Úvahy o tom kam sa človek podeje po svojom fyzickom skone ma napadali od detstva. Pravdepodobne ako aj Vás ostatných. Svetskú literatúru, ktorá sa zaoberá týmito úvahami som prelúskal vždy takmer na počkanie. Tieto knihy, brožúry sa opierali o tzv. vedecké poznatky, výskumy lekárov, patológov. Iné sa zaoberali mystickými pohľadmi, pohľadmi rôznych náboženstiev, využívajúc okultné praktiky, tajomné sily a pod. Po mojom obrátení som prestal mať strach z vecí, ktoré prídu „potom“. Hlad po vedení však neutíchal. Zavrhol som všetky svetské teórie, začal som hľadať a porovnávať z Písmami. Postupne sa mi do rúk dostával materiál, ktorý sa viac, či menej zaoberal aj otázkou života po smrti. Kompletný pohľad na našu budúcnosť, ktorá sa týka každého človeka, spaseného či zatrateného som postrádal. Rozhodol som sa napísať túto úvahu vo svetle Písiem, Biblie. Ako základ mi poslúžila staršia písomná úvaha neznámeho brata z minulého storočia ¹. Použil som ju ako osnovu a dovolil som si odcitovať z nej príspevok evanjelistu dr.H.A. Ironside ², ktorý je v nej uvedený. Pre porovnanie uvádzam odkazy na literatúru, kde názory a pohľady iných autorov plne korešpondujú s presvedčením, ku ktorému som dospel pri štúdiu Písma. Všetky uvedené biblické citáty sú písané kurzívou a pochádzajú zo: Svätá Biblia, prof. Jozef Roháček, Svetová Biblická Spoločnosť, 1974, Slovak Bible 073; Bible Svatá, Kralické vydání z r. 1613, Česká Biblická Společnost 1991, Czech Bible KAV.

 

Keď človek vypustí dušu, kdeže je? Táto otázka, ktorú vyslovil patriarcha Jób /Jób 14:10/, nie je neobvyklá. Je v ústach a v srdciach nespočetných smrteľníkov. Vždy sa ľudia pozastavujú nad smrťou a majú tisíce otázok. Aká je budúcnosť človeka? Prestane existovať, keď zomrie, alebo skutočná osobnosť prežije smrť? Ak áno, kde je? Má vedomie? Za akých podmienok existuje? Je možné dajaké spojenie so živými? Znamená smrť večné rozlúčenie tých, ktorí sa milovali? Ľudia sa budú pýtať, inak ani nemôžu. Odkedy jestvuje čas, otázky ohľadom smrti a stavu po nej znepokojujú ľudskú myseľ. Ozvali sa pri prvom pohrebe a od tých čias sú najbolestivejším výkrikom ľudských sŕdc. Veď kto by si neželal vedieť pravdu o tom, čo je po smrti? Ľudia hľadajú odpovede. Kde a kto im najdôveryhodnejšie môže odpovedať? Určite to nie je veda, ani filozofi. Pravdu nájdeme v Biblii.

Biblia ako živé Božie Slovo, dáva odpoveď všetkým hľadajúcim. Milióny ľudí, ktorí chcú poznať Pravdu o živote po smrti, sa správne na ňu zamerali. Stvoriteľ v Písmach zjavuje (uvádza) nielen podstatu a pôvod človeka, ale aj jeho smerovanie po fyzickom skone. Keď budeme študovať Písmo a Jeho výpovede, nezostane v našich mysliach ani len tieň pochybností ohľadom zosnulých. Tu by sme si mali položiť otázku, prečo práve v Biblii máme hľadať pravdu. Pre mnohých je to zbytočná otázka, napriek tomu uvediem zopár pádnych dôvodov.

Biblia je Božie Slovo, skladá sa z 39 kníh Starého Zákona a 27 kníh Nového Zákona. Tieto knihy boli napísané ľudskou rukou autormi, ktorí boli vedení priamo Bohom. Pre overenie pravdivosti poslúži aj fakt, že Biblia obsahuje 6.408 veršov s prorockými údajmi, z ktorých sa 3.268 už naplnilo ³. Biblia je nezničiteľná kniha pod priamou ochranou Boha. Boli časy, kedy bola zakázaná, kedy sa ju mocní tohoto sveta pokúsili zničiť, vytrieť z povrchu zeme. Ako vidieť, nepodarilo sa. Za pravdy uvedené v Písmach boli ľudia prenasledovaní, mučení, zabíjaní. Hus, Wiclef, Sattler ⁴ a veľa ďalších i v dnešných časoch /krajiny Islámu/ sú toho príkladom. Biblia bola preložená do viac ako 1.280 jazykov a nárečí vyše tromi tisíckami prekladateľov ⁵. U nás máme v súčasnosti sedem živých /bežne používaných/ prekladov NZ a štyri preklady celej Biblie. Okrem tohoto množstva existuje na Slovensku aj trinásť menej používaných prekladov častí Biblie a zopár kompletných starších, nepoužívaných prekladov.

Za zmienku stojí pohľad na vznik Biblie Kráľa Jakuba. Po vojne zo Španielskom v snahe ochrániť anglický ľud od vplyvu Jezuitskej Biblie z r. 1582, vyslali protestanti petíciu ku kráľovi Jakubovi od viac ako tisícich pastorov. Kráľ potom vybral 47 najškolenejších ľudí tej doby a rozdelil ich do troch skupín. Mali za úlohu preložiť dostupné Písma a zostaviť tak novú vernú kópiu - preklad Biblie. Jedna skupina pracovala v Oxforde, druhá v Cambridge a tretia vo Westminstri. Porovnaním a spísaním týchto troch verzií vznikla r. 1611 „King James Bible“, najuznávanejšia verzia v protestantskom svete. Bible Kralická z r. 1613 je takmer ako dvojča verzie KJV. Na Slovensku preložil Svätú Bibliu z pôvodných jazykov profesor Jozef Roháček /1936/ ⁶, a iste nie je náhoda, že jeho preklad zodpovedá Biblii Kralickej a verzii KJV.

Všetci vieme, že ľudská úmrtnosť, (mortalita) je sto percentná. Práve preto aj tí najväčší ateisti, majú vo svojom vnútri pochybnosti, či nádej, že smrťou sa nič nekončí. O tejto pravde som presvedčený a ten, kto tvrdí opak klame sám seba. Na margo zarytých ateistov jedna úsmevná poznámka. Ako hovorí klasik: „Som ateista, vďaka Bohu“.

Z rozličných príčin sa nespočetné tisíce ľudí nedostali ku vysvetlení biblických právd od svojich kazateľov, pastorov, kňazov.... Nezostalo im nič iné, ako si tvoriť vlastné úsudky, alebo zostali v nevedomosti. Mnohým sa do rúk Biblia nikdy nedostala, a tak nemali kde pravdu nájsť. Biblický materiál, bol v minulých rokoch ťažko dostupný, po uvoľnení cenzúry sa na trh dostalo množstvo publikácií, ktoré sa touto problematikou zaoberali, no nie vždy na biblickom základe. Niet sa čo diviť, diabol, ktorý je „kniežaťom“ tohto sveta je dokonalý imitátor, (aj keď z časti obmedzený Bohom). Tým sa vierohodnosť spomínaných publikácií značne obmedzila, u neveriacich pôsobili iné vedecké vysvetlenia veľmi fundovane, a tým náš starý známy „satan“ získava čo raz viac ľudí na svoju stranu, ľudí odvracajúcich sa od Boha a Pravdy. Väčšina svetských prác sa témou "čo je po smrti" zaoberala iba okrajovo, v rámci horoskopov, úvah, sci-fi a pod. Výklad, vysvetlenie na základe Biblie, sa na trhu neobjavilo. Existujú traktáty a článočky, ktoré čiastkovo vysvetľujú učenie Písiem o mŕtvych, ale pisatelia sa obmedzujú na jednotlivé verše v súvislosti s úvahami na inú tému. Kazatelia tento veľmi dôležitý materiál týkajúci sa posmrtného života pri kázaní evanjelia využívajú nedostatočne. Nič tak človeka neutvrdí v správnom smerovaní, ako istá budúcnosť, nič tak človeka neprivedie k zamysleniu ako reálna hrozba zatratenia, trestu po smrti.

Vždy sa pociťovala potreba knihy, ktorá by sa venovala výlučne tomuto predmetu. Knihy, ktorá by bola dosť prijateľná a zrozumiteľná, ktorá by poskytovala detailný prehľad tomu, kto by rád poznal učenie Biblie v týchto otázkach. Záujem verejnosti o osud, budúcnosť človeka po smrti je prirodzene veľký. Našlo sa zopár „biblických“ učiteľov, zaoberajúcich sa touto problematikou, ktorí použili biblické verše, a tie dodávajú ich dielam punc dôveryhodnosti, ortodoxie a fundamentalizmu. Napríklad Charles Taze Russel ⁷ , zakladateľ tzv. „russelizmu“, odovzdal nevedomky svoju štafetu Josephovi Franklinovi Ruthefordovi ⁸ . On spolu so svojimi nasledovníkmi začali používať názov „Svedkovia Jehovovi, Milenisti, Stavitelia strážnej veže...“ Životom po smrti sa aj dnes zaoberá mnoho nových učení, siekt, ktoré síce používajú Bibliu a jej citáty, no ich učenie nesúhlasí s pravdami Písiem. Z veľkého počtu uvádzam iba niekoľko. New Age, Christian Science, aj u nás známa Scientológia, Zen /ako návrat k podstate/, a ďaľšie.

Mojím zámerom je podať každému čo najúplnejšiu a dôkladnú prácu, vysvetlenie založené výlučne na pravdivom učení Biblie o zosnulých. Ako sa mi to podarilo, nech posúdi každý sám. Nemám v úmysle odsudzovať, šíriť nevraživosť medzi jednotlivými denomináciami, cirkvami. Ak poukazujem na učenia, ktoré sa odkláňajú od Slova Božieho je to preto, aby si čitateľ mohol tieto fakty porovnať a sám dospieť k vlastnému záveru. Milióny ľudí sa radi nechávajú manipulovať a tak sa napokon stáva, že vlastne v dobrej viere v pravdu a učenie charizmatických osôb sa rútia cestou zahynutia. Tu sa mlčať nedá. Preto Vás prosím, aby ste ďalšie riadky čítali s vedomím, že boli napísané v láske a s pokojom v srdci, s porozumením pre hľadajúcich a blúdiacich. Teraz prikročme k Biblii a poznávajme čo učí o mŕtvych.

Písma zreteľne dokazujú, že človek má dve odlišné podstaty. Hmotnú, teda fyzické telo, a duchovnú, teda dušu a ducha ⁹. Tak to rozoznáva Biblia. Možno to zaberie pár riadkov, ale je nevyhnutné sa na tieto dve duchovné podstaty pozrieť a porozmýšľať nad nimi. Písma uvádzajú rozdiel, medzi telesnou podstatou a duchovnou.

 

V poslednom verši je rozlíšenie ducha a tela tak presné, že nie je potrebné ďalšie vysvetľovanie. Rozdiel medzi telom a duchovnou podstatou je úplne jasný a iste neexistuje rozumný človek, ktorý sa nad týmto aspoň raz v živote nezamyslel. Zvlášť v uvedenom verši Mat. 10:28 je jasne zjavné, že duša nie je telo a telo nie je duša; preto ľudia ktorí sú schopní zavraždiť jedno, nemôžu zavraždiť druhé. Stvorenie človeka v Genessis 1,2 kap. jasne dokazuje, že človek bol stvorený ako bytosť, zložená z tela a duchovnej podstaty. Dej stvorenia je podrobnejšie opísaný v:

Za prvé, Boh utvoril človeka z prachu zeme. To je tá hmotná podstata. Leží tu, dokonale hotová, fungujúca, ale chladná. Doposiaľ nemá svedomie, cit, vedomie, nemá život. Jeho centrálna jednotka nemá potrebné informácie. Nie je tu ani inteligencia, pretože chýba duša – život. Je to iba telo, sformované z prachu zeme. Telo dokonalé, kompletne pripravené k činnosti, prototyp bez života. Za druhé, Boh vdýchol do jeho nozdier dych života. Človek sa takto stal „živou dušou“. A tak dal Boh človeku duchovnú podstatu. Pred tým to bolo telo, a teraz sa stal človekom so živou dušou. Všetko sa uviedlo do pohybu, všetko začalo dokonale fungovať. V neposlednom rade aj zvieratá majú živú dušu Gen 1:20,24; 9:12;15-16. Duch však u nich chýba ¹⁰. Dva nasledujúce citáty nielenže rozlišujú duchovnú podstatu človeka od jeho tela, ale uvádzajú fakt, že človek je trojjediná bytosť. S telom, dušou a duchom.

V týchto veršoch je duch a duša jednoznačne uvedená. Preto má človek všetky tri atribúty, telo, dušu a ducha. Ďalším dôležitým dôkazom je, že Boh stvoril človeka na svoj obraz, a všetci vieme, že Boh je Trojjediný. Cieľom tohoto textu nie je definovanie rozdielu medzi dušou a duchom. Naším cieľom je potvrdenie faktu, že človek je trojjediný, s dušou a duchom ako duchovnou podstatou, a telom. Funkcie „duše“ a „ducha“ sú tak úzko spojené, že je veľmi ťažko ich presne vymedziť v konkrétnych veršoch ¹¹. Pravdou je, že slová „duch“ a “duša“ nie sú vždy rovnako preložené v Písmach, a často sa zamieňajú. Duch, grécky „pneuma“, a duša, grécky „psyché“, sú dva rozdielne pojmy vzťahujúce sa na duchovnú podstatu človeka. Len pre zaujímavosť, z 12-tich výskytov tohoto slova u Pavla sa 6 x jedná o život, /Rim 11:3, 16:4; 1Kor 15:45; 2Kor 1:23; Fp 2:30; 1Tes 2:8/. 2 x o osobu, / Rim 11:3, 13:1/. 4 x o duchovnú oblasť, pričom z týchto významov sa 3x viaže k túžbe / Ef 6:6; Fp 1:27; Kol 3:23/ , a 1 x poukazuje na cit. / 1Tes 5:23/.

