Nie je to jednoduché, sedieť v čakárni, kde si jednoznačne ďaleko najmladší a čakať na svoj čas. Hoci máš časenku, vždy majú prednosť postele na kolieskach s miestnymi štamgastami. Potom vojdeš do tej miestnosti, položia ťa a nad tebou sa pohne typický masívny sovietsky agregát. Je ho ťažké opísať, pretože je v pološere a vlastne ten ani nie je hlavný. Hlavný je ten štvorček svetla, ktorý vyzerá ako okenica na drevenici, a celý kolos sa plavne pohybuje tak aby stred okenice sa zastavil nad to miesto, kde TO je. Potom ten alebo tá v bielom plášti, niekam utečie, vždy je to niekto iný. Cítiš že je to niekam za masívnu opancierovanú stenu a ty zostaneš s tou mašinou sám.... Na prvý krát, je to možno zaujímavé, čakáš ako zareaguje telo,..... no ak je to tri krát do týždňa, a nie prvý týždeň a nič nové sa nedeje, vlastne na povrchu sa nedeje nič, začínaš uvažovať prečo práve JA.... Keď už nepomáhajú ani injekcie, začínaš si zvykať aj na tú neutíchajúcu bolesť. Aj okolie si zvyká: veď počkajú na teba, pretože nestíhaš z vážneho dôvodu. Stačí povedať, bolí to a všetci spomalia...

Je to ako s „mojou alergiou“. Celé detstvo prežité v detskej poradni, kde ťa okrem injekcií pripravujú na to, že budeš vlastne invalid, pretože bez Tavegilu, Dithiadenu a v extrémnych prípadoch bez injekcie nebudeš môcť žiť. To že s liekmi, si aj tak mimo, pretože tieto lieky ťa vypnú pre okolie, to ti nepovedia. Zvykaj si. A Ty si zvykneš...

Ako som si bral pas, kľúče, peňaženku, nesmeli chýbať tabletky... Už som vedel čomu sa vyhýbať, kam nemôžem.... Uveril som, že to tak musí byť... A alergie utešene pribúdali. K prachu, peľu, uhorkám rokmi pribudli jablká, hrušky, paradajky, paprika, ... Hľadal som čo vôbec môžem jesť surové. A vyšla mi jedna kombinácia: Jablká som mohol jesť len keď som ich zajedal chlebom natretým masťou a cibuľou. Je to ako s „mojím žalúdkom“. Prežité detstvo v rodine, kde chýbala láska, ale bol prebytok nočných bojov, kde boli úteky do lesa s plecniakmi plnými lacného vína... Kde bolo prednejším niečo vypiť ako zjesť... Veď to ma aj bráško.... Zvykni si. Naučil som sa žiť aj s vredom na dvanástorníku... K liekom na alergiu pribudli rôzne gele, ktoré nie veľmi chutili, ale aspoň trochu zmenšili bolesti.... A niečo som mohol aj zjesť.

A potom prišla Univerzita.... Kto prežil suchý zákon v Rusku (tzv. prohibícia - zákaz pitia alkoholu – čoho dôsledkom bolo že sa pitie stalo prioritou č.1), mal vlastne šťastie, že to prežil... V druhom ročníku som sa dostal do nemocnice. Do Ruskej nemocnice... Je ťažké vysvetľovať, čo znamená výraz „nemocnica v Rusku počas perestrojky“, no ak poviem, že napriek tomu že mi vypovedala pečeň, žlčník sa stočil (tak mi to bolo vysvetlené), dvanástorník bol invalidný už do toho, problém s hrubým črevom a konečníkom.... tak som odtiaľ napriek tomu ušiel...A zvykol som si...

Stal som sa špecialistom už aj na tabletky, ktoré obnovujú pečeň. Špecialistom na zdravú výživu, na rôzne diéty, liečiteľské metódy budhistov, Kalmikov, sibírskych otužilcov, na diéty a kastróly so špeciálnym dnom, atd. Pomáhalo „všetko“, ale vždy iba na krátko a človek si musel veľa vecí odoprieť. A potom prišla krv v stolici. To som sa zľakol. Ale aj na krv v stolici som si zvykol... po nejakom čase. Aj na trvalé bolesti v pravom boku. Občas som aj odpadol, ale pri ruke bola injekcia. Problém s pečeňou mala na „šťastie“ aj svokra, takže som mal prípade problémov „profesionálnu“ konzultáciu. Zvykol som si na bolesť. Veď doktor mi dá čo je voľne dostať v lekárni, tak načo za ním chodiť. Veď všetci sú chorý, a ako je dobre si posťažovať... poľutujú ťa... počkajú... A keď odpadneš... tak aj ponesú...

A tak si ležíš pod osvetleným štvorčekom, v prítmí miestnosti bez okien, kde vrčí iba Ten gigant nad tebou, ktorý bojuje proti niečomu, čo ty nevidíš. Zbytočne si môžeš nahovárať, že neveríš v mikróby, pretože si ich nevidel... Hoci je to iba zopár sekúnd, pod tým štvorčekom - okenicou, po dvoch týždňoch sa ti to zdá.....dlho. Máš čas si uvedomiť, že máš iba niečo cez tridsať.... Hoci ťa doktor ubezpečuje, že na to sa neumiera, no pomôcť ti môže iba injekciou a sľubom, že na jeseň sa ožiarovacia kúra zopakuje...a možno to pomôže. Už som si na to tak zvykol, že správa o tom, že v najbližšej rodine máme cystickú fibrózu (biele plášte tvrdia, že je to nebezpečne smrteľná nevyliečiteľná genetická nemoc) ma ani nevyviedla z miery... Čo sa mne už môže stať horšieho... Veď choroby neboli to najhoršie čo ma postretlo v tomto úseku života. Na tie sa dá zvyknúť.... Tie si človek zoberie za svoje a keď príde s problémom na pohotovosť, sám inštruuje lekára ako má vás liečiť.

