Narodila som sa v rodine, kde sme chodili pravidelne do kostola. Rodičia ma dali pokrstiť, mala som krstných rodičov, aj konfirmáciu. Ako dieťa som počula o Ježišovi, aj som v Neho verila, počula som svedectvo, ako veriaci zišiel z úzkej cesty a vrátil sa na ňu, aj niekedy v dospelosti.

Bola som skôr tiché dieťa, rodičia sa snažili nás chrániť. Potom prišla škola, tam sa mi veľmi nepáčilo. Nemala som veľa priateľov a myslela som, že takto to prejde celý život, že človek si má vytrpieť svoje pre Krista.

Na začiatku strednej školy - bola to dievčenská škola, takže dievčatá sa správali k sebe všelijako, pozeralo sa na to, ktorá má, a ktorá nemá chalana, a ktorá nemá bola označovaná za "jeptišku" - tak sa jej vysmievali, ja som nemala. Po 1. ročníku som rozmýšľala, že keby som s niekým chodila len tak - aby mi dali pokoj, tak som s jedným chodila asi mesiac, ale cítila som k nemu neskôr až nenávisť, tak sme sa rozišli. Po nejakom čase som chodila s jedným chalanom, ktorý išiel na vojnu, myslela som si, že ho mám rada, aj sme si písali, keď bol na vojne, ale ja som očakávala niečo iné, chcela som takú bláznivú lásku o ktorej som čítala v románoch, alebo videla filmy, tak sme sa tiež rozišli. Bol sklamaný. Mala som aj 1 flirt, z ktorého mi bolo nanič.

Po nejakom čase - a to som sa modlila za takého chalana, a tak som ho dostala, bolo to počas nadstavby. Počas strednej školy som medzi dievčatami zažívala všeličo, aj som si chcela siahnuť na život - že taký život nemá zmysel (ohováranie, podvádzanie, výsmech pred chalanmi..cítila som sa hrozne..), chodila som aj neskorším autobusom domov, aby som nemusela počúvať ohováranie. Rozmýšľala som, že na čo dobré má človek v živote dúfať? Mala som aj blízku kamarátku, ktorá bola veriaca, ale o viere si nepamätám, že by sme sa rozprávali, vedeli sme do ktorého kostola chodíme, co je tam nové, ale to asi všetko. Počas nadstavby som mala pár dobrých kamarátok, čo som brala ako splnenie sna a vtedy som spoznala priateľa do ktorého som sa zaľúbila, aj keď on sa zaľúbil neskôr. Bolo to super, nevideli sme sa nejak často, ale ja som bola zaľúbená, a aj slepá, plánovali sme rodinu, chcela som sa vydať. Bol z bohatšej rodiny. Po piatich mesiacoch ma presvedčil, tak som sa s ním vyspala. Prežili sme kadečo, aj som skúšala fajčiť, chcela som pre neho takmer všetko urobiť, myslela som si, že vďaka mne sa obráti na vieru, a všetko bude super, ale on ma ťahal viac nez som si myslela. On chcel viac, s mojimi kamarátkami flirtoval, čo ma urážalo, ale som myslela, že ja ako žena to musím vytrpieť. Z prostredia, kde som vyrastala som myslela, že najvyšší cieľ pre ženu je vydať sa a mať deti. S mojimi rodičmi sa snažil byť za dobre, tak ma podporovali, aj keď nie vo všetkom. Po nejakom čase som zistila, ze veľa peňazí prehral na automatoch a o tom naši nechceli ani počuť, tak sme sa rozišli zo dňa na deň. Aj keď sme sa ešte zopár krát stretli, lebo som to nevedela uniesť.

Pukalo mi srdce, stratila som svoj zmysel života a nevedela som čo teraz budem robiť. Plakala som takmer pri každej príležitosti, snívala, ako mu to raz ukážem..sestra ma utešovala.. Mamka pri mne pár krát večer plakala, že čo teraz so mnou bude, čo si pomyslia susedia, že som vyšla na hanbu. Keď som sa pýtala rodičov, čo mám teraz robiť, tak ocko mi povedal, že venuj sa tomu, čo máš rada, napr. vareniu, ale mamka, že choď za Bohom, ale nevedela som ako. Tak som sa začala v duchu pýtať, kto je On. Že to som ešte nevyskúšala, tak neviem, či je to cesta. Ten vzťah zanechal na mne stopu, chcela som by slobodná, ako pred tým, ale nešlo mi to. Hocijako som to vôľou chcela, sústrediť sa na niečo iné, akoby niečo väčšie mi znova pripomínalo moju minulosť a pády.

Mala som obdobia, kedy som chcela schudnúť, tak som vracala, alebo jedla len málo, nevedela som sa zbaviť hriešnych myšlienok, zlých spomienok, depresií, ale nevedela som ako. V tom čase som si začala čítať novú zmluvu, ktorú som dostala na konfirmácii, aj keď som tomu nie veľmi rozumela, mala som pokojnú dušu, keď som to čítala. Hľadala som Pána, modlila som sa intenzívnejšie, kľakala pred Ním v izbe. V nedeľu som išla do kostola, aj som sa chcela farára opýtať na niektoré veci, ale nenašla som odvahu. Myslela som, že to sa nerobí. Počas vysokej školy som mala aj 2 flirty, keď som chcela ukázať mužom „kto som“. Nevedela som si sama pomôcť, mala som v sebe hnev a zatrpknutosť.

