Hľadaj na týchto stránkach

K stiahnutiu

 

„Mami, prečo hovoríš, že babka išla do neba, keď ste
ju dali do jamy na cintoríne?“


Stiahnite si odpoveď vo formáte pdf

 

Z DOMÁCEJ DIELNE

 

Istota spásy


Úvod

 

Často sa stretávam s nepochopením ohľadom "istoty" v rozhovoroch o spáse, spasení. Tento krátky článoček je širšou odpoveďou všetkým, ktorí si ešte svojou "istotou" nie sú istí. Neistota a pochybnosti, to je to posledné čo nám hovorí Biblia, to je to posledné, čo by náš milovaný Otec mal na mysli, keď pripravil svoj geniálny plán spasenia ľudí tohoto sveta. Naopak, Boh je veľmi konkrétny. Na jednej strane ponúka istotu večného života, na druhej zatratenie a existenciu bez Jeho prítomnosti. Medzi tým nie je nič. Žiadna neistota, žiadna nádej. Ostáva iba "buď - alebo".

 

Náboženstvá sveta sa stavajú k istote spásy veľmi odlišne. Väčšina z nich skôr využíva neistotu veriacich, a spásu vysvetľuje ako niečo, čo si treba zaslúžiť, o čo treba bojovať, za čo treba prinášať obete a čo je síce stále nadosah ruky, no nikdy nie pevne uchopené. Učenie o nemožnosti straty už raz darovanej spásy, by riadne nabúralo chod a dôležitosť cirkví tohoto sveta. Preto sa biblické verše, ktoré o istote hovoria, zatláčajú do šedivého úzadia a preferujú sa iné, ktoré hovoria o snahe človeka byť lepším a svätejším s cieľom dosiahnuť na spásu.

 

Existujú i náboženské sekty, ktoré spásu podmieňujú príslušnosťou k nim. Ako uvidíme ďalej, ani jeden z týchto postojov nieje pravdivý (i keď isté znaky budú mať spoločné) s tým, čo Boh v Písmach skrze inšpirovaných autorov a ústami samotného Ježiša Krista vyhlasuje.

Význam slova "spasenie"

 

Ak sa dnes kohokoľvek, trebárs i na ulici opýtate čo je to spasenie, iste Vám začne hovoriť o nebi, o živote po smrti. V skutočnosti toto slovko znamená záchrana, vyslobodenie. V biblickom význame je to opak biedy, súženia a úzkosti. Sloveso jáša` a podstatné meno ješu`á, je použité všade tam, kde sa hovorí o vyslobodení, záchrane a to i v prípadoch, keď sa jedná o chorobu, odstránenie potiaží, prekážok, nebezpečia a nešťastia v bežnom pozemskom živote. V eschatologickom 1 význame NZ ho nájdeme v tvare sózein a sótéria všade tam, kde sa hovorí o vykupiteľskom čine Krista, kde sme upozorňovaní na naše vlastné obrátenie sa, kde ide o záchranu z nebezpečia smrti, zo smrteľnej úzkosti. Nájdeme ho i v spojení s pozemským životom tam, kde ide o záchranu z a od choroby, od nepriateľov a pod.

 

Vidíme teda, že slovo "spasenie" má nielen metaforický duchovný význam, no i praktický, vo vzťahu ku krízovým situáciam jednotlivcov počas ich pozemského života. Nás však bude naďalej viac zaujímať význam eschatologický, pretože sa jedná o našu budúcnosť, v spojitosti s istotou.

 

1 Eschatológia, eschatologický; náuka o posledných veciach človeka, o posmrtnom živote. Všeobecne označenie "kresťanskej dogmatiky".


Podstata spásy

 

Spasenie je morálna a duchovná skutočnosť, ktorá súvisí nielen s oslobodením sa od hriechu (v tomto tele a na tomto svete nikdy nie dokonale), ale je to hlavne záchrana pred Božím spravodlivým hnevom, je to vyňatie z radov súdených, spasenie je stav prechodu z "vinný" do "oslobodený" bez budúceho súdu. 2 Spasenie je stav v ktorom človek prestáva mať obavy o svoju budúcnosť. 3 Podľa Zjav Jan 12:10 je spasenie rovné Božiemu kráľovstvu, kde už nebude žalobcu pred Božím trónom. Spasenie je v úzkom vzťahu s obdržaním daru Ducha Svätého a s tým súvisiaceho prísľubu života v Božom kráľovstve, ktorý sa plne prejaví až vo veku budúcom. Spasenie človek dosiahne za určitých daných podmienok, ktoré viac či menej závisia od nášho slobodného rozhodnutia, a od neovplyvniteľného Božieho zámeru a zásahu.

