Z DOMÁCEJ DIELNE
Upozornenie! Texty a obsah tohoto webu sú chránené autorským právom. Akékoľvek kopírovanie bez súhlasu autora je právne postihnuteľné!
V prípade záujmu o prebranie jednotlivých článkov, statí, alebo celých súborov kontaktujte autora cez záložku kontakt. Výnimkou je Archív Slova
za použitia odkazu na konkrétny text a súbory určené k stiahnutiu.
Kde sú zosnulí? 1 časť.
Kapitola 1 - 7.
Odpovede na otázky, kladené v kútiku duše.
Pohľad vo svetle Písma, Biblie, na otázky existencie po smrti.
Úvahy o tom kam sa človek podeje po svojom fyzickom skone ma napadali od detstva. Pravdepodobne ako aj Vás ostatných. Svetskú literatúru, ktorá sa zaoberá týmito úvahami som prelúskal vždy takmer na počkanie. Tieto knihy, brožúry sa opierali o tzv. vedecké poznatky, výskumy lekárov, patológov. Iné sa zaoberali mystickými pohľadmi, pohľadmi rôznych náboženstiev, využívajúc okultné praktiky, tajomné sily a pod. Po mojom obrátení som prestal mať strach z vecí, ktoré prídu „potom“. Hlad po vedení však neutíchal. Zavrhol som všetky svetské teórie, začal som hľadať a porovnávať z Písmami. Postupne sa mi do rúk dostával materiál, ktorý sa viac, či menej zaoberal aj otázkou života po smrti. Kompletný pohľad na našu budúcnosť, ktorá sa týka každého človeka, spaseného či zatrateného som postrádal. Rozhodol som sa napísať túto úvahu vo svetle Písiem, Biblie. Ako základ mi poslúžila staršia písomná úvaha neznámeho brata z minulého storočia 1. Použil som ju ako osnovu a dovolil som si odcitovať z nej príspevok evanjelistu dr.H.A. Ironside 2, ktorý je v nej uvedený. Pre porovnanie uvádzam odkazy na literatúru, kde názory a pohľady iných autorov plne korešpondujú s presvedčením, ku ktorému som dospel pri štúdiu Písma. Všetky uvedené biblické citáty sú písané kurzívou a pochádzajú zo: Svätá Biblia, prof. Jozef Roháček, Svetová Biblická Spoločnosť, 1974, Slovak Bible 073; Bible Svatá, Kralické vydání z r. 1613, Česká Biblická Společnost 1991, Czech Bible KAV.
1 Jeho úvaha bola reakciou na knihu od Karla Sabiersa, Where are the Dead? /Kde sú mŕtvi?/; Los Angeles, CA; Christian Pocket Books, 1959.
2 Harry Allan Ironside (1876-1951). Bol biblický učiteľ, kazateľ a autor publikácií. Pôsobil dlhodobo ako pastor v Moody Memorial Church v Chicagu.
Úvod.
Keď človek vypustí dušu, kdeže je? Táto otázka, ktorú vyslovil patriarcha Jób /Jób 14:10/, nie je neobvyklá. Je v ústach a v srdciach nespočetných smrteľníkov. Vždy sa ľudia pozastavujú nad smrťou a majú tisíce otázok. Aká je budúcnosť človeka? Prestane existovať, keď zomrie, alebo skutočná osobnosť prežije smrť? Ak áno, kde je? Má vedomie? Za akých podmienok existuje? Je možné dajaké spojenie so živými? Znamená smrť večné rozlúčenie tých, ktorí sa milovali? Ľudia sa budú pýtať, inak ani nemôžu. Odkedy jestvuje čas, otázky ohľadom smrti a stavu po nej znepokojujú ľudskú myseľ. Ozvali sa pri prvom pohrebe a od tých čias sú najbolestivejším výkrikom ľudských sŕdc. Veď kto by si neželal vedieť pravdu o tom, čo je po smrti? Ľudia hľadajú odpovede. Kde a kto im najdôveryhodnejšie môže odpovedať? Určite to nie je veda, ani filozofi. Pravdu nájdeme v Biblii.
Biblia ako živé Božie Slovo, dáva odpoveď všetkým hľadajúcim. Milióny ľudí, ktorí chcú poznať Pravdu o živote po smrti, sa správne na ňu zamerali. Stvoriteľ v Písmach zjavuje (uvádza) nielen podstatu a pôvod človeka, ale aj jeho smerovanie po fyzickom skone. Keď budeme študovať Písmo a Jeho výpovede, nezostane v našich mysliach ani len tieň pochybností ohľadom zosnulých. Tu by sme si mali položiť otázku, prečo práve v Biblii máme hľadať pravdu. Pre mnohých je to zbytočná otázka, napriek tomu uvediem zopár pádnych dôvodov.
Biblia je Božie Slovo, skladá sa z 39 kníh Starého Zákona a 27 kníh Nového Zákona. Tieto knihy boli napísané ľudskou rukou autormi, ktorí boli vedení priamo Bohom. Pre overenie pravdivosti poslúži aj fakt, že Biblia obsahuje 6.408 veršov s prorockými údajmi, z ktorých sa 3.268 už naplnilo 3. Biblia je nezničiteľná kniha pod priamou ochranou Boha. Boli časy, kedy bola zakázaná, kedy sa ju mocní tohoto sveta pokúsili zničiť, vytrieť z povrchu zeme. Ako vidieť, nepodarilo sa. Za pravdy uvedené v Písmach boli ľudia prenasledovaní, mučení, zabíjaní. Hus, Wiclef, Sattler 4 a veľa ďalších i v dnešných časoch /krajiny Islámu/ sú toho príkladom. Biblia bola preložená do viac ako 1.280 jazykov a nárečí vyše tromi tisíckami prekladateľov 5. U nás máme v súčasnosti sedem živých /bežne používaných/ prekladov NZ a štyri preklady celej Biblie. Okrem tohoto množstva existuje na Slovensku aj trinásť menej používaných prekladov častí Biblie a zopár kompletných starších, nepoužívaných prekladov.
Za zmienku stojí pohľad na vznik Biblie Kráľa Jakuba. Po vojne zo Španielskom v snahe ochrániť anglický ľud od vplyvu Jezuitskej Biblie z r. 1582, vyslali protestanti petíciu ku kráľovi Jakubovi od viac ako tisícich pastorov. Kráľ potom vybral 47 najškolenejších ľudí tej doby a rozdelil ich do troch skupín. Mali za úlohu preložiť dostupné Písma a zostaviť tak novú vernú kópiu - preklad Biblie. Jedna skupina pracovala v Oxforde, druhá v Cambridge a tretia vo Westminstri. Porovnaním a spísaním týchto troch verzií vznikla r. 1611 „King James Bible“, najuznávanejšia verzia v protestantskom svete. Bible Kralická z r. 1613 je takmer ako dvojča verzie KJV. Na Slovensku preložil Svätú Bibliu z pôvodných jazykov profesor Jozef Roháček /1936/ 6, a iste nie je náhoda, že jeho preklad zodpovedá Biblii Kralickej a verzii KJV.
Všetci vieme, že ľudská úmrtnosť, (mortalita) je sto percentná. Práve preto aj tí najväčší ateisti, majú vo svojom vnútri pochybnosti, či nádej, že smrťou sa nič nekončí. O tejto pravde som presvedčený a ten, kto tvrdí opak klame sám seba. Na margo zarytých ateistov jedna úsmevná poznámka. Ako hovorí klasik: „Som ateista, vďaka Bohu“.
Z rozličných príčin sa nespočetné tisíce ľudí nedostali ku vysvetlení biblických právd od svojich kazateľov, pastorov, kňazov.... Nezostalo im nič iné, ako si tvoriť vlastné úsudky, alebo zostali v nevedomosti. Mnohým sa do rúk Biblia nikdy nedostala, a tak nemali kde pravdu nájsť. Biblický materiál, bol v minulých rokoch ťažko dostupný, po uvoľnení cenzúry sa na trh dostalo množstvo publikácií, ktoré sa touto problematikou zaoberali, no nie vždy na biblickom základe. Niet sa čo diviť, diabol, ktorý je „kniežaťom“ tohto sveta je dokonalý imitátor, (aj keď z časti obmedzený Bohom). Tým sa vierohodnosť spomínaných publikácií značne obmedzila, u neveriacich pôsobili iné vedecké vysvetlenia veľmi fundovane, a tým náš starý známy „satan“ získava čo raz viac ľudí na svoju stranu, ľudí odvracajúcich sa od Boha a Pravdy. Väčšina svetských prác sa témou "čo je po smrti" zaoberala iba okrajovo, v rámci horoskopov, úvah, sci-fi a pod. Výklad, vysvetlenie na základe Biblie, sa na trhu neobjavilo. Existujú traktáty a článočky, ktoré čiastkovo vysvetľujú učenie Písiem o mŕtvych, ale pisatelia sa obmedzujú na jednotlivé verše v súvislosti s úvahami na inú tému. Kazatelia tento veľmi dôležitý materiál týkajúci sa posmrtného života pri kázaní evanjelia využívajú nedostatočne. Nič tak človeka neutvrdí v správnom smerovaní, ako istá budúcnosť, nič tak človeka neprivedie k zamysleniu ako reálna hrozba zatratenia, trestu po smrti.
Vždy sa pociťovala potreba knihy, ktorá by sa venovala výlučne tomuto predmetu. Knihy, ktorá by bola dosť prijateľná a zrozumiteľná, ktorá by poskytovala detailný prehľad tomu, kto by rád poznal učenie Biblie v týchto otázkach. Záujem verejnosti o osud, budúcnosť človeka po smrti je prirodzene veľký. Našlo sa zopár „biblických“ učiteľov, zaoberajúcich sa touto problematikou, ktorí použili biblické verše, a tie dodávajú ich dielam punc dôveryhodnosti, ortodoxie a fundamentalizmu. Napríklad Charles Taze Russel 7 , zakladateľ tzv. „russelizmu“, odovzdal nevedomky svoju štafetu Josephovi Franklinovi Ruthefordovi 8 . On spolu so svojimi nasledovníkmi začali používať názov „Svedkovia Jehovovi, Milenisti, Stavitelia strážnej veže...“ Životom po smrti sa aj dnes zaoberá mnoho nových učení, siekt, ktoré síce používajú Bibliu a jej citáty, no ich učenie nesúhlasí s pravdami Písiem. Z veľkého počtu uvádzam iba niekoľko. New Age, Christian Science, aj u nás známa Scientológia, Zen /ako návrat k podstate/, a ďaľšie.
Mojím zámerom je podať každému čo najúplnejšiu a dôkladnú prácu, vysvetlenie založené výlučne na pravdivom učení Biblie o zosnulých. Ako sa mi to podarilo, nech posúdi každý sám. Nemám v úmysle odsudzovať, šíriť nevraživosť medzi jednotlivými denomináciami, cirkvami. Ak poukazujem na učenia, ktoré sa odkláňajú od Slova Božieho je to preto, aby si čitateľ mohol tieto fakty porovnať a sám dospieť k vlastnému záveru. Milióny ľudí sa radi nechávajú manipulovať a tak sa napokon stáva, že vlastne v dobrej viere v pravdu a učenie charizmatických osôb sa rútia cestou zahynutia. Tu sa mlčať nedá. Preto Vás prosím, aby ste ďalšie riadky čítali s vedomím, že boli napísané v láske a s pokojom v srdci, s porozumením pre hľadajúcich a blúdiacich. Teraz prikročme k Biblii a poznávajme čo učí o mŕtvych.
3 Porov. "Otázky o Bibli" str. 27-28; Werner Gitt; Otázky, které jsou kladeny vždy znovu; CLV 1992; Postfach 110135 - 4800 Biefeld 11; ISBN 3-89397-702-3.
4 Porov. "Vynikající svědek" str. 47-54; William Roscoe Estep; Příběh křtenců - radikálové evropské reformace; vydala BJB v Evanjelickém nakladatelství; Praha 1991.
5 Porov. kap. Dějinné možnosti antikřesťanství str. 113; Erich Sauer; Triumf Ukřižovaného; A-Alef Ostrava 1996. Do r. 1500 po zavedení kníhtlače preklady do 14 jazykov, do r. 1800 už do 71 jazykov, do r. 1930 do 900 jazykov, do r. 1957 už do 1.100 jazykov.
6 Porov. "Biblia" str 31; Dialóg o ekuménii; Dušan Seberíni; vyd. Dobré Slovo; Banská Bystrica 1998; ISBN 80-85760-01-2.
7 Charles Taze Russel (1852-1916). Založil hnutie, ktoré predpovedalo koniec sveta na rok 1914, toto hnutie sa volalo od r. 1878 "Biblisti" alebo Russeliáni" od roku 1931 začalo nazývať "Svedkovia Jehovovi".
8 Po smrti Russela sa za hlavu zostávajúcich verných ustanovil missourský advokát Joseph Franklin Rutheford (1869-1942), ktorý začal kolosálny proces amerikanizácie sekty a presadil jej silnú autoritatívnu organizáciu. Za centrálne sídlo určil Brooklyn (New York) a v r. 1931 zvolal medzinárodný kongres, na ktorom uložil svojim nasledovníkom nazývať sa "Svedkovia Jehovovi". A aby ich čím viac vzdialil od pravého kresťanstva, zrušil kríž s ramenami a všetky náboženské sviatky, vrátane Vianoc a Veľkej noci.
• Späť na prehľad podľa hesiel
Kapitola I.
Hmotná a duchovná podstata človeka.
Písma zreteľne dokazujú, že človek má dve odlišné podstaty. Hmotnú, teda fyzické telo, a duchovnú, teda dušu a ducha 9. Tak to rozoznáva Biblia. Možno to zaberie pár riadkov, ale je nevyhnutné sa na tieto dve duchovné podstaty pozrieť a porozmýšľať nad nimi. Písma uvádzajú rozdiel, medzi telesnou podstatou a duchovnou.
Jób 32:8 Ale vidím, že je ona Duch Boží v smrteľnom človekovi, a dych Všemohúceho je to, ktorý robí ľudí rozumnými.
Zachariáš 12:1 Bremä slova Hospodinovho na Izraela. Hovorí Hospodin, ktorý roztiahol nebesia a založil zem a utvoril ducha človeka v jeho vnútornosti.
Matúš 10:28 A nebojte sa tých, ktorí vraždia telo a ktorí nemôžu zavraždiť dušu; ale sa radšej bojte toho, ktorý môže i dušu i telo zatratiť v pekle.
1 Korintským 6:20 Lebo ste kúpení za veľkú cenu. Nože tedy oslavujte Boha svojím telom a svojím duchom, čo je oboje Božie.
V poslednom verši je rozlíšenie ducha a tela tak presné, že nie je potrebné ďalšie vysvetľovanie. Rozdiel medzi telom a duchovnou podstatou je úplne jasný a iste neexistuje rozumný človek, ktorý sa nad týmto aspoň raz v živote nezamyslel. Zvlášť v uvedenom verši Mat. 10:28 je jasne zjavné, že duša nie je telo a telo nie je duša; preto ľudia ktorí sú schopní zavraždiť jedno, nemôžu zavraždiť druhé. Stvorenie človeka v Genessis 1,2 kap. jasne dokazuje, že človek bol stvorený ako bytosť, zložená z tela a duchovnej podstaty. Dej stvorenia je podrobnejšie opísaný v:
Genesis 2:7 A Hospodin Bôh utvoril Adama, človeka, vezmúc prach zo zeme a vdýchnul do jeho nozdier dych života, a človek sa stal živou dušou.
Za prvé, Boh utvoril človeka z prachu zeme. To je tá hmotná podstata. Leží tu, dokonale hotová, fungujúca, ale chladná. Doposiaľ nemá svedomie, cit, vedomie, nemá život. Jeho centrálna jednotka nemá potrebné informácie. Nie je tu ani inteligencia, pretože chýba duša – život. Je to iba telo, sformované z prachu zeme. Telo dokonalé, kompletne pripravené k činnosti, prototyp bez života. Za druhé, Boh vdýchol do jeho nozdier dych života. Človek sa takto stal „živou dušou“. A tak dal Boh človeku duchovnú podstatu. Pred tým to bolo telo, a teraz sa stal človekom so živou dušou. Všetko sa uviedlo do pohybu, všetko začalo dokonale fungovať. V neposlednom rade aj zvieratá majú živú dušu Gen 1:20,24; 9:12;15-16. Duch však u nich chýba 10. Dva nasledujúce citáty nielenže rozlišujú duchovnú podstatu človeka od jeho tela, ale uvádzajú fakt, že človek je trojjediná bytosť. S telom, dušou a duchom.
1 Tesalonickým 5:23 A on sám, Bôh pokoja, nech vás ráči celých posvätiť a váš duch nech je zachovaný celý a neporušený i duša i telo bezúhonne, keď prijde náš Pán Ježiš Kristus.
Židom 4:12 Lebo slovo Božie je živé a účinné a ostrejšie nad každý meč dvojsečný, a prenikajúce až do rozdelenia duše a ducha, kĺbov a špikov a spôsobné posúdiť myšlienky a mysle srdca.
V týchto veršoch je duch a duša jednoznačne uvedená. Preto má človek všetky tri atribúty, telo, dušu a ducha. Ďalším dôležitým dôkazom je, že Boh stvoril človeka na svoj obraz, a všetci vieme, že Boh je Trojjediný. Cieľom tohoto textu nie je definovanie rozdielu medzi dušou a duchom. Naším cieľom je potvrdenie faktu, že človek je trojjediný, s dušou a duchom ako duchovnou podstatou, a telom. Funkcie „duše“ a „ducha“ sú tak úzko spojené, že je veľmi ťažko ich presne vymedziť v konkrétnych veršoch 11. Pravdou je, že slová „duch“ a “duša“ nie sú vždy rovnako preložené v Písmach, a často sa zamieňajú. Duch, grécky „pneuma“, a duša, grécky „psyché“, sú dva rozdielne pojmy vzťahujúce sa na duchovnú podstatu človeka. Len pre zaujímavosť, z 12-tich výskytov tohoto slova u Pavla sa 6 x jedná o život, /Rim 11:3, 16:4; 1Kor 15:45; 2Kor 1:23; Fp 2:30; 1Tes 2:8/. 2 x o osobu, / Rim 11:3, 13:1/. 4 x o duchovnú oblasť, pričom z týchto významov sa 3x viaže k túžbe / Ef 6:6; Fp 1:27; Kol 3:23/ , a 1 x poukazuje na cit. / 1Tes 5:23/.
Keďže však vieme, že väčšina ľudí pozná lepšie cudzie krajiny, vesmír a iné tajomstvá ako svoje telo, svoju dušu a svojho ducha, vkladám sem kvôli ucelenému pohľadu krátené pojednanie dr. H. A. Ironside, evanjelistu na tému Duch, Duša a Telo, v ktorom sa autor zaoberá definovaním rozdielov medzi nimi.
Poznámka: Za obsah a názory uvedené v nasledujúcom krátkom citáte z diela známeho evanjelistu, autor nezodpovedá.
H. A. Ironside
Duch, Duša, Telo.
1 Tesalonickým 5:23 A on sám, Bôh pokoja, nech vás ráči celých posvätiť a váš duch nech je zachovaný celý a neporušený i duša i telo bezúhonne, keď prijde náš Pán Ježiš Kristus.
Boh jestvuje bez začiatku ako neobsiahla bytosť, ako Otec a Syn a Duch Svätý, jeden v sláve a moci a vo všetkých vlastnostiach. Preto hovoríme o „Trojici“. To slovo nachádzame na stránkach Biblie. Ale vec sama je znova a znova zdôraznená, najzreteľnejšie v príkazu krstu :
Mat 28:19 „krstiac ich vo meno Otca i Syna i Svätého Ducha“.
Nie v „mene“ ale v „meno“ Otca, Syna i Ducha Svätého. Hoci tri bytnosti, ale jedno meno. Človek bol utvorený ako osobnosť z troch zložiek, z tela, duše a ducha. Samo telo nie je človek, tiež nie sama duša, ani sám duch. Ak duch, duša a telo sú pospolu, to je človek. Zistíme si z Písiem význam týchto názvov. Nieje treba veľa hovoriť o tele. Je to hmotná zložka človeka, ktorá je nástrojom a spojkou pre život vo svete hmotnom. Telo je dom, /šiator/, v ktorom býva duchovný človek. Telo v prítomnom stave podlieha skaze a smrti. Pri vzkriesení spravodlivých i nespravodlivých budú vzkriesené telá. Svätí sa postavia pred Kristovu súdnu stolicu, aby prijali odmenu za to, čo v tele konali. Zlí budú vzkriesení po tisícročnom kráľovstve a postavia sa pred veľký biely trón a budú súdení podľa svojich skutkov. Na prvých stránkach Biblie je trikrát slovo „stvorenie“. Tu je vznik ducha i hmoty. Všetko vo vesmíre je sformované z tejto prahmoty:
Genesis 1:1 Na počiatku stvoril Bôh nebesia a zem.
O pokračovaní stvoriteľskej činnosti, ktorá prebiehala počas šiestich dní, v druhom zázname Písiem, je reč v:
Genesis 1:21 A Bôh stvoril tie veľké ryby a všelijakú dušu živú.
Tu je vznik živočíšneho života. Písmo nehovorí o živote, ktorý sa vyvinul samočinne z mŕtvej hmoty. Ono rozlišuje presne medzi živým a mŕtvym. Preto, keď vstupuje nový prvok, život do vesmíru, Boh zasahiol ako Stvoriteľ. Dušu má človek spoločnú s nižšími tvormi. To je telesný život, jeho schopnosť pudov, citov a vášní. Duša zvieraťa hynie, keď hynie telo. Ľudská duša ostáva spojená s duchom.
Tretíkrát je reč o stvorení v:
Genesis 1:27 A Bôh stvoril človeka na svoj obraz, na obraz Boží ho stvoril, mužské a ženské pohlavie ich stvoril.
Načo by bol potrebný osobitný tvorčí akt, keby bol človek povstal vývinom z nižšieho tvora? V žiadnom prípade nie je možné, aby tvor, pozostávajúci len z tela a duše mohol mať podiel na rozumnom, mysliacom duchu, ktorého by mu nedal Boh? Je to duch, ktorý človeka povyšuje nad všetko stvorenstvo. V Písmach čítame:
Zachariáš 12:1 Bremä slova Hospodinovho na Izraela. Hovorí Hospodin, ktorý roztiahol nebesia a založil zem a utvoril ducha človeka v jeho vnútornosti.
Utvorenie ducha človeka stojí v súvise s tak veľkým dielom, ako je roztiahnutie nebies a založenie zeme a dáva nám náznak, aké to bolo dôležité v Božom pláne. Čo je však duch?
V 1 Korintským 2:11, čítame:
1Kor 2:11 Lebo kto z ľudí vie, čo je v človekovi krome ducha človeka, ktorý je v ňom? Tak ani vecí Božích nepoznal a nezná nikto, iba Duch Boží.
Duch človeka je akoby nositeľom inteligencie. Duchom človek poznáva, duchom uvažuje. Duchom prijíma úpravu od Boha. Viaceré iné miesta to objasňujú:
Jób 32:8 Ale vidím, že je ona Duch Boží v smrteľnom človekovi, a dych Všemohúceho je to, ktorý robí ľudí rozumnými.
Príslovia 18:14 Mužný duch znáša svoju nemoc; ale zroneného ducha kto unesie?
Príslovia 20:27 Dych človeka je sviecou Hospodinovou, ktorá zpytuje všetky vnútornosti jeho života.
Rímskym 1:9 Lebo mojím svedkom je Bôh, ktorému svätoslúžim vo svojom duchu v evanjeliu jeho Syna,
Rímskym 8:16 Sám ten Duch spolu svedčí s naším duchom, že sme deťmi Božími.
Boh osvecuje človeka tým, že zdieľa jeho duchu svoju pravdu. Možno citovať mnoho miest, ale tieto postačia na objasnenie. Duch je to, ktorý myslí, zvažuje dôkazy. Náš duch je tá zložka ľudskej bytosti, ktorej sám Boh, Duch, zdieľa svoju myseľ. Pri smrti duch opúšťa telo. Smrť je odlúčenie tela a ducha.
