,, kde si kladie podmienku, že Henrich sa musí pred korunováciou vzdať "investitúry", teda práva dosadzovať do biskupských a cirkevných hodností ním vybrané osoby, ktoré boli takto na jeho moci závislé. Pápež vydal tiež nariadenie, aby všetci biskupi takto dosadení a poberajúci dôchodky od svetskej moci ich vrátili a zriekli sa regálneho práva. (súbor úžitkových práv prepožičaných kráľom). Tento zásah do výhod kléru sa pochopiteľne duchovenstvu nepáčil a zvlášť nemeckí biskupi odmietli vrátiť dôchodky a podriadiť sa v tomto smere pápežovi. Nedodržanie zmluvy zo Sutry bolo príčinou, že Paschal odmieta korunovať Henricha, ktorý sa dostavil do Ríma. Po celodennej debate medzi pápežom a Henrichom, ktorá sa týkala korunovácie, pápež definitívne odmieta jeho korunováciu. Zakročili privolaní nemeckí vojaci, ktorí chceli násilím donútiť pápeža ku korunovácii. Násilnosti sa preniesli i do ulíc a počas noci prišlo k nepokojom, lúpežiam a vraždám. Paschala spolu so 16-timi kardinálmi Nemci odvliekli do pevnosti "Trebicum",, kde po dvoch mesiacoch pápež svoj boj vzdáva a podľa listiny "Privilegium" ponecháva kráľovi možnosť dosadzovať a menovať biskupov do ich úradov spolu s odovzdaním prsteňa a palice. Takisto slávnostne sľubuje, že bude Henricha V. korunovať. K tomu došlo 13. apríla 1111. Nastalo tak sedemročné obdobie relatívneho pokoja, kedy sa renovovali a opravovali kostoly a cirkevné chrámy, poničené v okamihoch búrlivých nepokojov. Paschal umiera 21. januára 1118.

• Späť na prehľad podľa hesiel

Po Paschalovi na trón nastupuje Ján Conjulo, bývalý veľvyslanec u cisárskeho dvora pápeža Gregora VII.. Jeho zvolenie a obdobie vlády sprevádzali nepokoje a osobne v Ríme strávil veľmi málo času. Keď sa Henrich V. dozvedel o tom, kto podľa rímskej vôle má nastúpiť na pápežský stolec, poslal svoje vojská na Rím. Šľachtic Frangepan so svojimi vojakmi vtrhol medzi kardinálov, Conjula dal násilne vyviesť z kostola a uväzniť. Až po vzbure stúpencov kardinálskeho zboru ho nechal prepustiť. Blízkosť vojsk cisára však v budúcom pápežovi vyvolali obavy a z Ríma utiekol do svojho rodného mestečka Gaeta. Až tam ho vôbec vysvätili za biskupa a intronizovali ako Gelaziusa II. (1118-1119). Avšak v Ríme zvolili za pápeža arcibiskupa z Bragy, Burdina, ktorý si vybral meno Gregor VIII.. Keď sa to dozvedel Gelazius, zvolal synodu do Capui s jediným cieľom, postaviť Henricha a ním protežovaného Gregora mimo cirkev. Na tejto synode necháva Gelázius Gregora i Henricha prekliať a z cirkvi exkomunikovať. Po voľbe Henrich opustil Rím a to využil Gelázius, ktorý sa vracia späť. Tam však ostal šľachtic Frangepan so svojím vojskom a na prišelca zaútočil s cieľom zajať ho. Len so šťastím Gelázius utiekol z Ríma, ktorý sám označil ako „hriešny Babylón“. Vydal sa cez Pizu a Janov na Korziku, neskôr utiekol spolu s členmi kardinálského zboru do Francúzska, kláštora Cluny, kde 29. mája 1119 umiera. V Ríme tak ostáva Gregor VII..

Kardináli, ktorí sprevádzali do Cluny Gelázia začali po jeho smrti priamo na mieste plánovať voľbu nového pápeža. Vybrali si syna burgundského grófa Viliama, ktorý bol príbuzný nemeckej, francúzskej a anglickej kráľovskej rodine, arcibiskupa Vienny, Guida. Celá voľba prebehla mimo Rím, Guido si vybral meno Kalixt II. a usadil sa vo Vienne. Po svojom zvolení vydáva pastiersky list, v ktorom oznamuje, že prevzal vládu nad cirkvou. V júni 1120 sa vybral do Ríma. Normani zajali pápeža Gregora a predviedli ho pred pápeža Kalixta, ktorý ho odsúdil a nechal uväzniť v kláštore benediktínov, v Cave, kde Gregor onedlho zomrel.

