Narodila som sa v Tatrách ako jediné dievča po 4 súrodencoch – bratoch – rodičom, ktorí pochádzali od Michaloviec a Trebišova. Na svet som prišla s bratom dvojčaťom, a dali mi meno Marta. Na tomto krásnom mieste som bývala do svojich 6-tich rokov. Stála tu nocľaháreň Starý Tuček, kde sme bývali a moji rodičia tu robili chatárov. Otec v lete pracoval aj ako vedúci plavárne, kde sa požičiavali loďky a člnkovalo sa po jazere. V zime robil na starom vleku vedúcom na Solisko. Tu som mala aj prvý krát zomrieť, keď som mala asi 1 rok. Až keď som bola dospelá sa mi jeden brat priznal, že sa mu kočiar vyšmykol z rúk a zletel so mnou do jazera. V kočiari som bola iba ja sama. Druhý krát som sa mala dolámať, keď som mala asi 4 roky. Sánkovali sme sa na našich železných sánkach. Sedeli sme tam štyria, ja úplne vpredu. Cesty sa vtedy neposypovali ako teraz, z plnej rýchlosti sme zabrzdili a zastavili rovno na moste nad zamrznutým potokom. Ja som sedela vpredu a len na vlásku sme viseli nad ľadovou hladinou. Keby sme sa prevážili, šmýkali by sme sa do doliny po ľade, pomedzi kamene, ktovie ako by to dopadlo.

Škôlku a prvý stupeň základnej školy som navštevovala na Štrbskom Plese. Spomínam si na to obdobie s láskou, aj keď už vtedy som bola odmietaná zo strany súrodencov aj otca. Otec sa so mnou nikdy nerozprával, nikdy som nepoznala otcovskú lásku. Bola som dievča, podľa neho ženy majú stáť pri šporáku a nemajú žiadne práva. Rozprával sa iba s najstarším bratom, z ktorého sa stal aj doktor, všetko investoval do neho. Sama som sa túlala po okolí Štrbského Plesa, jazero poznám ako svoju dlaň. Zo školy som nechodila domov po ceste, ale skákala som po skalách, držala sa kosodreviny.

Asi v roku 1963 sme sa presťahovali do bytovky 1 km od jazera, do Nového Tučku. Začala som chodiť na druhý stupeň ZŠ a tam sa ma začal dotýkať Boh... Doma som si niekedy večer sadla k rádiu a počúvala som biblické vyučovanie. Naladila som si českú stanicu, tá relácia sa myslím volala Kolotoč. Dodnes si pamätám príbeh o Balámovi, Balákovi a o Mojžišovi, ako mu podopierali ruky Aron a Húr. Vtedy sa ma diabol pokúsil zabiť po tretí krát. Raz sme museli na ceste zo školy v Starom Smokovci prestúpiť z autobusu na električku na Štrbské Pleso. Na stanici stál dlhý nákladný vlak. Bol rozpojený, aby sa ľudia dostali pomedzi neho do električky. Kamarátka predo mnou ešte prešla cez medzeru, keď som šla ja, tak sa vlak pohol, keď som bola práve v medzere medzi vagónmi. Vagóny práve spájali, mňa vagóny stisli medzi seba. Zdvihli ma zo zeme až som opreli sa na chrbte a na hrudníku. Len som chrčala. Z diaľky som počula len kričať nejakú ženu, že tam je dieťa. Vagóny sa rozpojili a ja som spadla na zem, schmatla tašku a ušla do električky. Vôbec nič sa mi vtedy nestalo.

Štvrtý krát mi život zachránili anjeli. U nás v bytovke bolo rozbité sklo na výťahových dverách. Keď som si privolala výťah, nejaký hlas mi povedal, aby som sa pozrela čo je v šachte a ja som samozrejme poslúchla. Keď som tam vopchala hlavu a pozrela sa dole a potom hore, tesne nad mojou hlavou bola výťahová kabína, ktorú som privolala. Ja pevne verím, že to boli anjeli, ktorí mi vytiahli hlavu za vlasy. Ja by som to tak rýchle nedokázala.