Jakub 2:26 Lebo jako je telo bez ducha mŕtve, tak je i viera bez skutkov mŕtva.
Hovorili sme, že keď umiera telo zvieraťa, umiera i duša, ktorá je spojená s telom. To je koniec života. Keď však umiera telo človeka, duch opúšťa telo, či už je človek spasený alebo nie. Opustiac zemský stánok, vchádza duch do neviditeľného sveta a má čo do činenia s Bohom, ktorý ho stvoril. Všetci mu budú musieť skladať počet.
Kazateľ 12:7 a tak sa navráti prach do zeme, jako bol, a duch sa navráti k Bohu, ktorý ho dal.
Po smrti odchádza duch, odiaty v dušu. Na nej bude zrejmé, čím sa človek stal za svojho pozemského života. Dieťa sa rodí na svet také, aké sa jeho telo utváralo počas deviatich mesiacov v tele matky. Človek vchádza do duchovného sveta taký, ako sa utvárala jeho duša za pobytu na zemi. Hmotári tvrdia, že duch alebo duša je proste dych. Poukazujú, že ako v hebrejskom „ruach“ a „nepheš“ /duch a duša/, tak aj v gréckom „pneuma“ to znamená to isté pre duch, dych, vietor, vzduch, a že sa môže použiť v každom prípade preklad „dych“. Je dobré, keď si uvedomíme, že slovo „pneuma“ má viac významov, podľa súvisu, v ktorom je použité a pomiešať tieto výrazy by znásilnilo reč.
(„Ruah a nepes“, je totožné s „pneuma a psyché“). Poznámka autora.
A teraz o duši. Text na začiatku rozlišuje ducha a dušu. Tá spojka „a“ to dosvedčuje. V Písmach čítame:
Židom 4:12 Lebo slovo Božie je živé a účinné a ostrejšie nad každý meč dvojsečný, a prenikajúce až do rozdelenia duše a ducha, kĺbov a špikov a spôsobné posúdiť myšlienky a mysle srdca.
Aj tu vidíme, že Božie Slovo rozoznáva dušu a ducha. Nerozlučuje ich, lebo tie sa nikdy nerozlúčia. Ani v živote, ani v smrti. Duch je vyššia, podstatná časť neviditeľného človeka, ku ktorému hovorí Boží duch. Duša je nižšia časť neviditeľného človeka a je spojkou medzi duchom a telom. Duša neznamená len telesný život, ona je náš telesný život a sídlom citovej a hybnej prirodzenosti človeka. Pozrime sa do Písma čo hovorí o Božej duši:
Židom 10:38 A spravedlivý bude žiť z viery. A keby sa utiahol, nemá v ňom záľuby moja duša.
1 Peter 2:11 Milovaní, napomínam ako pohostínov a pútnikov, aby ste sa zdŕžali telesných žiadostí, ktoré vojujú proti duši.
Lukáš 1:46 A Mária riekla: Moja duša zvelebuje Pána, 47 a môj duch plesá nad Bohom, mojím Spasiteľom.
Boh túži po záchrane duše, On, ktorý je dokonalý, nekonečná láska, si žiada, aby naše pohnútky boli v dokonalej harmónii s Jeho. Tomu prekážajú telesné žiadosti, ktoré „vojujú“ proti duši. V súlade s Bohom nachádza duša v Ňom radosť, ktorú plne zdieľa duch. Duša trpí, rozplýva sa: Lukáš 2:35 aj tvoju vlastnú dušu prenikne meč -, aby boli zjavené myšlienky z mnohých sŕdc.
Žalmy 107:26 Hneď vystupujú akoby do neba, hneď zase sostupujú do priepasti; ich duša sa rozplýva v nebezpečenstve.
Jozefovi bratia videli úzkosť jeho duše, ale nedbali. Duša Ježišova bola smutná až na smrť. Na kríži, keď umieral dal svoju dušu v obeť za hriech, ba vylial svoju dušu, keď bol počítaný s „priestupníkmi“ /Izaiáš 53:12/.
Duša miluje: Veľpieseň 3:3 Našli ma strážcovia, ktorí obchádzajú po meste. Či ste nevideli toho, ktorého miluje moja duša?
Duša nenávidí: 2 Samuel 5:8 ... ktorých nenávidí duša Dávidova. Preto hovoria: Slepý a krivý nevojde do domu.
Duša smúti: Žalmy 42:7 „moja duša smúti vo mne“.
Duša žiada: Jób 23:13 „keď si zažiada niečo jeho duša“.
Duša dychtí: Žalmy 119:20 Moja duša hynie túžbou po tvojich súdoch každého času.
Duša žízni: Žalmy 42:3 Moja duša žízni túžbou po Bohu
Duša očakáva: Žalmy 62:2 Len na Boha, mlčiac, očakáva moja duša; od neho je moje spasenie.
Z týchto miest vidíme fakt, že duša je strediskom popudov a duch sídlom stránky inteligencie. Pretože však človek vo svojom prítomnom tele je tak veľmi popudovým tvorom, berie sa často výraz „duša“ za označenie života, človeka vôbec. Hovorí sa o človekovi ako o duši.
Genesis 2:7 ...... a vdýchnul do jeho nozdier dych života, a človek sa stal živou dušou.
Lukáš 12:20 A Bôh mu povedal: Blázne, tejto noci požiadajú tvoju dušu od teba, a to, čo si nahotovil, čie bude?
Zjavenie 6:9 A keď otvoril piatu pečať, videl som pod oltárom duše zabitých pre slovo Božie a pre svedoctvo, ktoré mali.
Ktosi prirovnal človeka, ktorý vyšiel z ruky Božej so stavbou s tromi poschodiami. Dole sú základy a prízemné miestnosti, to že je telo. Vyššie sú dielne a obchody, to ako duša. Hore je bývanie, pozorovateľňa, miesto pre štúdium, to je duch. Ten, kedysi čistý, bez hriechu mal prístup k Bohu a udržoval spojenie s nekonečným Duchom. Pád do hriechu, ako nejaké zemetrasenie zrútilo stavbu tak, že tretie poschodie spadlo dolu do prízemia. Preto je prirodzený človek duševný, ba až telesný. Slovo „fyzikos“ v gréčtine znamená prirodzený, zmyselný, telesný. Človek, hoci padol, nie je bez ducha. Len jeho rozum je zatemnený, odcudzený od Božieho života, pre nevedomosť a porušenie, ktoré je v ňom. Žiadne ľudské úsilie nemôže pozdvihnúť ducha na jeho pôvodné miesto, pretože všetky schopnosti boli pádom prevrátené. Jeho duch sa sprotivil Bohu a je znečistený hriechom. Čítame o poškvrne tela i ducha. Duša je zničená, otrávená. Miluje to, čo Boh nenávidí a nenávidí to, čo Boh miluje. Aj telo je oslabené nemocou a mdlobou, priamym následkom vstupu hriechu na svet. Človek zišiel z cesty, stal sa neužitočným. Kráľ, zvrhnutý z trónu. Keď nepozná Božiu obrodzujúcu milosť, sám si nepomôže.
Ale Boh, bohatý v milosrdenstve uložil spasiť padlého, strateného človeka. Nielen ho vrátiť na úroveň Adama, ale vzniesť ho na vyššiu úroveň, než akú poznal Adam pred pádom. Aby to uskutočnil, prišiel sám Boh v osobe Syna, ako človek na zem. Nielenže si vzal ľudské telo, vzal si aj ľudského ducha a dušu. Kristus nielen že prijal telo ako Boží chrám, on vzal úplné človečenstvo v jedno s Božstvom a tým bol zjavený na zemi ako Boží Syn – bytosť s Božskou i ľudskou prirodzenosťou. Že mal ľudskú dušu, je zrejmé z veršov už citovaných.
Matúš 26:38 Vtedy im povedal: Moja duša je smutná až na smrť; zostaňte tu a bdejte so mnou!
Čítame tiež, že sa zarmútil v duchu, a keď zomieral volal:
Lukáš 23:46 A Ježiš zvolal velikým hlasom a povedal: Otče, do tvojich rúk kladiem svojho ducha! A keď to povedal, vypustil dušu.
On dal seba samého celého v obeť, telo, dušu i ducha, aby uzdravil naše zničené ľudstvo. Krv, ktorú vylial, ktorá vydobyla vykúpenie, bola krv človeka nepoškvrneného hriechom. Telo na kríži obetované bolo telo ľudské, sväté bez hriechu. Úzkosť jeho duše bola úzkosť človeka, ktorú môžeme len s bázňou sledovať, keď trpel až do najskrytejších hlbín svojej bytosti. Jeho najsvätejšie city boli rozdrásané, keď zaujal na kríži naše miesto. Len zďaleka môžeme chápať temnotu, ktorá obkľúčila Jeho ducha, keď počujeme Jeho úzkostný výkrik:
Matúš 27:46 A okolo deviatej hodiny zvolal Ježiš velikým hlasom a povedal: Éli, Éli, lama zabachtani?! To je: Môj Bože, môj Bože, prečo si ma opustil?!
On obetoval seba samého ako dokonalú obeť za naše napravenie. Keď človek v Neho uverí, ako v svojho osobného Spasiteľa, prichádza mu nová sila, nový život a človek predtým zničený a stratený prechádza premenou, prerodom. Nový život preniká do všetkých častí. Prebudený, oživený duch prijíma Slovo od Boha a človek je obnovený duchom svojej mysli. Stavba je obnovená, takže človek opäť vzhliada k Bohu a vchádza duchom v obecenstvo s Ním. Má schopnosť prijímať a rozumieť Božím myšlienkam, posudzovať to, čo je v súlade so Slovom. Len telo zostáva prechodne bezo zmien, hoci nový poriadok dáva silu odporovať duševným žiadostiam, ktoré predtým hrozili zničiť chrám, príbytok živého Boha. Avšak keď príde Pán Ježíš, premení telo nášho poníženia a učiní ho podobným telu svojej slávy. Vtedy budeme spasení dokonale, telo, duch i duša. Potom oblečieme telo duchovné.
1 Korintským 15:44 seje sa duševné telo smyselné, vstane duchovné telo. (Ak) je duševné telo, je i duchovné telo.
Duševné telo zodpovedá duši. Vstane telo duchovné, telo skutočné, ale zodpovedajúce duchu. Teraz býva duch často už hotový, ale telo mdlé, tam doma bude duch, duša a telo v dokonalom súlade. To bude naše dokonalé spasenie, keď duch, duša i telo budú podobné obrazu nášho Pána Jezukrista, prvorodeného medzi mnohými bratmi. Po tomto zakončení túži každé stvorenie. /Rim 8:18-23/ Budeme Jemu úplne podobní, Jeho súci doprovod, v tele oslávenom, v takom aké je Jeho, na veky s Ním. Lebo je napísané, že ten ktorý v nás započal dobré dielo, aj ho dokoná v deň Ježiša Krista. V ten deň bude naše spasenie dokonalé, keď náš celý duch, duša i telo budú pred Bohom bez úhony, keď staneme v Jeho prítomnosti, v celej kráse Kristovho dokonaného diela.
Potiaľto dr. Ironside.
Koniec citátu.
Pokračovanie.
Ako dodatok ku presvedčivým dôkazom Písma, že človek má ducha, dušu, telo a že duchovná podstata je odlišná od tela, je hodná našej pozornosti nasledujúca skutočnosť, zaujímavosť hlbokého významu, ktorá sa dotýka danej témy.
Je známy fakt, že hmota nášho tela sa postupne a ustavične vymieňa 12. Samozrejme výmena neprebieha tak rýchlo, žeby sa zastavil proces starnutia. A predsa nie sme tí istí, čo sme boli pred siedmimi rokmi. V našom tele sa tvoria stále nové bunky a staré sa spotrebujú, alebo odchádzajú ako prebytočný produkt. Nové bunky postupne nahrádzajú staré. Po siedmych rokoch sa telo postupne premení, takže človek má za pomerne krátku dobu nové telo. Má aj nový mozog. Je pritom pozoruhodné, že pamäť je trvalá, súvislá, hoci sa mozog počas života niekoľkokrát vymenil, obnovil. Človek si presne pamätá udalosti, ktoré prežil pred rokmi. Najmä starí ľudia si pamätajú príhody, slová, myšlienky z dávneho detstva. Bunky mozgu sa viac ráz postupne vymenili a s týmto úplne iným mozgom sa môžeme rozpamätávať na podrobnosti dejov, udalostí a skúseností z minulých rokov. Nadobúdame neustále nové skúsenosti, no tie z minulosti sa nedajú vytrieť z pamäti, sú nezničiteľné. Ako si vysvetlíme tento úkaz? Je iba jedno vysvetlenie: súčasťou človeka je nezničiteľný duch, duchovná podstata. Vedci, lekári sa odvolávajú na pamäťové centrá nášho mozgu, fungujúce podobne ako nejaký „harddisc“ moderných počítačov. Ak by sme zostali iba pri tomto tvrdení, stojí za úvahu zamyslenie sa nad dokonalosťou takéhoto živého, organického, neustále sa obnovujúceho pamäťového centra, ľudskou rukou nevytvoriteľného, ani len opraviteľného. To by nás napokon doviedlo k nevyhnutnému záveru, že takýto dokonalý obnovujúci sa pamäťový modul nemohol vzniknúť náhodným procesom. A opäť sme pri Božom stvoriteľskom pláne. Pamäť, zostáva nemenná a stála aj po smrti, po rozpade tohoto centra ako uvidíme neskôr na príklade Lazara a boháča. To vylučuje teóriu organického „harddiscu“ vytvoreného z chaosu buniek a chemických látok, zlúčenín, a popiera to evolučný vývoj 13. Nemožno pochybovať o existencii ľudského ducha. Duch je skutočná individualita, rozdielna do tela. Duch si pamätá, zostáva stále, aj keď telo bolo niekoľko ráz vymenené. Duch drží spomienky a prežíva všetky veľké premeny tela. Je to v plnom súlade s Písmom, Slovom Božím.
1 Korintským 2:11 Lebo kto z ľudí vie, čo je v človekovi krome ducha človeka, ktorý je v ňom?
To ukazuje, že sídlo vedenia nie je v mase a kostiach človeka, ba ani v mozgu nie, ale v duchu, ktorý je v ňom. Hmotný mozog nie je zdrojom myšlienok, vôle a pamäti. Aj keď je mozog v spánku nečinný, môže duch prežívať skutočné vnemy. Nie je to telo, ale duch, ktorý myslí, chce, plánuje, pamätá si, má obecenstvo s Bohom. Keď človek zomrie, sú mozog, oči, uši, nervy stále tie samé orgány. Ešte sú tu, ale mozog nemyslí, oči nevidia, uši nepočujú, nervy neprenášajú vnemy. Prečo? Lebo to nie je telo, ktoré myslí, vidí, počuje a cíti, tým je duchovná podstata človeka.
9 Porov. "Člověk"; str. 107. Biblický slovník; Adolf Novotný; Kalich ČBS; Praha 1992; ČBS - ISBN 80-900881-1-2. V tomto bode porovnávajú autori zloženie človeka z troch zložiek /trichotómia/ a dvoch zložiek /dichotómia/.
10Porov. "Člověk jako osobnost"; str. 30; Erich Sauer; Svítání spásy světa; KZ v Ostravě 1993; tisk Ostravské tiskárny; Ostrava 1; ISBN 80-85237-42-3.
Duch je tou časťou našej osobnosti, ktorá je ako "vyššie" vedomie orientované na božskosť a nadzmyselnosť, zatiaľ čo duša je nižšou súčasťou nášho vnútra, je orientovaná na pozemskosť a živočíšnosť.
11Poznámka autora.
Mojim cieľom v tejto úvahe je podať čo najlepšie a najpresnejšie vysvetlenia ohľadom existencie a pobytu zosnulých duchovných podstát ľudí. Preto Vás prosím o toleranciu pri posudzovaní rozdielu medzi "duchom" a "dušou", tak ako sú v tejto úvahe uvedené. Všade tam, kde sa jedná o ducha-dušu, uvádzam výraz "podstata" či "duchovná podstata". Výrazy "duch/duša" sa budem snažiť používať iba tam, kde budú lepšie vyjadrovať význam verša, vety, úvahy. Kto by mal záujem sa zaoberať rozdielmi medzi dušou a duchom, vrelo mu odporúčam dielo "Trilógia Ducha, Duše a Tela" /1933/ od Watchmana Nee. Bohužial nemôžem uviesť vydavateľa. V podobe brožúrky, ktorú vlastním, nie je uvedený. Autor v nej tvrdí, že duch náleží Bohu, duša človeku, zaoberá sa ďalej psychickou stránkou, duševnými silami, postojom kresťana k nim. Uvádzam jedno či druhé, ducha či dušu. Jedná sa vždy o význam v zmysle "duchovnej podstaty" človeka. Keby sme mali každý verš definovať a presne rozlišovať, kedy sa jedná o "ducha" alebo "dušu", táto úvaha by nabrala vzhľad vedeckého elaborátu a to nebolo mojím zámerom. V niektorých prípadoch je pojem duch a duša jasný a dáva jednoznačný význam, inde tomu tak nie je a je vhodnejšie tieto slová vymeniť za to nie práve najšťastnejšie uvedené slovné spojenie: "Duchovná podstata".
12 Porov. "Budoucí duchovní tělesnost"; str.91; Erich Sauer; Triumf Ukřižovaného; A-Alef Ostrava 1996.
13Porov. kap. "Základní tvrzení evolučního učení"; str.14; Werner Gitt; Použil Bůh evoluce?; 1993 CLV Postfach 110135 - 33661 Biefeld.
Evolúcia predpokladá procesy, ktoré umožňujú organizáciu v smere od jednoduchého ku zložitému, od neživého ku živému, od nižšej formy života k vyššej. Napriek tomu v evolúcii neexistuje žiaden plán, podľa ktorého by sa tieto veci diali. Predpokladaným "motorom" evolúcie je mutácia, selekcia, izolácia, ekologické radenie.
• Späť na prehľad podľa hesiel
Kapitola II.
Podstata smrti.
Definícia: Smrť je odlúčenie duchovnej podstaty od tela. V predchádzajúcej kapitole sme zo Svätého Písma zistili, že človek má dušu, ducha /duchovnú podstatu/, rozdielnu od tela v ktorom prebýva. Je to vedomá, mysliaca bytosť s pamäťou, skutočná individualita. Pri štúdiu stvorenia Adama podľa Genesis sme prišli k tomu, že jeho prirodzený život začal spojením duchovnej podstaty s telom 14. Ďalej sme zistili, že smrť, je rozdelenie tela a duchovnej podstaty, a že kde sa v Biblii hovorí o smrti, vždy to má rovnaký význam, t.j. oddelenie duchovnej podstaty od tela. Pôvodný výrok smrti v Genesis sa vzťahuje len na smrť tela:
Genesis 3:19 V pote svojej tvári budeš jesť chlieb, až dokiaľ sa nenavrátiš do zeme, lebo z nej si vzatý, pretože si prach a do prachu sa navrátiš.
Tu je zrejmé, že z človeka iba to, čo je prach a je z prachu vzaté, sa do prachu navráti. Avšak duch, duša, vdýchnutá Adamovi Stvoriteľom, nebola z prachu, a nie je jej súdené do prachu sa navrátiť. Keď je kdekoľvek v Písme reč o výkone tohto rozsudku, o smrti tela, vždy to má vzťah k prachu, na ktorý sa telo obráti. Duch je po smrti mimo tela a nepodlieha rozkladu.
Ďalšie dôkazy Písiem o tom, že smrť je rozdelenie duchovnej podstaty od tela.
Kazateľ 8:8 Niet človeka, ktorý by vládol nad duchom, aby zadržal ducha, ani niet vlády nado dňom smrti,
Kazateľ 12:7 a tak sa navráti prach do zeme, jako bol, a duch sa navráti k Bohu, ktorý ho dal.
Tieto miesta hovoria o smrti. Duch sa nedá zadržať v tele ani vôľou, ani žiadnym pohrebom tela, ani balzamovaním, žiadnym iným spôsobom. V druhom citovanom verši je veľmi jasný súvis s už spomínaným veršom Genesis 3:19. Božie rozhodnutie tu vidieť zreteľne. Telo sa navráti v prach, tak ako bolo, a duch sa vracia k Bohu, ktorý ho dal. Treba si uvedomiť, že stále hovoríme o smrti tela. Pritom Biblia rozoznáva ešte smrť duchovnú a večnú. Iba v skratke uvediem dva príklady, kde sú vidieť zrejmé rozdiely medzi nimi. Duchovná smrť sa vzťahuje na stav človeka po páde Adama /Gen 3:17/, kedy nastalo oddelenie od obecenstva s Bohom, človek duchovne zomrel a ako taký nepotrebuje Boha. Potvrdzujú to aj verše Rim 3:10-23. Večná smrť, tak ako ju definuje Písmo je stav definitívneho oddelenia sa od Boha. Tento stav je nezmeniteľný a konečný. Je to stav človeka po jeho fyzickom skone a je to opak večného života. /Luk 16:19-31; Zjav 20:10-15/. O tom si povieme neskôr.
Ďalšie dôkazy Písiem o tom, že smrť je rozdelenie duchovnej podstaty od tela.
Popisy smrti v Genesis 25:8; 35:29; 49:33; majú v originále výraz „vypustil ducha“ „vydýchol ducha“. Naše preklady uvádzajú výrazy „ zomrel, vydechl naposled“, Iba v Lukášovi 23:46 ostalo doslovné: „Otče, do tvojich rúk kladiem svojho ducha“! Ananiáš a Zafira v Sk 5:5,10. „Padli a vydali ducha“. A tak v celom Písme znamená „vydať ducha“, zomrieť. Jasne tu vidieť, že dochádza k oddeleniu ducha od tela. Ďalším príkladom je:
1 Králi 17:20 A volal k Hospodinovi a riekol: Hospodine, môj Bože, či aj na vdovu, u ktorej pohostínim, doložíš také zlo usmrtiac jej syna?
21 A vystrel sa na dieťa tri razy a volal k Hospodinovi a riekol: Hospodine, môj Bože, prosím, nech sa navráti duša tohoto dieťaťa do jeho vnútornosti!
22 A Hospodin vyslyšal hlas Eliášov, a duša dieťaťa sa navrátila do jeho vnútorností, a ožilo.
Eliáš sa modlil, aby syn vdovy bol navrátený k životu, aby sa duša dieťaťa navrátila do tela a ono ožilo. Zreteľne tu rozumieme, že duša bola mimo, a tým nastala smrť. Návratom duše sa navrátil život. Aj o vzkriesení dcérky predstaveného synagógy čítame:
Lukáš 8:49 A kým on ešte hovoril, prišiel niekto od predstaveného synagógy a povedal mu: Tvoja dcéra už zomrela, neunúvaj Učiteľa!
50 Ale keď to počul Ježiš, odpovedal mu: Neboj sa, len ver, a bude zachránená.
51 A vojdúc do domu nedal nikomu vojsť so sebou iba Petrovi, Jánovi a Jakobovi a otcovi dieťaťa a matke.
52 A všetci plakali a nariekali nad ňou. A on povedal: Neplačte, veď nezomrela, ale spí.
53 A vysmievali ho vediac, že zomrela.
54 Ale on vyhnal všetkých von a chopil ju za ruku, zavolal a riekol: Dievča vstaň!
55 A jej duch sa navrátil, a vstala naskutku; a rozkázal, aby jej dali jesť.
Jej duch sa navrátil. Z toho vyvodzujeme, že smrť nastala, keď duch odišiel, opustil telo. Na rozkaz Pána sa duch navrátil, a dievča bolo privedené k životu. Nijaká reč na svete nemôže jasnejšie vysvetliť, že smrť je oddelenie ducha od tela. Tú istú pravdu vidíme aj v nasledujúcom prípade:
2 Samuel 12:19 Ale keď videl Dávid, že si jeho služobníci pošuškávajú čosi, porozumel, že zomrelo dieťa. A Dávid riekol svojim služobníkom: Či azda zomrelo dieťa? A povedali: Zomrelo.