Keďže však vieme, že väčšina ľudí pozná lepšie cudzie krajiny, vesmír a iné tajomstvá ako svoje telo, svoju dušu a svojho ducha, vkladám sem kvôli ucelenému pohľadu krátené pojednanie dr. H. A. Ironside, evanjelistu na tému Duch, Duša a Telo, v ktorom sa autor zaoberá definovaním rozdielov medzi nimi.

Boh jestvuje bez začiatku ako neobsiahla bytosť, ako Otec a Syn a Duch Svätý, jeden v sláve a moci a vo všetkých vlastnostiach. Preto hovoríme o „Trojici“. To slovo nachádzame na stránkach Biblie. Ale vec sama je znova a znova zdôraznená, najzreteľnejšie v príkazu krstu :

Nie v „mene“ ale v „meno“ Otca, Syna i Ducha Svätého. Hoci tri bytnosti, ale jedno meno. Človek bol utvorený ako osobnosť z troch zložiek, z tela, duše a ducha. Samo telo nie je človek, tiež nie sama duša, ani sám duch. Ak duch, duša a telo sú pospolu, to je človek. Zistíme si z Písiem význam týchto názvov. Nieje treba veľa hovoriť o tele. Je to hmotná zložka človeka, ktorá je nástrojom a spojkou pre život vo svete hmotnom. Telo je dom, /šiator/, v ktorom býva duchovný človek. Telo v prítomnom stave podlieha skaze a smrti. Pri vzkriesení spravodlivých i nespravodlivých budú vzkriesené telá. Svätí sa postavia pred Kristovu súdnu stolicu, aby prijali odmenu za to, čo v tele konali. Zlí budú vzkriesení po tisícročnom kráľovstve a postavia sa pred veľký biely trón a budú súdení podľa svojich skutkov. Na prvých stránkach Biblie je trikrát slovo „stvorenie“. Tu je vznik ducha i hmoty. Všetko vo vesmíre je sformované z tejto prahmoty:

O pokračovaní stvoriteľskej činnosti, ktorá prebiehala počas šiestich dní, v druhom zázname Písiem, je reč v:

Tu je vznik živočíšneho života. Písmo nehovorí o živote, ktorý sa vyvinul samočinne z mŕtvej hmoty. Ono rozlišuje presne medzi živým a mŕtvym. Preto, keď vstupuje nový prvok, život do vesmíru, Boh zasahiol ako Stvoriteľ. Dušu má človek spoločnú s nižšími tvormi. To je telesný život, jeho schopnosť pudov, citov a vášní. Duša zvieraťa hynie, keď hynie telo. Ľudská duša ostáva spojená s duchom.
Tretíkrát je reč o stvorení v:

Načo by bol potrebný osobitný tvorčí akt, keby bol človek povstal vývinom z nižšieho tvora? V žiadnom prípade nie je možné, aby tvor, pozostávajúci len z tela a duše mohol mať podiel na rozumnom, mysliacom duchu, ktorého by mu nedal Boh? Je to duch, ktorý človeka povyšuje nad všetko stvorenstvo. V Písmach čítame:

Utvorenie ducha človeka stojí v súvise s tak veľkým dielom, ako je roztiahnutie nebies a založenie zeme a dáva nám náznak, aké to bolo dôležité v Božom pláne. Čo je však duch?
V 1 Korintským 2:11, čítame:

Duch človeka je akoby nositeľom inteligencie. Duchom človek poznáva, duchom uvažuje. Duchom prijíma úpravu od Boha. Viaceré iné miesta to objasňujú:

Boh osvecuje človeka tým, že zdieľa jeho duchu svoju pravdu. Možno citovať mnoho miest, ale tieto postačia na objasnenie. Duch je to, ktorý myslí, zvažuje dôkazy. Náš duch je tá zložka ľudskej bytosti, ktorej sám Boh, Duch, zdieľa svoju myseľ. Pri smrti duch opúšťa telo. Smrť je odlúčenie tela a ducha.

Hovorili sme, že keď umiera telo zvieraťa, umiera i duša, ktorá je spojená s telom. To je koniec života. Keď však umiera telo človeka, duch opúšťa telo, či už je človek spasený alebo nie. Opustiac zemský stánok, vchádza duch do neviditeľného sveta a má čo do činenia s Bohom, ktorý ho stvoril. Všetci mu budú musieť skladať počet.

Po smrti odchádza duch, odiaty v dušu. Na nej bude zrejmé, čím sa človek stal za svojho pozemského života. Dieťa sa rodí na svet také, aké sa jeho telo utváralo počas deviatich mesiacov v tele matky. Človek vchádza do duchovného sveta taký, ako sa utvárala jeho duša za pobytu na zemi. Hmotári tvrdia, že duch alebo duša je proste dych. Poukazujú, že ako v hebrejskom „ruach“ a „nepheš“ /duch a duša/, tak aj v gréckom „pneuma“ to znamená to isté pre duch, dych, vietor, vzduch, a že sa môže použiť v každom prípade preklad „dych“. Je dobré, keď si uvedomíme, že slovo „pneuma“ má viac významov, podľa súvisu, v ktorom je použité a pomiešať tieto výrazy by znásilnilo reč.
(„Ruah a nepes“, je totožné s „pneuma a psyché“). Poznámka autora.

A teraz o duši. Text na začiatku rozlišuje ducha a dušu. Tá spojka „a“ to dosvedčuje. V Písmach čítame:

Aj tu vidíme, že Božie Slovo rozoznáva dušu a ducha. Nerozlučuje ich, lebo tie sa nikdy nerozlúčia. Ani v živote, ani v smrti. Duch je vyššia, podstatná časť neviditeľného človeka, ku ktorému hovorí Boží duch. Duša je nižšia časť neviditeľného človeka a je spojkou medzi duchom a telom. Duša neznamená len telesný život, ona je náš telesný život a sídlom citovej a hybnej prirodzenosti človeka. Pozrime sa do Písma čo hovorí o Božej duši:

Boh túži po záchrane duše, On, ktorý je dokonalý, nekonečná láska, si žiada, aby naše pohnútky boli v dokonalej harmónii s Jeho. Tomu prekážajú telesné žiadosti, ktoré „vojujú“ proti duši. V súlade s Bohom nachádza duša v Ňom radosť, ktorú plne zdieľa duch. Duša trpí, rozplýva sa: Lukáš 2:35 aj tvoju vlastnú dušu prenikne meč -, aby boli zjavené myšlienky z mnohých sŕdc.

Jozefovi bratia videli úzkosť jeho duše, ale nedbali. Duša Ježišova bola smutná až na smrť. Na kríži, keď umieral dal svoju dušu v obeť za hriech, ba vylial svoju dušu, keď bol počítaný s „priestupníkmi“ /Izaiáš 53:12/.

Z týchto miest vidíme fakt, že duša je strediskom popudov a duch sídlom stránky inteligencie. Pretože však človek vo svojom prítomnom tele je tak veľmi popudovým tvorom, berie sa často výraz „duša“ za označenie života, človeka vôbec. Hovorí sa o človekovi ako o duši.

Ktosi prirovnal človeka, ktorý vyšiel z ruky Božej so stavbou s tromi poschodiami. Dole sú základy a prízemné miestnosti, to že je telo. Vyššie sú dielne a obchody, to ako duša. Hore je bývanie, pozorovateľňa, miesto pre štúdium, to je duch. Ten, kedysi čistý, bez hriechu mal prístup k Bohu a udržoval spojenie s nekonečným Duchom. Pád do hriechu, ako nejaké zemetrasenie zrútilo stavbu tak, že tretie poschodie spadlo dolu do prízemia. Preto je prirodzený človek duševný, ba až telesný. Slovo „fyzikos“ v gréčtine znamená prirodzený, zmyselný, telesný. Človek, hoci padol, nie je bez ducha. Len jeho rozum je zatemnený, odcudzený od Božieho života, pre nevedomosť a porušenie, ktoré je v ňom. Žiadne ľudské úsilie nemôže pozdvihnúť ducha na jeho pôvodné miesto, pretože všetky schopnosti boli pádom prevrátené. Jeho duch sa sprotivil Bohu a je znečistený hriechom. Čítame o poškvrne tela i ducha. Duša je zničená, otrávená. Miluje to, čo Boh nenávidí a nenávidí to, čo Boh miluje. Aj telo je oslabené nemocou a mdlobou, priamym následkom vstupu hriechu na svet. Človek zišiel z cesty, stal sa neužitočným. Kráľ, zvrhnutý z trónu. Keď nepozná Božiu obrodzujúcu milosť, sám si nepomôže.
Ale Boh, bohatý v milosrdenstve uložil spasiť padlého, strateného človeka. Nielen ho vrátiť na úroveň Adama, ale vzniesť ho na vyššiu úroveň, než akú poznal Adam pred pádom. Aby to uskutočnil, prišiel sám Boh v osobe Syna, ako človek na zem. Nielenže si vzal ľudské telo, vzal si aj ľudského ducha a dušu. Kristus nielen že prijal telo ako Boží chrám, on vzal úplné človečenstvo v jedno s Božstvom a tým bol zjavený na zemi ako Boží Syn – bytosť s Božskou i ľudskou prirodzenosťou. Že mal ľudskú dušu, je zrejmé z veršov už citovaných.

Čítame tiež, že sa zarmútil v duchu, a keď zomieral volal:

On dal seba samého celého v obeť, telo, dušu i ducha, aby uzdravil naše zničené ľudstvo. Krv, ktorú vylial, ktorá vydobyla vykúpenie, bola krv človeka nepoškvrneného hriechom. Telo na kríži obetované bolo telo ľudské, sväté bez hriechu. Úzkosť jeho duše bola úzkosť človeka, ktorú môžeme len s bázňou sledovať, keď trpel až do najskrytejších hlbín svojej bytosti. Jeho najsvätejšie city boli rozdrásané, keď zaujal na kríži naše miesto. Len zďaleka môžeme chápať temnotu, ktorá obkľúčila Jeho ducha, keď počujeme Jeho úzkostný výkrik:

On obetoval seba samého ako dokonalú obeť za naše napravenie. Keď človek v Neho uverí, ako v svojho osobného Spasiteľa, prichádza mu nová sila, nový život a človek predtým zničený a stratený prechádza premenou, prerodom. Nový život preniká do všetkých častí. Prebudený, oživený duch prijíma Slovo od Boha a človek je obnovený duchom svojej mysli. Stavba je obnovená, takže človek opäť vzhliada k Bohu a vchádza duchom v obecenstvo s Ním. Má schopnosť prijímať a rozumieť Božím myšlienkam, posudzovať to, čo je v súlade so Slovom. Len telo zostáva prechodne bezo zmien, hoci nový poriadok dáva silu odporovať duševným žiadostiam, ktoré predtým hrozili zničiť chrám, príbytok živého Boha. Avšak keď príde Pán Ježíš, premení telo nášho poníženia a učiní ho podobným telu svojej slávy. Vtedy budeme spasení dokonale, telo, duch i duša. Potom oblečieme telo duchovné.

Duševné telo zodpovedá duši. Vstane telo duchovné, telo skutočné, ale zodpovedajúce duchu. Teraz býva duch často už hotový, ale telo mdlé, tam doma bude duch, duša a telo v dokonalom súlade. To bude naše dokonalé spasenie, keď duch, duša i telo budú podobné obrazu nášho Pána Jezukrista, prvorodeného medzi mnohými bratmi. Po tomto zakončení túži každé stvorenie. /Rim 8:18-23/ Budeme Jemu úplne podobní, Jeho súci doprovod, v tele oslávenom, v takom aké je Jeho, na veky s Ním. Lebo je napísané, že ten ktorý v nás započal dobré dielo, aj ho dokoná v deň Ježiša Krista. V ten deň bude naše spasenie dokonalé, keď náš celý duch, duša i telo budú pred Bohom bez úhony, keď staneme v Jeho prítomnosti, v celej kráse Kristovho dokonaného diela.

Ako dodatok ku presvedčivým dôkazom Písma, že človek má ducha, dušu, telo a že duchovná podstata je odlišná od tela, je hodná našej pozornosti nasledujúca skutočnosť, zaujímavosť hlbokého významu, ktorá sa dotýka danej témy.
Je známy fakt, že hmota nášho tela sa postupne a ustavične vymieňa ¹². Samozrejme výmena neprebieha tak rýchlo, žeby sa zastavil proces starnutia. A predsa nie sme tí istí, čo sme boli pred siedmimi rokmi. V našom tele sa tvoria stále nové bunky a staré sa spotrebujú, alebo odchádzajú ako prebytočný produkt. Nové bunky postupne nahrádzajú staré. Po siedmych rokoch sa telo postupne premení, takže človek má za pomerne krátku dobu nové telo. Má aj nový mozog. Je pritom pozoruhodné, že pamäť je trvalá, súvislá, hoci sa mozog počas života niekoľkokrát vymenil, obnovil. Človek si presne pamätá udalosti, ktoré prežil pred rokmi. Najmä starí ľudia si pamätajú príhody, slová, myšlienky z dávneho detstva. Bunky mozgu sa viac ráz postupne vymenili a s týmto úplne iným mozgom sa môžeme rozpamätávať na podrobnosti dejov, udalostí a skúseností z minulých rokov. Nadobúdame neustále nové skúsenosti, no tie z minulosti sa nedajú vytrieť z pamäti, sú nezničiteľné. Ako si vysvetlíme tento úkaz? Je iba jedno vysvetlenie: súčasťou človeka je nezničiteľný duch, duchovná podstata. Vedci, lekári sa odvolávajú na pamäťové centrá nášho mozgu, fungujúce podobne ako nejaký „harddisc“ moderných počítačov. Ak by sme zostali iba pri tomto tvrdení, stojí za úvahu zamyslenie sa nad dokonalosťou takéhoto živého, organického, neustále sa obnovujúceho pamäťového centra, ľudskou rukou nevytvoriteľného, ani len opraviteľného. To by nás napokon doviedlo k nevyhnutnému záveru, že takýto dokonalý obnovujúci sa pamäťový modul nemohol vzniknúť náhodným procesom. A opäť sme pri Božom stvoriteľskom pláne. Pamäť, zostáva nemenná a stála aj po smrti, po rozpade tohoto centra ako uvidíme neskôr na príklade Lazara a boháča. To vylučuje teóriu organického „harddiscu“ vytvoreného z chaosu buniek a chemických látok, zlúčenín, a popiera to evolučný vývoj ¹³. Nemožno pochybovať o existencii ľudského ducha. Duch je skutočná individualita, rozdielna do tela. Duch si pamätá, zostáva stále, aj keď telo bolo niekoľko ráz vymenené. Duch drží spomienky a prežíva všetky veľké premeny tela. Je to v plnom súlade s Písmom, Slovom Božím.