V čase mojej puberty sa narodila sestra Eva. Od 11-tich rokov som sa o ňu musela starať, vtedy som už začala fyzicky pracovať. Z OD Prior som odišla pracovať do Hotelu FIS . Tam som padla do smilstva, cudzoložstva, alkoholu a diabol si zo mňa urobil svoju otrokyňu. Začala som chodiť na jeho "konferencie", na ktorých kázal on sám a aj jeho profesori. Jezábel s pomocníkmi, Duch smrti, duch beznádeje, depresie, cudzoložstva, duch klamstva, strachu a duch rakoviny. Dostala som od nich aj duševné dary: túžbu zomrieť, rakovinu, chorobu srdca, depresiu, strach, beznádej, túžbu po nezákonnom sexe a túžbu zbaviť sa môjho nenarodeného dieťaťa. Žila som ako v bludnom kruhu, z ktorého som nemohla nijako von. Ale stále som v najskrytejšom kútiku svojho srdca volala: Bože, ja tak nechcem žiť!

Od roku 1987 som sedem rokov pracovala na Ukrajine a Rusku na stavbe a umývala som tam záchody. Raz v lete som sa na Ukrajine v Dolinskej opaľovala pri rybníku, v tom čase tam zakázaná cirkev krstila svojich veriacich. Bolo to pred revolúciou. Určite aj tam ma zasiahol duch svätý, pretože som začala hľadať Boha. Neskôr som pracovala pri rieke Volge, ktorá bola v tých miestach široká asi 7km. Po skončení mojej pracovnej misie som sa vrátila domov s mojím bývalým partnerom. Vtedy sa ma pokúsil diabol zabiť po piaty krát. Bol to prvý Silvester bez rodičov. Obaja už zomreli, behom desiatich mesiacov. Zapálila som si sviečky na ruskom svietniku z umelej hmoty s tým, že počkám na polnoc a pôjdem spať. Zaspala som a zobudila som sa na kašel. V byte bol hustý modrý dym, ktorý by sa dal krájať. Nábytok už horel. Keď som sa pozrela na digitálny budík, bolo tam veľmi zvláštne číslo, 23:23. Teraz už viem, že Boh je aj Bohom matematiky, a že 2+3 : 2+3 = 5:5. Číslo 5 je číslo Ježiša. Keď s odstupom času sledujem v televízií nejaké požiare a vidím koľko ľudí zomrie len pre to, že sa nadýchali splodín z požiaru, odpadli a uhoreli, vidím akú som mala vtedy milosť, že som požiar prežila.

Zrekonštruovala som si byt, a počala som v hriechu svoju jedinú dcéru, moju ovečku – Terezku. Partnera zlákal starý spôsob jeho života - kamaráti, alkohol a nezáujem pracovať. Pomáhala som mu, chodila s ním na Antabus a do protialkoholickej poradne. Raz som v čakárni na stolíku našla zabudnutú, strojom písanú knižôčku od Dr. Uhriho, MODLITBA SPRAVODLIVÉHO. Vzala som ju domov s tým, že sa mi možno niekedy zíde. Skončila odožená v šuplíku.

Keď sa narodila Terezka, po troch týždňoch ma môj partner opustil, vrátil sa k matke s tým, že radšej bude platiť ako chovať. V duchu som si aj vydýchla a ostala som sama s dcérou. Súrodenci sa mi vyhýbali, prestali ma aj navštevovať. Už som im totiž nedonášala darčeky zo zahraničia, bola som pre nich slobodná matka a to im kazilo image. Ignorovali ma aj keď som si zlomila nohu. Terezka mala vtedy 3 roky. Pomáhala mi len jedna priateľka z Popradu, ktorá potom u mňa aj prijala pána Ježiša za svojho spasiteľa. Súrodenci si žili svoje životy, so svojimi titulmi.

Po narodení dcéry, mi začala hovoriť do môjho života jedna silne veriaca katolíčka: "A modlíš sa za svojich rodičov v očistci? A modlíš sa za dcéru, a modlíš sa za to a to, a pokrstila si už svoju dcéru?" A...a...a... Dala som pokrstiť Terezku v katolíckom kostole a začala som sa modliť ruženec. Vytiahla som zo šuplíka aj "modlitby spravodlivého"> a modlila som sa aj tie. Ráno a večer, kým som sa to všetko premodlila, trvalo to aj 1 hod. Terezka stále ležala pri mne a počúvala. Určite sa modlila v duchu aj so mnou. Keď mala 5 rokov, ešte vôbec nevedela písať, lebo som ju to nikdy neučila, napísala mi dozadu na modlitebnú knižku: "VER BOHA". Sedem rokov som sa modlila modlitby: Oslavu Pána, modlitbu večného života, prijatie Ducha svätého, chodenie v slove, vedenie Duchom svätým. Sedem rokov som si obliekala Božiu výzbroj a vyznávala lásku podľa 1 Kor. 13. Sedem rokov som sa takto modlila a pri tom vôbec nevedela, čo robím.