20 Vtedy vstal Dávid so zeme a umyl sa a pomazal sa a premenil svoje rúcho a vojdúc do domu Hospodinovho klaňal sa. A keď potom zase vošiel do svojho domu, pýtal si jesť, a keď mu predložili chlieb, jedol.
21 Vtedy mu povedali jeho služobníci: Jaká je to vec, ktorú si učinil? Pre dieťa, dokiaľ ešte žilo, si sa postil a plakal si, a teraz, keď zomrelo dieťa, si vstal a jedol si chlieb?
22 A riekol: Dokiaľ ešte žilo dieťa, postil som sa a plakal som, lebo som povedal: Kto vie? Možno, že sa Hospodin zmiluje nado mnou, a dieťa bude žiť.
23 Ale teraz, keď zomrelo, načo by som sa ešte postil? Či ho azda môžem ešte vrátiť? Ja pojdem za ním, ale ono sa nevráti ku mne.
Keď Dávid zistil, že dieťa zomrelo, prestal plakať, postiť sa. Keď sa ho pýtali na príčinu, vraví: „či ho azda môžem vrátiť?“ Táto reč jasne naznačuje, že dieťa odišlo a nemohlo sa vrátiť, ale že opustený otec očakáva, že pôjde za ním, keď skončí svoj pozemský smrteľný život. Apoštol Pavel potvrdzuje tú istú pravdu, že smrť je rozdelením ducha od tela.
2 Korintským 5:6 Preto teda vždycky dôverujeme a vieme, že kým sme doma v tele, sme von z domova a vzdialení od Pána.
7 Lebo chodíme vierou a nie videním.
8 Ale dôverujeme i súčasne volíme radšej vystehovať sa von z tela a bývať doma u Pána.
9 A preto sa aj všemožne snažíme, aby sme, buď že dlejeme doma v tele buď že sme von z domova, jemu sa ľúbili.
Čo by mienil Pavel tým „doma v tele“ alebo „von z domova“, ak duša a telo nie sú rôzne a ak smrť nie je rozdelením jedného od druhého? Tým „von z domova“ mieni, že pri smrti sa jeho duch odlúči a opustí telo. Smrť ako oddelenie sa javí takto: Inšpirovaný pisateľ nám predstavuje telo ako chrám, alebo krehký stánok, smrť znamená zrušenie tohto stánku.
2 Korintským 5:1 Lebo vieme, že keby náš pozemský dom stánu bol zborený, máme stavänie od Boha, dom, nie rukou učinený, večný v nebesiach;
2 Peter 1:13 A mám za spravedlivé, aby som vás, dokiaľ som v tomto stánku, povzbudzoval upomínaním
14 vediac, že odloženie môjho stánku je rýchle, jako mi to aj náš Pán Ježiš Kristus oznámil.
Stánok tu predstavuje telo. Odložením svojho stánku tu Peter rozumel svoju smrť, odchod. Tak ako mu to Pán oznámil v Ján 21:18-19. A teda aj my sme v stánku, vo svojom tele a jeho odloženie znamená smrť. Smrť je oddelenie duše od tela. Početné časti Písiem hovoria jednoznačne o smrti ako o rozlúčení. To svedčí, že smrť je oddelenie duchovnej podstaty, skutočnej bytosti od tela. Svätý Pavel popisuje smrť ako odchod, ktorý nastane, keď prestane zostávať v tele.
Filipským 1:21 Lebo mne je žiť Kristus a zomrieť zisk.
22 Ale ak práve žiť v tele mi je na užitok práce, nevedel by som povedať, čo by som vyvolil.
23 Ale oboje ma tiahne: mám žiadosť zomrieť a byť s Kristom, lebo to by bolo o mnoho lepšie,
24 ale zostať ešte v tele je potrebnejšie pre vás.
Čo Pavel mieni „zostávaním v tele“ ak nie život v tele? A odísť, ak nie zomrieť? Je možné jasnejšou rečou vyjadriť pravdu, že smrť je odlúčenie tela a ducha, a odchod ducha zo sveta hmoty? To samé učenie, že smrť je rozlúčenie, odchod, znie na mnohých iných miestach. Napr. Genesis 35:18; 2Tim 4:6, alebo v Luk 2:25-35. Simeonovi bolo zjavené Duchom Svätým, že uzrie mesiáša prv ako zomrie verš 26.
Lukáš 2:25 A hľa, bol v Jeruzaleme človek, ktorému bolo meno Simeon. Bol to človek spravedlivý a pobožný, očakávajúci potešenie Izraelovo, a Svätý Duch bol na ňom.
26 A bolo mu zjavené od Svätého Ducha, že neuzrie smrti prv, ako by uvidel Krista Pánovho.
27 A prišiel v Duchu do chrámu. A keď uvodili rodičia dieťatko Ježiša, aby vzťahom na neho urobili podľa obyčaje zákona,
28 vzal ho na ramená a dobrorečil Bohu a povedal:
29 Teraz prepúšťaš svojho služobníka, Samovládca, podľa svojho slova, v pokoji,
30 lebo moje oči videly tvoje spasenie,
31 ktoré si prihotovil pred tvárou všetkých ľudí,
32 svetlo na zjavenie národom a slávu svojho ľudu Izraela.
Slová, „teraz prepúšťaš“, znamenajú pre Simeona smrť, aj keď v Písmach priamy dôkaz o čase kedy zomrel nemáme. Napriek tomu vyplýva z týchto veršov, že smrť mu bola prepustením, odchodom. To by nebolo pravdou, keby duša zomrela spolu s telom a nebola od neho odlúčená. Že smrť je oddelením duše od tela, je ďalej zrejmé v:
Jakub 2:26 Lebo jako je telo bez ducha mŕtve, tak je i viera bez skutkov mŕtva.
Tu apoštol, aby vysvetlil predmet, podáva ilustráciu, uznávanú kresťanstvom všetkých čias, že telo je mŕtve, keď je bez ducha, inak povedané, že smrť je odlúčenie tela od ducha.
Zistili sme takto v mnohých svedectvách neomylného Božieho Slova, že smrť je oddelenie ducha, alebo odchod skutočnej individuality od tela. Pôvodný ortieľ smrti postihuje iba „prach“, t.j. telo, aby sa vrátilo do prachu, do zeme, lebo je znej bolo vzaté, ale „duch“ sa vracia k Bohu, ktorý ho dal. Smrť je „vypustenie ducha“ a mŕtvi nebudú vrátení k životu, kým sa ich duša k nim nevráti. Teraz prebývame v zemských príbytkoch toho „stánku“, ktorý zložíme, v okamihu smrti. Teraz prebývame v tele, ale pri smrti odídeme a budeme mimo tela. Telo bez ducha je mŕtve
14Porov. Příspěvky k antropologii str. 27nn; Werner Gitt; Použil Bůh evoluce? 1993 CLV Postfach 110135 - 33661 Biefeld.
Autor sa tu zaoberá rozoberaním nemožnosti postupného vývinu ľudskej reči, vývinu pohlavia, čo podporuje dôkazy kreácie. Podstata štruktúry človeka je v súlade so stvorením, tak ako nám to opisuje Písmo. Až spojením duchovnej podstaty s telom človek obdržal v jednom okamihu všetky schopnosti reči, plodenia, svedomia...
• Späť na prehľad podľa hesiel
Kapitola III.
Kde sa zdržuje duch a duša, duchovná podstata človeka, po smrti.
V predošlých kapitolách sme zistili na základe svedectva Svätého Písma tieto dva fakty.
1. Človek má dušu, ducha, teda duchovnú podstatu.
2. Pri smrti sa táto duchovná podstata oddelí od tela.
Spoznali sme, že smrť je iba rozdelenie a odchod ducha či duchovnej podstaty od tela, takže každý logicky uvažujúci človek sa bude pýtať: „ Čo sa stane po oddelení, keď telo sa v prach navráti, kam pôjde duchovná podstata, duch - duša“? Blúdi niekde v priestore, alebo je na dajakom konkrétnom mieste? A keď áno, aké a kde je to konkrétne miesto? Je možné zistiť, že duchovia /duchovná podstata človeka/ zosnulých neblúdia niekde v priestore? Biblia hovorí, že je pre nich určené miesto pobytu. Aby sme dospeli k pravdivému poznaniu, k odpovedi na naše otázky, bude treba si uvedomiť a rozlišovať medzi minulým, prítomným, a budúcim miestom pobytu zosnulých. Musíme tiež presne poznať význam slov v hebrejskom a gréckom jazyku a v našich prekladoch. Prečo? Nasledujúce miesta objasnia túto potrebu. Pán Ježiš riekol:
Lukáš 16:22 A stalo sa, že chudobný človek zomrel a bol zanesený od anjelov do lona Abrahámovho. A zomrel aj boháč, a pochovali ho.
23 Potom v pekle, v mukách, pozdvihnul svoje oči a videl Abraháma zďaleka a Lazara v jeho lone.
Ten výraz „v pekle“ je v gréčtine peklo – hádes. V Evanjeliu podľa Matúša môžeme čítať:
Matúš 23:33 Hadi! Plemä vreteníc, ako by ste vy utiekli odsúdeniu do pekla?!
Tu výraz „do pekla“ je v gréčtine peklo – gehenna. Ďalej sa dočítame v liste od Petra:
2 Peter 2:4 Lebo ak Bôh neušetril anjelov, ktorí zhrešili, ale ich v reťaziach mrákoty uvrhnul do podsvetného žalára a strážených vydal súdu.
A na tomto mieste „uvrhnul do podsvetného žalára“ je v gréčtine použité sloveso "tartaroó". Ako výraz, ktorý predstavuje v klasickej gréčtine miesto večného trestu, ale v tomto prípade označuje miesto trestu pre padlých anjelov 15.
A tak máme tri výrazy. Hádes, Gehenna, a Tartaros. Sú to tri rôzne slová a označujú tri rôzne miesta. Dve prvé máme preložené ako „peklo“. Keď čítame v Novom Zákone slovo „peklo“ ako môžeme vedieť, ktoré miesto mal na mysli pisateľ? Hádes je miesto pre zomrelých, identické so SZ výrazom „Šeol“; Gehenna je tiež výraz pre peklo; Tartaros je klasický výraz pre miesto večného trestu. Žiaden z týchto výrazov neznamená hrob, i keď je v niektorých prekladoch práve tento výraz použitý. Každý uzná, že treba siahnuť k pôvodnému textu, aby sme získali správnu odpoveď na našu otázku. Obráťme teraz pozornosť na podobnú situáciu v Starom zákone. Poznáte príbeh, keď sa Jakob domnieval, že jeho syna Jozefa roztrhala divá zver a smútil. Tu je slovo „hrob“, kam zostúpi Jakob preložené ako „šeol“. V nasledujúcom Žalme je týmto prekladom ošetrený výraz „ríša smrti“. A v Numeri je opäť výraz „zostúpia živí do pekla“ v pôvodine ošetrené slovom „šeol“.
Genesis 37:35 Potom vstali všetci jeho synovia a všetky jehou, aby videl porušenie.
Numeri 16:30 Ale ak stvorí Hospodin niečo nové, čo ešte nebolo, a zem otvorí svoje ústa a pohltí ich aj všetko, čo je ich, a sostúpia živí do pekla, vtedy poznáte, že títo mužovia popudzovali Hospodina pohŕdajúc ním.
31 A stalo sa, keď dohovoril všetky tie slová, že sa rozstúpila zem, ktorá bola pod nimi,
32 a zem otvorila svoje ústa a pohltila ich aj ich domy i všetkých ľudí, zem ich prikryla, a zahynuli zprostred shromaždenia.
Tieto príklady odôvodnili potrebu zistiť význam týchto slov. Biblia učí, že miesto duchov /duchovných podstát/ zosnulých sa volá hebrejsky „šeol“ a grécky „hádes“. Hebrejské slovo „šeol“ sa nachádza v Starom Zákone 65x. Z toho je 23x preložené ako „peklo“, 2x je bez prekladu, 4x je preložené ako „ríša smrti“, 3x ako „jama“, a 33x ako „hrob“. V Novom Zákone má ten istý význam grécke slovo „hádes“, miesto zomrelých v neviditeľnom svete. Úprimne hľadajúci sa môže opýtať: „Ako viete, že slovo „šeol“ v SZ má ten istý význam gréckeho „hádes“ v NZ“? Nasledujúce miesta o tom podajú dôkaz.
Žalmy 16:10 Lebo nezanecháš mojej duše v ríši smrti; nedáš svojmu svätému, aby videl porušenie.
Toto bolo prorokované o Pánu Ježišovi. Že neostane v „šeole“ a že Boh nedá svojmu Svätému, aby videl porušenie. Naplnenie tohoto proroctva je opísané v Skutkoch.
Skutky 2:27 lebo nezanecháš mojej duše v ríši smrti ani nedáš svojmu Svätému vidieť porušenie.
V prvom prípade je slovné spojenie „ríša smrti“ v originále „šeol“, a v druhom už je v tom istom slovnom spojení použité slovo „hádes“. Je to určitý dôkaz, že obidva spomínané výrazy sa vzťahujú na ten istý význam. Ako dostatočným dôkazom je skutočnosť, že Septuaginta, grécky preklad Starého Zákona z hebrejčiny z r. cca 275 n.l. uvádza za slovom „šeol“ slovo „hádes“. Zistili sme, že „šeol“ /hebrejsky/ a „hádes“ /grécky/ majú ten istý význam a označujú miesto pobytu zosnulých.
Teraz si ukážeme aké mylné sú názory, ktoré výrazom „šeol a hádes“ prisudzujú význam hrob. Keďže sa jedná o závažný fakt, budeme sa tomu venovať dlhšie.
SZ uvádza, že miesto posledného odpočinku tela bolo v rodinných hrobkách zdedených po predkoch /Sd 8:32, 16:31; 2 Sam 2:32, 17:23/. Hroby boli obvykle vo vnútri miest. Za hroby slúžili aj jaskyne, ktoré boli buď prirodzené, alebo umelo vyhĺbené. Všeobecne ich označujeme ako skalné hroby. Predkovia žijúci v časoch SZ zvykli pochovávať svojich zosnulých do spoločných hrobov, teda do jaskýň, kde sa zmestilo veľa tiel. Rodinné jaskynné hroby patrili významnejším príslušníkom národa. Tak bola napr. Sára, Abraham, Izák, Rebeka, Lea, a Jakob pochovaní v rodinnej machpelskej hrobke. /Gen 23:11, 25:9, 49:31, 50:13/.
Na tomto mieste treba spomenúť aj fakt, že archeológovia objavili v hroboch aj malé vápencové schránky /osuáriá/ na kosti. Jedná sa o druhý pohreb, kedy boli už zbytky rozpadnutých tiel uchovávané v takýchto minirakvičkách 16. Takto sa našla aj truhlička s nápisom: „Jakub, syn Jozefa, brat Ježiša“, ktorá nepriamo potvrdzuje existenciu pôsobnosti Pána Ježiša na tejto zemi 17.
NZ-konný pohľad na hroby sa značne odlišuje od starozákonného. Židovskí predstavitelia pokladali smrť, hrob za niečo, čo bolo opakom, protikladom pravého života, hrob ako niečo nečisté. Pán Ježiš hroby uvádza ako príklad pre farizejov /Mat 23:27/. V NZ sa o hroboch hovorí ako o mieste nepravosti a skazy, nie ako o niečom nečistom. NZ považuje hrob za ústredné miesto, vrchol porazenia smrti.
Čo znamená hrob pre človeka?
1. Slovo pre hrob, teda pre miesto, kde sa ukladá telo je v hebrejčine „keber“ a v gréčtine „mnemeion“. Písma ich uvádzajú v týchto jazykoch na viacerých miestach. V prvom porovnaní výrazov sme si ukázali, že výraz „šeol“ neznamená hrob pre telo, ale je to miesto kam odchádza duchovná podstata človeka.
2. V SZ hrob a podsvetie /šeol/ neraz splývajú, použitie týchto výrazov znamenalo pre starorákonných veriacich vždy odlúčenie od Hospodina. Bolo zlé, ak bol niekto vytrhnutý zo života v najlepších rokoch, skôr ako mohol splniť všetky úlohy. V tomto význame chápem volanie žalmistov aby ich Hospodin vytrhol z jamy či pekla /hrobu/ (napr. Ž 88). To potvrdzuje prečo sa pojmy hrob – keber, jama – bór a peklo – šeol 18, často zamieňajú.
3. Slovo „šeol“ sa nikdy nevyskytuje v množnom čísle, pretože je to iba jedno miesto, miesto duchov. Výraz pre „hrob“ je veľakrát použitý v pluráli, teda znamená to veľa hrobov v kontraste s jedným šeolom.
4. Na žiadnom mieste v Písmach sa nedočítame, že by niektorá osoba mala „šeol“, ale často čítame o ľuďoch, ktorí mali hroby. To dokazuje, že „šeol“ je miesto pobytu duchov a nie hrob pre telá, nakoľko nikto nemôže mať „šeol“, ale môže mať „hrob“.
5. O tele nie je nikde napísané, že by sa nachádzalo v „šeole“, a nikde nie je napísané o duchu, že by bol v hrobe.
6. Žiaden človek nevykopal, nevytesal „šeol“, ani nepozná miesto, kde sa nachádza. Naopak človek pozná miesta kde sú hroby, miesta pre telá. „Šeol“ je teda miesto pre duchov, hrob miesto pre telo.
7. Pri konečnom súde smrť i „hádes“ vydajú mŕtvych, ktorí v nich boli. Smrť /hrob/ vydá zo svojej moci telá a peklo /hádes/ vydá duchov, ktorí boli v ňom. Opäť dôkaz, že „hádes“ nieje hrob.
Zjavenie 20:13 A more vydalo mŕtvych, ktorí boli v ňom, i smrťi peklo daly mŕtvych, ktorí boli v nich, a boli súdení jeden každý podľa svojich skutkov.
8.Ježiš Kristus má kľúče od pekla i smrti. Nasledujúci verš znova hovorí o dvoch rozdielnych miestach, potvrdzujú, že „hádes“ nie je hrob.
Zjavenie 1:18 a ten Živý. A bol som mŕtvy, ale hľa, som živý na veky vekov. Ameň. A mám kľúče pekla i smrti.
9.Kristova duša nezostala v „hádese“ a jeho telo nevidelo porušenia v hrobe.
Skutky 2:27 lebo nezanecháš mojej duše v ríši smrti ani nedáš svojmu Svätému vidieť porušenie.
10. Keď desiati Jákobovi synovia predali Jozefa kupcom, oklamali otca tým, že priniesli krvavý plášť a uviedli ho do omylu, že dravá zver Jozefa roztrhala /zožrala/. On tomu uveril. Oplakával ho, a vo svojej bolesti hovorí, že pôjde za ním.
Genesis 37:35 Potom vstali všetci jeho synovia a všetky jeho dcéry a išli, aby ho potešili; ale sa nedal potešiť a riekol: Je isté, že sostúpim k svojmu synovi smutný do hrobu. - A jeho otec ho oplakával.
V hebrejštine je použité slovo „šeol“, vo výraze „zostúpim k nemu do hrobu“. Teda príklad nevhodného prekladu, zlého pochopenia významu slova. Jasne tu Jakob myslel miesto odpočinku duchov, ako si ukážeme. Čo Jakob myslel a o čom hovoril? Sotva mienil ísť do hrobu tela. Vieme, že Jakob vedel, že Jozefovo telo nie je v hrobe. Vedel a veril tomu, že ho zožrala dravá zver. Dravá zver zožrala jeho fyzické telo. Preto je vylúčené, že svojimi slovami hovorí o stretnutí s Jozefom v hrobe. Keď ho zožrala dravá zver, chcel ísť tam, kde by sa s Jozefom stretol, to znamená na miesto prebývania duchov, do šeolu. Aj tieto verše jasne dosvedčujú a osvetľujú rozdiel medzi hrobom a miestom kam odišli duše, duchovia, duchovná podstata človeka po smrti. Príbeh svojím pokračovaním potvrdzuje pravdu o tom čo sa stane po smrti.
Genesis 49:33 A keď prestal Jakob prikazovať svojim synom, vyložil svoje nohy na posteľ a zomrel a bol pripojený k svojmu ľudu.
Bol pripojený k svojmu ľudu v okamžiku smrti, hoci jeho telo bolo pochované do rodinného hrobu až o niekoľko mesiacov neskôr. Jakob zomrel v Egypte a pochovaný bol v kananejskej zemi. V Egypte bolo jeho telo 40 dní balzamované, a ďalších 30 dní bol v Egypte oplakávaný. Potom dostal Jozef od faraóna zvolenie ísť a pochovať svojho otca. Telo svojho otca.
Genesis 50:3 A tak sa mu vyplnilo štyridsať dní, lebo tak sa vyplňujú dni balzamovaných. A Egypťania ho oplakávali sedemdesiat dní.
4 A keď sa pominuly dni jeho plaču, hovoril Jozef domu faraonovmu a riekol: Ak som našiel milosť vo vašich očiach, hovorte, prosím, faraonovi a povedzte,
5 že môj otec ma zaviazal prísahou povediac: Hľa, ja už zomriem. Do môjho hrobu, ktorý som si vykopal v Kananejskej zemi, tam ma pochovaj! Nech tedy teraz, prosím, odídem ta hore a pochovám svojho otca a zase sa navrátim.
6 A faraon povedal: Iď hore a pochovaj svojho otca tak, ako ťa zaviazal prísahou.
Pre doplnenie, nie je nikde písané koľko dní trval presun. Keď prišli k humnu „Atád“ oplakávanie trvalo ešte sedem dní.
Genesis 50:10 A prišli až k humnu Atád, ktoré je za Jordánom, a nariekali tam veľkým nárekom a veľmi žalostným, a učinil svojmu otcovi smútok, ktorý trval sedem dní.
Suma sumárum, prešlo cca 80 dní medzi úmrtím Jakoba, pripojeniu k jeho ľudu, po jeho pohreb v kananejskej zemi. Jakob bol pripojený k svojmu ľudu ihneď ako zomrel, keď jeho duch opustil telo, aby sa spojil s duchom Izáka otca, a starého otca Abraháma. Je teda isté, že význam výrazu „pripojenie“ sa nevzťahuje na fyzické telo, to nebolo pripojené k telám otcov ani vtedy, keď vypustil ducha, ani o viac ako 11 týždňov neskôr, bolo pochované osobitne 19. Preto jeho pripojenie k otcom, ľudu, nebolo pripojenie tiel v hrobe, ale na mieste, kde boli jeho otcovia, ľud bez tiel, teda v šeole. Týchto 10 úvah bezpečne dokazuje, že všetci, ktorí tvrdia, že hádes, šeol znamená hrob pre telo sú na omyle. Dosiaľ sme zistili v Písmach, že človek má dušu, ducha, ergo duchovnú podstatu, že pri smrti sa táto podstata oddeľuje od tela, a takto oddelená podstata odchádza na miesto, ktoré sa volá „hádes, šeol“, a tieto dve miesta nie sú v žiadnom prípade hrob, miesto pre zosnulú telesnú schránku. Teraz sme pripravení na ďalšiu otázku s logickým vysvetlením, odpoveďou.
Čo je nám známe a zjavené o mieste, ktoré sa volá „šeol, hádes“? Aké je to miesto?