 

2 Súd na ktorom bol odsúdený náš stav, naše hriechy (pokiaľ sme veriaci a zmierili sme sa s Bohom) už prebehol na Golgote. Bolo tak učinené zadosť spravodlivosti a oznámeniu Boha, že každý človek bude súdený. Je iba na nás, pod ktorý súd budeme spadať. Či pod ten Golgotský, alebo pod ten, ktorý prichádza!
3 Nejedná sa o materiálne zabezpečenie budúcnosti, i keď v Písmach máme i ubezpečenie o tom, že Boh vie čo potrebujeme a bude konať tak, aby sme nemali núdzu. Mat 6:25-34. Ak však príde obdobie biedy, treba ešte rozlišovať, či sa jedná o skúšku viery alebo o "trest" slúžiaci k výchove! Žid 12:6.


Viera

 

Prejdeme teraz k prvej podmienke, ktorá nás vedie na ceste k istote obdržaného spasenia. Iste sa tu väčšina z Vás pousmeje, čo už môže byť jasnejšie ako to, že človek musí veriť ak chce byť spasený. Veď viera je podstatou celého kresťanského učenia! Samozrejme, že viera je podmienkou spasenia, pozrime sa však na to, akou.

 

Viera je počiatočným krokom, ktorý musí predchádzať zmiereniu sa s Bohom. Dnes a denne človek prichádza v praktickom živote do situácií, kedy sa na niečo spolieha a niečomu musí veriť. Ak sa chceme dostať z mesta A do mesta B, postavíme sa na nástupišťe a čakáme na spoj, ktorý ako sme sa dočítali príde o 10:20, veríme že skutočne príde; ak v kuchárskej knihe čítame, že majonéza sa robí zo žĺtkov, oleja a citrónu iste tomu veríme, i keď sme si to ešte neoverili. Viera v "niečo" sprevádza človeka po celý život. Trošku iné je to s vierou v ťažko pochopiteľné či neoveriteľné veci, a s vierou týkajúcou sa budúcnosti, zvášť v prípade, kedy sa prisľúbené skutočnosti zdajú byť nadprirodzené a kedy sa vymykajú našemu doterajšiemu poznaniu.

 

Ak čítate tieto riadky, i ja verím, že ste prišli do styku s takým typom viery, ktorá je bežná u veriacich, v náboženstvách, cirkvách, spolkoch a sektách. Viera v Boha. Samotný Boh v Písme definuje skutočnú podstatu viery ako to, čo sa nevidí, čo vzbudzuje nádej a človek je presvedčený o tom, že tak bolo, je a bude. Žid 11 kap. Viera je fundamentom na ktorom stojí a padá spása. Keďže téma tohoto článočku je istota spásy, zamerajme svoju pozornosť na Nový Zákon a pozrime sa na to, čo Písmo hovorí v spojitosti viera -spása.

 

Uveriť a veriť je odpoveďou na Boží zásah, odpoveďou na fakty v Písmach, spoľahnutie sa na Slovo zvesti a v spojitosti so spásou je to uverenie Ježišovi Kristovi. I preto je viera spojená so životným obratom ako uvidíme neskôr pri zmierení sa s Bohom a konaním pokánia. Viera je osobným zaväzujúcim sa rozhodnutím a nie iba teoretickým názorom. Taká viera by nám bola platná ako mŕtvemu zimník. Skutočná viera je komunikáciou jednotlivca a Boha, skutočná viera prebieha v "srdci", medzi duchom človeka a Bohom. Takúto vieru požaduje Pán Ježíš a takouto vierou je podmienené spasenie. Nebudeme tu teraz skúmať prejavy viery a posudzovať jej ovocie. To je vecou budúcnosti a ako je zrejmé z Písma, v prípade lotra visiaceho na kríži vedľa Pána, bola viera jedinou a dostatočnou "vstupenkou" do nebeského kráľovstva. Viera je i plné spoľahnutie sa na Krista, Boha, Jeho Slovo. Iste ste už videli prechádzať rodiča s malým dieťaťom cez frekventovanú cestu. Rodič vydá príkaz: "daj mi ruku a poď". Ten malý štupeľ uchopí tú veľkú láskavú ruku a plne sa spoľahne na tatka či mamku. I toto je príklad viery, ktorý má najbližšie k viere akú požaduje Boh. Podáva nám svoju ruku a čaká plné odovzdanie, plné spoľahnutie sa!

 

Viera prináša zo sebou istotu, preto môžeme smelo povedať, že miesto slova veriť, sa dá použiť v mnohých prípadoch výraz "vedieť". 4 Ak sa pozrieme do Rim 5 kap, verš 1 a 9, do 1Kor 1:18 a 2Kor 2:15, môžeme hovoriť o ospravedlnení z viery a o dosiahnutí spásy v prítomnom čase. Život vierou a vo viere, je teda spôsobom, ktorým kresťan už teraz žije z moci budúceho veku. 5

 

4 Porovnaj 2Kor 5:1; 8:9; Rim 6:3; 1Tes 5:2.
5 "Věřiti, víra" str. 1199; Biblický slovník; Adolf Novotný; Kalich ČBS; Praha 1992; ČBS - ISBN 80-900881-1-2.