Raz som cez satelit chytila na mojej telke kresťanský kanál GOD. Stalo sa to len jeden jediný raz. Neskôr som sa dozvedela, že ten ktorý tam práve slúžil bol K. Hagin. Modlil sa za ľudí, oni padali a boli uzdravovaní a oslobodzovaní. Nalepená na obrazovke som vravela Bohu: Ja to chcem zažiť!> V tom roku som sa presťahovala do B.Bystrice, tam som prišla o 600 000,-Sk, diagnostikovali mi rakovinu maternice a v depresiách som si chcela zobrať život. Diabol mi neúnavne vravel, skonči so životom, skoč z okna. Ochorela som na nejakú zvláštnu chorobu srdca, ktorú mi nedokázali ani poriadne diagnostikovať. Moje srdce akoby niekto stále žmýkal a chcel ho roztrhať.

Vtedy som prišla o všetky moje financie a musela som predať svoj luxusný byt v B.Bystrici a presťahovať sa do Popradu. Žila som ako v sklenenej klietke, z ktorej sa nedalo von. Ale modlitby, ktoré som sa nevedome modlila ma niesli. Raz som si kúpila v predajni kresťanskej literatúry knihu: "Oslobodzovane sa od zlých duchov a démonov, praktická príručka. V nej bol opísaný príbeh ženy, ktorá žila tiež z posledných síl, a prišla o všetko. Pomodlila som sa jej modlitbu, keď predtým prehovoril Boh do môjho života, ako cez reproduktor: "MARTA, SMRŤOU SA ŽIVOT NEKONČÍ!" Túto modlitbu si budem pamätať do konca života: "Drahý Ježiš, viem, že spôsob môjho života sa nepáčil ľuďom okolo mňa, nepáčil sa ani tebe ani mne. Ale robila som všetko pre to, aby som prežila. Ale teraz som pripravená, aby si všetko prevzal do svojich rúk." Vôbec som nevedela, čo som tým urobila, že som konečne dala svoj život do rúk môjho jediného Boha. A potom prišiel POKOJ! Konečne sa mi podarilo predať svoj byt v B.B, zaplatiť nezaplatenú daň , vyrovnať dlhy a presťahovať sa späť pod Tatry do Popradu. Ešte kým som bývala v B.B., a bola som zúfalá, tak mi jedna zdravotná sestra radila, aby som šla ku kresťanom do Robotníckeho domu, že oni si tam pomáhajú. Ale keď som to tam dvakrát hľadala, tak mi diabol zakryl tabuľu s názvom: "Kresťanské spoločenstvo MILOSŤ." Nikdy som ju tam nevidela. Keď som tam prišla prvý krát, tak som cez okno videla na stene obraz z robotnického boja. Tak som si pomyslela, že to sú asi ľuptákovci a šla som preč. Druhý krát som vošla až dnu a zasa som videla to isté, tak som sa obrátila a šla domov. Prestala som ich hľadať.

Keď som sa vrátila do Popradu, Pán mi dal kresťanov, bibliu a nechala som sa aj hneď pokrstiť. V zbore kresťanského spoločenstva som sa potom stretla s človekom, ktorého knihu, Modlitba spravodlivého, som pred siedmimi rokmi našla. Vtedy mi ako v okamihu spadol spred očí závoj, a ja som všetko začala chápať. Bola som uzdravená z rakoviny. Na maternici som mala asi 4,5 cm nádor, ktorý rástol za týždeň 1 mm. Modlili sa za mňa misionári z Anglicka. Povedali mi, že rakovina je u mňa trestom za interrupciu, ktorú som podstúpila, keď môj priateľ emigroval do Austrálie a ani on, ani ja, som vtedy nevedela, že som tehotná. Začala som navštevovať kresťanské spoločenstvo v Poprade. Hneď som sa prihlásila do biblickej školy v B. Bystrici. S úžasom som zistila, že je to presne tam, kde som nikdy nemohla trafiť. Diakon pri vchode mi povedal, že tá veľká biela tabuľa, ktorú som nikdy nevidela, je tam asi 5 rokov.

