Cirkvi a zbory sa prispôsobujú svetu

 

 

Kresťana väčšinou ľudia vnímajú ako osobu vyznávajúcu náboženstvo, ktoré má vo svojom menovateli Ježiša Krista, Boha Otca a pannu Máriu. Automaticky sa pridáva ďalší prívlastok katolík, od gréckeho slova katholikos = všeobecný. Všeobecný kresťan /kresťan katolík/ patriaci pod všeobecnú cirkev /katolícku cirkev/. Kresťania však sú aj tí nekatolickí. Spomeňme pravoslávie a protestantizmus. Keďže sa radím pod protestantskú cirkev, porovnám ju na začiatok s katolíckou.
 
Všeobecná cirkev s monarchicko-hierarchickým zriadením sídliaca vo Vatikáne, sa za roky od svojho vzniku stihla toľkokrát zdiskreditovať, že vlastne o nejakom zdravom učení už nemôže byť ani reči. Zdravé znamená byť čisté, ak zdravý orgán napadne zhubný nádor, nemôže byť zdravý, ak do čistej vody primiešame kal, nikdy už nemôžeme povedať, že je čistá. Túžba po moci a bohatstve tých najmocnejších v tomto náboženstve a túžba po zabezpečenom živote v dostatku tých najspodnejších príslušníkov kléru bola tou silou, ktorá tento náboženský systém, využívajúci Boha ako nástroj v rukách človeka, dokázala udržať pri živote až do dnešných dní.
 
 
Pozrime sa len na jej premeny za posledné dve storočia. Ako bežal čas, cirkev, ktorá vládla krutou rukou postupne svoje praktiky miernila, lebo v dnešnom svete by sa jej členská základňa tak zúžila, žeby prakticky nemala komu diktovať a od koho vyberať dary a peniaze za svoje vymyslené sviatosti. Preto sa zvolila taktika zlučovania sa so svetom. Katolícka – všeobecná cirkev zmierňuje rétoriku, viac sa hovorí o láske, mieri, pokoji, humanizme, tolerancii. Len aby svet videl, aké dobro vládne v radoch všeobecných veriacich /kresťanov katolíkov/. Aj v tomto duchu sa volá po ekumenizme, po zjednotení všetkých „kresťanských“ náboženstiev pod vedenie do Vatikánu. Všeobecná cirkev je ochotná urobiť nemalé vieroučné ústupky (vraj všetci sa modlia k jednému a tomu istému Bohu, spoločné bohoslužby s rôznymi nekresťanskými náboženstvami sveta), len aby sa dosiahol prienik učenia v cirkvách. Vydali sa ekumenické preklady Písiem Svätých, ktoré viac ako pôvodné jazyky preferujú zrozumiteľnosť. Rozdiely nájdeme na viacerých stranách Biblie ekumenickej, katolíckej a prof. Roháčka Klikni pre overenie!
 
Poďme sa teraz pozrieť do vlastných radov.
Prvotní kresťania, cirkvi a zbory menované v Biblii mali vo svojich radoch tiež pekný neporiadok. Samozrejme dočkali sa kritiky nielen od apoštola Pavla, ale aj od iných. Napriek tomu, viera jednotlivcov, ktorí mali Ducha Svätého od prvotnej cirkvi po 21. storočie dokázala, že je natoľko pevná, že ani hrozba smrti nedokázala pravú vieru jednotlivcov zlomiť. Svoj život položilo a dodnes pokladá za vieru v Ježiša Krista nemálo veriacich.
 
Veľa krstencov o ktorých by mohli svedčiť Zwingli, Grebel, Manz, Blaurock, Simons ako ich vtedajší katolícky klérus označoval, bolo prenasledovaných, skončilo na hranici ako Hus, alebo boli sťatí zväčša po dlhom a krutom inkvizičnom mučení. Svoju vieru však nikto z obrátených neopustil a svoj beh viery dobojoval.
 
Spájanie sa zo svetom humanizmus a materializmus v evanjelikálnom svete
Naše protestantské spoločenstvá sa v posledných desaťročiach čoraz viac orientujú na humanizmus a toleranciu, podporujú právo človeka na slobodu, presadzujú liberalizmus. Žiaľ, je to cesta obrátených (resp. tých čo si o sebe myslia, že sú obrátení) smerom k vonkajšiemu svetu, ktorý práve tieto hodnoty ponúka ľudstvu ako jediné správne. Svoje postoje obhajujú veršami o pomoci blížnym, o neodsudzovaní, o láske, tolerancii a odpúšťaní. Z našich spoločenstiev sa tak stávajú charitatívne organizácie, ktoré viac ako na hlásanie dobrej zvesti Evanjelia myslia na to, čo robia napríklad neziskovky (neraz vysoko ziskové). Robia sa zbierky, na členov cirkvi sa apeluje s dôrazom na ich empatiu, spolupatričnosť a cítenie. To až do takej miery, že táto dobročinnosť je dávaná (čo sa dôležitosti týka) nad zvesť Evanjelia.
 