Zmierenie a ospravedlnenie

 

Prichádzame k najdôležitejšej časti v procesu uvedomovania si istoty spásy. Viera je prostriedok, ktorý vo výnimočných situáciách postačuje 6, zmierenie je dôsledok uverenia, viery, ktoré má prakticky na istotu spásy najväčší vplyv a JE jej hlavným dôkazom! Zmierenie s Bohom prichádza v okamžiku uverenia, vyznania vlastnej beznádeje a hriešnosti.
1. Ako sa zmieriť s Bohom?
2. Kedy tento stav v živote veriaceho nastáva?
Zmierenie a ospravedlnenie skrze obeť Pána Ježiša Krista pripravil samotný Boh vo svojom pláne spásy už dávno vopred. V období SZ sa veriaci zmierovali s Bohom skrze obete a vyliatu krv. 7 Bol to však iba predobraz skutočného "platidla", krvi Kristovej vyliatej na kríži. Všetko čo mu (krížu) predchádzalo k nemu smerovalo a čo sa odohralo neskôr sa k nemu obracia.

 

Podstatou zmierenia a ospravedlnenia je Kristova obeť na Golgote. Tam sa upierajú zraky veriacich, tam sa odohral súd za naše hriechy, tam sa naplnilo všetko čo naznačovaly starozákonné obete, tam bol hriech a prestúpenie ľudskej rasy zahladené pre každého, kto to je ochotný po Božom zásahu prijať. Jeho vyliata krv bola pečaťou na Novej Zmluve, tak ako na to poukazuje Večera Pána a samotný Pán Ježíš v Mar 14:24. 8
Odpoveďou na prvú položenú otázku: "Ako sa zmieriť s Bohom"? je: "Jedine skrze zástupnú obeť Krista"!
Odpoveďou na druhú otázku: "Kedy tento stav nastáva"? je: "Ak vierou v srdci prijmeme túto skutočnosť, ak Boha o odpustenie požiadame"!

 

Boh nám v Písmach sľúbil, že každému kto "klope" otvorí, kto "hľadá" nájde, kto "prosí" ten dostane. Mat 7 kap; Luk 11 kap.. Hovoriť o vlastnej "neistote spasenia" u skutočne veriaceho človeka je vlastne spochybňovaním týchto veršov. Iste, sú ľudia, ktorí právom hovoria o neistote. No jedná sa o tých, ktorí znovuzrodenie, obrátenie sa na základe zmierenia sa s Bohom nezažili.

 

 

Znovuzrodenie

 

Každý človek chápe, že narodením, rodením a zrodením prichádza niečo nové. Tento proces je vždy viac či menej bolestivý i pre novorodenca, aj keď si to nepamätá. (Bolestivé je i znovuzrodenie u veriaceho pri zmierení sa s Bohom. Ide tu o duševnú bolesť, neraz sprevádzanú plačom, ktorý prechádza z pľaču od ľútosti do plaču z radosti a vďaky, do plaču "od šťastia".) Toto narodenie je stav trvalý a má ďalekosiahly vplyv na objekt, ktorý sa narodil i na okolie v ktorom ostáva. Preto Pán používa výraz: "musíte sa narodiť znova", lebo človek ktorý nie je s Bohom zmierený, žije v stave smrti, je "duchovná mŕtvola", ktorej hriech je tou najprirodzenejšou vlastnosťou, podobne ako dýchanie. Možno je to pre niekoho šokujúce vyhlásenie, no je to skutočne tak. Človek je otrokom hriechu a svoje postavenie "otroka" si neuvedomuje, pretože nepozná nič lepšie a dokonalejšie ako iba svoju vlastnú spravodlivosť, svoju vlastnú "dobrotu". Ak nepoznáme dokonalú spravodlivosť, lásku a dobro, ľahko sa nám stane, že túto našu "laťku" hodnotenia dobra, spravodlivosti a lásky považujeme za najvyššie položenú, ktorá už vyššie dať nejde. V momente ak spoznáme Boha, zistíme, že skutočná výška laťky dokonalej spravodlivosti a dobra je umiestnená tak vysoko, že na ňu ledva dovidíme a v tomto živote ju nikdy nemôžeme dosiahnuť. Netreba nám dostať sa k nej, to je záležitosť budúcnosti po fyzickom skone, nám má stačiť poznanie, že i keď nedokážeme byť spravodlivými a dobrými, naše hriechy a viny sú zahladené Pánom Ježišom Kristom, Synom Božím, Bohom samotným na kríži Golgoty. Vždy keď sa veriaci na toto odvolá, koná pokánie.