To ukazuje, že sídlo vedenia nie je v mase a kostiach človeka, ba ani v mozgu nie, ale v duchu, ktorý je v ňom. Hmotný mozog nie je zdrojom myšlienok, vôle a pamäti. Aj keď je mozog v spánku nečinný, môže duch prežívať skutočné vnemy. Nie je to telo, ale duch, ktorý myslí, chce, plánuje, pamätá si, má obecenstvo s Bohom. Keď človek zomrie, sú mozog, oči, uši, nervy stále tie samé orgány. Ešte sú tu, ale mozog nemyslí, oči nevidia, uši nepočujú, nervy neprenášajú vnemy. Prečo? Lebo to nie je telo, ktoré myslí, vidí, počuje a cíti, tým je duchovná podstata človeka.

Definícia: Smrť je odlúčenie duchovnej podstaty od tela. V predchádzajúcej kapitole sme zo Svätého Písma zistili, že človek má dušu, ducha /duchovnú podstatu/, rozdielnu od tela v ktorom prebýva. Je to vedomá, mysliaca bytosť s pamäťou, skutočná individualita. Pri štúdiu stvorenia Adama podľa Genesis sme prišli k tomu, že jeho prirodzený život začal spojením duchovnej podstaty s telom ¹⁴. Ďalej sme zistili, že smrť, je rozdelenie tela a duchovnej podstaty, a že kde sa v Biblii hovorí o smrti, vždy to má rovnaký význam, t.j. oddelenie duchovnej podstaty od tela. Pôvodný výrok smrti v Genesis sa vzťahuje len na smrť tela:

Tu je zrejmé, že z človeka iba to, čo je prach a je z prachu vzaté, sa do prachu navráti. Avšak duch, duša, vdýchnutá Adamovi Stvoriteľom, nebola z prachu, a nie je jej súdené do prachu sa navrátiť. Keď je kdekoľvek v Písme reč o výkone tohto rozsudku, o smrti tela, vždy to má vzťah k prachu, na ktorý sa telo obráti. Duch je po smrti mimo tela a nepodlieha rozkladu.

Tieto miesta hovoria o smrti. Duch sa nedá zadržať v tele ani vôľou, ani žiadnym pohrebom tela, ani balzamovaním, žiadnym iným spôsobom. V druhom citovanom verši je veľmi jasný súvis s už spomínaným veršom Genesis 3:19. Božie rozhodnutie tu vidieť zreteľne. Telo sa navráti v prach, tak ako bolo, a duch sa vracia k Bohu, ktorý ho dal. Treba si uvedomiť, že stále hovoríme o smrti tela. Pritom Biblia rozoznáva ešte smrť duchovnú a večnú. Iba v skratke uvediem dva príklady, kde sú vidieť zrejmé rozdiely medzi nimi. Duchovná smrť sa vzťahuje na stav človeka po páde Adama /Gen 3:17/, kedy nastalo oddelenie od obecenstva s Bohom, človek duchovne zomrel a ako taký nepotrebuje Boha. Potvrdzujú to aj verše Rim 3:10-23. Večná smrť, tak ako ju definuje Písmo je stav definitívneho oddelenia sa od Boha. Tento stav je nezmeniteľný a konečný. Je to stav človeka po jeho fyzickom skone a je to opak večného života. /Luk 16:19-31; Zjav 20:10-15/. O tom si povieme neskôr.
Ďalšie dôkazy Písiem o tom, že smrť je rozdelenie duchovnej podstaty od tela.

Popisy smrti v Genesis 25:8; 35:29; 49:33; majú v originále výraz „vypustil ducha“ „vydýchol ducha“. Naše preklady uvádzajú výrazy „ zomrel, vydechl naposled“, Iba v Lukášovi 23:46 ostalo doslovné: „Otče, do tvojich rúk kladiem svojho ducha“! Ananiáš a Zafira v Sk 5:5,10. „Padli a vydali ducha“. A tak v celom Písme znamená „vydať ducha“, zomrieť. Jasne tu vidieť, že dochádza k oddeleniu ducha od tela. Ďalším príkladom je:

Eliáš sa modlil, aby syn vdovy bol navrátený k životu, aby sa duša dieťaťa navrátila do tela a ono ožilo. Zreteľne tu rozumieme, že duša bola mimo, a tým nastala smrť. Návratom duše sa navrátil život. Aj o vzkriesení dcérky predstaveného synagógy čítame:

Jej duch sa navrátil. Z toho vyvodzujeme, že smrť nastala, keď duch odišiel, opustil telo. Na rozkaz Pána sa duch navrátil, a dievča bolo privedené k životu. Nijaká reč na svete nemôže jasnejšie vysvetliť, že smrť je oddelenie ducha od tela. Tú istú pravdu vidíme aj v nasledujúcom prípade:

Keď Dávid zistil, že dieťa zomrelo, prestal plakať, postiť sa. Keď sa ho pýtali na príčinu, vraví: „či ho azda môžem vrátiť?“ Táto reč jasne naznačuje, že dieťa odišlo a nemohlo sa vrátiť, ale že opustený otec očakáva, že pôjde za ním, keď skončí svoj pozemský smrteľný život. Apoštol Pavel potvrdzuje tú istú pravdu, že smrť je rozdelením ducha od tela.

Čo by mienil Pavel tým „doma v tele“ alebo „von z domova“, ak duša a telo nie sú rôzne a ak smrť nie je rozdelením jedného od druhého? Tým „von z domova“ mieni, že pri smrti sa jeho duch odlúči a opustí telo. Smrť ako oddelenie sa javí takto: Inšpirovaný pisateľ nám predstavuje telo ako chrám, alebo krehký stánok, smrť znamená zrušenie tohto stánku.

Stánok tu predstavuje telo. Odložením svojho stánku tu Peter rozumel svoju smrť, odchod. Tak ako mu to Pán oznámil v Ján 21:18-19. A teda aj my sme v stánku, vo svojom tele a jeho odloženie znamená smrť. Smrť je oddelenie duše od tela. Početné časti Písiem hovoria jednoznačne o smrti ako o rozlúčení. To svedčí, že smrť je oddelenie duchovnej podstaty, skutočnej bytosti od tela. Svätý Pavel popisuje smrť ako odchod, ktorý nastane, keď prestane zostávať v tele.

Čo Pavel mieni „zostávaním v tele“ ak nie život v tele? A odísť, ak nie zomrieť? Je možné jasnejšou rečou vyjadriť pravdu, že smrť je odlúčenie tela a ducha, a odchod ducha zo sveta hmoty? To samé učenie, že smrť je rozlúčenie, odchod, znie na mnohých iných miestach. Napr. Genesis 35:18; 2Tim 4:6, alebo v Luk 2:25-35. Simeonovi bolo zjavené Duchom Svätým, že uzrie mesiáša prv ako zomrie verš 26.

Slová, „teraz prepúšťaš“, znamenajú pre Simeona smrť, aj keď v Písmach priamy dôkaz o čase kedy zomrel nemáme. Napriek tomu vyplýva z týchto veršov, že smrť mu bola prepustením, odchodom. To by nebolo pravdou, keby duša zomrela spolu s telom a nebola od neho odlúčená. Že smrť je oddelením duše od tela, je ďalej zrejmé v:

Tu apoštol, aby vysvetlil predmet, podáva ilustráciu, uznávanú kresťanstvom všetkých čias, že telo je mŕtve, keď je bez ducha, inak povedané, že smrť je odlúčenie tela od ducha.
Zistili sme takto v mnohých svedectvách neomylného Božieho Slova, že smrť je oddelenie ducha, alebo odchod skutočnej individuality od tela. Pôvodný ortieľ smrti postihuje iba „prach“, t.j. telo, aby sa vrátilo do prachu, do zeme, lebo je znej bolo vzaté, ale „duch“ sa vracia k Bohu, ktorý ho dal. Smrť je „vypustenie ducha“ a mŕtvi nebudú vrátení k životu, kým sa ich duša k nim nevráti. Teraz prebývame v zemských príbytkoch toho „stánku“, ktorý zložíme, v okamihu smrti. Teraz prebývame v tele, ale pri smrti odídeme a budeme mimo tela. Telo bez ducha je mŕtve

V predošlých kapitolách sme zistili na základe svedectva Svätého Písma tieto dva fakty.

1. Človek má dušu, ducha, teda duchovnú podstatu.
2. Pri smrti sa táto duchovná podstata oddelí od tela.

Spoznali sme, že smrť je iba rozdelenie a odchod ducha či duchovnej podstaty od tela, takže každý logicky uvažujúci človek sa bude pýtať: „ Čo sa stane po oddelení, keď telo sa v prach navráti, kam pôjde duchovná podstata, duch - duša“? Blúdi niekde v priestore, alebo je na dajakom konkrétnom mieste? A keď áno, aké a kde je to konkrétne miesto? Je možné zistiť, že duchovia /duchovná podstata človeka/ zosnulých neblúdia niekde v priestore? Biblia hovorí, že je pre nich určené miesto pobytu. Aby sme dospeli k pravdivému poznaniu, k odpovedi na naše otázky, bude treba si uvedomiť a rozlišovať medzi minulým, prítomným, a budúcim miestom pobytu zosnulých. Musíme tiež presne poznať význam slov v hebrejskom a gréckom jazyku a v našich prekladoch. Prečo? Nasledujúce miesta objasnia túto potrebu. Pán Ježiš riekol:

Ten výraz „v pekle“ je v gréčtine peklo – hádes. V Evanjeliu podľa Matúša môžeme čítať:

Tu výraz „do pekla“ je v gréčtine peklo – gehenna. Ďalej sa dočítame v liste od Petra:

A na tomto mieste „uvrhnul do podsvetného žalára“ je v gréčtine použité sloveso "tartaroó". Ako výraz, ktorý predstavuje v klasickej gréčtine miesto večného trestu, ale v tomto prípade označuje miesto trestu pre padlých anjelov ¹⁵.

A tak máme tri výrazy. Hádes, Gehenna, a Tartaros. Sú to tri rôzne slová a označujú tri rôzne miesta. Dve prvé máme preložené ako „peklo“. Keď čítame v Novom Zákone slovo „peklo“ ako môžeme vedieť, ktoré miesto mal na mysli pisateľ? Hádes je miesto pre zomrelých, identické so SZ výrazom „Šeol“; Gehenna je tiež výraz pre peklo; Tartaros je klasický výraz pre miesto večného trestu. Žiaden z týchto výrazov neznamená hrob, i keď je v niektorých prekladoch práve tento výraz použitý. Každý uzná, že treba siahnuť k pôvodnému textu, aby sme získali správnu odpoveď na našu otázku. Obráťme teraz pozornosť na podobnú situáciu v Starom zákone. Poznáte príbeh, keď sa Jakob domnieval, že jeho syna Jozefa roztrhala divá zver a smútil. Tu je slovo „hrob“, kam zostúpi Jakob preložené ako „šeol“. V nasledujúcom Žalme je týmto prekladom ošetrený výraz „ríša smrti“. A v Numeri je opäť výraz „zostúpia živí do pekla“ v pôvodine ošetrené slovom „šeol“.

Tieto príklady odôvodnili potrebu zistiť význam týchto slov. Biblia učí, že miesto duchov /duchovných podstát/ zosnulých sa volá hebrejsky „šeol“ a grécky „hádes“. Hebrejské slovo „šeol“ sa nachádza v Starom Zákone 65x. Z toho je 23x preložené ako „peklo“, 2x je bez prekladu, 4x je preložené ako „ríša smrti“, 3x ako „jama“, a 33x ako „hrob“. V Novom Zákone má ten istý význam grécke slovo „hádes“, miesto zomrelých v neviditeľnom svete. Úprimne hľadajúci sa môže opýtať: „Ako viete, že slovo „šeol“ v SZ má ten istý význam gréckeho „hádes“ v NZ“? Nasledujúce miesta o tom podajú dôkaz.

Toto bolo prorokované o Pánu Ježišovi. Že neostane v „šeole“ a že Boh nedá svojmu Svätému, aby videl porušenie. Naplnenie tohoto proroctva je opísané v Skutkoch.

V prvom prípade je slovné spojenie „ríša smrti“ v originále „šeol“, a v druhom už je v tom istom slovnom spojení použité slovo „hádes“. Je to určitý dôkaz, že obidva spomínané výrazy sa vzťahujú na ten istý význam. Ako dostatočným dôkazom je skutočnosť, že Septuaginta, grécky preklad Starého Zákona z hebrejčiny z r. cca 275 n.l. uvádza za slovom „šeol“ slovo „hádes“. Zistili sme, že „šeol“ /hebrejsky/ a „hádes“ /grécky/ majú ten istý význam a označujú miesto pobytu zosnulých.

Teraz si ukážeme aké mylné sú názory, ktoré výrazom „šeol a hádes“ prisudzujú význam hrob. Keďže sa jedná o závažný fakt, budeme sa tomu venovať dlhšie.

SZ uvádza, že miesto posledného odpočinku tela bolo v rodinných hrobkách zdedených po predkoch /Sd 8:32, 16:31; 2 Sam 2:32, 17:23/. Hroby boli obvykle vo vnútri miest. Za hroby slúžili aj jaskyne, ktoré boli buď prirodzené, alebo umelo vyhĺbené. Všeobecne ich označujeme ako skalné hroby. Predkovia žijúci v časoch SZ zvykli pochovávať svojich zosnulých do spoločných hrobov, teda do jaskýň, kde sa zmestilo veľa tiel. Rodinné jaskynné hroby patrili významnejším príslušníkom národa. Tak bola napr. Sára, Abraham, Izák, Rebeka, Lea, a Jakob pochovaní v rodinnej machpelskej hrobke. /Gen 23:11, 25:9, 49:31, 50:13/.