Došlo i k upokojeniu vzťahov medzi pápežskou stolicou a cisárskym dvorom v otázkach "investitúry". Vyslanec pápeža Lambert, biskup z Ostie sa zúčastnil snemu vo Wormse a 23. septembra 1122 uzatvoril v jeho mene "Pactum Calixtianum", svetsky - Wormský konkordát. Cisár sa v ňom zrieka investitúry odovzdávaním prsteňa a pastierskej palice a súhlasí s tým, že biskupi sa budú voliť slobodne. Pápež naopak povoľuje, že v Nemecku sa bude prevádzať voľba za prítomnosti cisára, alebo jeho zástupcu, bez kupčenia s cirkevnými hodnosťami, simónie. V sporných otázkach bude rozhodovať cisár spoločne s celým biskupským zborom. Na potvrdenie tohoto konkordátu, zvoláva Kalixt do Lateránu v marci 1123 všeobecný cirkevný snem. Bol to IX. všeobecný koncil, teda I. lateránský. Za účasti 300 biskupov a 600 opátov ratifikovali Wormský konkordát a okrem neho znova vyhlásili za platné všetky nariadenia týkajúce sa simónie, konkubinátu. Spolu išlo o 22 kánonov.

Norbert, mních, zakladá s vedomím Kalixta v údolí Premontra (pratum premonstratum) prvý kláštor premonštrátov a na vianoce roku 1121 v ňom zložili prví "bieli mnísi" svoj rehoľný sľub. Podobne Bernard zakladá cisteriánsku rehoľu. Množením kláštorov a reholí sa začal rozvíjať i kultúrny život a rozkvitalo štúdium teológie i ostatných vied. Pravda len za múrmi kláštorov. V Európe vyhlásili "Treuga Dei" (voľne Boží mier), s tým zámerom, aby sa ozbrojenci sústredili na boje o Svätú zem. Paradoxne tak prestávajú a utíchajú miestne šarvátky a nepokoje len preto, aby mohlo začať ďalšie, omnoho hroznejšie krvavejšie násilie. V súvislosti s tým poskytla cirkev zákonnú ochranu každému križiakovi a pútnikovi smerujúcemu do Svätej zeme. Každý kto by takúto chránenú osobu napadol, alebo čo len od nej požadoval mýto, porušil "Treuga Dei" a bol okamžite daný do kliatby.

Zmierenie, ktoré priniesol Wormský konkordát medzi cisárom a pápežom končí ich smrťou. Kalixt zomrel 13. decembra 1124 a Henrich V. neskôr, 22. marca 1125. O post pápeža sa začali uchádzať až traja kandidáti. Rodina Frangepanovcov protežovala Lamberta, biskupa z Ostie, ktorý bol pri zrode Wormského konkordátu. Rímsky boháč, pokrstený žid Pier Leon mal za kandidáta kardinála Saza. Samotní kardináli sa rozhodli pre Teobalda, "Bocca di Pecora" (prezývka ovčí pysk). Pri jeho voľbe (mimochodom zvolil si meno Celestín II.) vtrhol do kostola Frangepan i s vojakmi a Celestín sa so strachom vzdáva pápežskej hodnosti. O týždeň sa voľba opakovala, a za pápeža bol dosadený Lambert, biskup z Ostie, ktorý si zvolil meno Honórius II. (1124-1130).

• Späť na prehľad podľa hesiel

Po smrti Henricha V. nerešpektovali kniežatá jeho žiadosť a namiesto cisárom odporúčaného Fridricha Hohenstaufa si pod vplyvom arcibiskupa z Meinzu zvolili Lothara Saského ako cisárovho nástupcu. Lothar posiela k pápežovi svojho vyslanca, verdunského biskupa so žiadosťou o potvrdenie voľby. Ešte nedávno žiadali papeži o schválenie cisára, dnes je tomu naopak. Pápežská moc opäť viditeľne narastá. Honórius zomiera v kláštore sv. Gregora 13. februára 1130. Už počas príprav pohrebu a i cez jeho priebeh prepukol boj o uprázdnený pápežský stolec medzi rodinami Frangepánovcov, ktorí presadzovali kardinála Gregora Papereschi, a Leonóvcov, ktorých kandidátom bol Peter León. A tak v jeden deň doobeda zvolia Gregora Papereschiho ako Inocenta II. a poobede Petra Leóna ako Anakléta II.. Po vzburách na obidvoch stranách prívržencov jednotlivých pápežov, Inocent opúšťa Rím a odchádza k francúzskemu kráľovi Ľudovítovi VI.. Pápež Anaklét ostáva v Ríme. Ľudovít po prijatí Inocenta nariaďuje vyšetrovanie, ktoré by viedlo k určeniu pravosti pápeža. Touto úlohou poveruje Bernarda, opáta z kláštora Clairvaux, ktorý sa jej zhostil nanajvýš diplomaticky. Predstúpil pred biskupov v Etampes a sám si položil tri otázky na ktoré aj vzápätí odpovedal.