A potom som ich stretol. Vlastne väčšina z nich bola niekedy v podobnej situácii ako ja. Exalkoholici, exnarkomani, exprofesionálne chorý... exneprispôsobivý spoločnosti, exodvrhnutí touto spoločnosťou, ..... Moje problémy, na ktoré som si už zvykol sa mi zdali smiešne, oproti tomu všetkému čo som počul od týchto ľudí... čo mali a čo už nemajú.

Prvé stretnutie? Bolo to v hľadisku amfiteátra. Na pódiu sa čítalo Božie slovo, hrala nepochopiteľná hudba – modlitby pod rockové melódie. Hoci ma čítané slovo oslovilo – slová z Biblie mi hovorili z duše, a cítil som, že to je to čo som roky pri mojích potulkách svetom hľadal, nemal som chuť tam sedieť. Okolie bolo samé seno a ja som nemal so sebou lieky... Aj sa stalo, čo som čakal. Opuchol som a vreckovky nestíhali odsávať to čo sa začalo liať z môjho nosa. Aj som manželke povedal –„Musím odísť... Nevidím...“

Neodišiel som. Jeden z nich sa ma spýtal: „Chceš byť zdravý?“...Položil mi ruku na plece a začal sa modliť...(Ján 14/12). Modlil sa v nejakej mne neznámej reči (Skutky apoštolov 2/4, 19/6,...), miešal to s prosbami k Bohu a s vyhrážkami k niekomu, aby ma nechal. Mal som chuť sa mu vysmiať, pripadalo mi to detinské, chcel som vstať a nájsť si nejaké miesto, kde by to bolo sterilné.... Nevstal som... pretože, som začal vidieť. Opuch očí ustúpil, prúd slizu z nosa prestal... Je napísané :

Tí ľudia, ktorých som spoznal, boli ľudia, ktorý boli živým svedectvom týchto zázrakov, boli to ľudia, ktorý sa oddali Ježišovi a Ježiš im dal slobodu od rôznych zvykov, na rôznu bolesť. Až neskôr som si našiel to miesto v Biblii. (Jan 5/6) Ježiš sa spýtal človeka ktorý bol 38 rokov chorý: „Chceš byť zdravý?“ ten chorý sa poddal. V princípe nemal nikoho, kto by mu pomohol.... Ježiš mu povedal: „Vstaň, vezmi si lôžko a  choď! Ten človek hneď ozdravel, vzal si lôžko a chodil. A to som spravil aj ja. Týždeň po tom ako som prijal Krista za svojho Pána a  Spasiteľa a deň po vodnom krste, kedy som prijal znovuzrodenie (Ján 3/3-7), čiže deň po tom ako som umrel so svojimi hriechmi a zvykmi na moje bolesti a  znovuzrodil som sa z vody a z  Ducha. Ráno som vstal s Ježišovou otázkou v  hlave: „Chceš byť zdravý?“

Napriek tomu, že som to mal zopár rokov zakázané, obul som si staré botasky, a napriek tomu, že som iba niekoľko dní pred tým bol prinútený vrátiť sa z pol cesty cez tú veľkú lúku, kvôli senu, vybehol som práve tam... Bol to jeden z  najkrajších zážitkov v mojom živote.... Iste, pri návrate mi nebolo veselo – veď prebehnúť zo 10 km po 8 – 10 rokoch. Ale všetko prevýšil pocit, ktorý som dovtedy nepoznal. To čo som cítil bolo iné. Niečo nové. Bola to sloboda od mojich zvykov na bolesť.

Veď je napísané: „Boha treba viac poslúchať ako ľudí. (SK5/29)“ a pochopil som, že veci môjho tela, nemali nič spoločné s lekármi.... že moje telo bolo poviazané zvykmi. Zvykmi pretrpieť, zvládnuť tú bolesť, nepoddať sa... A hlavne. Moje telo bolo obrazom môjho vzťahu k Bohu. Môjmu vzťahu k hriechu. Viem, že mnohokrát som mal šancu neprežiť a dnes viem, komu som za to vďačný. Komu som vďačný, že ani neviem čo to je čakať u lekára, že lieky zdraželi. Od môjho znovuzrodenia som navštívil nemocnicu iba niekoľko krát a to pôrodnicu, keď som dostal dar, syna Lukáša a bolo to po 16 rokoch manželstva. 16 rokov sme dieťa mať nemohli, bolo milión príčin, dnes máme doma dvojročné čudo, malý veľký Boží zázrak...

Áno, ešte trochu krívam, ale už chodím bez špeciálnej topánky, vraj je to zvyk, ktorý sám zmizne, pretože si telo zvykne že bolesti už nie sú, so synom behám po lúkach, kde som sa bál vôbec pozrieť a onkológiu som navštívil iba preto, aby som mojich priateľom zoznámil s mojím osobným lekárom...

Vymenil som lekára v bielom plášti – toho som od môjho znovuzrodenia nenavštívil – za osobného lekára, toho najlepšieho lekára, ktorému na mne záleží. Pretože ako predpovedal prorok Izaiáš sa naplnilo: