Z DOMÁCEJ DIELNE

 

Duchovné cvičenia

 

Úvod

 

Duchovné cvičenia sa dnes uvádzajú do pozornosti veriacich, no málokto si uvedomuje čo vlastne predstavujú, aké nebezpečenstvo môžu znamenať pre jednotlivca. Rozhodol som sa napísať tento článoček, v ktorom som čerpal z mne dostupných uvedených zdrojov.

 

Manipulácia ľudskej mysle, podvedomia a vedomia, je dnes každému dostatočne známa a človek sa proti nej stavia vo všetkých prípadoch, kedy si je to schopný uvedomiť.

 

Viera je však veľmi špecifická oblasť, za ktorú sa dá schovať i takáto manipulácia. Pozrime sa teda na pôvod tejto psychomanipulácie a priamo na jej vznik.

 


Poznámka
Ak v mojej práci objavíte nezrovnalosti, alebo by ste ju mohli akýmkoľvek spôsobom doplniť, prosím o zaslanie mailu na adresu, ktorá je uvedená v kontaktoch.

Ignác z Loyoly, autor duchovných cvičení

Narodil sa v šľachtickej rodine v baskickej provincii Guypúzcoa. Keď mal štrnásť rokov, zomrel mu otec. Od tej doby vyrastal na dvore kráľa Ferdinanda II. Aragónskeho (1452-1516) a pripravoval sa na vojenskú kariéru.

V roku 1521, keď Španielsko viedlo s Francúzskom vojnu, bol ranený (delová strela mu roztrieštila holennú kosť na pravej nohe). Počas dlhého pobytu na lôžku prečítal jediné dva zväzky, ktoré knihovňa na hrade Loyola obsahovala: "Život Pána Ježiša Krista" od Ludolfa Saského (1300-1370) a životopisy svätých, "Legenda aurea"od Jakuba do Voragine (1230-1298).

Inigo pod dojmom tejto literatúry „pocítil túžbu vykonať veľké veci v službách Božích” a rozhodol sa k zásadnej životnej zmene. K tomu ho doviedla jeho situácia na nemocničnom lôžku. Zranený bol na obidvoch nohách, i keď ho delová guľa zasiahla iba do pravej.

Brat /jeho starší brat/ Martin García zavolal dostupných lekárov a chirurgov z celého okolia. Tí zistili, že zákrok francúzskych lekárov sa nevydaril a kosti boli zrastené krivo. Nohu bolo treba znova zlámať a narovnať. Celkovo mu bola noha lámaná na trikrát a to bez umŕtvenia, a aj tak nebola celkom v poriadku. Tri razy upadol do agónie, keď mu otvárali rany. Pri týchto operáciách sa bránil vydať čo len jeden jediný ston. Práve v tom čase čítal spomínané knihy.

Ďalej sa o ňom píše:

Slabosť spôsobená stratou krvi, chorobnosť, vďaka dlhej izolácii, podráždenosť z dlhotrvajúceho utrpenia a psychické vysilenie sa spojili s jeho temperamentom a mysľou, ktorá sa živila prečítanými dôkazmi o zázrakoch, videniami, až nakoniec jeho nadšenie prerástlo vo fanatizmus.

Zdroj: J.A. Wylie; The history of Protestantism, diel III., kniha 15., str 379.

 

Ďalší historik o ňom píše:

"Odložil knihy nabok a oddal sa stálemu snívaniu. Svoje sny videl zreteľne a jasne i cez deň. Bolo to pokračovanie detskej imaginárnej hry, ktorá prerástla do dospelosti. Ak dovolíme, aby sa nám táto hra dostala do duše, nastane jej dôsledkom neuróza a odloženie vlastnej vôle.

Zdroj: R.P. Jesuit Robert Rrouquette, Saint Ignace Loyola, str 9.

 

Keď sa zotavil, vykonal púť do kláštora Monserrat blízko Barcelony a potom sa v mestečku Manresa venoval meditáciám a štúdiu. Náročnosť asketických cvičení, ktorú si vo svojej neskúsenej horlivosti zvolil, ho doviedla až na pokraj síl, ale práve tam sa mu otvoril mystický rozmer viery a dostalo sa mu opakovaných videní. Tu je treba povedať, že po tom čo prežil, sú tieto videnia mystifikáciou ako realitou. Vráťme sa však do Monserratu.