 

Zmierením sa s Bohom prichádza u pasívnej "duchovnej mŕtvoly" k znovuzrodeniu, ktoré pochádza "zhora" a z Ducha. Jan 1:13; 3:3,7; 3:5,8. Ak hovoríme o pasivite, táto končí momentom znovuzrodenia a nastupuje ďalekosiahla aktivita. Pokánie, život vo viere, v novosti života. Neprichádza k zmene osobnosti, sme stále takí istí. Nastal však obrat, kedy volant nášho života, ktorý sme doteraz držali my, preberá Duch Svätý. Človek, ktorý sa búril proti Bohu, lebo ho ovládal hriech, sa znovuzrodením stáva stvorením, ktoré je Duchom Svätým nasmerované k Bohu. Nieje dokonalý, musí vo viere a chodení s Kristom rásť, no je si istý, že už je spasený a tento stav je nemenný. Jan 10:27-28 porovnaj s Jan 17 kap..

 

6 Všetky štyri veci: "viera, zmierenie, pokánie, ospravedlnenie", ktoré sú podmienkou udelenia "absolútného pardonu" (odpustenia), spásy na veky, sa môžu udiať a väčšinou sa i udejú v jednom jedinom momente! Ak človek uverí, zároveň sa tým zmieruje s Bohom a v tom istom momente sa mu premieta jeho život, jeho omyly a chyby, jeho "prešľapy" ktoré Bohu vyznáva so žiadosťou o odpustenie v Mene Ježiša Krista, teda vlastne ľutuje, vyznáva - čím koná (činí) pokánie a úprimne prosí o odpustenie. Nezabúdajme, že pokánie je trvalou záležitosťou, nakoľko sa človek hriechu neubráni, musí Bohu svoje omyly, ktoré sú mu Duchom Svätým kladené pred oči, vyznávať naďalej.
7 Porovnaj Žid 9:22 s Lev 17:11; Ez 18:20.
8 "Prvek oběti v Kristově smrti" str. 939; Nový Biblický Slovník; Návrat domů; Praha 1996; ISBN 80-85495-65-1.


 

Cirkev

 

Úmyslene som do pohľadu na istotu spásy zaradil "cirkev". Nie je cirkev, ako cirkev. Vo význame spásy, je cirkev spoločenstvom spasených. Vo význame vieroučných smerov, je cirkev spoločenstvom názorovo zhodne zmýšľajúcich ľudí inklinujúcich k náboženstvu. A tu tkvie nebezpečenstvo, ktoré si človek zriedkakedy uvedomuje a i keď existujú aké také náznaky, nechce si ho pripustiť. Vysvetlime si teda, aký je v tom rozdiel.
 

Pôvod slova "cirkev":

Pochádza z gréckeho adjektíva 9 "kyriakos" a je použité v spojení "kyriakon dóma", "kyriaké oikia", čo znamená "dom Pána". 10 V NZ je používaný výraz "ekklésia", čo označuje miestne zhromaždenie, nikdy nie dom, či budovu. I keď sa hovorí o "rannej cirkvi", žiaden NZ-konný pisateľ nepoužíva toto vyjadrenie v kolektívnom zmysle. Ako môžeme vidieť v Skutkoch, Jakub, 3Jan a Zjavenie, cirkev vždy znamená miestne zhromaždenie, okrem prípadu v Sk 9:31, kde sa spomína cirkev v Judsku Samárii a Galileji, čo však nevylučuje zahrnutie všetkých kresťanských miestnych zhromaždení v danej oblasti. 11

 

 

Cirkev ako spoločenstvo spasených.

 

Samotný Pán Kristus, ktorý stál na pôde Izraela, hovorí o zhromaždení verných; Mat 12:30; 22:1-10; o povolaní na nasledovanie; Mar 1:16-20; 2:14-17; 8:34; hovorí o malom stádočku; Luk 12:32 o rodine Kristovej a Božej, ktorá je dedičkou budúceho veku; Mar 10:30; Mat 5:5. 12Netreba zabudnúť na četné upozornenia a varovania, z nich najostrejšie a často prehliadané je o úzkej bráne a širokej ceste vedúcej do zahynutia. Mat 7:13-14.

 

 

Cirkev ako spoločenstvo názorovo zhodne zmýšľajúcich ľudí vo vzťahu k náboženstvu.

 

Iste každý z Vás pozná príklady zo svojho okolia, kedy ľudia uznávajú náboženské zvyklosti. Keď nejedia mäso, lebo je piatok; keď si robia medom krížiky na čelá, lebo je vianočná večera; keď sú kostoly natrieskané, lebo je polnočná omša; keď sa im za čelnými oknami pohupuje krížik na "pátričkách" atd, atd. Ich život "kresťana" je však iba akýmsi klišé, niečim čo sa síce v týchto krajoch "nosí", niečim, čo treba raz za čas prejaviť verejne. Ale pozor! Len odtiaľ potiaľ! Nič netreba preháňať! V skutočnosti kresťanmi nie sú a tento nádherný titul, ktorý pochádza zo slova Kristus 13 znehodnocujú, devastujú, pošliapávajú!

