Narodila som sa v katolíckej rodine. Naša dedina Kuklov sa nachádza v silnom katolíckom prostredí na Záhorí. Susedíme s mestečkom Šaštín-Stráže, kde je známa bazilika. Moja maminka chodila do kostola, bola veľmi chorá a tak navštevovala aj pútnické miesta. Otec mal od detstva zlé oko na farárov, lebo jeden mu v detstve rozbil ucho. Dal mu facku na náboženstve, keď povedal, že misionár si musí brať zo sebou aj pušku. Otec to myslel tak, že si ju musí brať kvôli obžive. On teda na moju náboženskú výchovu veľmi nedbal. O to sa starala maminka. Dali ma pokrstiť, potom prišlo na rad prvé prijímanie. Po ňom sme chodili každý mesiac na spoveď a prijímanie. O rok-dva, po prvom prijímaní, presne neviem, som zase išla ku spovedi, lenže sa mi zdalo, že nebude dobre, keď tomu p. farárovi všetko poviem, lebo do kostola na omše sa mi veľmi chodiť nechcelo, a on by mi dohováral, tak som ho oklamala. Povedala som mu vedome menej hriechov. Človeka oklamať môžeme, ale Boha nie. Verila som od detstva že Boh je, mala som však na Neho skreslený pohľad. Od tej doby som však nemala pokoj v srdci. Teraz viem, že to bola práca Sv. Ducha. Chcela som túto vec napraviť, ale som nemala k tomu silu a odvahu. Pamätám si, že som raz bola sama doma a plakala som. Nikomu som o tom nepovedala, lebo s rodičmi som nemala úzky vzťah. Boh však moju úprimnú túžbu videl. Ako katolíčka som bola v pätnástich rokoch birmovaná. Úprimne som čakala, že keď biskup položí na mňa ruky, tak dostanem dar Sv. Ducha a zmení ma. Nijaká zmena sa však so mnou nestala. Mala som viac túžob vo svojom srdci, ktoré Boh naplnil, alebo vypočul. V kostole počas omše čítal p. farár niečo z Evanjelia. Nečítal to súvisle rad za radom, a tak som túžila mať takú knihu, lebo som bola zvedavá, čo je v nej napísané. Raz som z nej počula, že bude jedno stádo a jeden ovčinec, a ja som chcela vedieť, ktorá cirkev je pravá. Už od detstva som bola zvedavá a túžila som poznávať nové veci. Do základnej školy som od šiesteho ročníka začala chodiť do vedľajšej dediny Borský Jur. Do tej doby som počula, že len katolícka cirkev je správna. Vedela som, že sú i evanjelici, ale o ich učenie som sa nezaujímala. Ale keď som prišla do toho B. Jura, tak som sa dozvedela, že tam sú baptistky, ktoré nechodia s nami na náboženstvo. Raz, keď sme išli autobusom do školy okolo ich dvora, kde bývali, tak ma napadla myšlienka, že by som rada vedela, čo oni robia, keď sa schádzajú.

V detstve som sa obyčajne modlievala len naučené modlitby bez toho, že by som k nim pridala dôvod, za čo sa modlím. Pamätám si štyri prípady, kedy som k nim pridala konkrétnu prosbu.

1. krát to bolo, keď maminka bola tehotná s mojou najmladšou sestrou, bola na tom tak vážne, že jej hrozil potrat, a asi aj smrť. Boh to však nedovolil, lebo si ju použil, aby cez ňu do našej rodiny prišlo Evanjelium. Vtedy otec navrhol (pritom plakal), aby sme sa za maminku modlili.

2. krát to bolo, keď sme viaceré deti išli do lesa na konvalinky. Chlapci povedali, že sme zablúdili. Vtedy som začala volať k Bohu, aby nás vyviedol z lesa von. Aj sa tak stalo.

3. krát to bolo keď som mala maturovať. Nebola som dostatočne pripravená, ale vtedy mi Boh pomohol.