Keďže predchádzajúci život oboch kandidátov, dnes už pápežov, bol všeobecne známy, ako schodnejší sa čo do morálky javil Inocent. Biskupi tento fakt prijali a potvrdili. Preto na následnej synode v Clermonte uvalili na Anakléta kliatbu a on sa utiahol na Anjelský hrad. Inocentovi však ostalo ešte veľa nepriateľov zo strany Leonovcov, ktorí si po smrti Anakléta zvolili ďalšieho pápeža, Gregora Conti ako Viktora IV.. Za ním sa vydal Bernard, ktorý ho presvedčil o jeho chybnom kroku a sám Conti (Viktor IV.) prišiel v roku 1138 za Inocentom s prosbou o odpustenie. O rok neskôr 1139 zvoláva Inocent do Ríma X. všeobecný koncil, teda II. lateránsky na ktorom sa zúčastnilo vyše tisíca príslušníkov kléru. Prijali 30 disciplinárnych kánonov, ktoré jasne charakterizujú vtedajšie časy a stav v cirkvi. Tretí kánon zakazoval kňazom vzbudzovať pohoršenie u veriacich svojím nádherným ošatením a u biednej vrstvy kléru svojím otrhaným šatom. Siedmy kánon zakazuje uzatvárať manželstvo po vysviacke a už existujúce manželstvá vyhlasuje vysviackou za neplatné! Koncil sa ďalej zaoberal Arnoldom z Brescie, ktorému zakázal rečniť na verejnosti, pretože poukazoval na obrovské kňažské, cirkevné majetky a bohatstvo.

Po Inocentovej smrti 24. septembra 1143 už o dva dni zasadá na stolec Guido di Castello, ktorý nastúpil na trón ako Celestín II. (1143-1144). Pritom nebral do úvahy fakt, že toto meno si volil už Teobald, ktorého intronizácia bola násilne prerušená (1124). Guido pochádzal zo šlachtickej toskánskej rodiny. Počas 164 dní svojej vlády vydal cca 80 pastierskych listov, čo znamená približne jeden za dva dni. Držal stranu reholiam, najmä rytierom Božieho Hrobu a Templárom. Zomrel 8. marca 1144.

Je to 111 krátkych viet, ktoré "majú prorokovať", kto bude nasledujúcim pápežom. Autorstvo sa pripisuje Malachiášovi, ktorý žil ako arcibiskup a pápežský legát v Írsku v r. 1094-1148. Podľa najnovších výskumov však tento dokument, ktorý síce už spomína Celestína ako "Ex castro Tiberis" (z kaštiela pri Tibere), bol napísaný až v roku 1590 a pripravil tak pôdu na zvolenie Gregora XIV. (1590-1591), o ktorom je v ňom uvedené "Ex antiquitate urbis" (zo starého mesta), ako jediný z vtedajších kandidátov bol zo starého mesta. Šikovný trik ako sa dostať k moci na pápežskom stolci.

Len tri dni po smrti Celestína zasadá na stolec Lucius II. (1144-1145) Je to v čase, kedy do Ríma prichádza Arnold z Brescie, ktorý mal zakázané verejne vystupovať už II. lateránskym koncilom. V Ríme sa Arnold obracia na ulicu (ľud) a dovoláva sa návratu k republike a starému senátu s poukazom na to, aby cirkev vrátila všetky svoje majekty, a zriekla sa svetskej moci. Za Arnolda sa postavila i bohatá Leónska rodina. Cirkev ho označovala ako "prvého komunistického agitátora za záujmy židov". V Ríme vypukla takmer revolúcia a pápež nevediac si rady prosil cisára Konráda o pomoc. Rozhodol sa použiť proti vzbúrencom svoje vlastné vojsko a stal si na jeho čelo. V boji však utŕžil ranu kameňom do hlavy a tomuto zraneniu podľahol 13. februára 1145. Ako uvidíme v nasledujúcej časti, Arnold a ani cirkev sa nevzdáva, boj pokračuje.

• Späť na prehľad podľa hesiel