Pripodobňujeme sa svetu do takej miery, že už nie je rozdiel medzi cirkevným zborom a priateľmi dobrej knihy či združením rybárov. Všetkým záleží na humanite, všetci sú dokonale tolerantní, všetci majú spoločný cieľ, všetci sú to ľudia omylní, ktorých Boh zahŕňa svojou láskou. Aký rozdiel medzi obráteným a neveriacim? Žiadny... Každý má právo a svoju pravdu. A pritom kresťanstvo je prakticky proti všetkému čo svet obdivuje a považuje za hodnotné Luk 6:22, Luk 6:26, Luk 21:17, 1Jan 3:13!
 
 
„Išiel som do sveta hľadať cirkev a v cirkvi som našiel svet“
 
Samostatnou kapitolou je vychádzanie kresťanov do sveta a prispôsobovanie sa svetu. Namiesto oddelenia sa, ktoré nachádzame v Rim 12:1-2, 1 Kor 5:9-13, 2 Kor 6:14 – 18, Jak 4 kap., kde každý obrátený uteká zo sveta do Cirkvi a k Bohu, nepevní kresťania utekajú opačným smerom - do sveta. Obhajujú to tým, že idú robiť dobré meno spoločenstvu, prezentovať lásku, toleranciu a humanizmus, lebo každý má právo na slobodu, liberalizmus. Je úplne jedno či to robia formou hudby, pomoci neveriacim, dobročinnosťou, humanitárnou pomocou. Napokon sa snažia týchto neveriacich začleniť do pravidelného života zboru, čím ho len zosvetštia a témou, motívom už nie je oslava Boha, ale oslava jednotlivca - humanistu. Treba si uvedomiť, že neveriaceho nikdy nezískame skrze zábavu ani uspokojovaním jeho svetských žiadostí. Božím plánom je hlásanie čistého Evanjelia, aby On mohol dávať vzrast po tom, ako my toto čisté semeno zasejeme.
 
Používanie Slova Božieho, ignorovanie tých častí, ktoré sa nehodia do obrazu lásky, evanjelizácia a misie
Keď sa pozriem na Starý zákon, žasnem. Zákon židia prepisovali písmenko po písmenku, všetko si číslovali. Bolo to kvôli veľmi dôslednej kontrole. Prepis musel byť prepisom originálu. Zrátali sa písmenká v konkrétnej knihe a napr. číslo 1241 muselo v prepise obsahovať ten istý znak ako originál. Ak tomu tak nebolo, celý prepis hodili do ohňa. Ja osobne považujem preklad kráľa Jakuba King James version, a jeho zrkadlové obrazy - Bible Kralická a preklad profesora Jozefa Roháčka za veľmi dôveryhodné. Jeden príklad. Obidva uvádzajú verš Marek 15:28 „Vtedy sa naplnilo písmo, ktoré hovorí: A je počítaný s bezbožnými“, ale katolícky preklad tam ponechal len číslo 28 s odkazom, že podobný text sa nachádza aj v Lukáš 22:37. V ekumenickej Biblii si nedali ani takú námahu, jednoducho 28 vynechali a tak po verši 27 nasleduje verš 29. Aj keď ide o preklad rôzne starých rukopisov, domnievam sa, že by bolo serióznejšie vynechaný verš odcitovať s odkazom, že v týchto a týchto rukopisoch sa nenachádza.
 
Misie.
My sami máme byť tými, ktorí hlásajú Slovo, učia a získavajú učeníkov pre Cirkev v súlade s poverením samotného Pána Ježiša Krista. Dookola každého z nás je 99% ľudí, ktorí pravdu o obeti Pána Ježiša, svojom hriechu, ceste ku spáse nikdy nepočuli, alebo sú zvedení náboženstvom a mylne sa domnievajú, že sú natoľko dobrí, že nemusia mať vzťah so živým Bohom a všetko čo ich čaká po smrti vybavia skrze klérus, financie a cez modlitby príbuzných, ktorí im iste pomôžu z očistca. Je preto viac ako logické, že našou úlohou je povedať takýmto ľuďom o jednej jedinej ceste ku spáse skrze Ježiša Krista a nie spoliehať sa na to, že to za nás a našich desať euro čo dáme na zbierku pre misionára vybaví on. Staviame sa tak do pozície toho nehodného sluhu svojho Pána, ktorý zakopal svoje hrivny zverené Pánom a nezúročil ich.
 