4. krát som sa modlila už ako dievča súce na vydaj. Vyhliadla som si jedného mladíka, podotýkam, že podnet mi k tomu dala moja babka. Pracovala v JRD ako upratovačka, ja som jej tam pomáhala. Práve vtedy horela jednému občanovi stodola, a chlapci pomáhali hasiť a brali vodu z JRD. A vtedy mi povedala: „ Ten Francek mňa začal nejak zdravit“. Ja som si už dlhšie na neho myslela, ale táto babkina poznámka ma vyprovokovala, že som sa začala modliť, aby mi ho dal Pán Boh za manžela. Modlila som sa viac ako dva roky, Boh túto moju modlitbu vypočul.

Po nejakom čase som však zistila, že si veľmi nerozumieme. Pred Bohom v kostole na sobáši som však prisahala, že budem s ním v dobrom i zlom. Toho som si bola vždy vedomá. Manžela som mala veľmi rada, on však moju lásku neopätoval tak, ako som si to ja predstavovala. Mala som vysnívaný typ manžela. Chcela som ho zmeniť tak, aby vyhovoval mojim predstavám. Medzi nami nebol nikdy blízky vzťah, a nie je tak ani dnes, viac ako po 33- rokoch manželstva. Som typ ženy, ktorý túži po nežnosti, ale manžel mi ju prejavoval veľmi zriedka. Bola som i tá, ktorá vedela všetko najlepšie, vedela si vo všetkom rady. Som ekonomický i technický typ. Celú rodinu som riadila ja . Manžel bol uzavretý, chladný, a raz mi povedal, že sa ma bojí. Bola som veľký sebec. Deti som vychovávala tiež prakticky ja. Vždy som chcela mať deti, za ktoré sa nebudem musieť hanbiť, ale k Bohu som ich veľmi neviedla. Náš chladný vzťah mi začal približne po šiestich rokoch nášho manželstva vplývať na nervy. Bola som podráždená, takže som raz manželovi hodila hrniec aj s čajom o hlavu, keď sa mu nepáčil obed.

V tom období bola moja maminka veľmi chorá. Druhý krát bola pripravená na smrť. Mala už aj pripravené šaty do rakvy. Tiež mala s otcom ťažké manželstvo. Bola chorá na štítnu žľazu, mala nadváhu a tak jej často hovorili, že musí držať diétu. Neliečila sa, otec nechcel. Mala priateľku, ktorá bola tak isto chorá. Tá jej poradila, aby išla za jedným bylinkárom do Brna, jej vraj veľmi pomohol. Musela som jej robiť doprovod, bola veľmi slabá. Išla s tým, že buď zomrie alebo ožije. Po návšteve u neho sa jej veľmi poľavilo. Neskôr sme ho navštívili ešte asi dvakrát, potom chodil on k nej domov. Po čase jej ponúkol Bibliu, vraj z Nej bude čerpať silu. O ich rozhovoroch veľa podrobného neviem. Po čase som však videla u nej veľkú zmenu. Bola veľmi radostná, prestala oplzlo nadávať. Stále spomínala Pána Ježiša, až som sa hanbila, že je tak prehnane pobožná. Keď som jej povedala o mojich problémoch v manželstve, sťažovala som sa na manžela, tak mi povedala len toľko: „Ty sa musíš zmeniť!“ No veď to som chcela už dávno, ale som nevedela, ako sa ja sama môžem zmeniť. Po určitej dobe maminka zobrala do rúk rádio. Nevedela prečo to robí, lebo už ju prestali baviť svetské radovánky, začala ladiť. Naladila nejaké kresťanské vysielanie. Veľmi sa jej páčilo a tak čakala na záver, kto to vysiela a kedy zase budú vysielať. Bolo to TWR. Tam povedali, že keď uhlík vypadne z kozuba a zostane sám, tak vyhasne. Tak i človek, ktorý uverí v Pána Ježiša, mal by sa i on začať stýkať s takými ľuďmi. Neviem prečo jej to ten zelinkár nepovedal. Ona ho potom vyzvala, aby ju s takými ľuďmi skontaktoval. Bol jedným z tých, ktorí zakladali Kresťanský zbor v Brne. Prišli k nám dvaja bratia, jeden z Hodonína a druhý z Holíča. Prvé stretnutie bolo u maminky v júli r. 1981. Bola som veľmi zvedavá čo budú hovoriť, a tak som volala i svokru, švagrinú i nejaké tety, aby išli počúvať niečo o Bohu. Nikto nemal záujem.