Na tomto mieste treba spomenúť aj fakt, že archeológovia objavili v hroboch aj malé vápencové schránky /osuáriá/ na kosti. Jedná sa o druhý pohreb, kedy boli už zbytky rozpadnutých tiel uchovávané v takýchto minirakvičkách ¹⁶. Takto sa našla aj truhlička s nápisom: „Jakub, syn Jozefa, brat Ježiša“, ktorá nepriamo potvrdzuje existenciu pôsobnosti Pána Ježiša na tejto zemi ¹⁷.

NZ-konný pohľad na hroby sa značne odlišuje od starozákonného. Židovskí predstavitelia pokladali smrť, hrob za niečo, čo bolo opakom, protikladom pravého života, hrob ako niečo nečisté. Pán Ježiš hroby uvádza ako príklad pre farizejov /Mat 23:27/. V NZ sa o hroboch hovorí ako o mieste nepravosti a skazy, nie ako o niečom nečistom. NZ považuje hrob za ústredné miesto, vrchol porazenia smrti.

1. Slovo pre hrob, teda pre miesto, kde sa ukladá telo je v hebrejčine „keber“ a v gréčtine „mnemeion“. Písma ich uvádzajú v týchto jazykoch na viacerých miestach. V prvom porovnaní výrazov sme si ukázali, že výraz „šeol“ neznamená hrob pre telo, ale je to miesto kam odchádza duchovná podstata človeka.

2. V SZ hrob a podsvetie /šeol/ neraz splývajú, použitie týchto výrazov znamenalo pre starorákonných veriacich vždy odlúčenie od Hospodina. Bolo zlé, ak bol niekto vytrhnutý zo života v najlepších rokoch, skôr ako mohol splniť všetky úlohy. V tomto význame chápem volanie žalmistov aby ich Hospodin vytrhol z jamy či pekla /hrobu/ (napr. Ž 88). To potvrdzuje prečo sa pojmy hrob – keber, jama – bór a peklo – šeol ¹⁸, často zamieňajú.

3. Slovo „šeol“ sa nikdy nevyskytuje v množnom čísle, pretože je to iba jedno miesto, miesto duchov. Výraz pre „hrob“ je veľakrát použitý v pluráli, teda znamená to veľa hrobov v kontraste s jedným šeolom.

4. Na žiadnom mieste v Písmach sa nedočítame, že by niektorá osoba mala „šeol“, ale často čítame o ľuďoch, ktorí mali hroby. To dokazuje, že „šeol“ je miesto pobytu duchov a nie hrob pre telá, nakoľko nikto nemôže mať „šeol“, ale môže mať „hrob“.

5. O tele nie je nikde napísané, že by sa nachádzalo v „šeole“, a nikde nie je napísané o duchu, že by bol v hrobe.

6. Žiaden človek nevykopal, nevytesal „šeol“, ani nepozná miesto, kde sa nachádza. Naopak človek pozná miesta kde sú hroby, miesta pre telá. „Šeol“ je teda miesto pre duchov, hrob miesto pre telo.

7. Pri konečnom súde smrť i „hádes“ vydajú mŕtvych, ktorí v nich boli. Smrť /hrob/ vydá zo svojej moci telá a peklo /hádes/ vydá duchov, ktorí boli v ňom. Opäť dôkaz, že „hádes“ nieje hrob.

8.Ježiš Kristus má kľúče od pekla i smrti. Nasledujúci verš znova hovorí o dvoch rozdielnych miestach, potvrdzujú, že „hádes“ nie je hrob.

9.Kristova duša nezostala v „hádese“ a jeho telo nevidelo porušenia v hrobe.

10. Keď desiati Jákobovi synovia predali Jozefa kupcom, oklamali otca tým, že priniesli krvavý plášť a uviedli ho do omylu, že dravá zver Jozefa roztrhala /zožrala/. On tomu uveril. Oplakával ho, a vo svojej bolesti hovorí, že pôjde za ním.

V hebrejštine je použité slovo „šeol“, vo výraze „zostúpim k nemu do hrobu“. Teda príklad nevhodného prekladu, zlého pochopenia významu slova. Jasne tu Jakob myslel miesto odpočinku duchov, ako si ukážeme. Čo Jakob myslel a o čom hovoril? Sotva mienil ísť do hrobu tela. Vieme, že Jakob vedel, že Jozefovo telo nie je v hrobe. Vedel a veril tomu, že ho zožrala dravá zver. Dravá zver zožrala jeho fyzické telo. Preto je vylúčené, že svojimi slovami hovorí o stretnutí s Jozefom v hrobe. Keď ho zožrala dravá zver, chcel ísť tam, kde by sa s Jozefom stretol, to znamená na miesto prebývania duchov, do šeolu. Aj tieto verše jasne dosvedčujú a osvetľujú rozdiel medzi hrobom a miestom kam odišli duše, duchovia, duchovná podstata človeka po smrti. Príbeh svojím pokračovaním potvrdzuje pravdu o tom čo sa stane po smrti.

Bol pripojený k svojmu ľudu v okamžiku smrti, hoci jeho telo bolo pochované do rodinného hrobu až o niekoľko mesiacov neskôr. Jakob zomrel v Egypte a pochovaný bol v kananejskej zemi. V Egypte bolo jeho telo 40 dní balzamované, a ďalších 30 dní bol v Egypte oplakávaný. Potom dostal Jozef od faraóna zvolenie ísť a pochovať svojho otca. Telo svojho otca.

Pre doplnenie, nie je nikde písané koľko dní trval presun. Keď prišli k humnu „Atád“ oplakávanie trvalo ešte sedem dní.

Suma sumárum, prešlo cca 80 dní medzi úmrtím Jakoba, pripojeniu k jeho ľudu, po jeho pohreb v kananejskej zemi. Jakob bol pripojený k svojmu ľudu ihneď ako zomrel, keď jeho duch opustil telo, aby sa spojil s duchom Izáka otca, a starého otca Abraháma. Je teda isté, že význam výrazu „pripojenie“ sa nevzťahuje na fyzické telo, to nebolo pripojené k telám otcov ani vtedy, keď vypustil ducha, ani o viac ako 11 týždňov neskôr, bolo pochované osobitne ¹⁹. Preto jeho pripojenie k otcom, ľudu, nebolo pripojenie tiel v hrobe, ale na mieste, kde boli jeho otcovia, ľud bez tiel, teda v šeole. Týchto 10 úvah bezpečne dokazuje, že všetci, ktorí tvrdia, že hádes, šeol znamená hrob pre telo sú na omyle. Dosiaľ sme zistili v Písmach, že človek má dušu, ducha, ergo duchovnú podstatu, že pri smrti sa táto podstata oddeľuje od tela, a takto oddelená podstata odchádza na miesto, ktoré sa volá „hádes, šeol“, a tieto dve miesta nie sú v žiadnom prípade hrob, miesto pre zosnulú telesnú schránku. Teraz sme pripravení na ďalšiu otázku s logickým vysvetlením, odpoveďou.

 

Pozorný čitateľ sa rozpomenie, že tam, kde sa hovorilo o „šeole, hádese“, sa nehovorilo nič o spravodlivých a nespravodlivých. Iba sme uviedli, že duchovné podstaty /ďalej iba duchovia/, odchádzajú na jedno miesto, bez ohľadu na ich doterajší spôsob života. Keď budeme hľadať v Biblii, zistíme, že Starý Zákon veľmi slabo osvetľuje túto otázku. Nie je tam nič uvedené ohľadom duchov spravodlivých a nespravodlivých. Starý Zákon hovorí iba o odchode zomrelých do „šeolu“. Nerobí rozdiel medzi miestom pre spasených a zatratených. Možno povedať, že vzhľadom na zosnulých má Starý Zákon svetlo podobné súmraku. Môže vzniknúť otázka: „Prečo je Starý Zákon taký mlčanlivý ak ide o veci budúce“? „Prečo nám dáva tak málo poznania“? Aj na túto otázku dáva Slovo Božie jasnú odpoveď. V Starom zákone ešte nenastal čas pre zjavenie záhrobných skutočností. Bolo ponechané na Pánovi Kristovi, aby vyviedol na svetlo život a nesmrteľnosť skrze Evanjelium. A to práve Kristus učinil.

Vieme, že Pán Kristus prišiel, aby spasil hriešnych. Starozákonné poznanie nesmrteľnosti a podmienok v „šeole“ bolo v stave svitania či súmraku, teraz v Kristovom Evanjeliu nového Zákona jasné a zjavené.

Keďže Kristus je ten, ktorý vniesol svetlo, nesmrteľnosť, sme povinní prijať Jeho vysvetlenie. S láskou a radosťou zisťujeme, čo On hovorí o stave a podmienkach v mieste, kde prebývajú duše zosnulých. Aké je učenie Krista o mŕtvych v „hádese“, o spasených a zatratených? Nachádzame ho v Evanjeliu podľa Lukáša, kapitola 16, kde Pán hovorí o boháčovi a Lazarovi. To nám poskytuje obraz o mieste zosnulých tak, aké bolo počas dní Starého Zákona a počas Ježišovej služby v tele.

Popis stavu zomrelých je vykreslený v tomto príbehu boháča a Lazara. Zomrel Lazar a zomrel aj boháč. Vo verši 23 vidíme stav v akom sa nachádzal boháč, trpel. Vyjadruje to slovné spojenie „v mukách“. Slovo „muky“ je tu spomenuté v štyroch obmenách. „V mukách, mučím sa, mučíš sa, miesto múk“. Všimnite si, že boháč bol v mieste múk, nie iba v stave múk. Z tohoto miesta videl v diaľke Lazara a Abraháma, ktorí sa tešili. Verš 23 a 25. Podľa Pána Ježiša Krista je v „hádese“ miesto múk pre nespravodlivých a miesto potešenia /lono Abrahámovo/ pre spravodlivých. Ďalšie poučenie, ktoré je tu uvedené ukazuje na dve reálne miesta, ktoré sú od seba oddelené upevnenou priepasťou tak, aby nik nemohol prejsť z jedného miesta na druhé. Tento popis uvádza samotný Pán Ježiš Kristus. V „hádese“ sú teda miesta, priestory, jedno známe ako „lono Abrahámove“, miesto potešenia pre spravodlivých, a druhé ako miesto „múk“, obe oddelené veľkou upevnenou priepasťou. Pozrime sa ešte do Skutkov apoštolov, kde sa hovorí o sľube, proroctve týkajúceho sa Pána Ježiša. Toto proroctvo sa dotýka aj všetkých spasených.

Tu je vyslovene uvedené, že Kristova duša po smrti na kríži išla do „hádesu“, ale pamätajme na to, že v tomto verši nie je konkrétne uvedené do ktorej časti Jeho duša išla. Ale keď zoberieme do súvislosti slovo, ktoré Kristus povedal vedľa visiacemu lotrovi, je nám jasné do ktorej časti Jeho duša /duchovná podstata/ odišla.

Z tohoto verša ľahko porozumieme, že keď Kristova duchovná podstata spolu s lotrovou odišla do „hádesu“, nešla do miesta múk, ale do raja, miesta potešenia, do Abrahámovho lona, ktoré predstavuje ten raj. „Hádes“ je rozdelený na dve časti, oddelenie pre spravodlivých, známe ako „Abrahámovo lono“ a oddelenie pre umiestnenie nespravodlivých, zatratených, pomenované implicitne ako „peklo“, „miesto múk“. Toto nám zjavil náš Pán Ježiš Kristus o „hádese“, aký bol v čase Starého Zákona. Ďalej zistíme, že po Kristovom vstúpení na nebesia, kde zasadol po boku svojho Otca nastala v „hádese“ podstatná zmena.

Písmo nám zjavuje, že od Kristovho vzkriesenia a vystúpenia k Otcovi už časť „hádesu“ známa ako „lono Abrahámovo“, alebo raj, nie je ďalej miestom pre zosnulých v spravodlivosti. Táto časť prestala plniť svoju funkciu a keďže ju ďalej Písmo neuvádza, pravdepodobne už neexistuje. Do času, kedy bol Kristus vzkriesený, predstavoval „hádes, resp. šeol“ miesto duchov, kde prebývali jak spasení, tak aj zatratení. Po Kristovom vzkriesení, už toto miesto „dole“, nie je viac spomínané ako miesto vykúpených, /duchovných podstát/, duchov. Po Pánovom vzkriesení, sa už neuvádza o duchoch že „zostupujú“, ale že „vystupujú“. V liste Korinťanom sa píše:

Slovné spojenia „vytrhnutý až do tretieho neba“ a „vytrhnutý do raja“, ukazujú, že raj a tretie nebo je to isté miesto. To dokazuje, že raj či tretie nebo je to isté miesto, miesto pobytu duchov „hore“. Niekto môže poznamenať: „Ak je skutočne pravda, že raj, miesto spravodlivých je teraz hore, a že je to v treťom nebi, musíme mať viac dôkazov v Písmach“. Jeden osamotený a vytrhnutý verš nikdy nepredstavuje oporu pre pravdivé učenie. Pozrime sa na to, kedy nastala táto zmena, a ktoré verše ju potvrdzujú. Odpoveďou je, že táto zmena nastala pri vystúpení Pána Ježiša Krista na nebesia, na miesto po Božej pravici.