Vtedy ma diabol chcel zabiť posledný krát, ale to som už bola pokrstená a spasená. Piekla som si chlieb na cestu a chcela som si zohriať v mikrovlnke studenú kávu. Vložila som pohár do mikrovlnky, zapla ju na maximum, t.j. 950 w. Ako som sa potom dotkla rukou zapnutej mikrovlnky, tak prúd z mikrovlnky vošiel do mňa a ja som skríkla, lebo to bola silná rana. Hneď som ju vypla. Terezka pribehla na krik do kuchyne a ja som nevedela, čo sa so mnou robí. Bol to veľmi zvláštny pocit. Všetko sa stalo behom pár sekúnd. Otvorila som mikrovlnku a vzala do ruky kávu, že sa napijem, lebo mi vyschlo v ústach. Káva sa ani nestihla zohriať. Keď som vzala pohár do ruky, káva sa z pohára vyparila – doslova vyvrela z mojej ruky. Chcela som sa napiť vody, ale aj tá mi vyvrela v mojej ruke. Keď som v izbe chytila do ruky nočnú lampu, ktorá vôbec nebola v zástrčke, tak žiarovka sa rozbila na márne kúsky. Pochopila som, že som dostala od Boha ďalšiu Milosť, bola som už konečne pod Božou ochranou.

Na biblickej škole v B.Bystrici som zažila úžasné chvíle. Bola som tam oslobodená z čarodejníctva, vyliečená z rakoviny, naplnená šťastím, láskou a radosťou. Hneď keď som si tam sadla, vedela som, že som sa vrátila domov. Všetky vyučovania som videla ako cez zlatý dážď, počula som spievať a radovať sa anjelov. Niekedy to zažívam aj teraz. Pán ma odvtedy vedie a nepustil ma už nikdy zo svojej ruky. Raz, keď som bojovala modlitbami za moju chorú dcéru a vyhrali sme boj s chorobou, ukázal mi môj Pán na oblohe kúsok dúhy. Bolo pekné počasie a vôbec nepršalo a povedal mi: "Mám s tebou večnú zmluvu, nikdy ťa neopustím a nezanechám!"

Previedol ma rozličnými zbormi a vyučoval ma, ako nemajú zbory vyzerať. Učil ma byť závislou na ňom a nie na ľuďoch. Prešla som s ním obdobie, keď mňa a moju dcéru živilo asi 1000,-Sk mesačne. Po presťahovaní do Popradu som bola bez podpory, soc. dávok a bez práce. Súrodenci mi vôbec nepomohli ani so sťahovaním, ani ich vôbec nezaujímalo či žijem. Šesť rokov som sama trávila čas s bibliou a modlitbami, pôstom aj hladovkami, aby aspoň moja dcéra sa mohla najesť.

Ešte na biblickej škole som pochopila, ako sa diabol snažil priviesť ma do chudoby. Na vyučovaní o prosperite a dávaní desiatkov sa mi otvorili oči. Zasiala som zbytok z môjho 1,5 mil. majetku do kresťanov v Humennom. Bolo to mojich posledných asi 90 000,-Sk. Spravila som s Bohom zmluvu, aby sa o mňa staral a aby som mala vždy uspokojené potreby. Bála som sa, že aj ten zbytok mi ten zlý zoberie, čakala som, ako sa začne Pán o mňa starať. Prešla som obdobím, keď som nemohla platiť nájomné, platila som len za prúd, vodu a teplo, aby ma nevypli. Dlh len na nájomnom sa vyšplhal na 13 500,-Sk. Bolo to v dobe, keď Bytové družstvo v Poprade sa snažila vytunelovať nejaká skupina ľudí. Môj byt mohli predať aj s dlhom, a ja by som o ničom nemusela ani vedieť. Modlila som sa podľa Filip. 4:19 a potom presne o sedem mesiacov mi pán poslal 26 500,-Sk. Vôbec som nevedela a ani doteraz neviem, od koho to bolo. Keď som vyrovnávala dlh na bytovom družstve, s hrôzou som zistila, že peniaze, ktoré som platila pred tým za nájom, šli na úplne cudzí účet. Veľa krát mi Pán takto pomohol, a potom som dostala Slovo. Izajáš 48:10: preberiem ťa v peci súženia. Veľa krát som dávala do zbierky z posledného, aj posledné haliere.

Veľa krát som hľadala v Biblii, ako sa postaral o vdovu z Marka 12:41-44. Hádala som sa s ním, že v celej biblii nie je napísané, ako ju požehnal, že ja tie peniaze čo som zasiala potrebujem tu na zemi, a nie v nebi. Až po rokoch som videla, ako som vždy a vo všetkom mala dostatok všetkého – 2 Kor. 9 : 6. Padla som na tvár pred ním, vyznala to ako hriech a vzburu a neveru,  urobila som z toho pokánie. Videla som aj jeho nesmiernu lásku ku všetkým kresťanom. Raz ma pozvala na nedeľný obed jedna bohatá kresťanka. Prišli sme k nej domov a na stole v kuchyni ostalo asi 5 tanierov so zbytkami po obede jej detí. Zhrnula zbytky na neumytý tanier a dala ho predo mňa, aby som jedla. So zlomeným srdcom som volala na Ježiša: "Ježiš, veď to dala tebe!" Ježiš s láskou povedal: "Aj to sú kresťania a ja ich milujem!"