Pozorný čitateľ sa rozpomenie, že tam, kde sa hovorilo o „šeole, hádese“, sa nehovorilo nič o spravodlivých a nespravodlivých. Iba sme uviedli, že duchovné podstaty /ďalej iba duchovia/, odchádzajú na jedno miesto, bez ohľadu na ich doterajší spôsob života. Keď budeme hľadať v Biblii, zistíme, že Starý Zákon veľmi slabo osvetľuje túto otázku. Nie je tam nič uvedené ohľadom duchov spravodlivých a nespravodlivých. Starý Zákon hovorí iba o odchode zomrelých do „šeolu“. Nerobí rozdiel medzi miestom pre spasených a zatratených. Možno povedať, že vzhľadom na zosnulých má Starý Zákon svetlo podobné súmraku. Môže vzniknúť otázka: „Prečo je Starý Zákon taký mlčanlivý ak ide o veci budúce“? „Prečo nám dáva tak málo poznania“? Aj na túto otázku dáva Slovo Božie jasnú odpoveď. V Starom zákone ešte nenastal čas pre zjavenie záhrobných skutočností. Bolo ponechané na Pánovi Kristovi, aby vyviedol na svetlo život a nesmrteľnosť skrze Evanjelium. A to práve Kristus učinil.
Vieme, že Pán Kristus prišiel, aby spasil hriešnych. Starozákonné poznanie nesmrteľnosti a podmienok v „šeole“ bolo v stave svitania či súmraku, teraz v Kristovom Evanjeliu nového Zákona jasné a zjavené.
2 Timoteovi 1:10 ale zjavená teraz zjavením sa nášho Spasiteľa Ježiša Krista, ktorý zahladil smrť a vyviedol na svetlo život a neporušiteľnosť skrze evanjelium.
Keďže Kristus je ten, ktorý vniesol svetlo, nesmrteľnosť, sme povinní prijať Jeho vysvetlenie. S láskou a radosťou zisťujeme, čo On hovorí o stave a podmienkach v mieste, kde prebývajú duše zosnulých. Aké je učenie Krista o mŕtvych v „hádese“, o spasených a zatratených? Nachádzame ho v Evanjeliu podľa Lukáša, kapitola 16, kde Pán hovorí o boháčovi a Lazarovi. To nám poskytuje obraz o mieste zosnulých tak, aké bolo počas dní Starého Zákona a počas Ježišovej služby v tele.
Hádes v Starozákonnej dobe a počas Ježišovej služby
Lukáš 16:19 A bol nejaký bohatý človek, ktorý sa obliekal v purpur a kment a žil každý deň v radosti a v prepychu.
20 A bol nejaký chudobný človek, menom Lazar, ktorý ležal pri jeho bráne vredovitý
21 a žiadal si nasýtiť sa omrvín, ktoré padaly so stola boháča. Ale ešte aj psi prichádzali a lízali jeho vredy.
22 A stalo sa, že chudobný človek zomrel a bol zanesený od anjelov do lona Abrahámovho. A zomrel aj boháč, a pochovali ho.
23 Potom v pekle, v mukách, pozdvihnul svoje oči a videl Abraháma zďaleka a Lazara v jeho lone.
24 Vtedy zavolal boháč a povedal: Otče Abraháme, zmiluj sa nado mnou a pošli Lazara, aby omočil koniec svojho prsta vo vode a ovlažil môj jazyk, lebo sa mučím v tomto plameni.
25 A Abrahám povedal: Dieťa, rozpamätaj sa, že si ty vzal svoje dobré vo svojom živote a Lazar podobne zlé; a tak teraz on sa tu teší, a ty sa mučíš.
26 A nad to nado všetko medzi nami a vami je upevnená veliká priepasť, aby tí, ktorí chcú prejsť odtiaľto k vám, nemohli, ani aby sa tí tamztade k nám nedostali.
27 A povedal: Prosím ťa tedy, otče, žeby si ho poslal do domu môjho otca,
28 lebo mám päť bratov, nech im dôrazne svedčí, aby neprišli aj oni do tohoto miesta múk.
29 A Abrahám mu povedal: Majú Mojžiša a prorokov, nech tých počúvajú!
30 A on povedal: Nie, otče Abraháme, ale keby niekto z mŕtvych išiel k nim, budú činiť pokánie.
31 Na to mu povedal Abrahám: Ak nepočúvajú Mojžiša a prorokov, neuverili by, ani keby niekto vstal z mŕtvych.
Popis stavu zomrelých je vykreslený v tomto príbehu boháča a Lazara. Zomrel Lazar a zomrel aj boháč. Vo verši 23 vidíme stav v akom sa nachádzal boháč, trpel. Vyjadruje to slovné spojenie „v mukách“. Slovo „muky“ je tu spomenuté v štyroch obmenách. „V mukách, mučím sa, mučíš sa, miesto múk“. Všimnite si, že boháč bol v mieste múk, nie iba v stave múk. Z tohoto miesta videl v diaľke Lazara a Abraháma, ktorí sa tešili. Verš 23 a 25. Podľa Pána Ježiša Krista je v „hádese“ miesto múk pre nespravodlivých a miesto potešenia /lono Abrahámovo/ pre spravodlivých. Ďalšie poučenie, ktoré je tu uvedené ukazuje na dve reálne miesta, ktoré sú od seba oddelené upevnenou priepasťou tak, aby nik nemohol prejsť z jedného miesta na druhé. Tento popis uvádza samotný Pán Ježiš Kristus. V „hádese“ sú teda miesta, priestory, jedno známe ako „lono Abrahámove“, miesto potešenia pre spravodlivých, a druhé ako miesto „múk“, obe oddelené veľkou upevnenou priepasťou. Pozrime sa ešte do Skutkov apoštolov, kde sa hovorí o sľube, proroctve týkajúceho sa Pána Ježiša. Toto proroctvo sa dotýka aj všetkých spasených.
Skutky 2:27 lebo nezanecháš mojej duše v ríši smrti ani nedáš svojmu Svätému vidieť porušenie.
Tu je vyslovene uvedené, že Kristova duša po smrti na kríži išla do „hádesu“, ale pamätajme na to, že v tomto verši nie je konkrétne uvedené do ktorej časti Jeho duša išla. Ale keď zoberieme do súvislosti slovo, ktoré Kristus povedal vedľa visiacemu lotrovi, je nám jasné do ktorej časti Jeho duša /duchovná podstata/ odišla.
Lukáš 23:43 A Ježiš mu povedal: Ameň ti hovorím, dnes budeš so mnou v raji.
Z tohoto verša ľahko porozumieme, že keď Kristova duchovná podstata spolu s lotrovou odišla do „hádesu“, nešla do miesta múk, ale do raja, miesta potešenia, do Abrahámovho lona, ktoré predstavuje ten raj. „Hádes“ je rozdelený na dve časti, oddelenie pre spravodlivých, známe ako „Abrahámovo lono“ a oddelenie pre umiestnenie nespravodlivých, zatratených, pomenované implicitne ako „peklo“, „miesto múk“. Toto nám zjavil náš Pán Ježiš Kristus o „hádese“, aký bol v čase Starého Zákona. Ďalej zistíme, že po Kristovom vstúpení na nebesia, kde zasadol po boku svojho Otca nastala v „hádese“ podstatná zmena.
Hádes od Kristovho vystúpenia k Otcovi.
Písmo nám zjavuje, že od Kristovho vzkriesenia a vystúpenia k Otcovi už časť „hádesu“ známa ako „lono Abrahámovo“, alebo raj, nie je ďalej miestom pre zosnulých v spravodlivosti. Táto časť prestala plniť svoju funkciu a keďže ju ďalej Písmo neuvádza, pravdepodobne už neexistuje. Do času, kedy bol Kristus vzkriesený, predstavoval „hádes, resp. šeol“ miesto duchov, kde prebývali jak spasení, tak aj zatratení. Po Kristovom vzkriesení, už toto miesto „dole“, nie je viac spomínané ako miesto vykúpených, /duchovných podstát/, duchov. Po Pánovom vzkriesení, sa už neuvádza o duchoch že „zostupujú“, ale že „vystupujú“. V liste Korinťanom sa píše:
2 Korintským 12:2 Znám človeka v Kristovi - pred štrnástimi roky, či v tele, neviem, či mimo tela, neviem; Bôh vie -, ktorý bol ako taký vytrhnutý až do tretieho neba.
3 A znám takého človeka - či v tele, či krome tela, neviem; Bôh vie -,
4 že bol vytrhnutý do raja a počul nevysloviteľné slová, ktoré nesmie človek hovoriť.
Slovné spojenia „vytrhnutý až do tretieho neba“ a „vytrhnutý do raja“, ukazujú, že raj a tretie nebo je to isté miesto. To dokazuje, že raj či tretie nebo je to isté miesto, miesto pobytu duchov „hore“. Niekto môže poznamenať: „Ak je skutočne pravda, že raj, miesto spravodlivých je teraz hore, a že je to v treťom nebi, musíme mať viac dôkazov v Písmach“. Jeden osamotený a vytrhnutý verš nikdy nepredstavuje oporu pre pravdivé učenie. Pozrime sa na to, kedy nastala táto zmena, a ktoré verše ju potvrdzujú. Odpoveďou je, že táto zmena nastala pri vystúpení Pána Ježiša Krista na nebesia, na miesto po Božej pravici.
Efezským 4:8 Preto hovorí: Vystúpiac na výsosť zajal zajatie a dal ľuďom dary.
9 Ale to, že vystúpil, čože je iné, ako že aj prv sostúpil do hlbších častí ako je zem?
10 Ten, ktorý to sostúpil, je ten istý, ktorý aj vystúpil nad všetky nebesia, aby naplnil všetko.
Pri svojom vystúpení vo verši 8 vzal so sebou duchov, dosiaľ prebývajúcich dolu v „hádese“. Písmo hovorí, že „zajal zajatie“, teda zajal zajatých a s nimi vystúpil hore 20. V preklade Biblie Kralickej je to vidieť jasnejšie:
Efezským 4:8 Protož dí Písmo: Vstoupiv na výsost, jaté vedl vězně, a dal dary lidem.
Na doplnenie predchádzajúcich miest pripájam ďalšie dôkazy svedčiace o tom, že raj, miesto spravodlivých duchov, bol prenesený a nie je viac dolu v „hádese“. Sme si istí, že spravodliví zosnulí nie sú viac v „hádese“, pretože vieme, že sú spolu s Kristom tam, kde je On. Pavel píše v Filip 1:23, že si žiada zomrieť a byť s Kristom. V 2Kor 5:6-8 používa silné slová, aby vyjadril svoju dôveru, že vysťahovať sa z tela je toľko ako odísť domov k Pánovi. Spravodliví mŕtvi, sú s Kristom, sú doma u Pána, preto musia byť tam, kde je Kristus. Nuž a kde je Pán Ježiš Kristus? V „hádese“? Nie, vieme, že Pán nieje v „hádese“, lebo je to napísané v Skutkoch 2:27. Kde teda je? Veľa iných miest svedčí o tom, že vstúpil na nebesia a je po pravici Božej 21. Nakoľko duchovia /duchovné podstaty/ spravodlivých sú s Pánom, musia byť tam, kde je On. V nebi, nie dolu v „hádese“, časti zvanej lono Abrahámovo. Tieto skutočnosti ukazujú, že raj, miesto pobytu spravodlivých, nie je viac v „hádese“, ale že od Kristovho vzkriesenia a nanebovstúpenia je miesto spravodlivých v treťom nebi s Pánom. Ježiš Kristus prehlásil jasne a zreteľne, že brány pekelné /hádesu a šeolu/ nepremôžu Jeho cirkev.
Matúš 16:18 A ja ti tiež hovorím, že si ty Peter, Skala, a na tej skale zbudujem svoju cirkev, a nepremôžu jej ani brány ríše smrti;
Tento verš nie je o prvenstve a nástupníctve Petra ako vodcu cirkvi a apoštolov 22, tento verš je o zbudovaní miestnej cirkvi, zboru v Jeruzaléme, ktorý bol prvým zhromaždením kresťanov 23. Nie, „hádes, šeol, ríša smrti“ nezadržala ani jedného z veriacich, spasených, svätých tej doby. Spravodliví, veriaci z obdobia pred Kristom, museli ísť preto do „šeolu, hádesu“, lebo ich hriechy ešte neboli odstránené. To sa udialo až na kríži Golgoty.
Židom 9:26 keďže by bol musel mnoho ráz trpieť od založenia sveta. Ale teraz pri skonaní vekov zjavil sa raz navždy na odstránenie hriechu svojou obeťou.
Židom 10:4 Lebo nie je možné, aby krv býkov a kozlov odňala hriechy.
Až vtedy, keď sú hriechy starozákonných svätých odstránené Kristovou obetou na Golgote, je im umožnené vstúpiť do Božej prítomnosti tak, ako prichádzajú duchovia vykúpených v prítomnom veku. Majme stále na pamäti, že miesto pobytu pre nespravodlivých je nezmenené. Duchovné podstaty týchto ľudí odchádzajú stále do „hádesu“, do miesta múk. O žiadnej zmene ich pobytu nás Písmo neinformuje, naopak čítame o mieste, z ktorého budú privedení pred súd. Bude to zo /SZ/ šeolu, /NZ/ hádesu, z identického miesta pre zatratených.
Zjavenie 20:13 A more vydalo mŕtvych, ktorí boli v ňom, i smrť i peklo daly mŕtvych, ktorí boli v nich, a boli súdení jeden každý podľa svojich skutkov.
I tento verš potvrdzuje, že „hádes“, teda „peklo“, je stále miestom pre nevykúpených a bude až do okamihu, kým sa nedostavia pred súd. Pozrime sa teraz na miesta, kde sú zosnulí vykúpení. Písmo uvádza, že sú spolu s Pánom Ježišom Kristom. Ich príbytkom je raj, tretie nebo. Čo znamenajú tieto výrazy?
Realita troch nebies, raja
Slovo „nebo, nebesia“ je v Biblii užívané v trojakom rozdielnom a presne vymedzenom význame. V nasledovnom citáte čítame o nebi v súvislosti so zemskou atmosférou. To je oblasť ovzdušia.
Skutky 14:17 hoci aj nenechal seba bez svedoctva činiac dobre, dávajúc nám dažde z neba a úrodné časy, naplňujúc nás pokrmom a naše srdcia veselosťou.
Z ďalšieho verša sa dozvedáme o ponebeských oblastiach, v tomto prípade sú to miesta, kde sa zdržujú kniežatsvá a mocnosti zla. Nazvime túto oblasť „Satanovou doménou“.
Efezským 6:12 Lebo nie je nám zápasiť s krvou a s telom, ale s kniežatstvami, mocnosťami, so svetovládcami temnosti tohoto veku, s duchovnými mocami zlosti v ponebeských oblastiach.
Charakteristika nebies, ako miesta Božej prítomnosti
Nehemiáš 9:6 Ty si, ó, Hospodine, ty si sám jediný! Ty si učinil nebesia, nebesia nebies a všetko ich vojsko, zem a všetko, čo je na nej, moria a všetko, čo je v nich, a ty dávaš tomu všetkému život, a vojsko nebies sa tebe klania.
Židom 8:1 Ale hlavné pri tom, o čom je slovo, je to, že máme takého veľkňaza, ktorý sa posadil po pravici trónu Veličenstva v nebesiach
Aj v týchto veršoch nesmieme vidieť, zamieňať si prítomný raj, či tretie nebo s večným nebom a Novým Jeruzalémom. Toto nebo, kde sídli „veličenstvo“ v nebesiach, bolo s najväčšou pravdepodobnosťou „tretie“ nebo, kam bol vytrhnutý Pavel po kamenovaní pred Lystrou. /Sk 14:19/. Pavel píše o treťom nebi v 2Kor 12:1-4. V týchto veršoch stotožňuje tretie nebo a raj. Právom teda predpokladáme, že to je miesto v nebi, kde radujú aj nad jedným obráteným hriešnikom. /Luk 15:7/. Uvažujme ďalej, čo nám Biblia zjavuje o umiestnení raja, /nebies/ a Božieho trónu. Kde je nebo? Duchovne veľmi blízko. Odísť z tela, znamená byť prítomný u Pána. /Pre spasených/. Mnohí sa iste pokúšali zistiť, ako ďaleko je nebo. Kde je Boží trón a raj? Jednu vec vieme isto, že je dosť blízko, aby nás Boh počul, keď sa modlíme. Zmŕtvychvstalý Pán Ježiš mal telo z mäsa a kostí, vystúpil na nebesia a žije teraz v nebi v tomto tele a mŕtvi v Kristu sú von z tela a u Pána. To znamená, že nebo je na určitom mieste a nie hocikde všeobecne. Pamätajme, že raj a Boží trón spolu úzko súvisia. Mnohé časti Písma svedčia, že Ježiš vstúpil na nebesia a posadil sa po pravici Božej. O Jeho vstúpení na nebesia svedčia tieto verše. Mar 16:19; Luk 24:51; Sk 1:9-11; Žid 8:1 a iné 24. Je tam prítomný pred Božou tvárou za nás Žid 9:24. Samotný Štefan, keď umieral videl nebesia otvorené a Syna človeka stáť po pravici Božej. On je náš jediný Spasiteľ, a jediný, ktorý sa môže za nás prihovárať.
Skutky 7:55 A on súc plný Svätého Ducha uprel zrak do neba a videl slávu Božiu a Ježiša stáť po pravici Božej
56 a povedal: Hľa, vidím nebesia otvorené a Syna človeka stáť po pravici Božej!
1 Ján 2:1 Moje dieťatká, toto vám píšem nato, aby ste nezhrešili. A keby niekto zhrešil, máme prímluvcu u Otca, Ježiša Krista, spravedlivého.
Raj, nebo je miesto spravodlivých, musí byť v tých istých oblastiach, ako Boží trón. Je jasné, že sú spolu, pretože Kristus sedí po pravici Božej a o zosnulých vieme, že sú s ním. Podľa toho, je trón umiestnený v onom treťom nebi, v mieste kde sú spravodliví, v raji, ktorý je v treťom nebi, alebo je tretím nebom. Súhlasí to tým, čo sme písali o troch výrazoch slova „nebo“. Iba pripomeniem, bolo to: 1. Nebo – zemská atmosféra, 2. Nebo – miesto zdržiavania sa zlých mocností, 3. Nebo – miesto raja, prítomnosť Božia. Teraz vieme, že tretie nebo je niekde nad týmito prvými dvoma nebesiami, ale presné miesto Božieho trónu a raja ťažko určiť. Je to reálne miesto, kde sa dá pohybovať, byť telesne prítomný. Skúsme ho bližšie lokalizovať. V Písmach je vždy spomenuté, ako oblasť, ktorá sa nachádza hore. Ale kde to je „hore“? Pre nás je „dole“ vždy k stredu zeme, a „hore“ vždy smerom preč od zeme. Je to tak všade, u nás, v Číne, Amerike i Austrálii. Hore je všade a nikde.
Nasledujúca úvaha nás upozorní na niektoré fakty v súvislosti s lokalizáciou neba.
V Izaiáš je reč o Luciferovi 25:
Izaiáš 14:12 Jakž to, že jsi spadl s nebe, ó lucifeře v jitře vycházející? Poražen jsi až na zem, ještos zemdlíval národy.
Izaiáš 14:12 Ako si len padol s nebies, jasná hviezdo, synu rannej zory! Zoťatý si na zem, ktorý si porážal národy.
13 A veď ty si povedal vo svojom srdci: Vystúpim hore do neba; vyvýšim svoj trón nad hviezdy silného Boha a posadím sa na vrchu slávnostného shromaždenia Božieho, v najďaľších krajoch severa;
14 vystúpim na výšiny oblakov a budem podobný Najvyššiemu!
Tu máme správu, že nebo je na „najďaľších krajoch severa“, a že je to nad výšinami oblakov a nad hviezdami. V žalmoch tiež nájdeme potvrdenie miesta, ktoré môže byť iba sever.
Žalmy 75:7 Lebo nie od východu ani od západu ani nie od púšte prichádza povýšenie.
Sever je vždy v tom istom smere, nech sme kdekoľvek na našej zemi. Pri pohľade z Číny, Austrálie, Ameriky, ba aj z oboch zemských pólov je sever vždy hore. Je zaujímavé, že zemepisný i magnetický pól na zemi smeruje vždy na sever 26. Kto vie vysvetliť, prečo strelka kompasu ukazuje vždy ku Polárke?
Ezechiel 1:4 A videl som a hľa, búrlivý vietor prišiel od severa.
Takto popisuje Ezechiel Božie videnie, ktoré prišlo zo severu. Hvezdári pri svojich pozorovaniach zistili zaujímavý fakt, že na severnej oblohe je nápadne menej hviezd, kým iné oblasti sa hviezdami priam hemžia. Niektorí z nich označujú toto miesto slovami „prielom do nebies“. Či snáď Svätý Duch učinil o tomto mieste zmienku u Jóba?
Jób 26:7 Rozťahuje sever nad prázdnom; zavesil zem na ničom.
Aký zmysel majú tieto rôzne state Písma, ktoré hovoria o severe? Či by toto prázdne miesto nad severom a za hviezdami bolo oblasťou Božieho trónu a raja? Opäť sa dostávame k predpokladom, hypotézam, no korešpondujúcich s Písmom. Je to napokon mojím cieľom, človek by sa mal zamýšľať nad každým veršom v Biblii. Ani jeden z nich tam nie je náhodou, všetky majú svoj význam a súvislosť. Pri stave dnešného poznania musíme uznať, že nie všetko je nám stopercentne jasné a tak to zostane až do času, kedy nám Pán zjaví úplnú pravdu. Tú sa dozvieme „potom“. Po našej smrti, po uvedení do reality večného života či zatratenia. Pre niekoho to bude pravda plná radosti a očakávania, pochopenia dokonalosti Božieho plánu spásy v každom detaile, pre iných pravda krutá, nevyhnutná no v každom prípade spravodlivá. To napokon uznajú aj tí, ktorí prepadnú zatrateniu. Uznajú /ale nie vyznajú a prijmú/ Pána Ježiša Krista ako Kráľa Kráľov a Pána Pánov 27. Pravda, na ich postavení to už nič nezmení. Kvôli objektivite, musíme ukázať na dva zdanlivo rozporné verše z Písiem, ktoré radi používajú oponenti našich zistení. Obhajujú týmito veršami svoj názor, že spasení mŕtvi nie sú v nebesiach s Pánom. Odcitujem ich presne:
Ján 3:13 A nikto nevstúpil hore do neba, iba ten, ktorý sostúpil z neba - Syn človeka, ktorý je v nebi.
Skutky 2:34 Lebo Dávid nevstúpil na nebesia, ale on hovorí: Riekol Pán môjmu Pánovi: Seď po mojej pravici,
dokiaľ nepoložím tvojich nepriateľov za podnož tvojich nôh.
V prvom prípade používa Pán tento výrok pred svojou smrťou, vzkriesením a nanebovstúpením. Až pri Jeho zostúpení do „hádesu“ a následnom vystúpení na nebesia, boli spravodliví prenesení do tretieho neba, raja. Keď Kristus hovoril tieto slová, ozaj ešte nikto do neba nevystúpil. Preto toto Pánove oznámenie nie je v kontradikcii so žiadnym učením. V druhom prípade sa hovorí o Dávidovi. Ale pozor, hovorí sa o jeho tele, nie duši, duchovnej podstate. Dávid nevstúpil telesne na nebesia, tam vystúpil so svojim dokonalým telom iba Kristus, ktorý bol vzkriesený i telesne. Jeho telo sa nikde nikdy nenašlo. Ani tieto verše nedokazujú, že by sme nemali pravdu. Na tomto mieste treba v tejto súvislosti spomenúť obtiažny text Mat 27:51-53. Hovorí sa v ňom o udalostiach pri ukrižovaní, nás konkrétne zaujíma fakt, že „hroby sa otvárali a mnohé telá zosnulých svätých vstali“. Opis tohoto zmŕtvychvstania tiel sa nachádza iba v Evanjeliu podľa Matúša. Ja osobne nepochybujem o tom, že sa to stalo presne tak ako to Matúš opisuje. To, že sa jedná o telá svätých ukazuje na skutočnosť výberu tých, ktorí boli vzkriesení aj telesne. Mohlo ísť o prorokov, svätých, ktorí priamo predpovedali príchod Mesiáša a svojím ukázaním sa mnohým tak vzdali hold obeti Pána na Golgote 28.
V tejto kapitole sme dokázali Písmom
1. Od Kristovho vzkriesenia a nanebovstúpenia, duchovia, duchovné podstaty zomrelých spravodlivých odišli a odvtedy priamo odchádzajú do tretieho neba, raja, do Božej prítomnosti.