 

Títo naši spoluobčania sa mylne domnievajú, že príslušnosťou k cirkvi (akejkoľvek kresťanskej) sa raz do neba dostanú. Aký hrozný a katastrofálny omyl. Spoliehanie sa na očistec, na svoju dobrotu, na občasnú účasť na bohoslužbách, na občasnú spoveď, zľahčovanie pravidiel daných Bohom, neznalosť Písma, to všetko sú veci, ktoré vedú ľudí v ich omyle širokou cestou do zatratenia.

 

Ak sa spomínajú zomrelí, vo všeobecnosti sa o nich hovorí, že sa na nás pozerajú zhora, že sedia na obláčiku. Paradoxom je, že vlastnou spásou na tejto zemi si istí nie sú, ale takmer o každom po smrti hovoria, že je v nebi. Iste, prianie je otcom myšlienky, no je to zastieranie skutočnej reality. Nebojme sa vo svetle Písma povedať pravdu. Spasený je cca každý 6 človek. Tých päť predchádzajúcich odišlo do zatratenia. Právom sa ma teraz opýtate, odkiaľže to viem? Vezmite do ruky Slovo Božie, pozrite si podmienky spásy, porozhliadnite sa okolo seba, v práci, na ulici, v obchode, pozrite si správy, nahliadnite do programu televízií, prečítajte si noviny! Potom sa Vám i tento môj odhad (1:6) bude zdať veľmi nadsadený a optimistický.

 

9 Prídavné meno; Majúce tvar prídavného mena.
10 "Cirkev, pojem" str. 121; Nový Biblický Slovník; Návrat domů; Praha 1996; ISBN 80-85495-65-1.
11 V preklade prof. Roháčka je použitý výraz "A tak sbory po celom Judsku a po Galilei a Samárii"... z toho jasne vidieť, že i v tomto prípade sa jedná o jednotlivé zbory a nie o cirkev ako "všeobecne veriacich zahŕňajúcu organizáciu".
Biblia Sk 9:31:
KJV "churches"
Kralická "sborové"
CEP "církev"
NBK "cirkev"
ROH "sbory"
KMS "shromáždění"
Spolok Sv. Vojtecha 1998 "cirkev"
12 "Církev" str. 94; Biblický slovník; Adolf Novotný; Kalich ČBS; Praha 1992; ČBS - ISBN 80-900881-1-2.
13 Kresťan je odvodené od slova "Kristovec", čo znamená nasledovník Krista. "Christian(o)i" vznikol za Heroda Agrippy I. ktorý prenasledoval kresťanov ako protiklad slova "Herodian(o)i". Toto slovo sa stále častejšie vyskytovalo v otázkach: "Si kresťan?" tej doby. Pôvodne hanlivé označenie nasledovníkov Krista sa stalo ich pravým menom, pretože obsahovalo meno Vykupiteľa a Spasiteľa, ich vodcu a Kráľa Kráľov, Pána Pánov. (1Pet 4:16).


 
 

Istota

 

"Kto popiera istotu spasenia, vypľúva vieru."14

 

Martin Luther15

 

Stretávam sa s názormi, ktoré hovoria v podstate to isté, že ak by si človek bol svojou spásou istý, mohol by si na tomto svete robiť prakticky čokoľvek, ťažké zločiny nevynímajúc. Je to veľmi silný argument, ktorý sa zdá byť i logický a správny. V skutočnosti tomu tak nie je. Viacero veršov Nového Zákona hovorí o znovuzrodení a o hriechu. 16Ak sa pozrieme do Písma Svätého zistíme, že:

1. Spasenie bolo vypôsobené Bohom samotným, teda On o ňom rozhodol, On tento proces "naštartoval".
2. Spasený človek je vedený Duchom Svätým, teda sám človek prenecháva vedenie svojho života Duchu, ktorý je jednou z "identických osôb" Boha, je zárukou nedopustenia sa takého hriechu, ktorý by mohol znamenať stratu spásy 17. Zároveň je garantom, že človek nasmerovaný k Bohu sa snaží konať Božiu vôlu, pri potláčaní svojej.
3. Spasený človek vie rozlišovať čo je Bohu milé a čo nie, hodnoty u spaseného človeka sú úplne odlišné ako u nespaseného, jeho vlastné ego ustupuje Božím požiadavkám na čistotu a chodenie vo svetle.

 

Z týchto troch bodov by sa mohlo zdať, že spasený človek je svätec, ktorý už nikdy nemôže zhrešiť. Nie, to skutočne netvrdím. Hriech z našej prítomnosti, nášho života na tejto zemi nikdy nevymizne a žiaden veriaci sa mu neubráni. Medzi hriešnosťou a odovzdaním vedenia vlastného života DS existuje priama úmera. Čím viac sa spoľahnem na Boha, tým menej hriechov konám. Nepoznám však človeka, ktorý by sa plne odovzdal, ergo už by nikdy nezhrešil. I samotný apoštol Pavel hovorí o svojej slabosti, hriešnosti (2Kor 12:7-11). Zároveň tu vysvetľuje prečo je tomu tak. Kvôli pýche, priatelia. Kvôli pýche, ktorú tak často vídať u náboženských vodcov, vo svete u ľudí v postavení, ktoré dáva moc diktovať a hovoriť ostatným, čo majú robiť. Pýcha je strašný hriech, upozorňuje nás na to Písmo v 1Pet 5:5 a Jak 4:6. Ako však vidieť i u Pavla, naša prirodzenosť a náchylnosť k hriechu je tak silná, že je potrebné aby človek hrešil, aby mu DS tento hriech ukazoval a aby sa tak človek musel obracať neustále k Bohu, aby sa jeho ego v pokore pred Bohom skláňalo. Hriech neznamená stratu spásy, hriech nás istým spôsobom vychováva a vedie k Bohu, ukazuje nám náš neútešný a beznádejný stav. Bez Boha by sme v hriechu "zahynuli", bez Boha sme stratení a zatratení.

