Hľadaj na týchto stránkach

K stiahnutiu

 

„Mami, prečo hovoríš, že babka išla do neba, keď ste
ju dali do jamy na cintoríne?“


Stiahnite si odpoveď vo formáte pdf

 

Z DOMÁCEJ DIELNE

 

Nový Zákon - vznik

 

Nový Zákon, Nová Zmluva je uznávaným súborom 27 kníh v celom kresťanskom svete. Kritikmi a oponentmi Božej inšpirácie autorov a zostavovateľov pri vzniku NZ, je čoraz viac spochybňovaná autentičnosť a záväznosť.



Poďme sa teda spoločne pozrieť do prvých storočí nášho letopočtu, ako NZ vznikal.

Jedinou autoritou v dobe Apoštolskej, ktorý prevýšil „zákon a prorokov“, bol samotný Pán Ježíš Kristus. Jeho slová, učenie boli spočiatku tradované ústne, no na základe veršov z Luk 1:1-4; 1Kor 7:10,25; 11:23 môžeme smelo prehlásiť, že boli zaznamenávané aj písomne, ešte počas pobytu Pána na tejto zemi. Evanjelijné spisy, poznámky sa však z tohto obdobia nedochovali, najstarší dochovaný zlomok papyrusu obsahuje Jan 18:31-33, 37-38 a je preukázateľne z cca r. 130. Tieto spisy boli skôr iba pomôckou pre evanjelistov, ako vidieť v prípade Justína Mučeníka z polovice 2 storočia.


V tom čase prichádza k potrebe dochovať učenie Pána pre budúce generácie, a k vzrastu dôležitosti evanjelií a spisov. Medzi zbormi dochádzalo k výmene jednotlivých listov, poriaďovali sa prepisy. Týmto spôsobom vznikal akýsi "predstupeň" podoby Nz. Spomínaný Justín Mučeník používa výraz: „písané je v Evanjeliu“, podľa dochovaných Justínových písomností, poznal Evanjelium Matúša, Marka a Lukáša, ktoré pokladal za dôležité, naopak Evanjelium Jana pokladá za menej hodnotné. Justín pozná i Epištolu Rimanom, Židom, Skutky, ale neodvoláva sa na nich. Podobne tak Papias, biskup v Hierapolis vo Frygii, uvádza iba Matúša a Marka.


Vynecháme teraz gnostika Marcióna, iba spomenieme, že jeho budovanie heretickej cirkvi, malo za následok uvedomenie si dôležitosti potreby NZ v čo najčistejšej forme. Píše sa rok 150. Ku konečnému uznaniu Pavlových listov ako súčasti NZ, bude treba ešte dlhé obdobie (takmer dva a pol storočia) polemík a názorov. Polykarp zo Smyrny, rovnako ako Athenagoras v r. 175 označujú Pavlove listy za Sväté Písma i keď priamo nevieme presný zoznam.


Koncom druhého storočia prichádza k vytvoreniu prvého zoznamu uznaných kníh prvotnou cirkvou. NZ tak tvoria 4 Evanjeliá, Skutky, 13 Epištol Pavla (bez ep. Židom), Juda, 1a2 Jan, Zjavenie Jan a Zjavenie Petrove. Naopak chýba 1Peter, 3Jan a Židom. Sporné Zjavenie Petra neskôr vypadlo úplne prirodzene, veriaci by povedal, že pôsobením Ducha Svätého, lebo vo viacerých zboroch začali tento spis ignorovať a prestali ho používať. Je teda zrejmé, že koncom druhého storočia bolo v cirkvi uznávané to, čo sa osvedčilo pri Bohoslužbách, čo si neprotirečilo a čo Duchom vedení otcovia prvotnej cirkvi uznali za Sväté. Presné vymedzenie kánonu NZ, je dielom nasledujúcich 200 rokov a ako uvidíme ďalej v jednotlivých cirkvách k nemu pristupovali každý inak.

 

Pozrime sa na grécku cirkev a jej prístup k NZ.

Po roku 200 má NZ v gréckej cirkvi ešte značne neucelené rysy. Medzi vybranými knihami – spismi, sa objavovali: Zjavenie Petra, List Barnabášov, Učenie dvanástich apoštolov a Hermov Pastier. Viacerí teológovia 3. st., medzi ktorými boli hlavne žiaci Origena, pochybovali o kanoničnosti Zjavenia Ján kvôli chiliastickým sklonom. (Očakávanie tisícročnej ríše Kristovej) Origenes (zomrel 254) nepochyboval o kanoničnosti Zjavenia Jan, ale mal naopak výhrady voči 2Peter, 2a3 Jan, Juda a Jakub. Napriek tomu, môžeme už koncom 3 storočia hovoriť o 26 knihách NZ, ktoré boli gréckou cirkvou uznávané. Chýba Zjavenie Jan.