Ešte pred tým však, bolo to v r. 1980, keď raz prišiel ten bylinkár, som sa mu sťažovala okrem zdravotných aj na rodinné problémy. On sa ma vtedy opýtal, či verím v Pána Ježiša. Ja som mu na to odpovedala, že však verím a preto chodím aj do kostola. Neviem už presne čo mi na to odpovedal, len mi povedal, aby som si začala čítať Bibliu. Nakoľko to bolo v roku 1980, nevedela som, kde by som ju mohla zohnať, u farára nie, a v kníhkupectve tak isto, poprosila som, aby mi ju teda zohnal on. Tak sa aj stalo, od marca 1980 som začala čítať Nový zákon. Veľa vecí mi bolo známych z kostola. Začala som ju čítať, ale nie tak, ako si to Boh praje, len povrchne, nevedela som, že je to živé Božie Slovo.

Na tom zídení u maminky, a potom následne i v zhromaždení v Holíči, kam nás pozvali sa mi páčilo, ale ničomu som nerozumela. Ako keď počúvate cudziu reč. Počujete slová, ale nerozumiete. Po zhromaždení mi brat požičal viacej kníh od Kristíny Royovej. Pri ich čítaní sa mi začali otvárať oči. Dozvedela som sa z nich, že môj problém môže vyriešiť len Pán Ježiš. Žial, prijala som Ho ako Pomocníka, ale nie ako Spasiteľa. Nepočula som, že som hriešna, že potrebujem Pána Ježiša ako osobného Spasiteľa a čo to znamená veriť v Neho. Z kostola som vedela, že je On Spasiteľ sveta, ale som si to nevedela vysvetliť, čo to pre mňa znamená. Bolo to 7.11.1981 ráno cca o 8 hod. Nemohla som vstať z postele. Celé telo mi tŕplo. Vtedy ma iste Božie ruky zniesli na kolená k posteli a povedala som: „ Pane Ježišu, prosím Ťa pomôž mi, ja už bez Teba nechcem žiť.“ Nepocítila som ihneď nejakú zmenu.

Maminke vtedy v Holíči povedali, že nemusíme chodiť do zhromaždenia tak ďaleko, cca 20 km, vraj vo vedľajšej obci Borskom Jure, je tiež také isté zhromaždenie. Tak sme tam začali chodiť do tam. Boh vypočul moju túžbu. Dali nám kontakt práve na tých „baptistov“. Oni ich tak v dedine prezývali. Tak som sa po rokoch dozvedela, čo sa v tom ich zhromaždení robí.

V zhromaždení sa o náš duchovný stav veľmi nezaujímali. Nechcem preháňať, klamať, alebo sa sťažovať, ale si nepamätám na nejaké súkromné rozhovory o mojej viere v Boha , Pána Ježiša, v Božie Slovo. Bolo to zhromaždenie starých bratov a sestier, ktoré domáci skoro vždy prespali. V roku 1984 som bola biblicky pokrstená. Potrebovala som k tomu doporučenie domáceho brata. Ten mi ho dal, ale nikto mi nevysvetlil podstatu krstu. Túžila som sa zúčastňovať Pamiatky smrti Pána Ježiša, tak som sa dala pokrstiť. Vďaka Bohu, že On je nad všetkým. Neviem či to je sklerózou, alebo je od tej doby dosť ďaleko, iste som počula, že Pán Ježiš zomrel za moje hriechy, iste som Ho poprosila o ich odpustenie, ale jedno určite viem, že to bolo asi len rozumové, povrchné pokánie. Po nejakom čase som začula vo vnútri hlas: „Máš odpustené hriechy“. Pamätám si na to, že mi hneď prišla na um myšlienka, veď mám odpustené aj to oklamanie p. farára. Od tej doby mám ohľadom toho pokoj v srdci.