2. Duchovia, duchovné podstaty nespravodlivých zosnulých prebývajú ešte v „hádese“.
15Porov. výraz "peklo" str. 753; Nový Biblický Slovník; Návrat domů; Praha 1996; ISBN 80-85495-65-1.
16Porov. výraz "pohřeb" str. 791; Nový Biblický Slovník; Návrat domů; Praha 1996; ISBN 80-85495-65-1.
17 Časopis Express č. 52-53/2002
18Porov. "hrob" str. 222; Biblický slovník; Adolf Novotný; Kalich ČBS; Praha 1992; ČBS - ISBN 80-900881-1-2.
19porov. "Jakob" str 270; Biblický slovník; Adolf Novotný; Kalich ČBS; Praha 1992; ČBS - ISBN 80-900881-1-2.
Jakobovo telo bolo nabalzamované už v Egypte. Preto význam slova pripojenie,-ný nemôže znamenať nijaké fyzické spojenie, pripojenie medzi skôr zosnulými a Jakobom.
20 Porov. Ef 4:8 a Ž 68:19. Peter nás v Sk 2:29-35 upozorňuje, že aj žalmista /v tomto prípade Dávid/ hovorí ako prorok, ktorý pozná Božie zasľúbenia. Odporúčam porovnať tieto verše v KJV Bible a v Biblii Kralickej.
21Pozri: Mat 26:64; Mar 14:62; Luk 22:69; Sk 7:55-56; Rim 8:34; Ef 4:9-10; Kol 3:1; Žid 1:3, 8:1, 10:12, 1Pet 3:22.
22 Porov. "Je Peter hlavou cirkvi"? str. 43-50; Dušan Seberíni; Dialóg o ekuménii; vyd. Dobré Slovo; Banská Bystrica 1998; ISBN 80-85760-01-2.
23 Porov. "Pápež" str. 164; Dušan Seberíni; Dialóg o ekuménii; vyd. Dobré Slovo; Banská Bystrica 1998; ISBN 80-85760-01-2.
Prirodzené centrum koordinácie zborov bolo presunuté do Ríma až od r. 150 n.l. a prenesením právomocí do Ríma išlo o prirodzenú centralizáciu, pretože Rím bol hlavným mestom Rímskej ríše.
24Pozri poznámku č. 16.
25Porov. "Lucifer" str. 561; Nový Biblický Slovník; Návrat domů; Praha 1996; ISBN 80-85495-65-1.
Z lat. "Svetlonoš". V Izaiáš 14:12 má použitý výraz "jitřenky - jasnej hviezdy" naznačuje to vzťah k planéte, hviezde Venuši. Tento verš sa dáva do súvisu s Luk 10:18 a označuje padlého satana. Aj 2Kor 11:13-14 varuje pred pokušiteľmi, ktorí sa podobne ako satan pretvarujú na anjela svetla. Treba tu uviesť aj fakt, že Pán Ježiš sám seba označuje za hviezdu "jasnú a rannú" /ranná - jitřní/. Zjav 22:16 v porovnaní s 2Pet 1:19. Výraz "lucifer-svetlonoš" sa s najväčšou pravdepodobnosťou vzťahuje na Ježiša.
26Jeden z oponentov sa snažil tento fakt vyvrátiť argumentom, že ak by sme sa postavili na severný pól, ručička kompasu by ukazovala smerom dole. Nie som fyzik, no domnievam sa, že toto je iba hypotetická úvaha, rád sa nechám poučiť od skutočných odborníkov.
27Porov Zjav. 19:16, 5:11-14; Rim 14:11-12.
28 Porov. "Matoušovo Evanjelium" odst. V. str. 595; Nový Biblický Slovník; Návrat domů; Praha 1996; ISBN 80-85495-65-1.
• Späť na prehľad podľa hesiel
Kapitola IV.
Nebiblická teória o nejestvovaní po smrti.
Podľa Božieho slova sme dosiaľ zistili, že človek má v tele ducha – duchovnú podstatu, že smrť oddeľuje ducha od tela. V kap. III. Sme poznali, kam odchádza duch po smrti. Bolo ukázané, že od Kristovho vystúpenia na nebesia duchovia zomrelých spravodlivých odchádzajú do neba, kde sú v Kristovej prítomnosti. Duchovia bezbožných odchádzajú stále do „hádesu“, na miesto im pripravené. Keďže je to podľa Písma dostatočne preukázané, môžeme pristúpiť k ďalšej zaujímavej otázke:
Má duch po smrti vedomie?
Biblia odpovedá: „Áno“! Avšak skôr ako vyhľadáme v Písmach svedectvo, ktoré učí nado všetku pochybnosť vedomý život za hrobom, ukážeme si úseky, ktoré používajú odporcovia učenia Písma o vedomom živote po živote. Tieto zavádzajúce učenia hovoria, že medzi smrťou a vzkriesením existuje niečo ako spánok duší, teda zomrelí nemajú vedomie a vôbec neexistujú do času vzkriesenia. Ukážeme a dokážeme si, že za hrobom existuje vedomý život. Tí čo učia „spánok duší“, nevhodne použili toto slovné spojenie. Táto teória tiež uvádza, že človek nemá dušu. Ak teda nemá dušu, nemôže sa volať „spánok duší“. Svoju teóriu odvodili zásadne z niekoľko málo miest Starého Zákona. Citujem:
Kazateľ 9:5 Lebo živí vedia, že zomrú; ale mŕtvi nevedia ničoho ani nemajú viacej nijakej odplaty, lebo sa zabudla ich pamiatka.
Kazateľ 9:10 Všetko, čo najde tvoja ruka robiť v tvojej sile, rob; lebo neni diela ani výmyslu ani vedomosti ani múdrosti v ríši mŕtvych, kam ideš.
Žalmy 115:17 Nie mŕtvi budú chváliť Hospodina a niktorý z tých, ktorí sostupujú na miesto mlčania
Podľa Ruthefordovej teórie, majú tieto verše dokazovať, že človek po smrti nevie nič, nemá múdrosť, pamäť, je v stave mlčania, bezvedomia, defacto neexistuje. Ako odpoveď na tento názor, učenie a starozákonný dôkaz, nech je pripomenuté, čo sme spomínali v predošlých kapitolách. Starý zákon je veľmi mlčanlivý, pokiaľ sa jedná o život po smrti. Je to pološero oproti tomu, čo nám zjavuje Nový Zákon o budúcom živote. Bolo povedané, že v dobe Starého Zákona nebol čas plného zjavenia o záhrobnom stave, ale bolo to ponechané na Pánovi Kristovi, Starý Zákon sa podobá nočnej oblohe plnej hviezd, kým Nový Zákon slnkom zaliatemu dňu 29.
2 Timoteovi 1:10 ale zjavená teraz zjavením sa nášho Spasiteľa Ježiša Krista, ktorý zahladil smrť a vyviedol na svetlo život a neporušiteľnosť skrze evanjelium
Vieme, že Kristov príchod nevytvoril život a nesmrteľnosť skrze Evanjelium, ale že Jeho príchod zjavil život a nesmrteľnosť. V Starom Zákone, bez plného zjavenia pravdy skrze Pána Krista, poznanie obmedzuje práve starozákonný rozhľad, poznanie. Pisatelia tu hovoria v medziach daného im zjavenia a o hrobe hovoria ako o mieste, kde prestáva aktivita človeka. Ba čo viac, v Novom Zákone, kde by sme očakávali každú SZ náuku doplnenú, nájdeme, že mŕtvi, či už spasení alebo nespasení sú pri plnom vedomí, teda zdanlivý rozpor medzi učením SZ a NZ. Nejde o rozpor, ide o stupeň poznania. Ak by učenie o „spánku duší“ bolo pravé, pravdivé, bolo by Novým Zákonom doplnené. NZ naopak učí, ako si o chvíľu dokážeme, že za hrobom je vedomie a poznanie. Najskôr uvažujme o jednom z hlavných miest, ktoré sa tak často uvádzajú ako dôkaz, že mŕtvi nemajú vedomie.
Žalmy 115:17 Nie mŕtvi budú chváliť Hospodina a niktorý z tých, ktorí sostupujú na miesto mlčania
Ako vidíš, drahý čitateľ, tento verš tu stojí osamotený, vytrhnutý z kontextu a oddelený od toho, čo ho predchádza a čo po ňom nasleduje. V 2Peter 1:20 sa vysvetľuje, že nijaké proroctvo sa nedeje z vlastného rozlúštenia.
To znamená, že nesmieme vyberať verše z Písma odlúčene od súvisu a vykladať ich osobitne bez ohľadu na kontext. Keby sme mali právo vybrať niekoľko slov z Biblie bez ohľadu na súvis, celok z ktorého sú vzaté, mohli by sme napríklad ľahko dokázať, že Boha niet, že neexistuje. Veď v Žalme 14:1 a 53:1 stojí: „Nieto Boha..“ A tak podľa spôsobu jednostranného výkladu tu máme „neklamný dôkaz“, že niet Boha. Vo svojom správnom súvise, majú tie isté slová iný, správny význam. To isté sa stalo pri použití veršov o mŕtvych, ktorí nič nevedia. Keď tento verš čítame v súvise, na svojom pravom mieste, keď čítame aj nasledujúce verše, hneď zbadáme ich pravý význam. Posúďte:
Žalmy 115:17 Nie mŕtvi budú chváliť Hospodina a niktorý z tých, ktorí sostupujú na miesto mlčania
Žalmy 115:18 ale my budeme dobrorečiť Hospodinovi odteraz až na veky. Hallelujah!
Takže prvý učí o tom, že mŕtvi nebudú chváliť nikoho, ale budú mlčať, a druhý by ho mal potvrdzovať, namiesto toho mu odporuje. Ten kto má chváliť Boha na veky už od teraz, musí mať život, vedomie a nie byť bez existencie až do vzkriesenia. Správny výklad týchto veršov je, že mŕtvi vo svojich prestúpeniach, mŕtvi vo viere, všetci tí, ktorí v takomto stave zomreli zostupujú na miesto, kde už nič napraviť nemôžu. Ak teda nechválili Boha na tomto svete počas vlastného života, nebudú to robiť ani po smrti na rozdiel od spasených, veriacich. Podobne je to aj z ďalším citovaným veršom z knihy Kazateľ. Uvediem ho v kontexte s predchádzajúcim a nasledujúcim veršom.
Kazateľ 9:4 Lebo kde kto je z toho vyňatý? No, u všetkých ž ivých je ešte vždy nádej, lebo je lepšie živému psu ako mŕtvemu ľvu.
5 Lebo živí vedia, že zomrú; ale mŕtvi nevedia ničoho ani nemajú viacej nijakej odplaty, lebo sa zabudla ich pamiatka.
6 Aj ich láska aj ich nenávisť aj ich revnivosť už dávno zahynula, a nemajú viacej nijakého podielu na veky v ničom tom, čo sa deje pod slnkom.
Hovorí sa tu iba o tom, čo môžu mŕtvi vedieť, prijať z toho, čo sa deje pod slnkom, t.j. čo môžu mŕtvi vedieť alebo prijať na tomto svete. Nuž je predsa samozrejmé, keď niekto umrie, že nemá viacej nijakého podielu v tom, čo sa deje pod slnkom, t.j. na tomto svete. Slová, celé vety, ktoré boli vypustené, proste vysvetľujú tie citované, že totiž naše nádeje a záujmy o zemské veci sú obmedzené na tento krátky, nestály život. Uvedomme si, že kazateľov rozhľad je obmedzený na veci, ktoré je možno vidieť, poznať a robiť pod slnkom /na tomto svete/. Slová „pod slnkom“ sú kľúčom tejto knihy a sú uvedené 29x. Kniha je písaná zo svetského hľadiska, ľudského stanoviska na veci „pod slnkom“. Sú to úvahy človeka „pod slnkom“, skôr filozofického charakteru 30. Prichádza k poznaniu, že zmysel života sa nedá nájsť v majetku, peniazoch a požitkoch a jedine Boh pozná zmysel všetkého /verš 3:11/ 31. Desiaty verš nie je Boží záver o stave mŕtvych, podobne ako iné úsudky pisateľa Knihy Kazateľ. Je to pohľad človeka.
Kazateľ 9:10 Všetko, čo najde tvoja ruka robiť v tvojej sile, rob; lebo neni diela ani výmyslu ani vedomosti ani múdrosti v ríši mŕtvych, kam ideš.
Úsudky človeka „pod slnkom“ sú podané „inšpiráciou“, podobne ako aj satanové slová v Genesis 3:4. Satan povedal Eve, „istotne nezomriete“. Tieto satanové slová sú Božím pôsobením presne zaznamenané, hoci nie sú pravdivé. Satan je od veky vekov luhár, ale jeho slová sú napísané v inšpirovanej Biblii rovnako, ako tie slová u padlého Šalamúna. Sú napísané pôsobením Božím , hoci sú myslené ľudským chápaním „pod slnkom“, preto ich nemožno považovať ako zjavenie pravdy o mŕtvych.
Šalamún vyhlásil, že „všetko pod slnkom“ je márnosť. Podal svoj svetonázor z hľadiska svetského. Keď sa však povzniesol „nad slnko“ vidí v kap. 12 veci „so stanoviska nebeského“. Vtedy vyhlasuje: „a tak sa navráti prach /telo/ do zeme, kde bolo a duch sa navráti k Bohu, ktorý ho dal. /Kaz 12:7/. Takto učí, že z „nebeského“ pohľadu ide do hrobu iba telo a duch sa vracia k Bohu. A tak prvé kapitoly Kazateľa vrátane miest o ktorých sme predtým uvažovali /Kaz 9:4,5,6,10./ sú zaznamenané vedením Ducha zo stanoviska ľudského, ako myšlienky človeka „pod slnkom“. Nemožno ich použiť ako Božie zjavenie o mŕtvych, podobne ako v prípade satana, kedy jeho slová nemožno brať ako Božie zjavenie. Videli sme, že Ruthefordova teória o „spiacich dušiach“ nemá v Starom Zákone žiaden podklad. Pre úplnosť, pozrime ešte o čo sa jeho teória a jemu podobných vyznavačov opiera v Novom Zákone.
Tvrdia, že slová „mŕtvy“ a „smrť“ znamenajú bez vedomie, nebytie, nonexistenciu. Keď niekto povie, že je mŕtvy znamená to, že ten človek neexistuje. Takýto výklad sa nezhoduje z Bibliou ani v NZ. Slová „mŕtvy“ a „smrť“ neznamenajú bez vedomie, alebo nebytie. Čítame:
Efezským 2:1 Aj vás, ktorí ste boli mŕtvi vo svojich previneniach a vo svojich hriechoch,....
5 aj keď sme boli mŕtvi v previneniach, spolu nás oživil s Kristom - milosťou ste spasení -
6 a spolu vzkriesil a spolu posadil v ponebeských oblastiach v Kristu Ježišovi
Myslím, že tieto verše nepotrebujú komentár. Mŕtvi nie sú mŕtvi bez vedomia, mŕtvi sú iba vo svojich hriechoch. Spasení mŕtvi sú s Kristom v ponebeských oblastiach....
Tí, ktorí zastávajú teóriu „spánku duší“, tvrdia, že výrazy „spať, usnul“ sa vzťahujú na smrť, vyjadrujú bez vedomie a nejestvovanie. Uvidíme, že to tak nie je a dokážeme si to Písmom na štyroch miestach.
Po prvé:
Ján 11:11 To povedal a potom im riekol: Lazar, náš priateľ, usnul; ale idem, aby som ho zobudil zo sna.
12 Vtedy mu povedali učeníci: Pane, ak usnul, ozdravie.
13 Ale Ježiš povedal o jeho smrti, a oni sa domnievali, že hovorí o spánku sna.
14 A tak vtedy im povedal Ježiš otvorene: Lazar zomrel,
15 a radujem sa pre vás, že som tam nebol, aby ste uverili. Ale poďme za ním!
Tu hovorí Pán Ježiš o smrti ako o spánku 32, ale je evidentné, že nehovorí o duši Lazara, ale o jeho tele, lebo ďalej pokračuje slovami že: ale idem, aby som ho zobudil zo sna. A to vykonal tým, že zobudil jeho telo. Dodatočný dôkaz vidíme v slovách Marty, že telo už smrdí. To telo, ktoré spalo, nie duch.
Po druhé:
Matúš 27:52 a hroby sa otváraly a mnohé telá zosnulých svätých vstaly.
Slovo „telá“ v tomto verši ukazuje, že slovo „zosnulých“ platí o telách, nie dušiach, lebo inak by verš znel nejako takto: Mnohí svätí, ktorí spali, vstali ....
Po tretie:
Skutky 7:54 A keď to počuli, bolo im, ako by ich bodnul do srdca, a zúriac v hneve škrípali zubami na neho.
55 A on súc plný Svätého Ducha uprel zrak do neba a videl slávu Božiu a Ježiša stáť po pravici Božej
56 a povedal: Hľa, vidím nebesia otvorené a Syna človeka stáť po pravici Božej!
57 A oni skríkli velikým hlasom, zapchali si uši a jednomyseľne sa vrhli na neho
58 a vyženúc ho von z mesta kameňovali. A svedkovia si složili svoje rúcha k nohám mládenca, ktorý sa volal Saul.
59 A kameňovali Štefana, ktorý volal na Pána a hovoril: Pane Ježišu, prijmi môjho ducha!
60 A skloniac kolená skríkol velikým hlasom: Pane, nepočítaj im tohoto hriechu! A keď to povedal, usnul.
Kameňovanie skončilo tým, že Štefan usnul, t.j. zomrel. Slovo „usnul“ nemôže znamenať, že Štefanova duša, duch stratila vedomie, alebo, že prestali jestvovať. Keď uprel zrak do neba, videl Pána, keď umieral hovoril: “prijmi môjho ducha!“. Prečo by sa takto modlil, keby jeho duch mal prestať o chvíľu existovať, alebo stratiť vedomie?
Po štvrté:
1 Korintským 15:20 No, ale Kristus vstal z mŕtvych, prvotina tých, ktorí zosnuli.
Aj tu slovo „zosnuli“ jasne hovorí o tele a nie o duši, lebo obsahom tejto kapitoly je vzkriesenie tela. Keď sa slová „usnul, spí“ nachádzajú v súvislosti s mŕtvym, vždy sa jedná o telo. Mŕtve telo sa živým javí samozrejme ako spiace. Nikde v Biblii nenájdeme, že by duša oddelená od tela spala. „Či budeme spať od smrti až po súd“? pýta sa Tertulián. Veď duša, duch človeka nespí, ani v spánku 33. Spánok sa vzťahuje na telo, ide o fyziologický a biologický proces obnovy energie.
29 Porov. "Mesiášovo dílo" str.142, Erich Sauer, Svítání spásy světa, KZ v Ostravě 1993; tisk Ostravské tiskárny, Ostrava 1, ISBN 80-85237-42-3.
30 Porov. Starý Zákon - Komentář k Bibli; Antonín Uhlíř, vydané v elektronické formě, na www. nkz.reformace.cz.
31 Autorstvo tejto knihy sa pripisuje Šalamúnovi a predpokladá sa, že tak ako v knihe Prísloví sme poznali jeho múdrosť, tak v knihe Kazateľ ide o opak múdrosti.
32 V Biblii sa slovo "spánok" používa ako synonymum pre fyzickú smrť. Jób 14:12; J 11:11; 1Kor 15:18. Naznačuje nám to, že spánok je podobne ako smrť prechodný stav, a ako taký neničí totožnosť mŕtveho. Vidieť to na samotnom Pánovi napr. v Luk 24:39-42. Ďalej sa toto slovo používa v prípadoch, kedy má poukázať na duchovnú smrť /Ef 5:14/, dôležitým je výzva k bdeniu /opaku spánku/, ku prebudeniu zo stavu spánku v súvislosti s príchodom Pána /Mat 25:13/, v súvislosti s hriešnym telom /Mat 26:41/. Pavel upozorňuje na spánok veriaceho, ktorý ho môže ovládnuť aj potom čo uveril, spánok viery, ktorý môže vyústiť do odvracania sa od čistého života kresťana /Rim 13:11-14, 1Tes 5:4-8/ a tým ho pripravuje o odmeny. Porovnaj s 1Kor 3:13-15; 2Kor 5:10.
33 V spánku človek prijímal aj zjavenia Božie. Gen 28:10-16; 1Sam 3:2-15; Jób 4:13; Da 8:18.
• Späť na prehľad podľa hesiel
Kapitola V.
Vedomie duchov po smrti.
Svätým písmom sme dokázali, že pri smrti sa ľudská duša oddeľuje od tela a zistili sme, že odchádza na jedno z dvoch miest a to: tretie nebo, raj alebo do „hádesu“ miesta nevykúpených. V predchádzajúcej kapitole sme videli, že teória o spánku duší nemá opodstatnenie v Písmach. Teraz môžeme uvažovať o stanovisku Biblie, ktoré jasne a bez pochýb dokazuje vedomie duchov po telesnej smrti. Hádam najjasnejším dôkazom, že duše majú po smrti vedomie je správa o boháčovi a Lazarovi. Táto správa je dôveryhodná, podaná samotným Pánom Kristom. Uvediem tento príbeh celý, aj keď sme ho už spomínali a citovali z neho.
Lukáš 16:19 A bol nejaký bohatý človek, ktorý sa obliekal v purpur a kment a žil každý deň v radosti a v prepychu.
20 A bol nejaký chudobný človek, menom Lazar, ktorý ležal pri jeho bráne vredovitý
21 a žiadal si nasýtiť sa omrvín, ktoré padaly so stola boháča. Ale ešte aj psi prichádzali a lízali jeho vredy.
22 A stalo sa, že chudobný človek zomrel a bol zanesený od anjelov do lona Abrahámovho. A zomrel aj boháč, a pochovali ho.
23 Potom v pekle, v mukách, pozdvihnul svoje oči a videl Abraháma zďaleka a Lazara v jeho lone.
24 Vtedy zavolal boháč a povedal: Otče Abraháme, zmiluj sa nado mnou a pošli Lazara, aby omočil koniec svojho prsta vo vode a ovlažil môj jazyk, lebo sa mučím v tomto plameni.
25 A Abrahám povedal: Dieťa, rozpamätaj sa, že si ty vzal svoje dobré vo svojom živote a Lazar podobne zlé; a tak teraz on sa tu teší, a ty sa mučíš.
26 A nad to nado všetko medzi nami a vami je upevnená veliká priepasť, aby tí, ktorí chcú prejsť odtiaľto k vám, nemohli, ani aby sa tí tamztade k nám nedostali.
27 A povedal: Prosím ťa tedy, otče, žeby si ho poslal do domu môjho otca,
28 lebo mám päť bratov, nech im dôrazne svedčí, aby neprišli aj oni do tohoto miesta múk.