Athanasiovým vplyvom okolo r. 367 prichádza k zjednoteniu s latinskou cirkvou a Zjavenie začali uznávať na odpor Ariánom, ktorí boli proti kanonizácii Zjavenia Jan. Až od r. 500 sa posledná kniha Písma dostáva do bežného užívania v Sýrii, Malej Ázii a v Carihrade. Carihradská synoda r. 692 uznala zoznam NZ kníh i so Zjavením i bez neho a tak v niektorých rukopisoch gréckej cirkvi Zjavenie nefiguruje až do 15 storočia. Nezhody panovali okrem najprudšieho boja o Zjavenie i o Jakub 1 a 2 Peter, 1 až 3 Jan, Juda. Tieto spory končia až v 8 storočí, teda až od tejto doby môžeme považovať proces kanonizácie na východe za ukončený, s prihliadnutím na toleranciu zaradenia Zjavenia Jan.

 

Západná cirkev a NZ.

Uznanie a kanonizácia prebieha na západe kľudnejšie a hlavne rýchlejšie. Podľa rukopisu „Canon Muratori“, vieme povedať, že v 3 storočí sú už uznávané všetky 4 Evanjeliá, Skutky Apoštolov, 13 Epištol Pavlových, 1Jan a 1 Peter. V oblasti Kartága však nepoznali podľa Cypriána, kartágského biskupa (zomrel 258), ani 2 Jan a list Židom. Zo zoznamu grécko-latinského rukopisu zo 6 storočia, pochádzajúceho však zo 4 storočia tzv. „Catalogus Claromontanus“, vieme že obsahuje 4 Evanjeliá, Skutky, Pavlove Epištoly (okrem 1 a 2 Tesalonským), 1 a 2 Peter, 1 až 3 Jan, Jakub, Juda, epištola Barnabáša, Pastier, Skutky Pavlove a Zjavenie Petra. Až do 4 storočia nepatrí do západného kánonu list Židom.

Prijatie kánonu o 27 knihách sa stalo skutočnosťou na synodách v latinsko hovoriacich cirkvách severnej Afriky a to v Hippo Regius r.393 a v Kartágu r. 397. Napriek ustáleniu NZ nezmizli v latinsko-západnej cirkvi nekanonické ale obľúbené knihy, napr. 3 Korinťanom alebo epištola Laodicejským. Uniformita NZ v západnej cirkvi prišla až z vynálezom kníhtisku. Piate storočie sa napriek tomu považuje za koniec procesu kanonizácie v západnej cirkvi.

 

Sýrska cirkev a NZ.

Až do konca 4 storočia používala sýrska cirkev namiesto 4-och Evanjelií „Tatianovu Harmoniu“, inak tiež nazvanú „Diatessaron“. Bolo to spracovanie všetkých 4-och Evanjellií do jednej knihy. V 3 storočí, boli k Harmónii pripojené Skutky, 14 Pavlových epištol vrátane epištoly Židom. Začiatkom piateho storočia už máme záznamy o tom, že Evanjeliá sa uvádzajú osobitne, tak ako v ostatných cirkvách. Zoznam teda obsahuje 4 Evanjeliá, Skutky, 14 Pavlových epištol vrátane epištoly Židom. Vlivom susednej gréckej cirkvi odmieta sýrska cirkev Zjavenie Jan, naopak snaží sa presadiť 3 Korintským, čo neskôr (v 4 storočí) všetci uznali ako podvrhnutý spis od neznámeho maloázijského presbytera 2 storočia. Sýrsky kánon obsahuje 22 kníh. V r. 431 prichádza k rozdeleniu sýrskej cirkvi na západnú a východnú. Východosýrska cirkev ostáva pri 22 knihách až do r 1470! Západosýrska církev prijíma koncom 5 a začiatkom 6 storočia chýbajúce spisy a uznáva i Zjavenie Jan.

 

Rukopisy.



Papyrus.

Podnebie v oblasti pôsobenia prvotnej cirkvi malo na svedomí, že sa nám dochovalo iba veľmi málo textov písaných na papyruse, ktorý bol v tej dobe bežný a dostupný. Jeho nevýhodou však bola nízka životnosť. To je príčinou tak malého počtu fragmentov NZ z ktorých najdôležitejším je Jan 18:31-33 a 37-38, z doby okolo r. 130 a zlomky z viacerých kníh z 3 storočia, tzv. Ghester-Beattyho Papyrus, ktorý však už je súčasťou kodexu. Jednotlivé spisy zväzky, zošitky si zbory opatrovali samostatne, podľa svojich finančných možností, alebo výmenami, darmi.