Asi v r. 1987 Boh dopustil v mojom živote skúšku. Tým, že som žila vo vzťahu s Pánom Ježišom, i keď nie podľa Božieho srdca, tak môžem spätne vidieť Jeho úžasnú trpezlivosť a lásku. Prišla zábava pri príležitosti oslavy MDŽ. Boli sme na ňu pozvané všetky ženy a tak tiež i určitý počet mužov, ktorí nás mali obsluhovať, a pravdaže, po ukončení oficiálnej časti bola tanečná zábava, tak sa mali starať o našu zábavu. Medzi mužmi bol aj môj manžel. Keď začala zábava, tak manžel začal vytáčať jednu ženu za druhou a pre mňa neprišiel, lebo rešpektoval moju žiadosť, že už tancovať nikdy nebudem. Veľmi som však po tom túžila, ale som sa mu nepriznala. Môj manžel ma málokedy zobral do náručia a privinul k sebe a to trvá už viac ako 33 rokov. Takže aspoň v tom tanci by ma držal v náručí. Bola som citovo vyprahnutá. Tak som si povedala, na tej oslave, idem prvým autobusom domov. Čo oko nevidí, srdce nebolí. Myslela som si, že som tým vyhrala. Doma ma však napadla myšlienka, Bože, ja by som to chcela v tom svete skúsiť znova. Boh mi ihneď vyhovel. Hneď som cítila, ako sa Svätý Duch vzdialil odo mňa. Ja som vôbec nevedela, že mám z toho urobiť pokánie. Nevedela som, čo taká myšlienka dokáže urobiť. Mňa ani vo sne nenapadlo, aké ďalekosiahle následky bude mať táto jedna veta, že to poznačí môj duchovný život na niekoľko rokov. Prestalo ma baviť chodiť do zhromaždenia, menej som sa modlila, čítala Božie slovo, deti som začala menej brať do zhromaždenia, hoci mi manžel nikdy nerobil prekážky v ničom. Teraz žnem to, čo som zasiala. Deti medzi tým vyrástli a dospeli, a ani jeden z nich nie je Božím dieťaťom. Stále som sebecky myslela iba na seba. Asi po dvoch, troch rokoch možno i skôr, však zase na mne začal pracovať Boží Duch. Vedela som, že nežijem podľa Božej vôle. Často som potom hovorila Pánovi Ježišovi: „ Pane Ježišu, Ty si za mňa toľko vytrpel, a ja stále milujem viac môjho manžela ako Teba, hoci on moju lásku ani veľmi neopätuje. Často Boh hovoril ku mne aj cez Jeho Slovo zo Zjavenia 3,16 : „ A tak preto, že si vlažný, ani studený ani horúci vypľujem ťa zo Svojich úst.“ No to som nechcela. Veľmi som túžila sa o tom s niektorým bratom alebo sestrou porozprávať. Nikto sa zvlášť podrobne na môj duchovný život nepýtal, a ja som bola zase nesmelá, ale Boh má na všetko svoj čas.