29 A Abrahám mu povedal: Majú Mojžiša a prorokov, nech tých počúvajú!
30 A on povedal: Nie, otče Abraháme, ale keby niekto z mŕtvych išiel k nim, budú činiť pokánie.
31 Na to mu povedal Abrahám: Ak nepočúvajú Mojžiša a prorokov, neuverili by, ani keby niekto vstal z mŕtvych.
Boháč v „hádese“ „pozdvihol svoje oči v mukách a videl“ Lazara, ktorého pochovali, a jeho duch bol zanesený anjelmi do lona Abrahámovho, časti pre spasených. Hoci boli bez tiel, ich duše, duch, mal vedomie. Videli, poznali sa, hovorili spolu, pamätali si, cítili či sa tešia, radujú alebo trpia. Tí, ktorí tvrdia, že duša po smrti nemá vedomie, hovoria o tomto príbehu ako o podobenstve, ktoré Pán Kristus rozpráva iba tak, a že ho nemožno použiť ako dôkaz o vedomom živote po smrti. Drahý čitateľ. Niet tu ani náznaku, že by tento oddiel Písma bol podobenstvom. Náš Pán rozpráva skutočný príbeh o tom, čo sa prihodilo dvom mužom, ktorí žili a zomreli. Tento príbeh na začiatku používa slová: „bol“ bohatý človek a „bol“ Lazar. Iný dôkaz, že sa nejedná o podobenstvo vidíme vtom, že Pánove podobenstvá sú uvádzané slovami: „a povedal im podobenstvo.“ Okrem toho, podobenstvá neuvádzajú presné mená, tak ako v prípade Lazara a Abraháma. Žiadne podobenstvá sa nezmieňujú o konkrétnych menách osôb. Ak by sme na okamih pripustili, že sa jedná o podobenstvo, musíme si uvedomiť, že každé podobenstvo je obraz, ktorým sa má objasniť skrytá pravda 34. Aby svoj účel dosiahlo, musí podobenstvo v každom detaile presne vystihovať túto skrytú pravdu. Ak by tieto verše teda niekto zobral iba ako podobenstvo, vystihujú iba jednu a tú istú pravdu. Uvádza sa tu, oznamuje, že duše zomrelých vystupujú živé, hovoria, nemlčia; pamätajú si, nezabudli; tešia sa či mučia v prítomnosti tam kde sú. Fakt, že duchovia žijú a majú vedomie i po svojej smrti vidíme aj z nasledovných veršov:
Matúš 17:3 A hľa, ukázali sa im Mojžiš a Eliáš shovárajúc sa s ním.
Vieme, že Mojžiš zomrel v zemi Moábovej na vrchu „Nebó“ cca 1500 rokov predtým, ako popisuje Matúš toto stretnutie. A pochovaný bol Bohom 35 v zemi Moába, naproti Bét-peoru. /Deut. 34:5-6/ Faktom je, že Mojžiš umrel a bol pochovaný. A tam na hore Chermón je odrazu s Pánom Kristom. On, ktorého telo zomrelo pred toľkými rokmi. Vieme, že hrob Eliáša a ani Mojžiša sa nikdy nenašiel, píše sa, že Eliáš bol vzatý do neba. /2 Králi 2:11/, Mojžiš ale zomrel a jeho telo bolo pochované. Je teda isté, že duch prežije smrť tela, že žije, myslí, hovorí keď treba, celé veky po tom ako sa jeho fyzický stánok rozpadol v prach. Jedno z najvýznamnejších miest v Biblii, ktoré nezvratne dokazuje, že duchovia zomrelých žijú, majú vedomie a jestvujú je aj na nasledovnom mieste:
Židom 12:1 Preto aj my, keď máme taký veľký oblak svedkov okolo seba, složme každé bremeno a ľahko obkľučujúci hriech a tak s trpezlivosťou bežme pred nami ležiaci beh o závod...
Tento veľký oblak svedkov súvisí s 11-tou kapitolou Židom 36, kde sa hovorí o mnohých Božích svätých, od Ábela až po Dávida, ktorí vo viere žili a zomreli. Duše verných zosnulých nie sú bez vedomia alebo nejestvujúce, oni sú živými svedkami. Grécky sa svedok v NZ označuje výrazom „martys, martyrion,..“, tak, ako to čítame v Skutkoch 1:8. Budete mi svedkami... Toto slovo, výraz sa používa pre živých, ktorí majú vedomý intelekt a nebolo by tu použité, keby tí čo s vierou zosnuli, neboli živí, nemali spomenutý intelekt, schopný pozorovať a svedčiť.
Svätí zosnulí nie sú nejestvujúce domnienky, ale sú to živí, vedomí svedkovia. Slová „večný život“ majú svoj plný význam a sú hodné uváženia v pojednaní o vedomí duchov po smrti fyzického tela. Keď žijúci, alebo zomierajúci človek prijal Pána Krista ako svojho osobného Spasiteľa, je znovuzrodeným dieťaťom a má večný život. V tú chvíľu sa stáva účastníkom večného života.
Ján 3:36 Kto verí v Syna, má večný život; ale kto nie je vo viere poslušný Synovi, neuzrie života, ale hnev Boží zostáva na ňom.
Ján 5:24 Ameň, ameň vám hovorím, že ten, kto čuje moje slovo a verí tomu, ktorý ma poslal, má večný život a neprijde na súd, ale prešiel zo smrti do života.
Ján 10:27 Moje ovce čujú môj hlas, a ja ich znám, a nasledujú ma,
28 a ja im dávam večný život, a nezahynú na veky, a nikto ich nevytrhne z mojej ruky.
1 Ján 5:11 A toto je to svedoctvo, že nám Bôh dal večný život, a ten život je v jeho Synovi.
12 Ten, kto má Syna, má život; kto nemá Syna Božieho, nemá života.
13 To som napísal vám veriacim v meno Syna Božieho nato, aby ste vedeli, že máte večný život a aby ste verili v meno Syna Božieho.
Smrť nemôže zničiť večný život. Večný život nemôže byť ani prerušený „nejestvovaním“ medzi smrťou a vzkriesením. Večný život je večné vedomie. Prerušenie by znamenalo negáciu výrazu večný, je v protiklade a ako také nemôže byť pravdivé. Smrť tela neznamená koniec bytia, lebo smrť nemôže zničiť večný život, inak by ten život nebol večný. Pán Ježiš povedal v tomto prípade pre spasených:
Ján 11:25 Ježiš jej povedal: Ja som vzkriesenie i život; ten, kto verí vo mňa, aj keby zomrel, žiť bude.
26 A nikto, kto žije a verí vo mňa, nezomrie na veky; či veríš tomu?
Aj keď v tomto prípade sa jedná o veriacich, nepopiera to existenciu neveriacich v „hádese“. V týchto veršoch sa jedná hlavne o zdôraznenie večného života s Ním, a zdôraznenie podmienky bytia v Jeho prítomnosti, ktorou je viera. Tu sám Boží Syn dáva uistenie smrteľnému veriacemu, že bude žiť na veky, pretože je účastný duchovného, večného života, ktorý začal znovuzrodením a ktorý potrvá na veky 37. Pán Ježiš jasne učí o skutočnosti, že duše sú živé a v plnom vedomí aj po smrti tela. /Luk 20:27,37,38./
Saduceovia, židovský kňažský rod, ktorý bol veľmi konzervatívny, popieral trvalú platnosť NZ a odmietal učenie o nesmrteľnej duši a jej posmrtnom živote, vzkriesenie. /Sk 23:8/ Jeho príslušníci prišli pri istej príležitosti k Pánovi Ježišovi a pýtali sa Ho na vzkriesenie. Prišli, aby Ho zosmiešnili a urobili si žart z učenia o vzkriesení. Pán Ježiš im odpovedal:
Lukáš 20:37 A že mŕtvi vstávajú z mŕtvych, to aj Mojžiš ukázal pri onom kri, keď nazýva Pána Bohom Abrahámovým, Bohom Izákovým a Bohom Jakobovým.
38 Nuž a Bôh nie je Bohom mŕtvych, ale živých, lebo jemu všetci žijú.
Hospodin hovoril s Mojžišom pri horiacom kríku 1491 rokov predtým ako sa Pán Kristus narodil v Betlehéme. Abrahám zomrel v roku 1821 pred Kristom, Izák 1716 a Jakob 1689. Podľa toho boli v ten čas, keď Boh hovoril k Mojžišovi už dávno mŕtvi. Abrahám 330 rokov, Izák 225 a Jakob 198 rokov.
Napriek tomu Boh prehlasuje, že je Bohom týchto osôb, ktoré už dávno zomreli, keď hovorí v prítomnom čase a nie v čase minulom. Boh je Bohom jak Abraháma, tak Izáka i Jakoba. A je Bohom živých, nie mŕtvych, „lebo jemu všetci žijú“. Ak žijú, musia byť živí. Spomeňme si, ako odpovedal Pán Kristus saduceom, ktorí popierali život duše po smrti. Prečo použil Pán slov: „Ja som Boh Abrahámov......“, zo Starého zákona, z Pentateuchu? Príčina je jasná. Saduceovia uznávali len Pentateuch, ako inšpirované Božie Slovo. Preto, ak bolo možné dokázať práve z tejto časti Písiem, že existuje život za hrobom, Pán to použil a ich teória bola vyvrátená. Podľa saduceov obidve náuky o vedomí duše a vzkriesení z mŕtvych spolu súviseli. Keď dokázal, že ľudská duša žije po smrti tela, vyvrátil tak ich dôkazy a umlčal námietku proti vzkrieseniu tela. Pán Kristus rozriešil nado všetku pochybnosť otázku vedomia a existencie po smrti. Dokázal, že po smrti je život. Uistil, že Boh je vždy ešte Bohom tých, ktorí už neexistujú telesne. „Lebo Jemu všetci žijú“. Tým, že Pán Ježiš citoval tieto slová z Pentateuchu a použijúc ich v spore so saducejmi, dokázal vedomý život po smrti i vzkriesenie z mŕtvych. Písmo vraví: A viacej sa ho neopovážili nič opytovať. /Verš 40/
Je dobre, keď si uvedomíme, že zástancovia učenia, ktorí tvrdia, že niet ducha odlišného od tela, alebo že duch a telo zomierajú spolu, len ohrievajú starý blud saduceov, ktorý Pán Ježiš tak ostro odsúdil. Vedomé bytie po smrti osvedčujú nasledovné verše:
2 Korintským 5:6 Preto teda vždycky dôverujeme a vieme, že kým sme doma v tele, sme von z domova a vzdialení od Pána.
7 Lebo chodíme vierou a nie videním.
8 Ale dôverujeme i súčasne volíme radšej vystehovať sa von z tela a bývať doma u Pána.
Pavel tu používa presné slová, aby vyjadril svoju dôveru a istotu, že byť von z tela, znamená byť u Pána. Pavel by sa radšej vysťahoval z tela, len aby mohol byť doma u Pána, v Jeho prítomnosti. Iste veril, že aj tam bude mať plné vedomie, pretože by nemalo význam byť u Pána bez vedomia. Táto pravda je vyslovená aj v nasledujúcich veršoch:
Filipským 1:21 Lebo mne je žiť Kristus a zomrieť zisk.
22 Ale ak práve žiť v tele mi je na užitok práce, nevedel by som povedať, čo by som vyvolil.
23 Ale oboje ma tiahne: mám žiadosť zomrieť a byť s Kristom, lebo to by bolo o mnoho lepšie,
24 ale zostať ešte v tele je potrebnejšie pre vás.
Ako by mohol byť Pavel s Pánom Kristom po svojej smrti, keby nemal vedomie, alebo keby nejestvoval? Bol by to zisk, byť oddelený od vedomého obecenstva s Bohom a takto celé veky čakať na deň vzkriesenia? Žiadne Božie dieťa nebude tvrdiť, že zabudnutie, neexistencia po smrti je oveľa lepšia ako život na tomto svete. Tento text jasne ukazuje, že po smrti existuje vedomý život. Pavel si žiada zomrieť a byť s Pánom Kristom, pretože vie, že o tom bude vedieť, bude to vnímať, prežívať.
Lukáš 23:42 A povedal Ježišovi: Rozpomeň sa na mňa, Pane, keď prijdeš vo svojom kráľovstve!
43 A Ježiš mu povedal: Ameň ti hovorím, dnes budeš so mnou v raji.
Uverivšieho lotra Pán Ježiš uistil, že ešte dnes s ním bude v raji, v ten istý deň. Tí, ktorí neveria vo vedomý život po smrti, tieto verše označujú ako nesprávne rozdelené. Tvrdia, že čiarka pred slovom „dnes“ má byť až za týmto slovom, a tak veta mení svoj význam. Ak by sme túto čiarku umiestnili za toto slovo, pozrime sa ako by táto veta zmenila svoj význam: „Ameň ti hovorím dnes, budeš so mnou v raji“ alebo inými slovami: „uisťujem Ťa dnes, že voľakedy budeš so mnou v raji“. Rozumný čitateľ vidí, že takýto výklad nemôže byť správny 38. Pán Ježiš veľakrát použil výraz: „Ameň Ti hovorím...“ nikdy nepoužil výraz: „Ameň Ti hovorím dnes...“, okrem tohoto osobitného prípadu. Ak Pán Ježiš použil výraz „dnes“ je jasné, že chcel vyjadriť, že sa so zachráneným hriešnikom zíde ešte dnes v raji a nie dakedy v budúcnosti, po vzkriesení. Po smrti, v ten istý deň, bol uverivší zločinec s Pánom v raji. Niektorí namietajú, že hrob a raj je to isté miesto a že tí dvaja sa zišli v hrobe. Ak by bol chcel Spasiteľ povedať iba toto, teda, že sa zídu v hrobe, iste by to pre zločinca neznamenalo nič potešiteľného ani nového, veď vedel, že dnes, o chvíľu telesne zomrie na kríži a z hrobu nie je úniku, ani sa mu nevyhne. Keby mu Pán iba toto hovoril, nebolo by to odpoveďou na jeho modlitbu. A keby bol „raj“ miestom ne-vedomia a ne-bytia, ako by sa neho mohol Pán rozpamätať? V čom by mal výhodu ten, ktorý sa modlil a učinil pokánie oproti tomu, ktorý zlorečil a tupil? Tento text sa nedá prekrúcať, aby dokázal, že po smrti niet vedomia a bytia. Iba jedno vysvetlenie prichádza ako pravdivé do úvahy, a to potvrdzuje učenie Písiem NZ. Pán Ježiš a spasený hriešnik sa stretli ešte v ten deň v rajskej časti „hádesu“ a to pri plnom vedomí. Raj znamená rozkoš a potešenie, radosť a blaženosť, stav, ktorý si vyžaduje vedomie. Ak toto vedomie neexistuje, Pánov sľub nemá žiaden význam a robí Ho luhárom. To nie je v žiadnom prípade možné. V 1Kor 2:11 je vyjadrené, že sídlom vedomia človeka nie je nič telesné, mäso, kosti, mozog, ale duch /duchovná podstata/ človeka, ktorý je v ňom. Hovorí o tom, že hmotný mozog nie je zdrojom myslenia, vôle a vedomia. To, že sa činnosť mozgu smrťou porušila neznamená vôbec to, že smrť zničila aj moc vedomia a myslenia bytosti, duchovnej podstaty. Lebo nie je to telo, ktoré chce, myslí a plánuje a má obecenstvo s Bohom, ale je to duch /duchovná podstata/. To je ďalším dostatočným dôkazom, že duch oddeľujúci sa smrťou od tela má naďalej vedomie.
Aké bolo poznanie prvých kresťanov a mučeníkov o vedomí ducha po smrti?
Štúdium kresťanskej histórie jasne dokazuje, že prví kresťania a mučeníci tak rozumeli Písmam, ktoré hovoria o vedomí ducha po smrti, ako sme to vysvetlili v tejto kapitole. Je zrejmé, že očakávali bezprostredne po smrti vedomú radosť v raji. Z tisícok kresťanov, ktorí spečatili svojou krvou pravdu učenia Evanjelia behom prvých troch storočí 39 kresťanskej éry /podľa dostupných faktov/, ani jeden z nich neprejavil v posledných okamihoch svojho života pochybnosť veriacich o učení vedomej prítomnosti v raji. Jedným z nich bol Polykarpos 40, súčasník evanjelistu Jána. Často ho počul kázať. Zomrel v roku 66 vo veku 87 rokov. Zo správy o jeho smrti vyplýva, že očakával svoju prítomnosť s Kristom v raji po svojom úmrtí. Je to svedectvo, pochádzajúce od učenia apoštolov, a zo svätých Písiem. Keby sme akokoľvek dlho hľadali v histórii prvotných kresťanov, nenašli by sme jedinú pochybnosť o večnej prítomnosti s Pánom. Žiaden kresťan tých čias, nevyslovil inú nádej, ako okamžité vstúpenie v radosť nekonečného a vedomého života podľa zasľúbenia Pána Ježiša Krista.
V rímskych katakombách, na mieste odpočinku tiel mučeníkov v prvých troch storočiach na náhrobkoch čítame: „V Kristu Alexander nie je mŕtvy, ale žije. Jeho telo odpočíva v hrobe“. Alebo iné: „Ten, ktorý žije s Bohom“. Alebo: „Išiel bývať s Kristom“, či: „Prenesený nakoniec domov“. Kresťania toto presvedčenie brali ako nemenný fakt Evanjelia. Dnes o tom ľudia pochybujú, nemajú istotu. Biblickí kresťanskí veriaci, ktorí našli v Biblii zaľúbenie, pravdu, prišli a prichádzajú k poznaniu, že smrť je len odlúčenie duše, ducha od tela a že duša, duch spravodlivých odchádza bezprostredne po smrti do vedomej rajskej radosti. V tejto viere žili, žijú, a zomierali, zomierajú. Či by sa títo veriaci mohli mýliť? Či také množstvo kresťanov, ktoré malo príležitosť preskúmať Bibliu, žili v klame ohľadom tejto pravdy a zomreli vo falošnej nádeji? Kto by tomu veril? Našli sa takí, podľa ktorých bol Polykarpos, Ignácius a všetci prvotní kresťania bludári. Podobne ako Wicklef, Hus, Luther, Komenský a ostatní reformátori. Biblia sa ale nedá oklamať, upraviť. Jej obsah hovorí o tom, kde je pravda.
34 Porov. "Podobenství a alegorie" str. 783-5; Nový Biblický Slovník, Návrat domů; Praha 1996; ISBN 80-85495-65-1.
35 Porov. JZBCZ, program Theophilos; pracovná verzia. V tomto preklade Jeruzalémskej Biblie vidieť jasnejšie, že o pohreb Mojžiša sa postaral Boh:
Deuteronomium 34:4 Jahve mu řekl: "Hle, země, kterou jsem přísahou slíbil Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi těmito slovy: Dám ji tvému potomstvu. Dopřál jsem ti, abys ji uviděl na vlastní oči, ale nevejdeš do ní."
5 A právě tam, v moabské zemi, zemřel podle Jahvova příkazu Jahvův služebník Mojžíš;
6 on* ho pochoval v údolí, v moabské zemi, naproti Bet-Peoru.
36 Porov. "Svědek-svědčiti" str 1030; Biblický slovník; Adolf Novotný; Kalich ČBS; Praha 1992. ČBS - ISBN 80-900881-1-2.
37 Porov. Co je to věčný život?" str. 108; Werner Gitt; Otázky, které jsou kladeny vždy znovu.; CLV 1992; Postfach 110135 - 4800 Biefeld 11; ISBN 3-89397-702-3.
Grécky "bios" /biologický život/, "zóé" /život z Boha, večný/, ten prvý, biologický je krátky a prchavý /Jób 14:1-2, Jakub 4:14/. Trefný je výrok Otta von Bismarcka: "Život je ako obratné vytrhnutie zubu. Stále čakáme, že to podstatné ešte iba príde, až odrazu vidíme, že už je všetko preč". Život z Boha je naopak večný a súvisí s Pánom Ježišom. /1Jan 5:12/. Už v tomto živote máme prísľub a podiel na Božej a Kristovej sláve.
38 V tejto súvislosti treba uviesť ubezpečenie samotného Boha pri inšpirácii pisateľov a pri prenášaní Písma verbálnym a písomným záznamom, upozornenie týkajúce sa neomylnosti a nemožnosti zmeny čo len jedinej čiarky, bodky v Písmach /čo sa týka významu, nie prekladu do iných jazykov/. Matúš 5:18 Lebo ameň vám hovorím, že dokiaľ nepominie nebo a zem, ani len jediné jota alebo jeden punktík nepominie zo zákona, dokiaľ sa všetko nestane. Podobne je to uvedené aj v Zjav. 22:18-19.
39 Porov. "Prehľad dejín" str. 7; Mudr Pavol Timko; Dejiny pápežov; Banská Bystrica 1944; kníhtlačiareň Havelka a spol.. Dejiny poznajú desať veľkých prenasledovaní kresťanov v "kresťanskom staroveku". Pomenované sú podľa tých cisárov, ktorí prenasledovanie nariadili. Sú to: Nero, Domicián, Traján, M.Aurélius, Sept. Severa, Maximián, Décius, Valerián, Aurelián a Dioklecián.
40 Porov. Janovy listy str. 391, 1List Jan cituje Polykarpos cca 110-120 n.l., "Kánon Nového Zákona" str. 487, Polykarpos Janove evanjelium pokladá za vierohodné. "Patricistická literatura" str 737, Polykarpos sa osobne poznal z Jánom a bol učiteľom Irenaea. Bol biskupom vo Smyrne, neskôr bol vo vysokom veku umučený.
Nový Biblický Slovník; Návrat domů; Praha 1996; ISBN 80-85495-65-1.
• Späť na prehľad podľa hesiel
Kapitola VI.
Zjavenie pravdy Písiem o spravodlivých v reálnom raji.
Z mnohých miest Písiem sme poznali, že duše, duchovná podstata zosnulých žije vedome aj po fyzickom skone. Teraz sa pozrieme do Písiem, čo nám hovorí okrem toho, že existuje vedomie. Čo je o nich napísané a čo nám hovorí o mieste ich pobytu? Akými vlastnosťami disponuje duch? Poznáme sa po smrti? V nasledujúcich kapitolách prídeme k prekvapujúcim záverom.
Pozitívne možno zistiť, že odchod smrťou znamená pre kresťana vstup do stavu omnoho lepšieho, než poznal tu na tomto svete. Táto istota prechodu do oveľa lepších pomerov má byť pre kresťana veľkým zdrojom potechy a sily, tak ako sa to prejavovalo pri prenasledovaní kresťanov, v časoch inkvizície a pod.. Najvýznačnejším faktom, prínosom, nádejou a radostným očakávaním pre spravodlivých je, že budú spolu s Pánom. Čo môže byť radostnejšie ako blahoslavenstvo a sláva byť v prítomnosti Pána Ježiša Krista, nášho Spasiteľa? Verše z Biblie vysvetľujú bližšie, čo to skutočne znamená „byť u Pána“.
Ján 17:24 Otče, ktorých si mi dal, chcem, aby, kde som ja, aj oni tam so mnou boli, aby videli moju slávu, ktorú si mi dal, lebo si ma miloval pred založením sveta.
25 Spravedlivý Otče, a svet ťa nepoznal, ale ja som ťa poznal, aj títo poznali, že si ma ty poslal.
26 A oznámil som im tvoje meno, a ešte oznámim, aby láska, ktorou si ma miloval, bola v nich a ja v nich.
Žalmy 16:11 Dáš mi znať cestu života. Radosti do sýtosti je pred tvojou tvárou, rozmanitého blaženstva v tvojej pravici na večnosť.
Kto by si mohol žiadať viac, ako vidieť a zažívať nekonečnú slávu a lásku? Kto by mohol žiadať viac ako byť v prítomnosti svojho Stvoriteľa a živého, všemocného Boha? Tam sú naši drahí spasení zosnulí už dnes, ako si ukážeme v ďalších pravdách Písma. Je pravdou, že dnes na tomto svete môžu prísť časy, kedy by sme túžobne žiadali mať pri sebe niekoho z milovaných spasených, zosnulých. Keď si ale uvedomíme plný význam slova „byť v Kristovej prítomnosti a vidieť Jeho slávu“, nik by si neželal, aby sa naši drahí vrátili z raja na zem. Iste ich tak veľmi milujeme, že by sme nechceli, aby opustili rajskú radosť a vrátili sa na túto mrzkú zem /v porovnaní s rajom, nebom/, čo len na pár minút.
Je to ozaj radostné miesto, kam odchádzajú spravodliví zomrelí. Nasledovné verše opäť potvrdzujú, že zosnulí majú vedomie. Musia ho mať, aby mohli zažívať „radosti do sýtosti“. A v nebi je radosť nad každým obráteným hriešnikom.
Lukáš 15:7 Hovorím vám, že tak bude radosť v nebi nad jedným hriešnikom, činiacim pokánie, väčšia ako nad deväťdesiatdeväť spravedlivými, ktorí nepotrebujú pokánia.
