Z DOMÁCEJ DIELNE

 

Apokryfy

 

SZ vznikol postupne, z rôznych náboženských a bohoslužobných prikázaní a zvlášť z liturgických čiastok predčítaných pri bohoslužbách. V Babylone 586-538 r. Pred Kristom zhromaždili kňazi všetko, čo poznali naspamäť, aj to čo mali písomné, a premenili všetko na písaný SZ. Tak vznikli tri časti SZ. To, že sa určité knihy dostali do starozákonného kánonu, a iné aj keď existovali nie, súviselo s dlhým vývojom bohoslužobného poriadku. Talmud uvádzal 24 kníh ako posvätné, ktoré zodpovedajú počtu 39 kníh. Apokryfné knihy medzi nimi neboli.

 

 

Apokryfom nazývame nepravý, podhodený, falšovaný spis; literárny útvar alegoricky alebo parodicky porovnávajúci známy motív s výkladom autora; spis, ktorý prvotná cirkev neprevzala do Starého a Nového zákona.

 

 

V tom čase, v 2 storočí pred Kristom tu už boli knihy, ktoré sa stali normou pre vieru a život Izraelcov. Keď teda všetky knihy poznali, ako je možné, že tretia časť „Spisy“ bola uzavretá až na synode v Jamnii, niekoľko desaťročí po zrode kresťanskej cirkvi?

 

Rabínska literatúra podáva správu o sporoch ohľadom 5 kníh, a o skutočnosti, že mnohé z rukopisov „septuaginty“ zaraďovali apokryfné knihy medzi kanonické. Nové objavy dokazujú, že kumránske spoločenstvo malo apokalyptické pseudoepigrafy v úcte. Essejci ich možno pokladali za kanonické. A tak rabínska literatúra zaznamenáva akademické námietky voči mnohým kanonickým knihám a to dokazuje, že tento problém sa vyriešil vyňatím sporných kníh zo zoznamu kanonických.

 

Čo sa týka „alexandrijského“ kánonu, Filón ukazuje, že sa zhodoval s palestinským. Podáva správu o všetkých troch známych častiach, Tóra, Proroci a Spisy. O apokryfných knihách ani slovko. Septuagintné rukopisy prorokov a spisov, usporiadali kresťania v rozpore zo židovským poriadkom a tento výtvor zahŕňa aj apokryfy. V Kumráne sa pozeralo na pseudonymné apokalypsy ako na essejský dodatok k štandartnému židovskému kánonu, nie ako na jeho súčasť. Na základe objavov v Kumráne sa zistilo, že essejci považovali za kanonické prinajmenšom niektoré zo Spisov, a to ešte pred tým, ako začali súperiť s hlavným prúdom judaismu.

 

Poznáme širší a užší kánon od prvých cirkevných otcov. Prvý obsahuje knihy z doby pred Kristom, ktoré sa všeobecne čítali a ktorých si vážili, vrátane s apokryfnými. Druhý, užší sa obmedzuje na knihy židovskej Biblie, ktoré učenci Melito, Origénes, Epifanos a Jeroným po dôkladnom zvážení oddelili ako inšpirované. Apokryfy poznala cirkev od začiatku, ale čím viac pôjdeme do histórie, tým vzácnejšie sa objavia ako knihy inšpirované.

 

V samotnom NZ zistíme, že Pán Kristus uznával židovské Písma a prijímal všetky tri časti, aj tradičné poradie. O väčšine kníh sa jednotlivo prehlasuje, že majú Božiu autoritu, čo neplatí o apokryfoch. Pán Kristus „podal“ svojim nasledovníkom ako Písmo sväté Bibliu, ktorá obsahovala rovnaké knihy ako hebrejská Biblia dnes. Prvotní kresťania a ich židovskí súčasníci znali dokonale kanonické knihy. Biblia, ktorú odovzdal Ježiš nasledovníkom netvorila jednu knihu, jednalo sa o spamäti naučený zoznam zvitkov.

 

Odcudzenie medzi židmi a kresťanmi a všeobecná neznalosť semitských jazykov v cirkviach mimo Palestinu a Sýriu viedli k rastúcim pochybnostiam o kánone, a to bolo vidieť na fakte, že zhotovovali nové a nové zoznamy Biblických kníh, zostavených podľa odlišných princípov a zavádzaním nových kníh s citátmi, výňatkami z Písiem. Tieto pochybnosti doriešila reformácia a to spôsobom návratu k učeniu NZ a k štúdiu židovského zmýšľania, vo svetle ktorého môžeme SZ lepšie porozumieť.

 

A tak prišlo k tomu, že RKC zaradila do svojej Biblie deuterokanonické knihy (deuteros - druhotný). To sa oficiálne potvrdilo na Tridentskom koncile 8. apríla 1546. Teda takmer 1.000 rokov po zostavení pôvodnej biblie. Tisíc rokov o týchto knihách prebiehali spory, ktoré pokračujú do dnes. Je zarážajúce, že by všemocný Boh, nevedel skrze cirkevných otcov zostaviť Bibliu hneď na prvýkrát a musel to urobiť, až o tisíc rokov neskôr. SZ má 39 kníh, NZ 27.

 

Katolická Biblia obsahuje navyše: Tobias, Judit, Kniha múdrosti, Sirachovec, Baruch, 1 Machabejcov, 2 Machabejcov. Všetky pridané knihy patria do SZ a o ich zaradení sa viedly spory pri ich kanonizácii kresťanmi.

 


 

Dátum poslednej úpravy autorom 04.12.2005