Približne od r. 1993 som sa začala viacej stýkať s jednou veriacou rodinou z Devínskej Novej Vsi. Koncom júla 1994 som ich poprosila, či by som ich mohla navštíviť, že mám viacej problémov v práci i v manželstve. Po vyrozprávaní toho všetkého čo som prežívala, ma nakoniec brat vyzval, aby som sa pomodlila. Vtedy, iste ma viedol Duch Svätý, som povedala i jednu zvlášť dôležitú vetu. Povedala som: „Pane Ježišu, prosím Ťa odpusti mi, že Teba menej milujem ako manžela, hoci si Ty pre mňa toľko vytrpel.“ To bolo v piatok. Domov od nich som išla až v nedeľu. Keď som sa od nich vracala domov, tak po ceste som povedala Pánovi Ježišovi: „Pane Ježišu, ja sa Ti odovzdávam, ale nie celá, lebo sa bojím utrpenia pre Teba. Aká hrozná trúfalosť. Od tej doby však z Jeho milosti, prežívam vyslobodenie od svetských radovánok, televízora, rádia, neduchovnej literatúry atď. Od tejto návštevy v Dev.N.Vsi som sa začala modliť za bratov a sestry, aby aj nim dal Boh milosť k pokániu ako aj mne. Po nejakom čase som počula zase hlas, ktorý mi povedal: “A s tebou je všetko v poriadku?“

V novembri r. 2000 som bola zase na zhromaždení v Dev.N.Vsi. Tam som počula, že jeden brat má problém navštevovať zhromaždenie. Ja som však mala iný problém, a tak som všetkých poprosila, aby sa za mňa modlili. Pýtala som sa sama seba, kde je problém, že môj manžel ešte neuveril v Pána Ježiša. Nie som tomu na vine ja? Na konci zhromaždenia sme spievali pieseň, ktorej refrén znie:
“ Preskúmaj ma, prepaľuj sám, aby si mal vždy vo mne chrám. Môj zajmi um, vôľu aj cit, k Tvojej vždy chvále smel som žiť.“

Túto pieseň som spievala vážne, ako modlitbu. Po cca dvoch mesiacoch Boh na túto moju modlitbu odpovedal. Začal mi ukazovať. To čo robím, je stále v mojej sile, na prvom mieste v mojom srdci nie je Pán Ježiš, ani manžel, ale moje samoľúbe pyšné „ja“. To prepaľovanie, veľmi intenzívne trvalo viac ako rok. Znova som činila pokánie. Prosila som o odpustenie Pána Ježiša. Vedela som však, že o odpustenie musím poprosiť aj manžela, lebo som mu veľmi ubližovala tým, že som ho nerešpektovala ako hlavu rodiny. Nebolo to jednoduché. Často bol pod vplyvom alkoholu, a vtedy mi hrubo nadával, ale väčšinou som ho k tomu vyprovokovala. Teraz však ma nenávidel, aj keď bol triezvy. Prosila som ho, aby mi odpustil, že sa chcem zmeniť, že to nebude hneď. Prosila som, aby mi dal za týždeň odpoveď, lebo som znova chcela zúčastňovať Pamiatky smrti Pána Ježiša. A zase som myslela, že je všetko v poriadku. Nebolo. V lete r. 2005 mi zase Duch Sv. poukázal, že som „ sa ja chcela zmeniť“. Znova som prosila Pána Ježiša aby mi odpustil, že som zase na nebo zabudla. Vtedy som mu naše manželstvo odovzdala do Jeho rúk. Môj manžel sa začal meniť, dá sa s ním lepšie komunikovať. Náš vzťah je ale veľmi biedny. Manžel je uzavretej povahy, som si istá, že som sa pod to podpísala hlavne ja. Na zač. roka 2006 som si vytiahla veršík v zhromaždení ( niektorí bratia to nemajú radi, i ja som začala mať obavy, či to je vôľa Pánova). Bol to veršík z Príslovia 4. kap. verš 14,15 : „nevcházej na cestu svévolníkú ..., vyhni se jí, nechoď po ní.“
Túžila som si vytiahnuť iný, „ lepší“. Dala som si ho do denného čítania, a občas som si ho prečítala . Po niekoľkých mesiacoch, ako keby mi padli z očí šupiny, veď ja na tú cestu nevchádzam, ale ja na nej som. Znova som prosila Nebeského Otca i Pána Ježiša o odpustenie. Túžim chodiť po Jeho cestách vo svetle Božieho Slova a pod vedením Sv. Ducha. A On ma vyučuje.