Dozaista je raj miestom veľmi slávnym a krásnym. Už samotné slovo „raj“, znamená radosť, utešenie 41. Keď Pavel hovoril o vytrhnutí do tretieho neba, počul nevysloviteľné slová, ktoré neslobodno vravieť. Možno práve tieto slová sa týkali toho čo v raji, treťom nebi videl a nevedel ani opísať, pre krásu a lásku, pre veľkosť zjavenia, ktoré on jediný mal dovolené vidieť a poznať. / 2Kor 12:1-4 /. Ďalšie miesto nám objasňuje, že tí ktorí v Pánovi zomierajú sú v raji blahoslavení a odpočívajú.
Zjavenie 14:13 A počul som hlas z neba, ktorý mi hovoril: Píš! Blahoslavení sú mŕtvi, ktorí odteraz zomierajú v Pánovi. Áno, tak hovorí Duch, aby si odpočinuli od svojich prác, a ich skutky nasledujú s nimi.
„Áno, tak hovorí Duch, aby si odpočinuli od svojich prác“.... Tí, čo zomierajú v Pánovi nespia v hrobe, nie sú bez existencie a jestvovania na tisícročia až počne ich nebeská blaženosť. Oni vchádzajú hneď, od okamihu smrti, do blahoslavenstva. Slovo blahoslavenstvo, stav blaženosti je jedno a to isté a znamená šťastie. Predpokladá to vedomé bytie, lebo stav šťastia je podmienený vedomím. V kontexte sa tieto konkrétne verše /Zjav 14:13/, vzťahujú predovšetkým na tých, ktorí zomierajú v časoch utrpenia. Všeobecný oznam o blahoslavených mŕtvych v tomto verši však zahŕňa všetkých, ktorí zomierajú v Pánovi. Podobne je to s nasledovným veršom:
Žalmy 116:15 Drahá je v očiach Hospodinových smrť jeho svätých.
Či by bolo v očiach Hospodinových drahé a správne, keby poslal svojich verných svätých do zabudnutia na obdobie, kým nevzkriesi ich telá? Smrť veriacich je mu preto drahá, lebo prenáša ducha svätého /teda spravodlivého človeka/, do dokonalého a ustavičného obecenstva s Ním samým, lebo smrť takéhoto človeka je začiatkom radostného a nikdy nekončiaceho spojenia, pretože je oslobodením z pút smrteľnosti, je oslobodením spod vlády satana a hriechu.
Poznáme sa navzájom v raji, /nebi/?
Táto otázka zaujíma mnohých. Keď na ňu budeme odpovedať, treba brať do úvahy nasledovné fakty z Písiem.
1. Dávid, inšpirovaný žalmista hovorí o svojom zosnulom synátorovi:
2 Samuel 12:23 Ale teraz, keď zomrelo, načo by som sa ešte postil? Či ho azda môžem ešte vrátiť? Ja pojdem za ním, ale ono sa nevráti ku mne.
Bol si istý, že tam kde sa za svojím synom odoberie, ho bude poznať. Keby o tom nebol presvedčený, tento jeho výrok by nedával zmysel.
2. Zomierajúcemu lotrovi na kríži Pán Ježiš hovorí:
Lukáš 23:43 A Ježiš mu povedal: Ameň ti hovorím, dnes budeš so mnou v raji.
Z tohoto verša vyplýva, že obidvaja očakávali, že sa v raji poznajú. Inak by Pánov sľub umierajúceho nepotešil.
3. Pavlove slová o odchode:
Filipským 1:23 Ale oboje ma tiahne: mám žiadosť zomrieť a byť s Kristom, lebo to by bolo o mnoho lepšie,
24 ale zostať ešte v tele je potrebnejšie pre vás.
Zaiste by Pavel nežiadal odísť a byť s Pánom Ježišom, keby nevedel, že tam bude poznať toho, s ktorým túžil byť.
4. Učeníci poznali na hore premenenia osoby. Išlo o Mojžiša a Eliáša:
Matúš 17:3 A hľa, ukázali sa im Mojžiš a Eliáš shovárajúc sa s ním.
4 A Peter odpovedal a riekol Ježišovi: Pane, dobre nám je tu byť. Ak chceš, spravíme tu tri stány: tebe jeden, Mojžišovi jeden a Eliášovi jeden.
Učeníci ich poznali bez akéhokoľvek formálneho predstavovania. Títo dvaja muži opustili zem pred storočiami. Keď sa teraz vrátili, boli na toľko identifikovateľní, že boli ľahko poznaní učeníkmi, ktorí o nich vedeli iba z histórie. Istotne nikomu neunikne fakt, že Peter jasne hovorí o Mojžišovi a Eliášovi, ktorých nikdy nemohol stretnúť, vidieť. V dobách kedy neexistoval fotografický aparát, žiadna forma prenosu obrazu, ich Peter neomylne spoznáva. Naznačuje nám to, že v nebi sa budeme poznať bez toho, aby sme sa predstavovali, či predtým niekedy videli. Pravdepodobne vyššia forma komunikácie a prenosu myšlienok, vnemov bude zárukou tejto schopnosti 42.
5. Boháč v „hádese“ poznal Lazara i Abraháma:
Lukáš 16:23 Potom v pekle, v mukách, pozdvihnul svoje oči a videl Abraháma zďaleka a Lazara v jeho lone.
Ak by sme sa nepoznali, nemohol by byť tento príbeh pravdivý. Už sme si povedali, že nejde o podobenstvo, ale o príbeh. Opäť tu vidíme, že boháč spoznal Abraháma, ktorého nemohol nikdy vidieť. Niekto by mohol povedať, že boháč podľa tohoto verša videl Abraháma aj keď nevedel, že sa jedná práve o neho. To však vylučuje hneď nasledovný verš, kedy boháč volá na Abraháma : „ Otče Abraháme, zmiluj sa ..“ , bez toho aby mu ho niekto predstavil, bez toho aby sa niekoho na jeho meno pýtal.
6. V raji nebudeme vedieť o nič menej ako tu na zemi. Skôr naopak. Týka sa to aj poznania sa:
1 Korintským 13:12 Lebo teraz vidíme v zrkadle, v záhade, ale potom tvárou v tvár; teraz poznávam z čiastky, ale potom poznám dokonale, tak, ako aj som poznaný.
Smelo môžeme očakávať, že v raji poznáme svojich milých, že poznáme všetkých známych a všetci títo známi budú naši priatelia a milovaní. Iste je každý zvedavý, či sa bude môcť pozhovárať zo známymi, alebo s Pánom, či apoštolmi. Z príbehu Lazara a boháča je zrejmé, že takýto spôsob komunikácie bude reálny. Aj rozhovor s Pánom bude možný. O tom nepochybujme. Veď máme možnosť s Ním hovoriť už odtiaľto. Ako nepriamy dôkaz uvádzam:
Zjavenie 6:9 A keď otvoril piatu pečať, videl som pod oltárom duše zabitých pre slovo Božie a pre svedoctvo, ktoré mali.
10 A kričali veľkým hlasom a vraveli: Až dokedy, Samovládca, svätý a pravdivý, nesúdiš a nepomstíš našej krvi na tých, ktorí bývajú na zemi?
Tieto slová sa vzťahujú na budúcnosť, ale keď svätí z budúcnosti budú môcť oslovovať Pána, prečo by to malo byť uprené tým, ktorí sú už dnes v Jeho prítomnosti?
Obráťme ešte pozornosť na svätých v raji. Z Písiem sme sa dozvedeli, že majú vedomie a sú v Prítomnosti Pána Ježiša. V stave omnoho lepšom, než tu na zemi. Stále ale nie sú v stave dokonalosti. V raji možno hovoriť o nedokonalosti, pretože pri umieraní sa skutočný človek – duchovná podstata oddeľuje, opúšťa fyzické telo. Skôr ako sa opäť stane trojjediným, /telo, duch, duša/, musí obliecť svoje nové fyzické vzkriesené telo. V raji na tento okamih čakajú všetci, podobne ako my tu na zemi očakávame vychvátenie, príchod Pána pre svoju cirkev 43. Je to jedna a tá istá udalosť, ktorá ešte len príde 44.
Uvedomme si, že žiaden svätý ešte nevstúpil do konečného neba, podobne ani žiaden nespasený ešte nie je v konečnom pekle. Raj nie je definitívne nebo, a dnešný „hádes“ nie je definitívne peklo. Večné nebo, ktoré čaká na spasených máme opísané v posledných kapitolách Zjavenia a nemôžeme ho zamieňať s prítomným rajom, v ktorom spravodliví, prebývajú do vzkriesenia. Podobne „hádes“ si nezamieňajme s peklom, alebo v ponímaní nesprávneho učenia s „očistcom“, ku ktorému si povieme viac na inom mieste.
Zhrnutie
Veriacemu je smrť vstupom do raja, na miesto oveľa lepšie než aké pozná na tomto svete. Je to miesto, kde sú veriaci spolu s Pánom, v blaženosti, láske. Je to niečo tak krásne, že človek na opísanie tohto stavu nemá dostatočný výrazový slovník. Rôzni vykladači Písiem by chceli podať podrobný opis raja a nebies. Biblia však neposkytuje mnoho detailov o týchto miestach. Dáva svetlo po istú hranicu, nie ďalej. Chcieť vedieť viac ako poskytuje Písmo, by viedlo k špekuláciám a dohadom. Do tejto pozície sa rozhodne nechceme dostať. Z iného pohľadu je iste lepšie ak Písma zjavujú iba časť o stave v raji, lebo ak by nám bolo známe všetko, nechceli by sme tu ostať ani minútu. Naša budúcnosť v raji bude dosť slávna a krásna. Buďme Bohu vďační za tento závdavok pravdy o našej budúcnosti, ktoré nám Písmo zjavuje. Halelujah!
41 Porov. Ezechiel 28:13, 31:8; Izaiáš 51:3. Ďalej "Raj", str. 863; Nový Biblický Slovník, Návrat domů, Praha 1996; ISBN 80-85495-65-1.
Hebrejské slovo raj - pardés je prevzaté z iránčiny "pairidaéza", označuje ohradený priestor, záhradu. Jeho existenciu a súvislosť s nebom, tretím nebom, sme si vysvetlovali v kap. III. "realita troch nebies".
42Porov. "Tělo" str. 1091; Biblický slovník; Adolf Novotný; Kalich ČBS; Praha 1992. ČBS-ISBN 80-900881-1-2.
Vzkriesené telo bude úplne inej povahy, než naše dnešné. Keďže sa bude podobať alebo vykazovať tie isté schopnosti ako telo Pána Ježiša Krista, môžeme očakávať všetky vlastnosti ako nám to naznačuje apoštol v 1Kor 15-tej kapitole.
Porov. "Vzkříšení věřících" str. 1116; Nový Biblický Slovník; Návrat domů; Praha 1996; ISBN 80-85495-65-1.
43Pozri 1Tes 4:15-17; 1Kor 15:51-52.
44Porov. "Druhý príchod Ježiša Krista" str.101-104; Joachim Langhammer; Čo bude s týmto svetom? Misijná spoločnosť evanjelia Ježiša Krista; MS EJK; Bratislava 1997. ISBN 80-88891-09-4.
• Späť na prehľad podľa hesiel
Kapitola VII.
Úvaha o vzkrieseniach tela.
V predchádzajúcich kapitolách sme zistili z Písiem, že duchovia spravodlivých sú v raji, v prítomnosti Pána Ježiša Krista. Tam však nezostanú po celú večnosť. Písmo učí, že telá zosnulých /všetkých/ budú vzkriesené. Skôr ako sa pozrieme na to čo o tomto hovorí Biblia, všimnime si predmetu vzkriesenia z pohľadu logiky.
Niektorí sa domnievajú, že vzkriesenie je bláznovstvo. Snažia sa nájsť dôkazy pre svoje popieranie vzkriesenia tela. Viac menej sa im darí aj nedarí. Jedným z logických dôkazov je tvrdenie, že keby boli všetci mŕtvi vzkriesení, nebolo by dostatok miesta na zemi ani na to, aby sme stáli natlačení vedľa seba. Je to nezmyselná námietka. Bolo vypočítané, že keby každý, kto vôbec kedy žil na zemi, od Adama po dnešok zabral iba jeden meter štvorcový, zmestili by sme sa všetci na menšiu plochu ako zaberá štát Texas 45.
Iní tvrdia, že nie je možné dať dokopy telá, ktoré boli rozmetané výbuchmi, spálené, zožraté divou zverou 46 a pod. Odpoveďou je:
1 Korintským 15:44 seje sa duševné telo smyselné, vstane duchovné telo. (Ak) je duševné telo, je i duchovné telo.
Neomylné Božie slovo osvedčuje, že mŕtvi budú vzkriesení, a nie je našou starosťou akým spôsobom sa to uskutoční. Sám Pán Ježiš učil o vzkriesení tela:
Ján 5:28 Nedivte sa tomu, lebo prijde hodina, v ktorú všetci, ktorí sú v hroboch, počujú jeho hlas,
29 a vyjdú tí, ktorí dobre činili, na vzkriesenie života, ale tí, ktorí zle robili, na vzkriesenie súdu.
Skutky 24:15 a mám nádej v Bohu, ktorú aj títo sami očakávajú, totiž že bude vzkriesenie z mŕtvych, spravedlivých i nespravedlivých.
Tieto miesta Biblie jasne učia, že všetci mŕtvi budú vzkriesení. Na prvý pohľad by sa zdalo, že učia iba jedno vzkriesenie pri ktorom telá spravodlivých, a aj nespravodlivých vstanú súčasne. Mnohé miesta v Písmach túto často uznávanú teóriu o generálnom vzkriesení nepodporujú. Keď porovnáme hore uvedené verše s inými miestami, ktoré hovoria k našej téme, nájdeme odpoveď, že jestvuje dvoje rozdelené vzkriesenie a to v prípade spravodlivých a nespravodlivých, spasených a nespasených. Každé z týchto dvoch je osobitne vo svojom presnom čase.
1Kor 15:22-23 hovorí o dvojakom vzkriesení 47:
1 Korintským 15:22 Lebo jako v Adamovi všetci zomierajú, zrovna tak i v Kristovi všetci budú oživení.
23 Ale jeden každý vo svojom vlastnom poriadku: prvotina Kristus, potom tí, ktorí sú Kristovi, za jeho príchodu.
24 potom koniec, keď oddá kráľovstvo Bohu a Otcovi, keď zruší každé kniežatstvo a každú vrchnosť a moc.
Slová „vo vlastnom poriadku“ by sme mali chápať určený, daný, nemenný postup. Nasledovné slová konkretizujú jednotlivé názvy označenia skupín, a uvádzajú ich patričný postup.
1. Kristus Pán, prvotina, vzkriesenie, ktoré prebehlo pred takmer 2.000 rokmi.
2. Potom „tí“, ktorí sú v Pánovi Kristovi za jeho príchodu.
3. Potom „koniec“ tí, ktorí sú nespasení.
Vidíme tu časový postup, rozdiel medzi vzkriesením tých, ktorí sú Kristovi a medzi konečným vzkriesením. Nezabudni, že medzi vzkriesením Ježiša Krista, prvotiny a medzi budúcim vzkriesením tiel tých, ktorí sú jeho, vzkriesením za Jeho príchodu už doteraz ubehlo viac ako 1900 rokov. Budú dve 48 vzkriesenia:
Lukáš 14:14 a budeš blahoslavený, pretože ti nemajú čím odplatiť, lebo ti bude odplatené pri vzkriesení spravedlivých.
Zjavenie 20:5 A ostatní mŕtvi neožili, až sa dokoná tisíc rokov. To je prvé vzkriesenie.
6 Blahoslavený a svätý, kto má diel na prvom vzkriesení. Nad tými druhá smrť nemá moci. Ale budú kňazmi Boha a Krista a budú s ním kraľovať tisíc rokov.
Jasne vidieť, že nebude iba jedno univerzálne vzkriesenie, ale dve, jedno pre spravodlivých a druhé pre nespravodlivých. Pán Ježiš v Lukáš 14:14 hovorí o jednej skupine, ktorá patrí ku spaseným. V Zjavení čítame o „prvom vzkriesení“. Tí, ktorí na ňom majú podiel sú blahoslavení a svätí. Slovo „prvé“ logicky naznačuje, že bude aj „druhé“ vzkriesenie. Vidíme tiež, že medzi tým „prvým“ a tým „druhým“ je časové obdobie tisíc rokov. Položme si teraz otázku:
Prvé vzkriesenie a koho sa týka?
Božie slovo svedčí, že spravodliví budú vzkriesení pri druhom príchode Pána Ježiša Krista. To je druhý príchod Pána, resp. prvé zmŕtvychvstanie veriacich.
1 Tesalonickým 4:13 Ale nechceme, bratia, aby ste nevedeli o tých, ktorí zosnuli, aby ste sa nermútili jako aj ostatní, ktorí nemajú nádeje.
14 Lebo ak veríme, že Ježiš zomrel i vstal z mŕtvych, tak i Bôh tých, ktorí zosnuli, skrze Ježiša privedie s ním.
15 Lebo to vám hovoríme slovom Pánovým, že my živí, ponechaní do príchodu Pánovho, istotne nepredstihneme tých, ktorí zosnuli.
16 Lebo sám Pán s veliteľským povelom, s hlasom archanjela a s trúbou Božou sostúpi s neba, a mŕtvi v Kristu vstanú najprv;
17 potom my živí ponechaní budeme razom s nimi vychvátení v oblakoch v ústrety Pánovi do povetria. A takto budeme vždycky s Pánom.
18 Takže sa potešujte navzájom týmito slovami.
Písmo tu učí, že keď Pán Ježiš zostúpi z neba od Otcovho trónu, privedie zo sebou spravodlivých /ich duchovné podstaty/, ktorí zosnuli, zomreli ako veriaci, teda v Kristovi. Prídu na zem, aby prijali svoje vzkriesené telá. Bude to znamenať spojenie duchov, duchovnej podstaty, ktorá príde s Pánom, so vzkriesenými, dávno mŕtvymi telami. O tej istej udalosti nás informuje Písmo ústami Pavla:
1 Korintským 15:51 Hľa, tajomstvo vám hovorím. Všetci nezosneme, ale všetci budeme premenení, razom /grécky: en atomo/, v okamihu, pri zatrúbení poslednej trúby.
52 Lebo zatrúbi, a mŕtvi vstanú neporušiteľní, a my budeme premenení.
53 Lebo toto porušiteľné musí obliecť neporušiteľnosť a toto smrteľné obliecť nesmrteľnosť.
54 A keď toto porušiteľné oblečie neporušiteľnosť, a toto smrteľné oblečie nesmrteľnosť, vtedy sa naplní slovo, ktoré je napísané: Smrť je pohltená vo víťazstvo.
55 Smrť, kde je tvoj osteň? Kde, peklo, tvoje víťazstvo?
56 Osteň smrti je hriech, a moc hriechu je zákon.
57 Ale vďaka Bohu, ktorý nám dáva víťazstvo skrze nášho Pána Ježiša Krista.
Apoštol hovorí, že smrteľné oblečie nesmrteľnosť, porušiteľné neporušiteľnosť, a tým sa naplní Slovo, „smrť je pohltená vo víťazstvo“. To platí pre tých, ktorí budú prenesení do tohto stavu ako živí, ktorí ešte nezomreli. Iste, budeme premenení všetci, mŕtvi i živí. Tí čo zomreli i tí, ktorí sa tejto udalosti dožijú.
Tieto slová dávajú veľkú nádej pre všetkých veriacich. Pánov príchod môže nastať v každej nasledujúcej sekunde. Že sa čas napĺňa a príchod je blízko je viac ako jasné 49. Nasvedčuje tomu stav dnešného sveta, dianie v Izraeli, blížiaca sa, či už prebiehajúca globalizácia, postupný nástup, príchod Antikrista. A tak tí, ktorí budú „vychvátení“ počas svojho pozemského života neokúsia bolesť zomierania, ale budú razom premenení a „vychvátení aj s telami“ v ústrety Pánovi. Je to skutočne ohromné zasľúbenie, na ktoré sa nádejajú veriaci od času, kedy Pán vystúpil na nebesia. Čas Jeho príchodu nám oznámený nebol, je iba naznačený udalosťami, ktoré ho budú predchádzať. Pozri do Matúšovho Evanjelia 24 kapitola a do Lukášovho 17:20-37. Vráťme sa ale, k veciam o vzkriesení.
Navždy budeme s Pánom, päť súdov
Keď vstanú mŕtvi, a živí svätí /spasení/ budú premenení, vystrieda sa viacero udalostí, kým vstúpia všetci spasení do nebies, aby tam večne bývali s Ježišom Kristom, s Bohom Otcom.
Jednou z týchto udalostí bude súd veriacich podľa ich skutkov. O súde vo všeobecnosti panuje viacero názorov. Niektorí sa domnievajú, že súd prebieha ihneď po smrti. Napríklad po-milenisti súdia, že bude jeden veľký súd, ktorý prebehne na konci vekov, až keď všetko ľudstvo, ktoré kedy žilo bude zhromaždené a kde pôjde o večné zatratenie, či spasenie. Spoznáme, že tieto názory nie sú tak celkom pravdivé. Biblia uvádza päť súdov 50.
Prvým je súd nad kresťanmi, veriacimi, pokiaľ ide o ich spasenie, či zatratenie a je už vecou minulosti. Pán Ježíš hriech odsúdil, keď za nás zomrel na kríži Golgoty.
Ján 5:24 Ameň, ameň vám hovorím, že ten, kto čuje moje slovo a verí tomu, ktorý ma poslal, má večný život a neprijde na súd, ale prešiel zo smrti do života.
Rímskym 8:1 A tak teraz už nieto nijakého odsúdenia tým, ktorí sú v Kristu Ježišovi, ktorí nechodia podľa tela, ale podľa Ducha.
Slovo „odsúdenia“ sa kryje významovo so slovom súd a v prípade spasených, niet čo súdiť. Súd nad hriechmi veriacich už prebehol. Bol vykonaný na kríži Golgoty, na základe Kristovho dokonaného diela. /Gal 3:13; 1Pet 2:24; 2Kor 5:21/. Hriechy veriacich boli odsúdené a odstránené, nie je čo súdiť. Je rozdiel, medzi súdom hriechov a súdom skutkov. Súd hriechov je dávnou minulosťou, kým súd skutkov ešte len príde.
To je ten druhý súd. Bude sa konať pred Kristovou súdnou stolicou potom, keď mŕtvi vstanú a živí budú premenení. Nebude sa zaoberať spásou, ale odmenami za to, čo konali v tele. Tento súd rozhoduje o postavení jednotlivca v Božom kráľovstve.
1 Korintským 3:11 Lebo iný základ nemôže nikto položiť mimo toho, ktorý je položený, ktorým je Ježiš Kristus.
12 A jestli niekto stavia na ten základ zlato, striebro, drahé kamene, drevo, seno, slamu -
13 jedného každého dielo vyjde najavo, pretože to ten deň ukáže, lebo sa zjaví v ohni. A jedného každého dielo, jaké ktoré je, sám ten oheň zkúsi.
14 Ak ostane niečie dielo, ktoré postavil na základ, dostane mzdu;
15 ak zhorí niečie dielo, bude mať škodu, a on sám bude zachránený, ale tak ako skrze oheň.
2 Korintským 5:10 Lebo my všetci sa musíme ukázať pred súdnou stolicou Kristovou, aby si jeden každý odniesol to, čo načo vykonal skrze telo, už či bolo dobré či zlé.
1 Korintským 4:5 A tak nesúďte ničoho pred časom, dokiaľ neprijde Pán, ktorý aj osvieti skryté veci tmy a zjaví úmysly sŕdc, a vtedy bude mať jeden každý chválu od Boha.
Súdna stolica v grečtine volá „béma“ a značí rozhodujúci tribunál. Ten má v tomto prípade do činenia so spasenými. O súde nad nespasenými, budeme uvažovať neskôr. Verš v 1Kor 4:5 potvrdzuje, že čas súdu bude pri druhom príchode Pána. Tento súd sa ešte nemôže vzťahovať na zatratených. Písmo menuje ako odmeny pri tomto súde rôzne „koruny“.