 

Ak sa pozrieme do 1Kor 3:11-15, vidíme, že všetko čo sme vykonali bude raz skúšané ohňom. Hriechy sú u veriaceho prikryté krvou preliatou na Golgote, jeho skutky, však budú posudzované z hľadiska motívu. Každé dielo, skutok urobený s iným motívom ako je oslávenie Boha, konanie Jeho vôle, plnenie prikázaní v tomto ohni zhorí. Ak by človek nevykonal ani jeden jediný skutok milý Bohu, a uveril by Bohu, zmieril sa s ním, nemalo by to na jeho spasenie žiaden vplyv. Za túto vetu by ma v stredoveku upálili, no pozrime sa na to logicky. Čo vykonal lotor na kríži vedľa Pána? Nič, jedno veľké nič. Bol priklincovaný na dreve, ostávalo mu pár minút, či sekúnd života. Jediné čo mohol, bolo uveriť. K spáse mu to stačilo. Pozor priatelia, nechcem tu znevažovať chodenie vo viere a konanie skutkov ako ovocia viery, stále hovorím o spáse a istote, podmienkach spasenia. Skutkami sa k Bohu nedostaneme, skutky budú posúdené a tie čo prejdú ohňom bez poškodenia, budú odmenené. Spása sa nedá získať skutkami. Tak sa pýtam: "Ak sa skutkami nedá získať, dá sa skutkami stratiť?" Odpovedám: "Nie, ani získať, ani stratiť!" 18

 

Človek na tomto svete je chorý. Je chorý na smrť od narodenia, príchodu na tento svet. Je chorý v hriechu, vo svojej hriešnej prirodzenosti. Samotný Pán hovorí:

 

Marek 2:17 A keď to počul Ježiš, povedal im: Zdraví nepotrebujú lekára, ale nemocní. Neprišiel som povolať spravedlivých, ale hriešnych ku pokániu.

 

Na šiestich miestach sa hovorí, čo človeka uzdravuje: "Tvoja viera ťa uzdravila." Stalo sa tak pri zázračných uzdraveniach, kedy chromí vstávali, choroby odchádzali, slepí videli a mŕtvi vstávali. Uzdravuje teda viera. Jak telesne tak i duševne. Tak ako viera uzdravila ženu trpiacu na "krvotok", či malomocného, tak viera "uzdravuje" tým, že človek zo svojho stavu smrteľnej choroby prechádza do stavu večného života. Tento stav je nemenný, nastáva ešte počas života človeka na tejto zemi. Všimnite si prosím prítomného času v nasledovných veršoch.

 

Ján 5:24 Ameň, ameň vám hovorím, že ten, kto čuje moje slovo a verí tomu, ktorý ma poslal, má večný život a neprijde na súd, ale prešiel zo smrti do života.
Ján 3:16 Lebo tak miloval Bôh svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nikto, kto verí v neho, nezahynul, ale mal večný život.
Ján 10:27 Moje ovce čujú môj hlas, a ja ich znám, a nasledujú ma,
28 a ja im dávam večný život, a nezahynú na veky, a nikto ich nevytrhne z mojej ruky.
Ján 17:1 Keď to dohovoril Ježiš, pozdvihol svoje oči k nebu a povedal: Otče, prišla hodina, osláv svojho Syna, aby aj tvoj Syn oslávil teba,
2 jako si mu dal moc nad každým telom, aby všetkým tým, ktorých si mu dal, dal večný život.
1 Ján 5:12 Ten, kto má Syna, má život; kto nemá Syna Božieho, nemá života.

V liste Židom sa píše, že človek RAZ 19 zomrie a potom príde súd. Žid 9:27. Definitívne rozhodnutie sa teda musí udiať počas jeho života na tejto zemi. Udeje sa v okamihu kedy sa s Bohom zmieri, alebo ostane v opozícii voči nemu. Tento okamih môže nastať z časového hľadiska po dosiahnutí veku vlastnej zodpovednosti, teda v žiadnom prípade nie pred týmto vekom, v žiadnom prípade nejakým zástupným činom, akým je napríklad krst nemluvniat proti ich vôli (bez ich vlastnej vôle), a čas máme až do veku straty vlastnej zodpovednosti alebo smrti. Rozhodnutie zmieriť sa vierou s Bohom nieje nejakým dočasným stavom, ako sa nám to snažia nahovoriť rôzne náboženstvá. Z citovaných veršov je zrejmé, že toto rozhodnutie "pre" je definitívne. Schválne používam výraz "pre". Neraz sa stáva, že človek je postavený pred takéto rozhodnutie viackrát. Vysvetlime si prečo.