Pamiatka Pánovej večere
Táto udalosť je vrcholným bodom oslavy Boha. Pri nej prichádzame slávnostne k Bohu. Nie, žeby niektorí jednotlivci s ním neboli počas celého týždňa (verím, že niektorí sú s ním stále, nielen v nedeľu), ale prítomnosť na Pamiatke Pánovej večere je vrcholom života veriaceho tu na tejto zemi. Apoštol Pavel píše o nehodnom vysluhovaní Pamiatky i nehodnej účasti na nej. V 1 Korintským 10 a 11 kap. sa hovorí o vysluhovaní Pamiatky Pánovej večere. Toto by sme si mali vyryť do svojich sŕdc. Pamiatky s prijímaním chleba a vína sa môže zúčastniť len človek, ktorý vyznal svojimi ústami Krista a prijal Jeho spasiteľský dar a žije to svojím životom.
 
1 Korintským 10:21 Nemôžete piť kalich Pánov i kalich démonov. Nemôžeme mať účasť na stole Pánovom i na stole démonov.
 
1 Korintským 11:27 Takže ktokoľvek je tento chlieb alebo pije kalich Pánov nehodne, bude vinným tela a krvi Pánovej. 28 Ale nech skúša sám seba človek a nech tak je z toho chleba a pije z toho kalicha. 29 Lebo ten, kto nehodne je a pije, je a pije si súd nerozsudzujúc tela Pánovho.
 
Pamiatku Pánovej večere môžeme prirovnať k pozvaniu na večeru s vládcom spoločenstva v ktorom žijeme. Predstavme si, že nás na večeru o ôsmej pozve náš prezident Slovenskej republiky. Ako sa pripravíme, kedy sa tam dostavíme? Čo si oblečieme? Ako sa budeme chovať? Ako poučíme naše deti o správaní sa na tejto výnimočnej audiencii?
 
Iste si na seba zoberieme to najlepšie čo máme. Iste sa dostavíme zavčasu, radšej 10 minút skôr ako je určený termín. Naštudujeme si etiketu, aby sme žiadnym spôsobom nenarušili priebeh večere, ktorý od nás očakáva hostiteľ!
 
Ak sme toto všetko ochotní a schopní zabezpečiť pri našej audiencii u hlavy štátu, prečo to nie sme schopní vykonať aj pri audiencii u hlavy Vesmíru, Sveta, Pána života, Spasiteľa, ktorý riadi osudy všetkých štátnikov, pred ktorými padáme na kolená! Prečo to nie sme schopní dodržať na Pamiatke určenej Stvoriteľom?
 
Na Pamiatke Pánovej večere by mal človek zažívať plné obecenstvo s Pánom. Slovo, ktoré by malo zaznieť, by sa malo viac ako inokedy sústrediť na oslavu vykupiteľského plánu Otca i poslušnosť a obetu Ježiša Krista. Človek by mal na Pamiatku prichádzať vysporiadaný, zmierený s Bohom a bratmi, sestrami, je to tak? Pravda je taká, že sa káže k aktuálnej téme zboru, že sa káže tak málo, až sa polovica Pamiatky mení na koncertné a recitačné pásmo. Ak by som to zhrnul, naše Pamiatky sa začínajú podobať na tie v Korinte (kde nepanoval poriadok), s výnimkou opilstva a obžerstva.
 
Bohoslužby plné psychológie, lásky, ignorujúce hnev Boha a fundamentálneho Krista
Keďže sme veľmi tolerantní a milujúci a máme na mysli materiálny blahobyt jednotlivého domovského zboru, volíme obsah kázní tak, aby sme veci pomenovali v pravde, ale v žiadnom prípade, by sa nemali nikoho dotknúť ani nikoho usvedčiť z hriechu. V tom najextrémnejšom prípade je dovolené použiť všeobecnú nekonkrétnu kritiku a samozrejme vlastné priznanie hriešnosti, pocukrovanie si hlavy popolom, ale okamžite apelovať na Božiu lásku, ktorá je všetko prikrývajúca a milostne odpúšťajúca. Tak sa nikoho nedotkneme, naša členská základňa sa bude cítiť ako v bavlnke, rada prispeje v ďalších nových a nových zbierkach. Aký rozdiel medzi katolíckou praktikou približovania sa svetu o ktorej píšem na začiatku? Žiadny.
 