 

Kodex.

Je to vlastne súbor zošitov, knižiek, spisov, zväzkov. Po roku 300 sa začali jednotlivé NZ spisy-opisy uchovávať odlišným spôsobom ako vo zvitkoch. Zvitky boli vlastne kusy pergamenu navinuté na jednej i druhej strane na pevnú „špulku“. Previnovaním z jednej strany na druhú sa zvitok v medzere čítal. Nebol písaný zľava doprava, ale zvrchu nadol, teda čítanie bolo jednoduché. Zavedením formy „kodexu“ sa spisy dostávali do podoby akú poznáme i dnes. Jednotlivé rukopisy boli písané majuskúlne /veľké písmená gréckej abecedy bez rozdeľujúcich znamienok/ alebo minuskúlne / písmená písané bežnými ťahmi kurzívou, takže vznikali malé písmená/. Dôležitejšie sú majuskule. Vo forme kódexu poznáme tieto najznámejšie:

 

Codex Sinaiticus 4 storočie.

Je už písaný na pergamene a má 346 a pol strany. Obsahuje úplný NZ, list Barnabášov, Hermovho pastiera.

 

Codex Vaticanus 4 storočie

Tvrdí sa o ňom, že je to Athanasiová Biblia z r. 331, lebo obsahuje rovnaké usporiadanie kníh.

 

Codex Ephraemi Syri rescriptus, druhá polovica 5 storočia.

Okrem mála zo SZ obsahuje z každého NZ spisu niečo. Je ťažko čitateľný, staré písmo sa dalo obnoviť iba čiastočne.

 

Codex Alexandrinus

Obsahuje i prvý list Klementov (celý) a časť druhého. V NZ chýba časť Matúšovho a Janovho Evanjelia a 2 Korinťanom.

 

Najstaršie preklady.

Už koncom 2 storočia boli jednotlivé spisy prekladané z gréčtiny do latinčiny. Vzniklo tak viacero na sebe nezávislých prekladov, ktoré neboli jednotné. Starolatinským prekladom sa začalo hovoriť „Itala“. Keďže sa neskôr zistilo, že tieto preklady nevznikli na území Talianska ale v severnej Afrike, pokúsili sa zaviesť nový názov „Afra“. Ani jeden návrh sa však neujal a i keď sa ešte niekde môžu vyskytnúť, jedná sa o preklady nazývané „Vetus Latina“, "všeobecne neskôr prijatý".


Nedokonalosť týchto prekladov bola taká veľká, že rímsky biskup Damasus poveril r. 382 Jeronýma, aby latinský preklad zrevidoval a zjednotil. Jeroným (Hieroným) ovládal i hebrejský jazyk a tak túto úlohu prijal a revíziu previedol v r. 390 - 405 v Betlehéme. SZ revidoval z hebrejských textov, NZ z gréckych. Kritici jeho práce zistili, že grécke rukopisy, texty s ktorými pracoval boli staršieho dátumu a teda nie úplne 100% hodnotné a dôveryhodné. Dosvedčujú to nemalé problémy pri presadzovaní hotovej práce, tzv. „Vulgáty“ v jednotlivých cirkvách. Iba vďaka tomu, že jeho preklad bol zastrešený autoritou Damasusa, prežila Vulgáta v takej podobe až do r. 1545, kedy Tridentský koncil nariadil novú revíziu latinského biblického textu z pôvodných jazykov. Túto revíziu previedol samotný Sixtus V. v r. 1590, ale bola to práca rýchla a málo platná. Text obsahoval plno chýb a i keď sa Sixtus V. odvolával na neomylnosť, jeho verzia neprešla.


Jeho nástupca Kliment VIII. dal v r. 1592 vydať nový revidovaný preklad, tzv. Klementínsku Vulgátu. Dlhý čas bol tento preklad považovaný za absolútny, jediný správny a požadovalo sa, resp. Rím požadoval, aby sa všetky preklady Biblie do iných jazykov opierali výlučne o toto dielo. Až nedávnou encyklikou Pia XII. bola záväznosť Klementínskej Vulgáty obmedzená v tom zmysle, že Klementínska Vulgáta je záväzná iba pre latinské obrady a pri prekladoch do iných jazykov je dovolené a dokonca odporúčané riadiť sa pôvodnými textami avšak s prihliadnutím na Vulgátu.

 


Zdroje:
Biblický slovník, Adolf Novotný 1992
New Bible Dictionary 1996
Dejiny pápežov, MUDr Pavol Timko 1944
Radikálové Evropské Reformace, W.R.Estep 1991
Encyklopedie Osobností Evropy 1993
Tajné Dějiny Jezuitů 2001

 


 

Dátum poslednej aktualizácie textu autorom 07.11.2005