 

Hriešny človek zo svojím srdcom z kameňa 20, si často neuvedomuje okamihy, kedy sa mu Boh dáva poznať. Až po znovuzrodení a spätnom pohľade na svoj život uvidí momenty, kedy ho Boh k sebe volal, kedy sa mu dával poznať, kedy mu ponúkal spasenie z Milosti, darom. Tento proces by som nazval "lámaním" človeka. Niekto nepochopí na prvý raz, (môj prípad) Boh sa však nevzdáva. Boh vie dopredu, či ho človek napokon prijme, alebo nie. Ale prečo to trvá tak dlho, a prečo to niekedy býva na viackrát? Veď Boh je všemocný a nie je problém človeka presvedčiť ihneď. Odpoveď je jednoduchá. Boh rešpektuje slobodnú vôlu človeka a v neposlednom rade, človek, ktorý dlho Boha odmietal o to viac neskôr žasne nad Božou láskou a Božou vytrvalosťou, ktorá ho vytiahla spomedzi stratených ľudí.

 

Nesmieme zabudnúť na jeden z najdôležitejších faktov, ktorý sa nám už začal črtať pri slovách o skutkoch človeka. Spása je dar. Je to dar z Milosti Boha a od Boha! Ako dar je to niečo, čo je ničím nezaslúžené, inak by to nebol dar.

Efezským 2:8 Lebo ste milosťou spasení skrze vieru, a to nie zo seba, je to dar Boží,
9 nie zo skutkov, aby sa niekto nechválil.
10 Lebo sme jeho dielom, stvorení v Kristu Ježišovi nato, aby sme konali dobré skutky, ktoré Bôh vopred prihotovil, aby sme v nich chodili.

Dar sa dá buď odmietnuť, alebo prijať. Dar spásy nie je niečo, čo sa dá človeku vnútiť. Prijatím vnúteného daru (čo sa neraz stáva v našom pozemskom svete, keď obdarovaný nechce darcu odmietnutím daru uraziť a preto dar prijíma) koná obdarovaný iba naoko láskavosť darcovi. V prípade daru spásy, to tak nie je. Boh vie, či človek dar skutočne prijíma, a či nie, Boh vidí do našich najtajnejších zákutí našeho srdca a našeho zmýšlania. Boha nemožno oklamať. Preto dar spásy v tomto ponímaní darcu a obdarovaného vylučuje možnosť vnútenia. V momente, ak človek dar (vecný) prijme, stáva sa tento jeho majetkom. Môže ho založiť do skrine, môže ho darovať niekomu inému, môže s ním naložiť podľa svojej ľubovôle. Nie tak s darom spásy. Spásu nemožno darovať tretej osobe, pretože spása je osobná a intímna vec, ktorú veriaci obdržal darom od samotného Boha a na nikoho iného sa nevzťahuje. Spasenie je darom lásky! Je to láska, vzťah, cit, ktorý sa prúdi od milujúceho k milovanému. Tú nemožno preniesť na nikoho iného. Tú možno iba opätovať! Nepoznám človeka, ktorý po prijatí daru spásy, by lásku neopätoval. Každý spasený je Bohu vďačný, miluje Ho, každý svojím spôsobom, niekto službou v zbore, spoločenstve, niekto láskou k blížnym, niekto modlitbami, niekto evanjelizáciou, niekto celou svojou dušou, niekto celou svojou mysľou, všetko to závisí od daru Ducha Svätého, od toho, kde ho umiestni vo svojom tele v Cirkvi samotný Boh, od toho akú službu má pridelenú, od toho do akej miery odovzdá "volant svojho života" Duchu Svätému. O tejto téme by sa dalo písať hodiny, no pre nás v tomto čase a na tomto mieste postačuje zistenie, že o spasenie už človek prísť nemôže, pretože sa stal členom Cirkvi Kristovej, údom Jeho tela, služobníkom samotného Boha. Sláva Tebe Pane, Otče!