Nakoľko v dedine nie je nikto znovuzrodený, lepšie povedané o ňom neviem, tak som túžila, byť viacej dní v spoločenstve znovuzrodených ľudí. Boh moju túžbu vypočul. Dokonca aj manžel tam so mnou strávil celý týždeň, boli sme s viac ako 5O-timi bratmi a sestrami blízko Tatier. Každý večer bolo zhromaždenie. Myslím, že to bolo hneď prvý deň, keď brat povedal na začiatku služby: „ Jedni chodia do kostola a druhí do zhromaždenia.“

Vedela som, že to je reč aj pre mňa. Dlhé roky chodím takto do zhromaždenia aj ja.. Bolo mi zjavené, že to, ako duchovne žijem, má za následok môj vzťah k Božiemu Slovu. Málo som si privlastňovala Božie pravdy, napomínania, zasľúbenia. Žila som v sebaklame. Vždy som si myslela, že všetko dobre robím. Som veľmi vďačná Bohu za jeho trpezlivosť so mnou. Minulý rok som dostala od jednej, mne veľmi blízkej, sestry útlu brožúrku „ Očakávanie na Boha.“ Je to 31 úvah. Boh sa vždy o nás postará v ten Jeho čas. Teraz už viem, že On je zvrchovaný vládca, a ja nemám nijaké právo si myslieť, že On bude odpovedať na moje modlitby kedy ja budem chcieť a potrebovať. Z tohto omylu ma vyviedol. Vďaka Mu za to. Nakoľko všetci, ktorí chodili do zhromaždenia zomreli až na jednu sestru, ktorá sa odsťahovala do Bratislavy, zostala som sama. Zhromaždenie mávame len druhú a štvrtú nedeľu v Borskom Jure. Prvú nedeľu chodím do Bratislavy, tretiu nedeľu chodím do Hodonína. Inak všetky dni mi robí spoločnosť Rádio 7 a teraz vďaka Bohu aj internet. Nemám možnosť sa zúčastňovať biblických zhromaždení, čo mi veľmi chýba. Veľmi túžim po zbore v našej dedine. Zatiaľ je to však predmetom modlitieb. Veľmi ma však mrzí jedna skutočnosť, že som sa nikdy nevidela veľmi hriešnou. Bojím sa, že moje pokánie bolo len niečo povrchné. Neviem, či som to ja nedovolila Duchu Svätému, alebo je na príčine iná okolnosť. V Božom Slove je napísané v Luk. 7,47 - komu sa málo odpúšťa, málo miluje. A ja naozaj málo milujem Boha Otca, Pána Ježiša, Božie Slovo. Ja však túžim vidieť, že mi bolo veľa odpustené. Túžim milovať Boha, Pána Ježiša, Ducha Svätého a Božie Slovo podľa Jeho srdca, a to z celého srdca, z celej duše, mysli i vôle a blížnych ako samu seba, zase podľa Jeho srdca.

Možno tým, že som nežila zvlášť nemravným životom, ale Boh nerozdeľuje naše hriechy na malé a veľké, som nevidela, aké odporné sú moje hriechy pred Svätým Bohom. Prosím Ho aby mi ukázal, ako veľmi sa mu hnusí hriech, túžim vidieť hriech tak, ako sa naň pozerá Boh. Chválim Ho a vopred ďakujem, že všetko je v Jeho svätej vôli. V mnohých žalmoch je „ Očakávaj na Hospodina...“ . Tak čakám.