Pri svojom vystúpení vo verši 8 vzal so sebou duchov, dosiaľ prebývajúcich dolu v „hádese“. Písmo hovorí, že „zajal zajatie“, teda zajal zajatých a s nimi vystúpil hore ²⁰. V preklade Biblie Kralickej je to vidieť jasnejšie:

Na doplnenie predchádzajúcich miest pripájam ďalšie dôkazy svedčiace o tom, že raj, miesto spravodlivých duchov, bol prenesený a nie je viac dolu v „hádese“. Sme si istí, že spravodliví zosnulí nie sú viac v „hádese“, pretože vieme, že sú spolu s Kristom tam, kde je On. Pavel píše v Filip 1:23, že si žiada zomrieť a byť s Kristom. V 2Kor 5:6-8 používa silné slová, aby vyjadril svoju dôveru, že vysťahovať sa z tela je toľko ako odísť domov k Pánovi. Spravodliví mŕtvi, sú s Kristom, sú doma u Pána, preto musia byť tam, kde je Kristus. Nuž a kde je Pán Ježiš Kristus? V „hádese“? Nie, vieme, že Pán nieje v „hádese“, lebo je to napísané v Skutkoch 2:27. Kde teda je? Veľa iných miest svedčí o tom, že vstúpil na nebesia a je po pravici Božej ²¹. Nakoľko duchovia /duchovné podstaty/ spravodlivých sú s Pánom, musia byť tam, kde je On. V nebi, nie dolu v „hádese“, časti zvanej lono Abrahámovo. Tieto skutočnosti ukazujú, že raj, miesto pobytu spravodlivých, nie je viac v „hádese“, ale že od Kristovho vzkriesenia a nanebovstúpenia je miesto spravodlivých v treťom nebi s Pánom. Ježiš Kristus prehlásil jasne a zreteľne, že brány pekelné /hádesu a šeolu/ nepremôžu Jeho cirkev.

Tento verš nie je o prvenstve a nástupníctve Petra ako vodcu cirkvi a apoštolov ²², tento verš je o zbudovaní miestnej cirkvi, zboru v Jeruzaléme, ktorý bol prvým zhromaždením kresťanov ²³. Nie, „hádes, šeol, ríša smrti“ nezadržala ani jedného z veriacich, spasených, svätých tej doby. Spravodliví, veriaci z obdobia pred Kristom, museli ísť preto do „šeolu, hádesu“, lebo ich hriechy ešte neboli odstránené. To sa udialo až na kríži Golgoty.

Až vtedy, keď sú hriechy starozákonných svätých odstránené Kristovou obetou na Golgote, je im umožnené vstúpiť do Božej prítomnosti tak, ako prichádzajú duchovia vykúpených v prítomnom veku. Majme stále na pamäti, že miesto pobytu pre nespravodlivých je nezmenené. Duchovné podstaty týchto ľudí odchádzajú stále do „hádesu“, do miesta múk. O žiadnej zmene ich pobytu nás Písmo neinformuje, naopak čítame o mieste, z ktorého budú privedení pred súd. Bude to zo /SZ/ šeolu, /NZ/ hádesu, z identického miesta pre zatratených.

I tento verš potvrdzuje, že „hádes“, teda „peklo“, je stále miestom pre nevykúpených a bude až do okamihu, kým sa nedostavia pred súd. Pozrime sa teraz na miesta, kde sú zosnulí vykúpení. Písmo uvádza, že sú spolu s Pánom Ježišom Kristom. Ich príbytkom je raj, tretie nebo. Čo znamenajú tieto výrazy?

Slovo „nebo, nebesia“ je v Biblii užívané v trojakom rozdielnom a presne vymedzenom význame. V nasledovnom citáte čítame o nebi v súvislosti so zemskou atmosférou. To je oblasť ovzdušia.

Z ďalšieho verša sa dozvedáme o ponebeských oblastiach, v tomto prípade sú to miesta, kde sa zdržujú kniežatsvá a mocnosti zla. Nazvime túto oblasť „Satanovou doménou“.

Aj v týchto veršoch nesmieme vidieť, zamieňať si prítomný raj, či tretie nebo s večným nebom a Novým Jeruzalémom. Toto nebo, kde sídli „veličenstvo“ v nebesiach, bolo s najväčšou pravdepodobnosťou „tretie“ nebo, kam bol vytrhnutý Pavel po kamenovaní pred Lystrou. /Sk 14:19/. Pavel píše o treťom nebi v 2Kor 12:1-4. V týchto veršoch stotožňuje tretie nebo a raj. Právom teda predpokladáme, že to je miesto v nebi, kde radujú aj nad jedným obráteným hriešnikom. /Luk 15:7/. Uvažujme ďalej, čo nám Biblia zjavuje o umiestnení raja, /nebies/ a Božieho trónu. Kde je nebo? Duchovne veľmi blízko. Odísť z tela, znamená byť prítomný u Pána. /Pre spasených/. Mnohí sa iste pokúšali zistiť, ako ďaleko je nebo. Kde je Boží trón a raj? Jednu vec vieme isto, že je dosť blízko, aby nás Boh počul, keď sa modlíme. Zmŕtvychvstalý Pán Ježiš mal telo z mäsa a kostí, vystúpil na nebesia a žije teraz v nebi v tomto tele a mŕtvi v Kristu sú von z tela a u Pána. To znamená, že nebo je na určitom mieste a nie hocikde všeobecne. Pamätajme, že raj a Boží trón spolu úzko súvisia. Mnohé časti Písma svedčia, že Ježiš vstúpil na nebesia a posadil sa po pravici Božej. O Jeho vstúpení na nebesia svedčia tieto verše. Mar 16:19; Luk 24:51; Sk 1:9-11; Žid 8:1 a iné ²⁴. Je tam prítomný pred Božou tvárou za nás Žid 9:24. Samotný Štefan, keď umieral videl nebesia otvorené a Syna človeka stáť po pravici Božej. On je náš jediný Spasiteľ, a jediný, ktorý sa môže za nás prihovárať.

Raj, nebo je miesto spravodlivých, musí byť v tých istých oblastiach, ako Boží trón. Je jasné, že sú spolu, pretože Kristus sedí po pravici Božej a o zosnulých vieme, že sú s ním. Podľa toho, je trón umiestnený v onom treťom nebi, v mieste kde sú spravodliví, v raji, ktorý je v treťom nebi, alebo je tretím nebom. Súhlasí to tým, čo sme písali o troch výrazoch slova „nebo“. Iba pripomeniem, bolo to: 1. Nebo – zemská atmosféra, 2. Nebo – miesto zdržiavania sa zlých mocností, 3. Nebo – miesto raja, prítomnosť Božia. Teraz vieme, že tretie nebo je niekde nad týmito prvými dvoma nebesiami, ale presné miesto Božieho trónu a raja ťažko určiť. Je to reálne miesto, kde sa dá pohybovať, byť telesne prítomný. Skúsme ho bližšie lokalizovať. V Písmach je vždy spomenuté, ako oblasť, ktorá sa nachádza hore. Ale kde to je „hore“? Pre nás je „dole“ vždy k stredu zeme, a „hore“ vždy smerom preč od zeme. Je to tak všade, u nás, v Číne, Amerike i Austrálii. Hore je všade a nikde.

Nasledujúca úvaha nás upozorní na niektoré fakty v súvislosti s lokalizáciou neba.
V Izaiáš je reč o Luciferovi ²⁵:

Tu máme správu, že nebo je na „najďaľších krajoch severa“, a že je to nad výšinami oblakov a nad hviezdami. V žalmoch tiež nájdeme potvrdenie miesta, ktoré môže byť iba sever.

Sever je vždy v tom istom smere, nech sme kdekoľvek na našej zemi. Pri pohľade z Číny, Austrálie, Ameriky, ba aj z oboch zemských pólov je sever vždy hore. Je zaujímavé, že zemepisný i magnetický pól na zemi smeruje vždy na sever ²⁶. Kto vie vysvetliť, prečo strelka kompasu ukazuje vždy ku Polárke?

Takto popisuje Ezechiel Božie videnie, ktoré prišlo zo severu. Hvezdári pri svojich pozorovaniach zistili zaujímavý fakt, že na severnej oblohe je nápadne menej hviezd, kým iné oblasti sa hviezdami priam hemžia. Niektorí z nich označujú toto miesto slovami „prielom do nebies“. Či snáď Svätý Duch učinil o tomto mieste zmienku u Jóba?

Aký zmysel majú tieto rôzne state Písma, ktoré hovoria o severe? Či by toto prázdne miesto nad severom a za hviezdami bolo oblasťou Božieho trónu a raja? Opäť sa dostávame k predpokladom, hypotézam, no korešpondujúcich s Písmom. Je to napokon mojím cieľom, človek by sa mal zamýšľať nad každým veršom v Biblii. Ani jeden z nich tam nie je náhodou, všetky majú svoj význam a súvislosť. Pri stave dnešného poznania musíme uznať, že nie všetko je nám stopercentne jasné a tak to zostane až do času, kedy nám Pán zjaví úplnú pravdu. Tú sa dozvieme „potom“. Po našej smrti, po uvedení do reality večného života či zatratenia. Pre niekoho to bude pravda plná radosti a očakávania, pochopenia dokonalosti Božieho plánu spásy v každom detaile, pre iných pravda krutá, nevyhnutná no v každom prípade spravodlivá. To napokon uznajú aj tí, ktorí prepadnú zatrateniu. Uznajú /ale nie vyznajú a prijmú/ Pána Ježiša Krista ako Kráľa Kráľov a Pána Pánov ²⁷. Pravda, na ich postavení to už nič nezmení. Kvôli objektivite, musíme ukázať na dva zdanlivo rozporné verše z Písiem, ktoré radi používajú oponenti našich zistení. Obhajujú týmito veršami svoj názor, že spasení mŕtvi nie sú v nebesiach s Pánom. Odcitujem ich presne:

V prvom prípade používa Pán tento výrok pred svojou smrťou, vzkriesením a nanebovstúpením. Až pri Jeho zostúpení do „hádesu“ a následnom vystúpení na nebesia, boli spravodliví prenesení do tretieho neba, raja. Keď Kristus hovoril tieto slová, ozaj ešte nikto do neba nevystúpil. Preto toto Pánove oznámenie nie je v kontradikcii so žiadnym učením. V druhom prípade sa hovorí o Dávidovi. Ale pozor, hovorí sa o jeho tele, nie duši, duchovnej podstate. Dávid nevstúpil telesne na nebesia, tam vystúpil so svojim dokonalým telom iba Kristus, ktorý bol vzkriesený i telesne. Jeho telo sa nikde nikdy nenašlo. Ani tieto verše nedokazujú, že by sme nemali pravdu. Na tomto mieste treba v tejto súvislosti spomenúť obtiažny text Mat 27:51-53. Hovorí sa v ňom o udalostiach pri ukrižovaní, nás konkrétne zaujíma fakt, že „hroby sa otvárali a mnohé telá zosnulých svätých vstali“. Opis tohoto zmŕtvychvstania tiel sa nachádza iba v Evanjeliu podľa Matúša. Ja osobne nepochybujem o tom, že sa to stalo presne tak ako to Matúš opisuje. To, že sa jedná o telá svätých ukazuje na skutočnosť výberu tých, ktorí boli vzkriesení aj telesne. Mohlo ísť o prorokov, svätých, ktorí priamo predpovedali príchod Mesiáša a svojím ukázaním sa mnohým tak vzdali hold obeti Pána na Golgote ²⁸.

1. Od Kristovho vzkriesenia a nanebovstúpenia, duchovia, duchovné podstaty zomrelých spravodlivých odišli a odvtedy priamo odchádzajú do tretieho neba, raja, do Božej prítomnosti.

2. Duchovia, duchovné podstaty nespravodlivých zosnulých prebývajú ešte v „hádese“.

Podľa Božieho slova sme dosiaľ zistili, že človek má v tele ducha – duchovnú podstatu, že smrť oddeľuje ducha od tela. V kap. III. Sme poznali, kam odchádza duch po smrti. Bolo ukázané, že od Kristovho vystúpenia na nebesia duchovia zomrelých spravodlivých odchádzajú do neba, kde sú v Kristovej prítomnosti. Duchovia bezbožných odchádzajú stále do „hádesu“, na miesto im pripravené. Keďže je to podľa Písma dostatočne preukázané, môžeme pristúpiť k ďalšej zaujímavej otázke:

Podľa Ruthefordovej teórie, majú tieto verše dokazovať, že človek po smrti nevie nič, nemá múdrosť, pamäť, je v stave mlčania, bezvedomia, defacto neexistuje. Ako odpoveď na tento názor, učenie a starozákonný dôkaz, nech je pripomenuté, čo sme spomínali v predošlých kapitolách. Starý zákon je veľmi mlčanlivý, pokiaľ sa jedná o život po smrti. Je to pološero oproti tomu, čo nám zjavuje Nový Zákon o budúcom živote. Bolo povedané, že v dobe Starého Zákona nebol čas plného zjavenia o záhrobnom stave, ale bolo to ponechané na Pánovi Kristovi, Starý Zákon sa podobá nočnej oblohe plnej hviezd, kým Nový Zákon slnkom zaliatemu dňu ²⁹.

Vieme, že Kristov príchod nevytvoril život a nesmrteľnosť skrze Evanjelium, ale že Jeho príchod zjavil život a nesmrteľnosť. V Starom Zákone, bez plného zjavenia pravdy skrze Pána Krista, poznanie obmedzuje práve starozákonný rozhľad, poznanie. Pisatelia tu hovoria v medziach daného im zjavenia a o hrobe hovoria ako o mieste, kde prestáva aktivita človeka. Ba čo viac, v Novom Zákone, kde by sme očakávali každú SZ náuku doplnenú, nájdeme, že mŕtvi, či už spasení alebo nespasení sú pri plnom vedomí, teda zdanlivý rozpor medzi učením SZ a NZ. Nejde o rozpor, ide o stupeň poznania. Ak by učenie o „spánku duší“ bolo pravé, pravdivé, bolo by Novým Zákonom doplnené. NZ naopak učí, ako si o chvíľu dokážeme, že za hrobom je vedomie a poznanie. Najskôr uvažujme o jednom z hlavných miest, ktoré sa tak často uvádzajú ako dôkaz, že mŕtvi nemajú vedomie.