 

14 Triumf Ukřižovaného, 4. kapitola: "Osobní spasení v současnosti" str. 78; Erich Sauer, A-Alef Ostrava 1996.
15 Luther; 1483-1546; reformátor. V 18 rokoch (1501), začal študovať filozófiu v Eisenachu, 1505 vstúpil do kláštora augustiánov v Erfurte, kde študoval teológiu. 1507 vysvätený za kňaza, 1512 doktorát z filozófie. 31. októbra 1517 o 12 hod. priklincoval na dvere chrámu vo Wittembergu listinu s 95 bodmi, ktoré naštartovali obdobie reformácie, ktorá znamenala obrodu cirkvi, vniesla do skostnatelého systému nového "ducha", a v konečnom dôsledku znamenal tento krok istý posun; Boží zásah v Jeho pláne spásy sveta.
16 Porovnaj Rimanom 6:12-16!
17 Jediné miesto v Písmach, ktoré hovorí o možnosti straty spásy sa nachádza v liste Židom 6:4-6. Je to však hypotetická úvaha pisateľa listu Židom práve v kontexte toho, komu je list určený. Židom, obhajcom mozaického zákona, (Zmluva s Abrahámom) večným čakateľom Mesiáša, povyšujúcim obriezku a starozákonné obete a praktiky nad už dokonané dielo Ježiša. Preto im muselo byť toto oznámené, lebo neuznali prítomnosť Ducha Svätého, Jeho moc, Jeho poslanie. Ten kto zhreší proti Duchu Svätému, ho v skutočnosti nikdy nemal, nikdy mu svoj život a jeho vedenie nezveril. Samotný Duch Svätý je predsa garantom, že človek nezhreší proti Nemu samému tým, že Ho odmietne!
18 Pozri: "Večná bezpečnosť"; Dave Hunt; http://nkz.reformace.cz/
19 Číslovka; v tomto prípade použitá ako pomocné podstatné meno, ktoré je súčasťou násobných a radových čísloviek.
20 Porovnaj Ezechiel 11:19; 36:26!


Záver

 

Istota spásy je základným kameňom Božieho plánu spásy tohoto sveta. Neistý človek hľadá, potrebuje istotu. Boh to vie. Ak by mu istotu neposkytol, človek by hľadal ďalej. Ak by istotu spásy a vyrovnania dlhu "má dať-dal" nemal, Kristus by zomrel zbytočne a Jeho obeť, Jeho vyrovnanie dlhu, splatenie požiadavky dokonale spravodlivého Boha, by muselo byť napĺňané a splácané pri každom prestúpení a následnom vyznaní hriechu do nekonečna, pokiaľ by trval svet. V praxi by to znamenalo, že po každý krát, keď by človek zhrešil a poprosil Boha o odpustenie, by musel za jeho prestúpenie niekto zaplatiť. Vieme, že my zaplatiť nedokážeme, teda Kristus by musel zomierať neustále a tým platiť spravodlivosti ix-krát. Takto to ale fungovať nemôže a ani nefunguje, takto to v Písme nenájdeme. Kristova obeť bola dostatočná, bola jediná, raz navždy vykonaná a pre vždy platná. Pán Ježíš založil Cirkev. Cirkev = spoločenstvo. Cirkev = údy Jeho tela. Cirkev, ktorej je Kristus hlavou, telo s mnohými údami, ktoré majú každý svoje poslanie. Nieje možné, aby ten, ktorý bol do Cirkvi Kristovej prijatý odpadol a musel byť z nej vylúčený, aby bol z tela do ktorého bol vštepený, vyťatý a odrezaný. Ten kto sa raz dostal do ruky Kristovej pričinením Boha, ten v nej ostáva na veky. Nikto a žiadna sila ho z tej ruky vytrhnúť nemôže! Na úplný záver sa zamyslime nad nasledovnými veršami.

Efezským 1:1 Pavel, apoštol Ježiša Krista, vôľou Božou, svätým, ktorí sú v Efeze, a verným v Kristu Ježišovi: ...
13 v ktorom aj vy počujúc slovo pravdy, evanjelium svojho spasenia, v ktorom aj, uveriac, zapečatení ste Svätým Duchom zasľúbenia,
14 ktorý je závdavkom nášho dedičstva na vykúpenie Božieho nadobudnutého vlastníctva, na chválu jeho slávy.

Efezským 4:30 A nezarmucujte Svätého Ducha Božieho, ktorým ste zapečatení ku dňu vykúpenia.
31 Každá horkosť a prchkosť a hnev a krik a rúhanie nech je odňaté od vás so všetkým, čo je nešľachetné a zlé.
32 Ale si buďte navzájom naproti sebe dobrotiví, ľútostiví, odpúšťajúci si, jako aj Bôh v Kristu odpustil vám.

Zdôraznené výrazy o "zapečatení", znamenajú istotu! Pečať sa dáva na to, čo má ostať nezmenené, na to, čo je nemenné. V dobe pôsobenia Krista na tejto zemi sa pečaťou označoval akýkoľvek majetok, ktorý prechádzal z rúk jednoho vlastníka do rúk iného vlastníka. Ak sa teda nasledovník Krista stáva majetkom Krista, a nikto ho z Jeho ruky už vytrhnúť nemôže, je viac ako isté, že človek si svojou spásou môže byť istý! Radujme sa teda z tejto skutočnosti, ďakujme Bohu, chváľme Ho, a hlavne, svojou spásou si

buďme istí.

 

 


Dátum poslednej úpravy textu autorom 09.04.2006