Po vysokej škole som odišla do veľkomesta. Núkala sa mi práca aj pri rodine, chcela som veľmi pomáhať, ale nemala som čo dať. Vo veľkomeste som najprv bývala pri rodine, potom s jednou majiteľkou bytu. Nebolo mi tam najhoršie, ale ona bola ešte čerstvá vdova a ja som bola jej prvá podnájomkyňa, tak ma väčšinou sledovala a chcela, čo najviac šetriť. S príbuznou som chodila na festivaly ,,vyventilovať hlavu", ale tá ,,pomoc" bola krátkodobá. Medzitým som stále hľadala Boha a čítala novú zmluvu. Po mesiaci u majiteľky bytu som sa presťahovala. Bola som pozrieť jednu izbu, a dievčatá ma zapísali dole na koniec dlhšieho zoznamu. Veľmi som nedúfala, ale zavolali mi na druhý deň, že ma vybrali. Tak som sa sťahovala.

Moje spolubývajúce boli tiež evanjeličky. Jedna z nich bola aktívna v cirkvi už na vysokej skole a mávala aj skupinku a rôzne aktivity. Videla som na nej, že má niečo, čo nemám ja. Po pár dňoch som jej s plačom zaklopala na dvere, že ,,niečo" potrebujem. Modlila sa so mnou, a venovala sa mi. Vravela, že sa modlila k Bohu, aby mohla niekomu pomôcť k viere. Priviedla ma na evanjelickú mládež, na skupinky, na rôzne výlety, akcie. Ja, aj keď som so všetkým čo som počula nesúhlasila, chcela som mať viac Pána, chcela som by slobodná, ako ostatní veriaci. Občas som ešte mávala zlé myslienky, ale už ustupovali, aj depresie. Ona sa po roku odsťahovala, a ja som išla ďalej. Chodila som na rôzne stretnutia kresťanov, aj do rôznych denominácií. Už som mala viac priateľov kresťanov. Chodievala som aj medzi katolíkov, začala som vidieť rozdiely, aj do katolíckeho kostola.

Aj keď nebola omša, si tak oddýchnuť od sveta a pomodliť sa, alebo na omšu. Potom mi raz kamarátka povedala, ze katolíci tam majú vpredu červené svetielko, a to znamená, že je tam vtedy telo Pánovo ¬ oblátka, tak preto si vtedy v kostole kľaknú. Odvtedy som si nekľakla, kvôli oblátke, aby som nemala hriech. Aj som postupne prestala odrieka niektoré slová, o ktorých som pochybovala, lebo som si nebola istá, či by Pán chcel, aby som ich hovorila. Ale bola som rada, že si tam môžem posedieť a popočúvať. Rada som počúvala, keď čítali z Písma.

Pracovala som ako terapeutka s postihnutými, kde som niektorým púšťala kresťanské piesne a videla som, ako ich to menilo. Aj keď nemohli rozprávať, boli odrazu uvoľnení, šťastní. Duch svätý cez piesne konal. Tých, čo mali agresívne stavy to upokojovalo, už nemali až také stavy, boli ako opití od radosti.

Potom som mala možnosť ísť pracovať do cirkvi. Bola som šťastná. Ale rozmýšľala som, prečo je toľko cirkví. Tak som skúmala rozdiely. Jeden kresťan mi poslal knihu o veriacej evanjeličke, ktorá sa na vyznanie viery dala pokrstiť. Bolo to písané s takou láskou, že ma to zaujalo. Cítila som, ze aj ja chcem by slobodná. A že chcem byť aj ja blázon pre Krista a dať sa pokrstiť. Videla som aj verše v biblii, kde sa hovorilo o krste ako o ,,potopení starého života", aj v jednej prednáške som počula význam krstu. Stretla som sa aj s tým, že do cirkvi volala matka, že jej zomiera dieťa, tak nech ho rýchlo pokrstia. Prišlo mi ľúto matku, že nerozumie krstu. Tak som išla ďalej.

Až po pol roku som odišla z práce. Nevedela som sa rozhodnúť. Bolelo ma svedomie, že z toho žijem, a to nie je čisté evanjelium. Bolo mi zakázané, aby som tam učila niečo iné, ako káže vierouka, tak som sa rozhodla, že potrebujem slobodu. Odišla som aj z denominácie. Nechcela som byť pokrytec, a aby za mňa išli peniaze. Neskôr som bola pokrstená. Teraz chodím medzi kresťanov tam, kde ma prijímajú. A ďakujem Ježišovi, že hľadá stratenú ovečku, aby ju zachránil.

Prajem pokoj.

Jana

Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovými robotmi. Na jej zobrazenie musíte mať zapnutý JavaScript.