Ak sa však pozrieme do Božieho Slova, a na listy apoštolov, na život prvej cirkvi (cca 30 rokov opisujú Skutky Apoštolov), vidíme, že Pavel bol veľmi konkrétny, bol veľmi úprimný, hovoril viac o treste a záhube ako o istote spasenia! Hovoril o stratenosti človeka, o hriechu. Nikomu nemazal med okolo úst, ale veci volal takým menom aké mali. Nebál sa, že členská základňa v Efeze, Korinte či Ríme poklesne a že zbory zaniknú. On totiž pevne dôveroval Bohu, vedel, že Pán Ježiš, jeho skutočný Pán a vodca Cirkvi má všetko tak pevne v rukách, že k takému scenáru prísť nemôže. Ak sa pozrieme o čom písal Pavel a ostatní apoštoli, nenájdeme tam žiadne psychologické výklady, tak často používané v kázaniach našej doby. Na našich bohoslužbách zaznieva doslova všetko, o počasí, aktuálnom politickom dianí, o festivaloch, zázrakoch. Ako názorné pomôcky sa používajú citáty ľudí z celého sveta, najmä humanistov, o iných náboženstvách sa hovorí len okrajovo a s toleranciou, prípadne s frázou: „Záleží na jednotlivcovi aký má vzťah s Pánom Ježišom, či bude spasený alebo nie.“ Absolútne sa ignorujú podmienky aké v týchto náboženstvách panujú. Ľudia sa tam klaňajú ľuďom, modlám, z kazateľníc znejú hlasy žien atď... Ak človek žije v takomto náboženstve, popiera svojim životom svoje obrátenie a spásu. Nech je jeho vzťah ku Kristovi akýkoľvek, dopočuje sa: „Nikdy som vás neznal. Odídite odo mňa, páchatelia neprávosti!“ (Mat 7:23)
 
Ak je niekto neobrátený musím upozorniť na fakt, že Ježiš príde vo svojom príchode ako spravodlivý sudca. Nepríde usmiaty kráľ, ktorý všetkých prijme na milosť! Zjavenie 14 kapitola končí takto...
 
„a z lisu vyšla krv, ktorá siahala až po uzdu koňom na tisíc šesťsto štádií čiže honov.“
 
Vidíte tu láskyplného Krista, alebo spravodlivého sudcu, ktorý trestá fyzickou smrťou a večným duchovným zatratením?
 
Pravdivé slová spoza kazateľníc, by sa nemali vyhýbať hriechu, odsúdeniu, peklu, vytrhnutiu ani veciam posledným v Zjavení Jána. Pre skutočne obráteného toto všetko vyvoláva v srdci nesmierny obdiv a vďaku Bohu za svoju spásu. Každá bunka tela a nášho srdca oslavuje Boha za záchranu, ktorú nám daroval. Nuž a tých, ktorí ešte obrátení nie sú, povoláva táto pravda k obráteniu, k vyznaniu svojej hriešnosti, lebo sa vidia v pravdivom zrkadle a k prijatiu Pána Ježiša za svojho osobného Spasiteľa.
 
Milí veriaci čitatelia, vety, ktoré ste práve dočítali nemajú v úmysle odsudzovať, ponižovať, zatracovať, naopak majú otvoriť oči, aby tí, ktorých sa týkajú, zišli z tej širokej cesty do zatratenia a vrátili sa, alebo našli novú cestu, ktorá je úzka, ale životodarná. Ako tak sledujem situáciu v zboroch a cirkvách, pochopil som, že je to všade takmer identické a preto, aby sa situácia začala meniť musím niečo urobiť.
 
Preto vás v duchu lásky a pravdy vyzývam k zamysleniu a prehodnoteniu smerovania našich spoločenstiev, zborov a cirkví.
 
Budem veľmi rád ak vyjadríte svoj názor k tomuto článku verejne na kresťanskom fóre tu:


• Kresťanské fórum - diskusia k článku autora webu "Cirkvi a zbory sa prispôsobujú svetu"

 


 

Foto Katedrála svätého Martina Bratislava, autor webu
 
Dátum poslednej aktualizácie textu autorom 23.02.2019