Koruna „neporušitelnosti“, 1Kor 9:25-27.
Koruna „radosti“, Filipanom 4:1 a
Koruna „chľúby“, 1Tes 2:19-20.
Koruna „spravodlivosti“, 2Tim 4:8.
Koruna „života“, Jak 1:12, Zjav 2:10.
Koruna „slávy“, 1 Pet 5:4.
Pred tretím súdom bude stáť židovský národ, Izrael. Nastane počas doby súženia a prebehne na tejto zemi. Príčinou je odmietnutie Krista, mesiáša. Za dôb Samuela zavrhli židia Boha - Otca /1Sam 8:7/, za čias Ježiša Nazaretského odmietli Boha - Syna /Luk 23:18/, a napokon odmietli aj Boha - Ducha /Sk 7:51, 7:54-60/. Boh použije pri súde ľudský faktor – Antikrista a behom tejto doby bude na zem vyliatych sedem nádob hnevu...
U štvrtého súdu budú obžalované a súdené pohanské národy. Nastane pri Pánovom návrate s desiatimi tisícami verných na mieste Jozafat. /Joel 3:12-13/.
Pri poslednom piatom súde budú obžalovaní a súdení nespasení mŕtvi. Tí, čo počas svojho života odmietli Kristov dar spásy, tí, ktorí žili podľa svojho svedomia, ktoré im Boh vpísal do ich sŕdc pri ich zrode. Toľko k súdom, vráťme sa k veriacim. Poznali sme, že potom ako vstanú mŕtvi v Pánovi a keď živí veriaci budú premenení, dostavia sa všetci pred súdnu stolicu, kde ide o odmeny za svoje skutky. Po vykonaní súdu, obdržaní odmien, pred tým ako prídu do večného neba, raja, musí nastať ďalšia dôležitá udalosť a tou je „Svadba Baránkova“.
Zjavenie 19:7 Radujme sa a plesajme a vzdajme jemu chválu, lebo prišla svadba Baránkova, a jeho manželka sa prihotovila.
8 A dalo sa jej, aby sa obliekla do čistého a nádherného kmentu, lebo tým kmentom sú skutky spravedlivosti svätých.
9 A riekol mi: Píš! Blahoslavení povolaní k večeri svadby Baránkovej. A zase mi riekol: To sú pravdivé slová Božie.
Kristovou nevestou bude jeho verná Cirkev. Cirkvou rozumieme všetkých svätých, spasených z prvého vzkriesenia a živých veriacich, ktorí budú vychvátení a premenení bez poznania smrti. Existuje názor, že doba veľkého súženia bude na zemi počas súdu o odmenách, a počas Baránkovej svatby. Vyvrcholením súženia, bude Jeho druhý príchod, zjavenie sa, popísané v „apokalypse“. Grécky text rozlišuje zreteľne dva príchody Pána. Prvý príchod je„Parousia“, vychvátenie, ktoré prebehne tak, že neveriaci, nevychvátení Pána neuvidia, Jeho príchod im bude skrytý. Druhý príchod bude podľa Zjavenia Ján, zjavný, manifestačný, odhalený, teda viditeľný príchod zo svätými, ktorý nasleduje po súde o odmenách a Svadbe Baránka. Na upresnenie, uvádzam miesta, kde sa v gréckom texte uvádza slovo „parousia“. Sú to: Mat 24:3; 27; 37; 39; 1Tes 2:19; 4:15; 5:23; 2Tes 2:1. Toto zjavenie Pána Krista, Jeho príchod so svätými, vystupňuje obdobie súženia a vyústi do tisícročného Kristovho kráľovstva spolu s Jeho svätými. /Zjav 20:6/.
45Približne 692 tisíc kilometrov štvorcových.
461. Tu by som zobral do úvahy fakt zákona o zachovaní energie, hmoty. Einstein ukázal, že energia má hmotnosť. Hmota nemôže "zmiznúť", mení sa na energiu, tá následne na hmotu. /Veľmi zjednodušený pohľad/.
2. Pozri kapitolu XIII. Doplňujúce vysvetlenia, "Vzkriesenie podľa DNA".
47Porov. III. Oddíl, "Naděje církve" od str. 84; Erich Sauer; Triumf Ukřižovaného; A-Alef Ostrava 1996.
O ďalšom príchode Pána je v NZ nasledujúcich päť zmienok: 1Kor 1:7; 2Tes 1:7; 1Pet 1:7, 13, 4:3 s ohľadom na Kol 3:1-4.
48Porov. "Vzkřísiti" str. 1261; Biblický slovník; Adolf Novotný; Kalich ČBS, Praha 1992. ČBS - ISBN 80-900881-1-2.
Biblia rozoznáva dve vzkriesenia. Jedno k životu a druhé k súdu. Tu porovnaj Rim 14:9 a 2Kor 5:10. Vzkriesenie k životu je podľa Zjav. 20:5-15 prvou etapou vzkriesenia. Porovnaj s Luk 14:14.
49Pozri úvahu v závere /Kapitola XIII./, "Koľko času ostáva".
50Biblické slovníky sa vyhýbajú presnému definovaniu počtu súdov. Napriek tomu uvádzajú minimálne tri následné súdy. Pri príchodu Pána, súd národov a posledný súd.
Porov. "soud" str. 938-943; Biblický slovník; Adolf Novotný; Kalich ČBS; Praha 1992. ČBS - ISBN 80-900881-1-2.
"Soud" str. 948-951, Nový Biblický Slovník; Návrat domů; Praha 1996; ISBN 80-85495-65-1.
"Soudná stolice Kristova" str. 94; Erich Sauer; Triumf Ukřižovaného; A-Alef Ostrava 1996. 2Kor str. 457-459;
Komentář k Bibli; Antonín Uhlíř; vydané v elektronické formě, na www. nkz.reformace.cz
• Späť na prehľad podľa hesiel
Koniec prvej časti
Prehľad všetkých súvisiacich poznámok prvej časti.
1 Jeho úvaha bola reakciou na knihu od Karla Sabiersa, Where are the Dead? /Kde sú mŕtvi?/; Los Angeles, CA; Christian Pocket Books, 1959.
2 Harry Allan Ironside (1876-1951). Bol biblický učiteľ, kazateľ a autor publikácií. Pôsobil dlhodobo ako pastor v Moody Memorial Church v Chicagu.
3 Porov. "Otázky o Bibli" str. 27-28; Werner Gitt; Otázky, které jsou kladeny vždy znovu; CLV 1992; Postfach 110135 - 4800 Biefeld 11; ISBN 3-89397-702-3.
4 Porov. "Vynikající svědek" str. 47-54; William Roscoe Estep; Příběh křtenců - radikálové evropské reformace; vydala BJB v Evanjelickém nakladatelství; Praha 1991.
5 Porov. kap. Dějinné možnosti antikřesťanství str. 113; Erich Sauer; Triumf Ukřižovaného; A-Alef Ostrava 1996. Do r. 1500 po zavedení kníhtlače preklady do 14 jazykov, do r. 1800 už do 71 jazykov, do r. 1930 do 900 jazykov, do r. 1957 už do 1.100 jazykov.
6 Porov. "Biblia" str 31; Dialóg o ekuménii; Dušan Seberíni; vyd. Dobré Slovo; Banská Bystrica 1998; ISBN 80-85760-01-2.
7 Charles Taze Russel (1852-1916). Založil hnutie, ktoré predpovedalo koniec sveta na rok 1914, toto hnutie sa volalo od r. 1878 "Biblisti" alebo Russeliáni" od roku 1931 začalo nazývať "Svedkovia Jehovovi".
8 Po smrti Russela sa za hlavu zostávajúcich verných ustanovil missourský advokát Joseph Franklin Rutheford (1869-1942), ktorý začal kolosálny proces amerikanizácie sekty a presadil jej silnú autoritatívnu organizáciu. Za centrálne sídlo určil Brooklyn (New York) a v r. 1931 zvolal medzinárodný kongres, na ktorom uložil svojim nasledovníkom nazývať sa "Svedkovia Jehovovi". A aby ich čím viac vzdialil od pravého kresťanstva, zrušil kríž s ramenami a všetky náboženské sviatky, vrátane Vianoc a Veľkej noci.
9 Porov. "Člověk"; str. 107. Biblický slovník; Adolf Novotný; Kalich ČBS; Praha 1992; ČBS - ISBN 80-900881-1-2. V tomto bode porovnávajú autori zloženie človeka z troch zložiek /trichotómia/ a dvoch zložiek /dichotómia/.
10Porov. "Člověk jako osobnost"; str. 30; Erich Sauer; Svítání spásy světa; KZ v Ostravě 1993; tisk Ostravské tiskárny; Ostrava 1; ISBN 80-85237-42-3.
Duch je tou časťou našej osobnosti, ktorá je ako "vyššie" vedomie orientované na božskosť a nadzmyselnosť, zatiaľ čo duša je nižšou súčasťou nášho vnútra, je orientovaná na pozemskosť a živočíšnosť.
11Poznámka autora.
Mojim cieľom v tejto úvahe je podať čo najlepšie a najpresnejšie vysvetlenia ohľadom existencie a pobytu zosnulých duchovných podstát ľudí. Preto Vás prosím o toleranciu pri posudzovaní rozdielu medzi "duchom" a "dušou", tak ako sú v tejto úvahe uvedené. Všade tam, kde sa jedná o ducha-dušu, uvádzam výraz "podstata" či "duchovná podstata". Výrazy "duch/duša" sa budem snažiť používať iba tam, kde budú lepšie vyjadrovať význam verša, vety, úvahy. Kto by mal záujem sa zaoberať rozdielmi medzi dušou a duchom, vrelo mu odporúčam dielo "Trilógia Ducha, Duše a Tela" /1933/ od Watchmana Nee. Bohužial nemôžem uviesť vydavateľa. V podobe brožúrky, ktorú vlastním, nie je uvedený. Autor v nej tvrdí, že duch náleží Bohu, duša človeku, zaoberá sa ďalej psychickou stránkou, duševnými silami, postojom kresťana k nim. Uvádzam jedno či druhé, ducha či dušu. Jedná sa vždy o význam v zmysle "duchovnej podstaty" človeka. Keby sme mali každý verš definovať a presne rozlišovať, kedy sa jedná o "ducha" alebo "dušu", táto úvaha by nabrala vzhľad vedeckého elaborátu a to nebolo mojím zámerom. V niektorých prípadoch je pojem duch a duša jasný a dáva jednoznačný význam, inde tomu tak nie je a je vhodnejšie tieto slová vymeniť za to nie práve najšťastnejšie uvedené slovné spojenie: "Duchovná podstata".
12 Porov. "Budoucí duchovní tělesnost"; str.91; Erich Sauer; Triumf Ukřižovaného; A-Alef Ostrava 1996.
13Porov. kap. "Základní tvrzení evolučního učení"; str.14; Werner Gitt; Použil Bůh evoluce?; 1993 CLV Postfach 110135 - 33661 Biefeld.
Evolúcia predpokladá procesy, ktoré umožňujú organizáciu v smere od jednoduchého ku zložitému, od neživého ku živému, od nižšej formy života k vyššej. Napriek tomu v evolúcii neexistuje žiaden plán, podľa ktorého by sa tieto veci diali. Predpokladaným "motorom" evolúcie je mutácia, selekcia, izolácia, ekologické radenie.
14Porov. Příspěvky k antropologii str. 27nn; Werner Gitt; Použil Bůh evoluce? 1993 CLV Postfach 110135 - 33661 Biefeld.
Autor sa tu zaoberá rozoberaním nemožnosti postupného vývinu ľudskej reči, vývinu pohlavia, čo podporuje dôkazy kreácie. Podstata štruktúry človeka je v súlade so stvorením, tak ako nám to opisuje Písmo. Až spojením duchovnej podstaty s telom človek obdržal v jednom okamihu všetky schopnosti reči, plodenia, svedomia...
15Porov. výraz "peklo" str. 753; Nový Biblický Slovník; Návrat domů; Praha 1996; ISBN 80-85495-65-1.
16Porov. výraz "pohřeb" str. 791; Nový Biblický Slovník; Návrat domů; Praha 1996; ISBN 80-85495-65-1.
17 Časopis Express č. 52-53/2002
18Porov. "hrob" str. 222; Biblický slovník; Adolf Novotný; Kalich ČBS; Praha 1992; ČBS - ISBN 80-900881-1-2.
19porov. "Jakob" str 270; Biblický slovník; Adolf Novotný; Kalich ČBS; Praha 1992; ČBS - ISBN 80-900881-1-2.
Jakobovo telo bolo nabalzamované už v Egypte. Preto význam slova pripojenie,-ný nemôže znamenať nijaké fyzické spojenie, pripojenie medzi skôr zosnulými a Jakobom.
20 Porov. Ef 4:8 a Ž 68:19. Peter nás v Sk 2:29-35 upozorňuje, že aj žalmista /v tomto prípade Dávid/ hovorí ako prorok, ktorý pozná Božie zasľúbenia. Odporúčam porovnať tieto verše v KJV Bible a v Biblii Kralickej.
21Pozri: Mat 26:64; Mar 14:62; Luk 22:69; Sk 7:55-56; Rim 8:34; Ef 4:9-10; Kol 3:1; Žid 1:3, 8:1, 10:12, 1Pet 3:22.
22 Porov. "Je Peter hlavou cirkvi"? str. 43-50; Dušan Seberíni; Dialóg o ekuménii; vyd. Dobré Slovo; Banská Bystrica 1998; ISBN 80-85760-01-2.
23 Porov. "Pápež" str. 164; Dušan Seberíni; Dialóg o ekuménii; vyd. Dobré Slovo; Banská Bystrica 1998; ISBN 80-85760-01-2.
Prirodzené centrum koordinácie zborov bolo presunuté do Ríma až od r. 150 n.l. a prenesením právomocí do Ríma išlo o prirodzenú centralizáciu, pretože Rím bol hlavným mestom Rímskej ríše.
24Pozri poznámku č. 16.
25Porov. "Lucifer" str. 561; Nový Biblický Slovník; Návrat domů; Praha 1996; ISBN 80-85495-65-1.
Z lat. "Svetlonoš". V Izaiáš 14:12 má použitý výraz "jitřenky - jasnej hviezdy" naznačuje to vzťah k planéte, hviezde Venuši. Tento verš sa dáva do súvisu s Luk 10:18 a označuje padlého satana. Aj 2Kor 11:13-14 varuje pred pokušiteľmi, ktorí sa podobne ako satan pretvarujú na anjela svetla. Treba tu uviesť aj fakt, že Pán Ježiš sám seba označuje za hviezdu "jasnú a rannú" /ranná - jitřní/. Zjav 22:16 v porovnaní s 2Pet 1:19. Výraz "lucifer-svetlonoš" sa s najväčšou pravdepodobnosťou vzťahuje na Ježiša.
26Jeden z oponentov sa snažil tento fakt vyvrátiť argumentom, že ak by sme sa postavili na severný pól, ručička kompasu by ukazovala smerom dole. Nie som fyzik, no domnievam sa, že toto je iba hypotetická úvaha, rád sa nechám poučiť od skutočných odborníkov.
27Porov Zjav. 19:16, 5:11-14; Rim 14:11-12.
28 Porov. "Matoušovo Evanjelium" odst. V. str. 595; Nový Biblický Slovník; Návrat domů; Praha 1996; ISBN 80-85495-65-1.
29 Porov. "Mesiášovo dílo" str.142, Erich Sauer, Svítání spásy světa, KZ v Ostravě 1993; tisk Ostravské tiskárny, Ostrava 1, ISBN 80-85237-42-3.
30 Porov. Starý Zákon - Komentář k Bibli; Antonín Uhlíř, vydané v elektronické formě, na www. nkz.reformace.cz.
31 Autorstvo tejto knihy sa pripisuje Šalamúnovi a predpokladá sa, že tak ako v knihe Prísloví sme poznali jeho múdrosť, tak v knihe Kazateľ ide o opak múdrosti.
32 V Biblii sa slovo "spánok" používa ako synonymum pre fyzickú smrť. Jób 14:12; J 11:11; 1Kor 15:18. Naznačuje nám to, že spánok je podobne ako smrť prechodný stav, a ako taký neničí totožnosť mŕtveho. Vidieť to na samotnom Pánovi napr. v Luk 24:39-42. Ďalej sa toto slovo používa v prípadoch, kedy má poukázať na duchovnú smrť /Ef 5:14/, dôležitým je výzva k bdeniu /opaku spánku/, ku prebudeniu zo stavu spánku v súvislosti s príchodom Pána /Mat 25:13/, v súvislosti s hriešnym telom /Mat 26:41/. Pavel upozorňuje na spánok veriaceho, ktorý ho môže ovládnuť aj potom čo uveril, spánok viery, ktorý môže vyústiť do odvracania sa od čistého života kresťana /Rim 13:11-14, 1Tes 5:4-8/ a tým ho pripravuje o odmeny. Porovnaj s 1Kor 3:13-15; 2Kor 5:10.
33 V spánku človek prijímal aj zjavenia Božie. Gen 28:10-16; 1Sam 3:2-15; Jób 4:13; Da 8:18.
34 Porov. "Podobenství a alegorie" str. 783-5; Nový Biblický Slovník, Návrat domů; Praha 1996; ISBN 80-85495-65-1.
35 Porov. JZBCZ, program Theophilos; pracovná verzia. V tomto preklade Jeruzalémskej Biblie vidieť jasnejšie, že o pohreb Mojžiša sa postaral Boh:
Deuteronomium 34:4 Jahve mu řekl: "Hle, země, kterou jsem přísahou slíbil Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi těmito slovy: Dám ji tvému potomstvu. Dopřál jsem ti, abys ji uviděl na vlastní oči, ale nevejdeš do ní."
5 A právě tam, v moabské zemi, zemřel podle Jahvova příkazu Jahvův služebník Mojžíš;
6 on* ho pochoval v údolí, v moabské zemi, naproti Bet-Peoru.
36 Porov. "Svědek-svědčiti" str 1030; Biblický slovník; Adolf Novotný; Kalich ČBS; Praha 1992. ČBS - ISBN 80-900881-1-2.
37 Porov. Co je to věčný život?" str. 108; Werner Gitt; Otázky, které jsou kladeny vždy znovu.; CLV 1992; Postfach 110135 - 4800 Biefeld 11; ISBN 3-89397-702-3.
Grécky "bios" /biologický život/, "zóé" /život z Boha, večný/, ten prvý, biologický je krátky a prchavý /Jób 14:1-2, Jakub 4:14/. Trefný je výrok Otta von Bismarcka: "Život je ako obratné vytrhnutie zubu. Stále čakáme, že to podstatné ešte iba príde, až odrazu vidíme, že už je všetko preč". Život z Boha je naopak večný a súvisí s Pánom Ježišom. /1Jan 5:12/. Už v tomto živote máme prísľub a podiel na Božej a Kristovej sláve.
38 V tejto súvislosti treba uviesť ubezpečenie samotného Boha pri inšpirácii pisateľov a pri prenášaní Písma verbálnym a písomným záznamom, upozornenie týkajúce sa neomylnosti a nemožnosti zmeny čo len jedinej čiarky, bodky v Písmach /čo sa týka významu, nie prekladu do iných jazykov/. Matúš 5:18 Lebo ameň vám hovorím, že dokiaľ nepominie nebo a zem, ani len jediné jota alebo jeden punktík nepominie zo zákona, dokiaľ sa všetko nestane. Podobne je to uvedené aj v Zjav. 22:18-19.
39 Porov. "Prehľad dejín" str. 7; Mudr Pavol Timko; Dejiny pápežov; Banská Bystrica 1944; kníhtlačiareň Havelka a spol.. Dejiny poznajú desať veľkých prenasledovaní kresťanov v "kresťanskom staroveku". Pomenované sú podľa tých cisárov, ktorí prenasledovanie nariadili. Sú to: Nero, Domicián, Traján, M.Aurélius, Sept. Severa, Maximián, Décius, Valerián, Aurelián a Dioklecián.
40 Porov. Janovy listy str. 391, 1List Jan cituje Polykarpos cca 110-120 n.l., "Kánon Nového Zákona" str. 487, Polykarpos Janove evanjelium pokladá za vierohodné. "Patricistická literatura" str 737, Polykarpos sa osobne poznal z Jánom a bol učiteľom Irenaea. Bol biskupom vo Smyrne, neskôr bol vo vysokom veku umučený.
Nový Biblický Slovník; Návrat domů; Praha 1996; ISBN 80-85495-65-1.
41 Porov. Ezechiel 28:13, 31:8; Izaiáš 51:3. Ďalej "Raj", str. 863; Nový Biblický Slovník, Návrat domů, Praha 1996; ISBN 80-85495-65-1.
Hebrejské slovo raj - pardés je prevzaté z iránčiny "pairidaéza", označuje ohradený priestor, záhradu. Jeho existenciu a súvislosť s nebom, tretím nebom, sme si vysvetlovali v kap. III. "realita troch nebies".
42Porov. "Tělo" str. 1091; Biblický slovník; Adolf Novotný; Kalich ČBS; Praha 1992. ČBS-ISBN 80-900881-1-2.
Vzkriesené telo bude úplne inej povahy, než naše dnešné. Keďže sa bude podobať alebo vykazovať tie isté schopnosti ako telo Pána Ježiša Krista, môžeme očakávať všetky vlastnosti ako nám to naznačuje apoštol v 1Kor 15-tej kapitole.
Porov. "Vzkříšení věřících" str. 1116; Nový Biblický Slovník; Návrat domů; Praha 1996; ISBN 80-85495-65-1.
43Pozri 1Tes 4:15-17; 1Kor 15:51-52.
44Porov. "Druhý príchod Ježiša Krista" str.101-104; Joachim Langhammer; Čo bude s týmto svetom? Misijná spoločnosť evanjelia Ježiša Krista; MS EJK; Bratislava 1997. ISBN 80-88891-09-4.
45Približne 692 tisíc kilometrov štvorcových.
461. Tu by som zobral do úvahy fakt zákona o zachovaní energie, hmoty. Einstein ukázal, že energia má hmotnosť. Hmota nemôže "zmiznúť", mení sa na energiu, tá následne na hmotu. /Veľmi zjednodušený pohľad/.
2. Pozri kapitolu XIII. Doplňujúce vysvetlenia, "Vzkriesenie podľa DNA".
47Porov. III. Oddíl, "Naděje církve" od str. 84; Erich Sauer; Triumf Ukřižovaného; A-Alef Ostrava 1996.
O ďalšom príchode Pána je v NZ nasledujúcich päť zmienok: 1Kor 1:7; 2Tes 1:7; 1Pet 1:7, 13, 4:3 s ohľadom na Kol 3:1-4.
48Porov. "Vzkřísiti" str. 1261; Biblický slovník; Adolf Novotný; Kalich ČBS, Praha 1992. ČBS - ISBN 80-900881-1-2.
Biblia rozoznáva dve vzkriesenia. Jedno k životu a druhé k súdu. Tu porovnaj Rim 14:9 a 2Kor 5:10. Vzkriesenie k životu je podľa Zjav. 20:5-15 prvou etapou vzkriesenia. Porovnaj s Luk 14:14.
49Pozri úvahu v závere /Kapitola XIII./, "Koľko času ostáva".
50Biblické slovníky sa vyhýbajú presnému definovaniu počtu súdov. Napriek tomu uvádzajú minimálne tri následné súdy. Pri príchodu Pána, súd národov a posledný súd.
Porov. "soud" str. 938-943; Biblický slovník; Adolf Novotný; Kalich ČBS; Praha 1992. ČBS - ISBN 80-900881-1-2.
"Soud" str. 948-951, Nový Biblický Slovník; Návrat domů; Praha 1996; ISBN 80-85495-65-1.
"Soudná stolice Kristova" str. 94; Erich Sauer; Triumf Ukřižovaného; A-Alef Ostrava 1996. 2Kor str. 457-459;
Komentář k Bibli; Antonín Uhlíř; vydané v elektronické formě, na www. nkz.reformace.cz
Dátum poslednej aktualizácie textu autorom 03.02.2019