Ako vidíš, drahý čitateľ, tento verš tu stojí osamotený, vytrhnutý z kontextu a oddelený od toho, čo ho predchádza a čo po ňom nasleduje. V 2Peter 1:20 sa vysvetľuje, že nijaké proroctvo sa nedeje z vlastného rozlúštenia.
To znamená, že nesmieme vyberať verše z Písma odlúčene od súvisu a vykladať ich osobitne bez ohľadu na kontext. Keby sme mali právo vybrať niekoľko slov z Biblie bez ohľadu na súvis, celok z ktorého sú vzaté, mohli by sme napríklad ľahko dokázať, že Boha niet, že neexistuje. Veď v Žalme 14:1 a 53:1 stojí: „Nieto Boha..“ A tak podľa spôsobu jednostranného výkladu tu máme „neklamný dôkaz“, že niet Boha. Vo svojom správnom súvise, majú tie isté slová iný, správny význam. To isté sa stalo pri použití veršov o mŕtvych, ktorí nič nevedia. Keď tento verš čítame v súvise, na svojom pravom mieste, keď čítame aj nasledujúce verše, hneď zbadáme ich pravý význam. Posúďte:

Takže prvý učí o tom, že mŕtvi nebudú chváliť nikoho, ale budú mlčať, a druhý by ho mal potvrdzovať, namiesto toho mu odporuje. Ten kto má chváliť Boha na veky už od teraz, musí mať život, vedomie a nie byť bez existencie až do vzkriesenia. Správny výklad týchto veršov je, že mŕtvi vo svojich prestúpeniach, mŕtvi vo viere, všetci tí, ktorí v takomto stave zomreli zostupujú na miesto, kde už nič napraviť nemôžu. Ak teda nechválili Boha na tomto svete počas vlastného života, nebudú to robiť ani po smrti na rozdiel od spasených, veriacich. Podobne je to aj z ďalším citovaným veršom z knihy Kazateľ. Uvediem ho v kontexte s predchádzajúcim a nasledujúcim veršom.

Hovorí sa tu iba o tom, čo môžu mŕtvi vedieť, prijať z toho, čo sa deje pod slnkom, t.j. čo môžu mŕtvi vedieť alebo prijať na tomto svete. Nuž je predsa samozrejmé, keď niekto umrie, že nemá viacej nijakého podielu v tom, čo sa deje pod slnkom, t.j. na tomto svete. Slová, celé vety, ktoré boli vypustené, proste vysvetľujú tie citované, že totiž naše nádeje a záujmy o zemské veci sú obmedzené na tento krátky, nestály život. Uvedomme si, že kazateľov rozhľad je obmedzený na veci, ktoré je možno vidieť, poznať a robiť pod slnkom /na tomto svete/. Slová „pod slnkom“ sú kľúčom tejto knihy a sú uvedené 29x. Kniha je písaná zo svetského hľadiska, ľudského stanoviska na veci „pod slnkom“. Sú to úvahy človeka „pod slnkom“, skôr filozofického charakteru ³⁰. Prichádza k poznaniu, že zmysel života sa nedá nájsť v majetku, peniazoch a požitkoch a jedine Boh pozná zmysel všetkého /verš 3:11/ ³¹. Desiaty verš nie je Boží záver o stave mŕtvych, podobne ako iné úsudky pisateľa Knihy Kazateľ. Je to pohľad človeka.

Úsudky človeka „pod slnkom“ sú podané „inšpiráciou“, podobne ako aj satanové slová v Genesis 3:4. Satan povedal Eve, „istotne nezomriete“. Tieto satanové slová sú Božím pôsobením presne zaznamenané, hoci nie sú pravdivé. Satan je od veky vekov luhár, ale jeho slová sú napísané v inšpirovanej Biblii rovnako, ako tie slová u padlého Šalamúna. Sú napísané pôsobením Božím , hoci sú myslené ľudským chápaním „pod slnkom“, preto ich nemožno považovať ako zjavenie pravdy o mŕtvych.

Šalamún vyhlásil, že „všetko pod slnkom“ je márnosť. Podal svoj svetonázor z hľadiska svetského. Keď sa však povzniesol „nad slnko“ vidí v kap. 12 veci „so stanoviska nebeského“. Vtedy vyhlasuje: „a tak sa navráti prach /telo/ do zeme, kde bolo a duch sa navráti k Bohu, ktorý ho dal. /Kaz 12:7/. Takto učí, že z „nebeského“ pohľadu ide do hrobu iba telo a duch sa vracia k Bohu. A tak prvé kapitoly Kazateľa vrátane miest o ktorých sme predtým uvažovali /Kaz 9:4,5,6,10./ sú zaznamenané vedením Ducha zo stanoviska ľudského, ako myšlienky človeka „pod slnkom“. Nemožno ich použiť ako Božie zjavenie o mŕtvych, podobne ako v prípade satana, kedy jeho slová nemožno brať ako Božie zjavenie. Videli sme, že Ruthefordova teória o „spiacich dušiach“ nemá v Starom Zákone žiaden podklad. Pre úplnosť, pozrime ešte o čo sa jeho teória a jemu podobných vyznavačov opiera v Novom Zákone.

Tvrdia, že slová „mŕtvy“ a „smrť“ znamenajú bez vedomie, nebytie, nonexistenciu. Keď niekto povie, že je mŕtvy znamená to, že ten človek neexistuje. Takýto výklad sa nezhoduje z Bibliou ani v NZ. Slová „mŕtvy“ a „smrť“ neznamenajú bez vedomie, alebo nebytie. Čítame:

Myslím, že tieto verše nepotrebujú komentár. Mŕtvi nie sú mŕtvi bez vedomia, mŕtvi sú iba vo svojich hriechoch. Spasení mŕtvi sú s Kristom v ponebeských oblastiach....

Tí, ktorí zastávajú teóriu „spánku duší“, tvrdia, že výrazy „spať, usnul“ sa vzťahujú na smrť, vyjadrujú bez vedomie a nejestvovanie. Uvidíme, že to tak nie je a dokážeme si to Písmom na štyroch miestach.

Po prvé:

Tu hovorí Pán Ježiš o smrti ako o spánku ³², ale je evidentné, že nehovorí o duši Lazara, ale o jeho tele, lebo ďalej pokračuje slovami že: ale idem, aby som ho zobudil zo sna. A to vykonal tým, že zobudil jeho telo. Dodatočný dôkaz vidíme v slovách Marty, že telo už smrdí. To telo, ktoré spalo, nie duch.

 

Po druhé:

Slovo „telá“ v tomto verši ukazuje, že slovo „zosnulých“ platí o telách, nie dušiach, lebo inak by verš znel nejako takto: Mnohí svätí, ktorí spali, vstali ....

Po tretie:

Kameňovanie skončilo tým, že Štefan usnul, t.j. zomrel. Slovo „usnul“ nemôže znamenať, že Štefanova duša, duch stratila vedomie, alebo, že prestali jestvovať. Keď uprel zrak do neba, videl Pána, keď umieral hovoril: “prijmi môjho ducha!“. Prečo by sa takto modlil, keby jeho duch mal prestať o chvíľu existovať, alebo stratiť vedomie?

Po štvrté:

Aj tu slovo „zosnuli“ jasne hovorí o tele a nie o duši, lebo obsahom tejto kapitoly je vzkriesenie tela. Keď sa slová „usnul, spí“ nachádzajú v súvislosti s mŕtvym, vždy sa jedná o telo. Mŕtve telo sa živým javí samozrejme ako spiace. Nikde v Biblii nenájdeme, že by duša oddelená od tela spala. „Či budeme spať od smrti až po súd“? pýta sa Tertulián. Veď duša, duch človeka nespí, ani v spánku ³³. Spánok sa vzťahuje na telo, ide o fyziologický a biologický proces obnovy energie.

Svätým písmom sme dokázali, že pri smrti sa ľudská duša oddeľuje od tela a zistili sme, že odchádza na jedno z dvoch miest a to: tretie nebo, raj alebo do „hádesu“ miesta nevykúpených. V predchádzajúcej kapitole sme videli, že teória o spánku duší nemá opodstatnenie v Písmach. Teraz môžeme uvažovať o stanovisku Biblie, ktoré jasne a bez pochýb dokazuje vedomie duchov po telesnej smrti. Hádam najjasnejším dôkazom, že duše majú po smrti vedomie je správa o boháčovi a Lazarovi. Táto správa je dôveryhodná, podaná samotným Pánom Kristom. Uvediem tento príbeh celý, aj keď sme ho už spomínali a citovali z neho.

Boháč v „hádese“ „pozdvihol svoje oči v mukách a videl“ Lazara, ktorého pochovali, a jeho duch bol zanesený anjelmi do lona Abrahámovho, časti pre spasených. Hoci boli bez tiel, ich duše, duch, mal vedomie. Videli, poznali sa, hovorili spolu, pamätali si, cítili či sa tešia, radujú alebo trpia. Tí, ktorí tvrdia, že duša po smrti nemá vedomie, hovoria o tomto príbehu ako o podobenstve, ktoré Pán Kristus rozpráva iba tak, a že ho nemožno použiť ako dôkaz o vedomom živote po smrti. Drahý čitateľ. Niet tu ani náznaku, že by tento oddiel Písma bol podobenstvom. Náš Pán rozpráva skutočný príbeh o tom, čo sa prihodilo dvom mužom, ktorí žili a zomreli. Tento príbeh na začiatku používa slová: „bol“ bohatý človek a „bol“ Lazar. Iný dôkaz, že sa nejedná o podobenstvo vidíme vtom, že Pánove podobenstvá sú uvádzané slovami: „a povedal im podobenstvo.“ Okrem toho, podobenstvá neuvádzajú presné mená, tak ako v prípade Lazara a Abraháma. Žiadne podobenstvá sa nezmieňujú o konkrétnych menách osôb. Ak by sme na okamih pripustili, že sa jedná o podobenstvo, musíme si uvedomiť, že každé podobenstvo je obraz, ktorým sa má objasniť skrytá pravda ³⁴. Aby svoj účel dosiahlo, musí podobenstvo v každom detaile presne vystihovať túto skrytú pravdu. Ak by tieto verše teda niekto zobral iba ako podobenstvo, vystihujú iba jednu a tú istú pravdu. Uvádza sa tu, oznamuje, že duše zomrelých vystupujú živé, hovoria, nemlčia; pamätajú si, nezabudli; tešia sa či mučia v prítomnosti tam kde sú. Fakt, že duchovia žijú a majú vedomie i po svojej smrti vidíme aj z nasledovných veršov:

Vieme, že Mojžiš zomrel v zemi Moábovej na vrchu „Nebó“ cca 1500 rokov predtým, ako popisuje Matúš toto stretnutie. A pochovaný bol Bohom ³⁵ v zemi Moába, naproti Bét-peoru. /Deut. 34:5-6/ Faktom je, že Mojžiš umrel a bol pochovaný. A tam na hore Chermón je odrazu s Pánom Kristom. On, ktorého telo zomrelo pred toľkými rokmi. Vieme, že hrob Eliáša a ani Mojžiša sa nikdy nenašiel, píše sa, že Eliáš bol vzatý do neba. /2 Králi 2:11/, Mojžiš ale zomrel a jeho telo bolo pochované. Je teda isté, že duch prežije smrť tela, že žije, myslí, hovorí keď treba, celé veky po tom ako sa jeho fyzický stánok rozpadol v prach. Jedno z najvýznamnejších miest v Biblii, ktoré nezvratne dokazuje, že duchovia zomrelých žijú, majú vedomie a jestvujú je aj na nasledovnom mieste:

Tento veľký oblak svedkov súvisí s 11-tou kapitolou Židom ³⁶, kde sa hovorí o mnohých Božích svätých, od Ábela až po Dávida, ktorí vo viere žili a zomreli. Duše verných zosnulých nie sú bez vedomia alebo nejestvujúce, oni sú živými svedkami. Grécky sa svedok v NZ označuje výrazom „martys, martyrion,..“, tak, ako to čítame v Skutkoch 1:8. Budete mi svedkami... Toto slovo, výraz sa používa pre živých, ktorí majú vedomý intelekt a nebolo by tu použité, keby tí čo s vierou zosnuli, neboli živí, nemali spomenutý intelekt, schopný pozorovať a svedčiť.

Svätí zosnulí nie sú nejestvujúce domnienky, ale sú to živí, vedomí svedkovia. Slová „večný život“ majú svoj plný význam a sú hodné uváženia v pojednaní o vedomí duchov po smrti fyzického tela. Keď žijúci, alebo zomierajúci človek prijal Pána Krista ako svojho osobného Spasiteľa, je znovuzrodeným dieťaťom a má večný život. V tú chvíľu sa stáva účastníkom večného života.

Smrť nemôže zničiť večný život. Večný život nemôže byť ani prerušený „nejestvovaním“ medzi smrťou a vzkriesením. Večný život je večné vedomie. Prerušenie by znamenalo negáciu výrazu večný, je v protiklade a ako také nemôže byť pravdivé. Smrť tela neznamená koniec bytia, lebo smrť nemôže zničiť večný život, inak by ten život nebol večný. Pán Ježiš povedal v tomto prípade pre spasených:

Aj keď v tomto prípade sa jedná o veriacich, nepopiera to existenciu neveriacich v „hádese“. V týchto veršoch sa jedná hlavne o zdôraznenie večného života s Ním, a zdôraznenie podmienky bytia v Jeho prítomnosti, ktorou je viera. Tu sám Boží Syn dáva uistenie smrteľnému veriacemu, že bude žiť na veky, pretože je účastný duchovného, večného života, ktorý začal znovuzrodením a ktorý potrvá na veky ³⁷. Pán Ježiš jasne učí o skutočnosti, že duše sú živé a v plnom vedomí aj po smrti tela. /Luk 20:27,37,38./
Saduceovia, židovský kňažský rod, ktorý bol veľmi konzervatívny, popieral trvalú platnosť NZ a odmietal učenie o nesmrteľnej duši a jej posmrtnom živote, vzkriesenie. /Sk 23:8/ Jeho príslušníci prišli pri istej príležitosti k Pánovi Ježišovi a pýtali sa Ho na vzkriesenie. Prišli, aby Ho zosmiešnili a urobili si žart z učenia o vzkriesení. Pán Ježiš im odpovedal:

Hospodin hovoril s Mojžišom pri horiacom kríku 1491 rokov predtým ako sa Pán Kristus narodil v Betlehéme. Abrahám zomrel v roku 1821 pred Kristom, Izák 1716 a Jakob 1689. Podľa toho boli v ten čas, keď Boh hovoril k Mojžišovi už dávno mŕtvi. Abrahám 330 rokov, Izák 225 a Jakob 198 rokov.