Z posledného zboru som odišla hneď potom, keď pastor vyhlásil zbierku na nové auto pre svojho zaťa. Šesť rokov som sa modlila, aby ma Pán priviedol do zboru, kde pastor bude stáť nekompromisne v Božom slove, kde nebude mať svojich vyvolených a uprednostňovať svojich príbuzných. Kde ma budú milovať a aj ja ich. Bola som ochotná sa aj presťahovať tam, kam mi Pán ukáže.

Doma si pestujem kvet – figovník Benjamín. Tak som si žila zopár spokojných rokov s mojím Bohom pod tým figovníkom. Asi pred rokom som si v Logose prečítala článok o rómskom zbore u nás v Poprade. Pýtala som sa sama seba: "Čo môže byť dobré na rómskej cirkvi? Čo môže byť dobré na nejakom rómskom pastorovi? Čo môže byť dobré z Ostravy? Veď tam je dobré len uhlie!" A tak som si nahodila môj životný štýl, pôst a modlitbu a vzniesla som sa, tak ako ma naučil môj Pán, na krídlach ako orol a prišla som sa pozrieť do rómskeho zboru. Pri vchode ma privítal mladý orol - Dávid, ktorého som poznala ešte z čias, keď sme pred deviatimi rokmi chodili spolu na skupinku. Dnu som uvidela celú kopu orlov, starých, mladých, aj orlice. Boli tam múdre orly, aj učiaci sa. Sú tam aj divokí žrebci, ktorí len hrabú nohami, pripravení vybehnúť za Ježišom do boja. A potom prišiel najmúdrejší orol. Keď zaspieval chvály, duchovným zrakom som videla, ako sa nebo otvorilo, všetko v nebi stíchlo a Pán povedal: "Toto sú moji milovaní z Popradu. V tejto cirkvi horí pravý boží oheň, tečú tu rieky živej vody." Zakladajú sa tu stále nové zbory. Pastor zaletel aj do Anglicka, kde je asi 500-členný zbor, zaletel aj za oceán, kde kázal americkým pastorom. Rada by som s ním tiež vzlietla a pozrela sa na nové miesta, ktoré pripravil pre neho náš Pán. Chcela by som zaletieť aj do Austrálie. Žije tam niekde v kríkoch s dlhými tŕňami vtáčik, ako som niekde čítala. Len raz za život vyletí do veľkej výšky, potom zletí tak na tŕňe, aby si prebodol srdce. Vtedy zaspieva najkrajšiu pieseň svojho života, najkrajšiu chválu svojmu Bohu a zomrie. Verím že ten vtáčik sa volá Sulamit.

"Drahý nebeský Otče, ďakujem Ti, že si poslal Svojho Syna, aby nám Svojimi krvavými šľapajami vyznačil cestu k Tvojmu srdcu a trónu milosti. Ďakujem Ti, že cesta k Tvojmu srdcu vedie cez kríž a pokánie. Ďakujem Ti, že si ma vytiahol zo smetného koša. Ďakujem Ti, že si sa rozhodol ma nenechať, aby som Ti pomohla zmeniť svet. Ja nie som odvážna cirkevná myš. Ja chcem, aby sa víťazstvo, ktoré vydobyl Pán Ježiš svojou smrťou na kríži, skutočne aj prejavilo v mojom živote. Prosím Ťa, daj mi Enochove srdce, daj mi Pinchasocho ducha. Daj mi srdce dieťaťa, aby som bol čistá a mala myseľ ako dieťa. Pane, keď ma budeš žiadať, aby som išla na západ od Jordánu, pomôž mi, aby som šla. Pomôž mi ísť tam, kde ma chceš mať. Osloboď ma od seba samej. Zbav ma môjho malého života, mojich malých vecí. Daj mi tie veci, po ktorých je môj duch hladný a po ktorých túži. Túžim, aby som bola počítaná medzi tých, ktorí budú tvoriť Tvoju prorockú armádu posledných dní. Ja prisahám svojmu srdcu, že chcem pokračovať ďalej, že som Tvoja a nepatrím sama sebe. Som tu , aby som počula tĺkot Tvojho srdca. Chcem sa zjednotiť s Tebou! Amen

Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovými robotmi. Na jej zobrazenie musíte mať zapnutý JavaScript.