V tejto časti uverejňujem Vaše články, úvahy a zamyslenia. V prípade záujmu z Vašej strany mať tu svoj vlastný článok, kontaktujte ma mailom.

---

Po prečítaní tejto otázky si väčšina pomyslí: „Čo je teba do môjho vzťahu k Bohu? To je môj osobný problém, ktorý sa týka iba mňa a Boha“. A ja dodám, že máte plnú pravdu! Je tomu skutočne tak. Zjavil nám to samotný Ježiš, keď nám Boha predstavil ako nášho Otca a ak je Boh naším Otcom, my sme potom jeho deti. A čo je potom iných do nášho vzťahu k naším rodičom?

Rodič miluje svoje deti a deti milujú svojich rodičov. Ak by sa niekto postavil medzi nás a určoval nám, ako sa máme k sebe správať, alebo dokonca ako máme medzi sebou komunikovať, tak by sme asi rezolútne protestovali a takého „sprostredkovateľa“ sa rýchlo zbavili. Veď to by sme potom boli ako vo väzení, kde máme iba povinnosti, ale žiadne práva. Dokonca aj keď k takému príde návšteva, napr. rodič, tak je tu vždy prítomný strážnik a dozerá na nás, aby sme neprestúpili pravidlá väzenského poriadku.

Prečo toto spomínam? Preto, že aj my sme v takom väzení, kde máme všetko určené dajakými normami, pravidlami, zákonmi alebo spoločenskou etiketou a dokonca aj náš vzťah k Bohu je často určovaný cirkevnou praxou, ktorá nás poučuje aj o tom, ako a kedy sa máme modliť a ako máme svojho Boha (Otca) uctievať. Dokonca aj naše najdôvernejšie záležitosti, ako je vina, alebo svedomie nám kňaz chce sprostredkúvať cez jeho osobu a cíti sa oprávnený nám zvestovať, že nám Otec naše previnenia odpustil, alebo zadržal.

Ježiš nám jasne povedal, že vo vzťahu k Bohu nie sme otroci, ani sluhovia, ale synovia a nikto nemôže do nášho vzťahu zasahovať, alebo ho svojvoľne narušovať. V tomto sme absolútne slobodní a voľní ako vtáci. Ak sa aj napriek tomu cítime viazaní dajakými svetskými, alebo cirkevnými normami, samy sme sa uväznili a stali sa otrokmi. Svet vyvíja na nás nátlak stále a snaží sa nás zotročiť, čomu sa nemožno ani čudovať, veď ako by to vo svete vyzeralo, keby si mohol každý robiť, čo by chcel? To by bola anarchia! Každé spoločenstvo musí dodržiavať dajaké pravidlá a normy spoločenského správania – to by bolo v poriadku, ale ak z nás niekto chce urobiť nesvojprávnych otrokov, je potreba svoju slobodu brániť!

Ježiš nám tiež poradil, ako sa máme ku svojmu Otcovi modliť. Máme ísť na nerušené miesto (do komôrky), kde budeme samy a tam sa máme svojmu Otcovi prihovoriť s otvoreným srdcom v duchu a pravde. Dokonca aj vlastné slová by nás vyrušovali a preto sa máme modliť „v duchu“ , to znamená v myšlienkach. A nemajú to byť naučené slová, lebo tie nie sú „v pravde“. Majú to byť naše vlastné myšlienky, ktoré nám vychádzajú priamo z nášho srdca a ktoré vyjadrujú to, čo skutočne prežívame a cítime. Ak takéto úprimné vyznanie nedokážeme vyjadriť, lebo máme dajaké starosti, alebo iné problémy, tak máme našu modlitbu prerušiť a dať si všetko do poriadku a potom sa vrátiť a otvoriť svoje srdce Bohu.

Niekto je už natoľko schopný sa odpútať od svetských záležitostí, že sa dokáže „stíšiť“ hocikde a dosiahnuť kontakt s Bohom a tak byť s Bohom stále. Taký sa už nikdy necíti byť sám, ani neprežíva odcudzenie, lebo Boh je s ním v každom okamihu svojho života. Potom platí to, čo vyjadril aj Ježiš svojimi slovami: „Ja som v Bohu a Boh je vo mne“. A to má byť aj naším cieľom...