 

Napriek tomu Boh prehlasuje, že je Bohom týchto osôb, ktoré už dávno zomreli, keď hovorí v prítomnom čase a nie v čase minulom. Boh je Bohom jak Abraháma, tak Izáka i Jakoba. A je Bohom živých, nie mŕtvych, „lebo jemu všetci žijú“. Ak žijú, musia byť živí. Spomeňme si, ako odpovedal Pán Kristus saduceom, ktorí popierali život duše po smrti. Prečo použil Pán slov: „Ja som Boh Abrahámov......“, zo Starého zákona, z Pentateuchu? Príčina je jasná. Saduceovia uznávali len Pentateuch, ako inšpirované Božie Slovo. Preto, ak bolo možné dokázať práve z tejto časti Písiem, že existuje život za hrobom, Pán to použil a ich teória bola vyvrátená. Podľa saduceov obidve náuky o vedomí duše a vzkriesení z mŕtvych spolu súviseli. Keď dokázal, že ľudská duša žije po smrti tela, vyvrátil tak ich dôkazy a umlčal námietku proti vzkrieseniu tela. Pán Kristus rozriešil nado všetku pochybnosť otázku vedomia a existencie po smrti. Dokázal, že po smrti je život. Uistil, že Boh je vždy ešte Bohom tých, ktorí už neexistujú telesne. „Lebo Jemu všetci žijú“. Tým, že Pán Ježiš citoval tieto slová z Pentateuchu a použijúc ich v spore so saducejmi, dokázal vedomý život po smrti i vzkriesenie z mŕtvych. Písmo vraví: A viacej sa ho neopovážili nič opytovať. /Verš 40/

 

Je dobre, keď si uvedomíme, že zástancovia učenia, ktorí tvrdia, že niet ducha odlišného od tela, alebo že duch a telo zomierajú spolu, len ohrievajú starý blud saduceov, ktorý Pán Ježiš tak ostro odsúdil. Vedomé bytie po smrti osvedčujú nasledovné verše:

Pavel tu používa presné slová, aby vyjadril svoju dôveru a istotu, že byť von z tela, znamená byť u Pána. Pavel by sa radšej vysťahoval z tela, len aby mohol byť doma u Pána, v Jeho prítomnosti. Iste veril, že aj tam bude mať plné vedomie, pretože by nemalo význam byť u Pána bez vedomia. Táto pravda je vyslovená aj v nasledujúcich veršoch:

Ako by mohol byť Pavel s Pánom Kristom po svojej smrti, keby nemal vedomie, alebo keby nejestvoval? Bol by to zisk, byť oddelený od vedomého obecenstva s Bohom a takto celé veky čakať na deň vzkriesenia? Žiadne Božie dieťa nebude tvrdiť, že zabudnutie, neexistencia po smrti je oveľa lepšia ako život na tomto svete. Tento text jasne ukazuje, že po smrti existuje vedomý život. Pavel si žiada zomrieť a byť s Pánom Kristom, pretože vie, že o tom bude vedieť, bude to vnímať, prežívať.

Uverivšieho lotra Pán Ježiš uistil, že ešte dnes s ním bude v raji, v ten istý deň. Tí, ktorí neveria vo vedomý život po smrti, tieto verše označujú ako nesprávne rozdelené. Tvrdia, že čiarka pred slovom „dnes“ má byť až za týmto slovom, a tak veta mení svoj význam. Ak by sme túto čiarku umiestnili za toto slovo, pozrime sa ako by táto veta zmenila svoj význam: „Ameň ti hovorím dnes, budeš so mnou v raji“ alebo inými slovami: „uisťujem Ťa dnes, že voľakedy budeš so mnou v raji“. Rozumný čitateľ vidí, že takýto výklad nemôže byť správny ³⁸. Pán Ježiš veľakrát použil výraz: „Ameň Ti hovorím...“ nikdy nepoužil výraz: „Ameň Ti hovorím dnes...“, okrem tohoto osobitného prípadu. Ak Pán Ježiš použil výraz „dnes“ je jasné, že chcel vyjadriť, že sa so zachráneným hriešnikom zíde ešte dnes v raji a nie dakedy v budúcnosti, po vzkriesení. Po smrti, v ten istý deň, bol uverivší zločinec s Pánom v raji. Niektorí namietajú, že hrob a raj je to isté miesto a že tí dvaja sa zišli v hrobe. Ak by bol chcel Spasiteľ povedať iba toto, teda, že sa zídu v hrobe, iste by to pre zločinca neznamenalo nič potešiteľného ani nového, veď vedel, že dnes, o chvíľu telesne zomrie na kríži a z hrobu nie je úniku, ani sa mu nevyhne. Keby mu Pán iba toto hovoril, nebolo by to odpoveďou na jeho modlitbu. A keby bol „raj“ miestom ne-vedomia a ne-bytia, ako by sa neho mohol Pán rozpamätať? V čom by mal výhodu ten, ktorý sa modlil a učinil pokánie oproti tomu, ktorý zlorečil a tupil? Tento text sa nedá prekrúcať, aby dokázal, že po smrti niet vedomia a bytia. Iba jedno vysvetlenie prichádza ako pravdivé do úvahy, a to potvrdzuje učenie Písiem NZ. Pán Ježiš a spasený hriešnik sa stretli ešte v ten deň v rajskej časti „hádesu“ a to pri plnom vedomí. Raj znamená rozkoš a potešenie, radosť a blaženosť, stav, ktorý si vyžaduje vedomie. Ak toto vedomie neexistuje, Pánov sľub nemá žiaden význam a robí Ho luhárom. To nie je v žiadnom prípade možné. V 1Kor 2:11 je vyjadrené, že sídlom vedomia človeka nie je nič telesné, mäso, kosti, mozog, ale duch /duchovná podstata/ človeka, ktorý je v ňom. Hovorí o tom, že hmotný mozog nie je zdrojom myslenia, vôle a vedomia. To, že sa činnosť mozgu smrťou porušila neznamená vôbec to, že smrť zničila aj moc vedomia a myslenia bytosti, duchovnej podstaty. Lebo nie je to telo, ktoré chce, myslí a plánuje a má obecenstvo s Bohom, ale je to duch /duchovná podstata/. To je ďalším dostatočným dôkazom, že duch oddeľujúci sa smrťou od tela má naďalej vedomie.

Štúdium kresťanskej histórie jasne dokazuje, že prví kresťania a mučeníci tak rozumeli Písmam, ktoré hovoria o vedomí ducha po smrti, ako sme to vysvetlili v tejto kapitole. Je zrejmé, že očakávali bezprostredne po smrti vedomú radosť v raji. Z tisícok kresťanov, ktorí spečatili svojou krvou pravdu učenia Evanjelia behom prvých troch storočí ³⁹ kresťanskej éry /podľa dostupných faktov/, ani jeden z nich neprejavil v posledných okamihoch svojho života pochybnosť veriacich o učení vedomej prítomnosti v raji. Jedným z nich bol Polykarpos ⁴⁰, súčasník evanjelistu Jána. Často ho počul kázať. Zomrel v roku 66 vo veku 87 rokov. Zo správy o jeho smrti vyplýva, že očakával svoju prítomnosť s Kristom v raji po svojom úmrtí. Je to svedectvo, pochádzajúce od učenia apoštolov, a zo svätých Písiem. Keby sme akokoľvek dlho hľadali v histórii prvotných kresťanov, nenašli by sme jedinú pochybnosť o večnej prítomnosti s Pánom. Žiaden kresťan tých čias, nevyslovil inú nádej, ako okamžité vstúpenie v radosť nekonečného a vedomého života podľa zasľúbenia Pána Ježiša Krista.

 

Z mnohých miest Písiem sme poznali, že duše, duchovná podstata zosnulých žije vedome aj po fyzickom skone. Teraz sa pozrieme do Písiem, čo nám hovorí okrem toho, že existuje vedomie. Čo je o nich napísané a čo nám hovorí o mieste ich pobytu? Akými vlastnosťami disponuje duch? Poznáme sa po smrti? V nasledujúcich kapitolách prídeme k prekvapujúcim záverom.

Pozitívne možno zistiť, že odchod smrťou znamená pre kresťana vstup do stavu omnoho lepšieho, než poznal tu na tomto svete. Táto istota prechodu do oveľa lepších pomerov má byť pre kresťana veľkým zdrojom potechy a sily, tak ako sa to prejavovalo pri prenasledovaní kresťanov, v časoch inkvizície a pod.. Najvýznačnejším faktom, prínosom, nádejou a radostným očakávaním pre spravodlivých je, že budú spolu s Pánom. Čo môže byť radostnejšie ako blahoslavenstvo a sláva byť v prítomnosti Pána Ježiša Krista, nášho Spasiteľa? Verše z Biblie vysvetľujú bližšie, čo to skutočne znamená „byť u Pána“.

Kto by si mohol žiadať viac, ako vidieť a zažívať nekonečnú slávu a lásku? Kto by mohol žiadať viac ako byť v prítomnosti svojho Stvoriteľa a živého, všemocného Boha? Tam sú naši drahí spasení zosnulí už dnes, ako si ukážeme v ďalších pravdách Písma. Je pravdou, že dnes na tomto svete môžu prísť časy, kedy by sme túžobne žiadali mať pri sebe niekoho z milovaných spasených, zosnulých. Keď si ale uvedomíme plný význam slova „byť v Kristovej prítomnosti a vidieť Jeho slávu“, nik by si neželal, aby sa naši drahí vrátili z raja na zem. Iste ich tak veľmi milujeme, že by sme nechceli, aby opustili rajskú radosť a vrátili sa na túto mrzkú zem /v porovnaní s rajom, nebom/, čo len na pár minút.

Je to ozaj radostné miesto, kam odchádzajú spravodliví zomrelí. Nasledovné verše opäť potvrdzujú, že zosnulí majú vedomie. Musia ho mať, aby mohli zažívať „radosti do sýtosti“. A v nebi je radosť nad každým obráteným hriešnikom.

Dozaista je raj miestom veľmi slávnym a krásnym. Už samotné slovo „raj“, znamená radosť, utešenie ⁴¹. Keď Pavel hovoril o vytrhnutí do tretieho neba, počul nevysloviteľné slová, ktoré neslobodno vravieť. Možno práve tieto slová sa týkali toho čo v raji, treťom nebi videl a nevedel ani opísať, pre krásu a lásku, pre veľkosť zjavenia, ktoré on jediný mal dovolené vidieť a poznať. / 2Kor 12:1-4 /. Ďalšie miesto nám objasňuje, že tí ktorí v Pánovi zomierajú sú v raji blahoslavení a odpočívajú.

„Áno, tak hovorí Duch, aby si odpočinuli od svojich prác“.... Tí, čo zomierajú v Pánovi nespia v hrobe, nie sú bez existencie a jestvovania na tisícročia až počne ich nebeská blaženosť. Oni vchádzajú hneď, od okamihu smrti, do blahoslavenstva. Slovo blahoslavenstvo, stav blaženosti je jedno a to isté a znamená šťastie. Predpokladá to vedomé bytie, lebo stav šťastia je podmienený vedomím. V kontexte sa tieto konkrétne verše /Zjav 14:13/, vzťahujú predovšetkým na tých, ktorí zomierajú v časoch utrpenia. Všeobecný oznam o blahoslavených mŕtvych v tomto verši však zahŕňa všetkých, ktorí zomierajú v Pánovi. Podobne je to s nasledovným veršom:

Či by bolo v očiach Hospodinových drahé a správne, keby poslal svojich verných svätých do zabudnutia na obdobie, kým nevzkriesi ich telá? Smrť veriacich je mu preto drahá, lebo prenáša ducha svätého /teda spravodlivého človeka/, do dokonalého a ustavičného obecenstva s Ním samým, lebo smrť takéhoto človeka je začiatkom radostného a nikdy nekončiaceho spojenia, pretože je oslobodením z pút smrteľnosti, je oslobodením spod vlády satana a hriechu.

Táto otázka zaujíma mnohých. Keď na ňu budeme odpovedať, treba brať do úvahy nasledovné fakty z Písiem.

1. Dávid, inšpirovaný žalmista hovorí o svojom zosnulom synátorovi:

Bol si istý, že tam kde sa za svojím synom odoberie, ho bude poznať. Keby o tom nebol presvedčený, tento jeho výrok by nedával zmysel.

2. Zomierajúcemu lotrovi na kríži Pán Ježiš hovorí:

Z tohoto verša vyplýva, že obidvaja očakávali, že sa v raji poznajú. Inak by Pánov sľub umierajúceho nepotešil.

3. Pavlove slová o odchode:

Zaiste by Pavel nežiadal odísť a byť s Pánom Ježišom, keby nevedel, že tam bude poznať toho, s ktorým túžil byť.

4. Učeníci poznali na hore premenenia osoby. Išlo o Mojžiša a Eliáša:

Učeníci ich poznali bez akéhokoľvek formálneho predstavovania. Títo dvaja muži opustili zem pred storočiami. Keď sa teraz vrátili, boli na toľko identifikovateľní, že boli ľahko poznaní učeníkmi, ktorí o nich vedeli iba z histórie. Istotne nikomu neunikne fakt, že Peter jasne hovorí o Mojžišovi a Eliášovi, ktorých nikdy nemohol stretnúť, vidieť. V dobách kedy neexistoval fotografický aparát, žiadna forma prenosu obrazu, ich Peter neomylne spoznáva. Naznačuje nám to, že v nebi sa budeme poznať bez toho, aby sme sa predstavovali, či predtým niekedy videli. Pravdepodobne vyššia forma komunikácie a prenosu myšlienok, vnemov bude zárukou tejto schopnosti ⁴².

5. Boháč v „hádese“ poznal Lazara i Abraháma:

Ak by sme sa nepoznali, nemohol by byť tento príbeh pravdivý. Už sme si povedali, že nejde o podobenstvo, ale o príbeh. Opäť tu vidíme, že boháč spoznal Abraháma, ktorého nemohol nikdy vidieť. Niekto by mohol povedať, že boháč podľa tohoto verša videl Abraháma aj keď nevedel, že sa jedná práve o neho. To však vylučuje hneď nasledovný verš, kedy boháč volá na Abraháma : „ Otče Abraháme, zmiluj sa ..“ , bez toho aby mu ho niekto predstavil, bez toho aby sa niekoho na jeho meno pýtal.

6. V raji nebudeme vedieť o nič menej ako tu na zemi. Skôr naopak. Týka sa to aj poznania sa:

Smelo môžeme očakávať, že v raji poznáme svojich milých, že poznáme všetkých známych a všetci títo známi budú naši priatelia a milovaní. Iste je každý zvedavý, či sa bude môcť pozhovárať zo známymi, alebo s Pánom, či apoštolmi. Z príbehu Lazara a boháča je zrejmé, že takýto spôsob komunikácie bude reálny. Aj rozhovor s Pánom bude možný. O tom nepochybujme. Veď máme možnosť s Ním hovoriť už odtiaľto. Ako nepriamy dôkaz uvádzam:

Tieto slová sa vzťahujú na budúcnosť, ale keď svätí z budúcnosti budú môcť oslovovať Pána, prečo by to malo byť uprené tým, ktorí sú už dnes v Jeho prítomnosti?

Obráťme ešte pozornosť na svätých v raji. Z Písiem sme sa dozvedeli, že majú vedomie a sú v Prítomnosti Pána Ježiša. V stave omnoho lepšom, než tu na zemi. Stále ale nie sú v stave dokonalosti. V raji možno hovoriť o nedokonalosti, pretože pri umieraní sa skutočný človek – duchovná podstata oddeľuje, opúšťa fyzické telo. Skôr ako sa opäť stane trojjediným, /telo, duch, duša/, musí obliecť svoje nové fyzické vzkriesené telo. V raji na tento okamih čakajú všetci, podobne ako my tu na zemi očakávame vychvátenie, príchod Pána pre svoju cirkev ⁴³. Je to jedna a tá istá udalosť, ktorá ešte len príde ⁴⁴.

Uvedomme si, že žiaden svätý ešte nevstúpil do konečného neba, podobne ani žiaden nespasený ešte nie je v konečnom pekle. Raj nie je definitívne nebo, a dnešný „hádes“ nie je definitívne peklo. Večné nebo, ktoré čaká na spasených máme opísané v posledných kapitolách Zjavenia a nemôžeme ho zamieňať s prítomným rajom, v ktorom spravodliví, prebývajú do vzkriesenia. Podobne „hádes“ si nezamieňajme s peklom, alebo v ponímaní nesprávneho učenia s „očistcom“, ku ktorému si povieme viac na inom mieste.

Veriacemu je smrť vstupom do raja, na miesto oveľa lepšie než aké pozná na tomto svete. Je to miesto, kde sú veriaci spolu s Pánom, v blaženosti, láske. Je to niečo tak krásne, že človek na opísanie tohto stavu nemá dostatočný výrazový slovník. Rôzni vykladači Písiem by chceli podať podrobný opis raja a nebies. Biblia však neposkytuje mnoho detailov o týchto miestach. Dáva svetlo po istú hranicu, nie ďalej. Chcieť vedieť viac ako poskytuje Písmo, by viedlo k špekuláciám a dohadom. Do tejto pozície sa rozhodne nechceme dostať. Z iného pohľadu je iste lepšie ak Písma zjavujú iba časť o stave v raji, lebo ak by nám bolo známe všetko, nechceli by sme tu ostať ani minútu. Naša budúcnosť v raji bude dosť slávna a krásna. Buďme Bohu vďační za tento závdavok pravdy o našej budúcnosti, ktoré nám Písmo zjavuje. Halelujah!

V predchádzajúcich kapitolách sme zistili z Písiem, že duchovia spravodlivých sú v raji, v prítomnosti Pána Ježiša Krista. Tam však nezostanú po celú večnosť. Písmo učí, že telá zosnulých /všetkých/ budú vzkriesené. Skôr ako sa pozrieme na to čo o tomto hovorí Biblia, všimnime si predmetu vzkriesenia z pohľadu logiky.

Niektorí sa domnievajú, že vzkriesenie je bláznovstvo. Snažia sa nájsť dôkazy pre svoje popieranie vzkriesenia tela. Viac menej sa im darí aj nedarí. Jedným z logických dôkazov je tvrdenie, že keby boli všetci mŕtvi vzkriesení, nebolo by dostatok miesta na zemi ani na to, aby sme stáli natlačení vedľa seba. Je to nezmyselná námietka. Bolo vypočítané, že keby každý, kto vôbec kedy žil na zemi, od Adama po dnešok zabral iba jeden meter štvorcový, zmestili by sme sa všetci na menšiu plochu ako zaberá štát Texas ⁴⁵.

Iní tvrdia, že nie je možné dať dokopy telá, ktoré boli rozmetané výbuchmi, spálené, zožraté divou zverou ⁴⁶ a pod. Odpoveďou je:

Neomylné Božie slovo osvedčuje, že mŕtvi budú vzkriesení, a nie je našou starosťou akým spôsobom sa to uskutoční. Sám Pán Ježiš učil o vzkriesení tela:

Tieto miesta Biblie jasne učia, že všetci mŕtvi budú vzkriesení. Na prvý pohľad by sa zdalo, že učia iba jedno vzkriesenie pri ktorom telá spravodlivých, a aj nespravodlivých vstanú súčasne. Mnohé miesta v Písmach túto často uznávanú teóriu o generálnom vzkriesení nepodporujú. Keď porovnáme hore uvedené verše s inými miestami, ktoré hovoria k našej téme, nájdeme odpoveď, že jestvuje dvoje rozdelené vzkriesenie a to v prípade spravodlivých a nespravodlivých, spasených a nespasených. Každé z týchto dvoch je osobitne vo svojom presnom čase.

1Kor 15:22-23 hovorí o dvojakom vzkriesení ⁴⁷:

Slová „vo vlastnom poriadku“ by sme mali chápať určený, daný, nemenný postup. Nasledovné slová konkretizujú jednotlivé názvy označenia skupín, a uvádzajú ich patričný postup.

1. Kristus Pán, prvotina, vzkriesenie, ktoré prebehlo pred takmer 2.000 rokmi.

2. Potom „tí“, ktorí sú v Pánovi Kristovi za jeho príchodu.

3. Potom „koniec“ tí, ktorí sú nespasení.

Vidíme tu časový postup, rozdiel medzi vzkriesením tých, ktorí sú Kristovi a medzi konečným vzkriesením. Nezabudni, že medzi vzkriesením Ježiša Krista, prvotiny a medzi budúcim vzkriesením tiel tých, ktorí sú jeho, vzkriesením za Jeho príchodu už doteraz ubehlo viac ako 1900 rokov. Budú dve ⁴⁸ vzkriesenia:

Jasne vidieť, že nebude iba jedno univerzálne vzkriesenie, ale dve, jedno pre spravodlivých a druhé pre nespravodlivých. Pán Ježiš v Lukáš 14:14 hovorí o jednej skupine, ktorá patrí ku spaseným. V Zjavení čítame o „prvom vzkriesení“. Tí, ktorí na ňom majú podiel sú blahoslavení a svätí. Slovo „prvé“ logicky naznačuje, že bude aj „druhé“ vzkriesenie. Vidíme tiež, že medzi tým „prvým“ a tým „druhým“ je časové obdobie tisíc rokov. Položme si teraz otázku:

Božie slovo svedčí, že spravodliví budú vzkriesení pri druhom príchode Pána Ježiša Krista. To je druhý príchod Pána, resp. prvé zmŕtvychvstanie veriacich.

Písmo tu učí, že keď Pán Ježiš zostúpi z neba od Otcovho trónu, privedie zo sebou spravodlivých /ich duchovné podstaty/, ktorí zosnuli, zomreli ako veriaci, teda v Kristovi. Prídu na zem, aby prijali svoje vzkriesené telá. Bude to znamenať spojenie duchov, duchovnej podstaty, ktorá príde s Pánom, so vzkriesenými, dávno mŕtvymi telami. O tej istej udalosti nás informuje Písmo ústami Pavla:

Apoštol hovorí, že smrteľné oblečie nesmrteľnosť, porušiteľné neporušiteľnosť, a tým sa naplní Slovo, „smrť je pohltená vo víťazstvo“. To platí pre tých, ktorí budú prenesení do tohto stavu ako živí, ktorí ešte nezomreli. Iste, budeme premenení všetci, mŕtvi i živí. Tí čo zomreli i tí, ktorí sa tejto udalosti dožijú.

Tieto slová dávajú veľkú nádej pre všetkých veriacich. Pánov príchod môže nastať v každej nasledujúcej sekunde. Že sa čas napĺňa a príchod je blízko je viac ako jasné ⁴⁹. Nasvedčuje tomu stav dnešného sveta, dianie v Izraeli, blížiaca sa, či už prebiehajúca globalizácia, postupný nástup, príchod Antikrista. A tak tí, ktorí budú „vychvátení“ počas svojho pozemského života neokúsia bolesť zomierania, ale budú razom premenení a „vychvátení aj s telami“ v ústrety Pánovi. Je to skutočne ohromné zasľúbenie, na ktoré sa nádejajú veriaci od času, kedy Pán vystúpil na nebesia. Čas Jeho príchodu nám oznámený nebol, je iba naznačený udalosťami, ktoré ho budú predchádzať. Pozri do Matúšovho Evanjelia 24 kapitola a do Lukášovho 17:20-37. Vráťme sa ale, k veciam o vzkriesení.

Keď vstanú mŕtvi, a živí svätí /spasení/ budú premenení, vystrieda sa viacero udalostí, kým vstúpia všetci spasení do nebies, aby tam večne bývali s Ježišom Kristom, s Bohom Otcom.

Jednou z týchto udalostí bude súd veriacich podľa ich skutkov. O súde vo všeobecnosti panuje viacero názorov. Niektorí sa domnievajú, že súd prebieha ihneď po smrti. Napríklad po-milenisti súdia, že bude jeden veľký súd, ktorý prebehne na konci vekov, až keď všetko ľudstvo, ktoré kedy žilo bude zhromaždené a kde pôjde o večné zatratenie, či spasenie. Spoznáme, že tieto názory nie sú tak celkom pravdivé. Biblia uvádza päť súdov ⁵⁰.

Prvým je súd nad kresťanmi, veriacimi, pokiaľ ide o ich spasenie, či zatratenie a je už vecou minulosti. Pán Ježíš hriech odsúdil, keď za nás zomrel na kríži Golgoty.

Slovo „odsúdenia“ sa kryje významovo so slovom súd a v prípade spasených, niet čo súdiť. Súd nad hriechmi veriacich už prebehol. Bol vykonaný na kríži Golgoty, na základe Kristovho dokonaného diela. /Gal 3:13; 1Pet 2:24; 2Kor 5:21/. Hriechy veriacich boli odsúdené a odstránené, nie je čo súdiť. Je rozdiel, medzi súdom hriechov a súdom skutkov. Súd hriechov je dávnou minulosťou, kým súd skutkov ešte len príde.

To je ten druhý súd. Bude sa konať pred Kristovou súdnou stolicou potom, keď mŕtvi vstanú a živí budú premenení. Nebude sa zaoberať spásou, ale odmenami za to, čo konali v tele. Tento súd rozhoduje o postavení jednotlivca v Božom kráľovstve.

Súdna stolica v grečtine volá „béma“ a značí rozhodujúci tribunál. Ten má v tomto prípade do činenia so spasenými. O súde nad nespasenými, budeme uvažovať neskôr. Verš v 1Kor 4:5 potvrdzuje, že čas súdu bude pri druhom príchode Pána. Tento súd sa ešte nemôže vzťahovať na zatratených. Písmo menuje ako odmeny pri tomto súde rôzne „koruny“.

 

Pred tretím súdom bude stáť židovský národ, Izrael. Nastane počas doby súženia a prebehne na tejto zemi. Príčinou je odmietnutie Krista, mesiáša. Za dôb Samuela zavrhli židia Boha - Otca /1Sam 8:7/, za čias Ježiša Nazaretského odmietli Boha - Syna /Luk 23:18/, a napokon odmietli aj Boha - Ducha /Sk 7:51, 7:54-60/. Boh použije pri súde ľudský faktor – Antikrista a behom tejto doby bude na zem vyliatych sedem nádob hnevu...

U štvrtého súdu budú obžalované a súdené pohanské národy. Nastane pri Pánovom návrate s desiatimi tisícami verných na mieste Jozafat. /Joel 3:12-13/.

Pri poslednom piatom súde budú obžalovaní a súdení nespasení mŕtvi. Tí, čo počas svojho života odmietli Kristov dar spásy, tí, ktorí žili podľa svojho svedomia, ktoré im Boh vpísal do ich sŕdc pri ich zrode. Toľko k súdom, vráťme sa k veriacim. Poznali sme, že potom ako vstanú mŕtvi v Pánovi a keď živí veriaci budú premenení, dostavia sa všetci pred súdnu stolicu, kde ide o odmeny za svoje skutky. Po vykonaní súdu, obdržaní odmien, pred tým ako prídu do večného neba, raja, musí nastať ďalšia dôležitá udalosť a tou je „Svadba Baránkova“.

Kristovou nevestou bude jeho verná Cirkev. Cirkvou rozumieme všetkých svätých, spasených z prvého vzkriesenia a živých veriacich, ktorí budú vychvátení a premenení bez poznania smrti. Existuje názor, že doba veľkého súženia bude na zemi počas súdu o odmenách, a počas Baránkovej svatby. Vyvrcholením súženia, bude Jeho druhý príchod, zjavenie sa, popísané v „apokalypse“. Grécky text rozlišuje zreteľne dva príchody Pána. Prvý príchod je„Parousia“, vychvátenie, ktoré prebehne tak, že neveriaci, nevychvátení Pána neuvidia, Jeho príchod im bude skrytý. Druhý príchod bude podľa Zjavenia Ján, zjavný, manifestačný, odhalený, teda viditeľný príchod zo svätými, ktorý nasleduje po súde o odmenách a Svadbe Baránka. Na upresnenie, uvádzam miesta, kde sa v gréckom texte uvádza slovo „parousia“. Sú to: Mat 24:3; 27; 37; 39; 1Tes 2:19; 4:15; 5:23; 2Tes 2:1. Toto zjavenie Pána Krista, Jeho príchod so svätými, vystupňuje obdobie súženia a vyústi do tisícročného Kristovho kráľovstva spolu s Jeho svätými. /Zjav 20:6/.