 

Ignác si po uvedomení toho, že kariéra vojaka je pre neho vylúčená, / v čase kedy bol zranený a liečený/, rozhodol sa pre získať si slávu i nesmrteľné meno ako bojovník cirkvi. To ho začalo lákať ešte viac ako nejaké pozemské uznanie. Pred oltárom Márie zložil svoje svetské zbrane, a vykonal tam „generálnu“ spoveď. Svoj šľachtický odev daroval náhodnému žobrákovi, koňa kláštoru, sám sa obliekol do vrecoviny. Márii zasľúbil svoj život ako jej verný rytier. Chcel sa dostať do Jeruzalema, cieľa svojej cesty, no mor v Barcelone mu v tom zabránil. A tak ostal 11 mesiacov v Monserrate.

Vzniku „duchovných cvičení“ predchádzalo duchovné rozpoloženie samotného Ignáca.

Citujem z: „Dějiny řádu Tovaryšstva Ježíšova“, T.V. Bílek Praha 1896, str 11-12.

Neďaleko kláštora v Montserrate si našiel opustenú jaskyňu, kde sa v samote venoval rozjímaniu, takže vo vytrhnutí mysli videl mnohé tajomstvá najsvätejšej trojice, stvorenie sveta a vtelenie sa Syna Božieho. Niet sa čo čudovať, že neustálym sebatrýznením a rozjímaním bola jeho prepätá obrazotvornosť rozdráždená a dostala sa do stavu, kedy mozog už nerozoznáva pravú skutočnosť vecí okolo seba, ale utápa sa v preludoch a prízrakoch.

 

Loyola mával ustavičné videnia a zjavenia, raz videl otvorené nebo, hneď zas peklo, raz ho obklopovali čerti, ktorí ho trýznili a zvádzali k pokušeniu, ale najčastejšie ho navštevovala „panna Mária s malým Ježiškom“ a utešovala ho. Že Ignác pokladal všetky zjavenia za pravé a skutočné, sa niet čomu čudovať, keď si uvedomíme v akom bol duchovnom a telesnom rozpoložení.

 

V tejto dobe spísal svoje duchovné cvičenia „Exercitia spiritualia“ a boli vložené do spisu „Exercitatorium spirituale“, ktoré vydal opát benediktínskeho kláštora v Manresse, don Garcia Cisaro.

Koniec citátu.

 

V knihe „Římští papeži v posledních čtyř stoletích“ z r. 1874 jej autor L. Ranke osvetľuje ďalší vývin Ignáca, ktorý, ako je všeobecne známe, nakoniec úzko spolupracoval s pápežským stolcom.

 

Ignác sa cítil nadmieru hriešny a hriech zo svojho tela chcel za každú cenu vyhnať. Namiesto toho, aby zložil svoje hriechy na kríž, trýznil sa duchovne i fyzicky. Bičoval sa trikrát denne, o polnoci vstával, na kolenách trávil sedem hodín a viac.

 

V Montserratu strávil tri dni vyznávaním svojich hriechov z celého predchádzajúceho života. Po troch dňoch zistil, že veľa hriechov vynechal a preto neskôr v Manresse v spovedi pokračoval. Keď mu ani spoveď neprinášala úľavu, prišiel k záveru, že poukazovanie na hriechy je od satana, preto sa rozhodol na svoj predchádzajúci život zabudnúť. K podobnému záveru došiel aj Luther, ktorý ale na rozdiel od Ignáca niesol svoje hriechy k Spasiteľovi Ježišovi Kristovi.

 

Ranke ďalej pokračuje:

U Ignáca sa nejednalo ani tak o nastolenie pokoja v duši, ale skôr iba o jeho osobné rozhodnutie, ku ktorému nepotreboval Písmo, ale naopak všetko bolo založené na otrockom presvedčení, ktoré získal zo spojenia medzi ním a svetom duchov.

V roku 1523 sa opätovne vydal na cestu do svätej zeme, do Jeruzaléma, kde chcel vybudovať svoj apoštolát a obrátiť na katolícku vieru celú Palestínu. Po šiestich mesiacoch, v októbri skutočne dorazil do Jeruzalema, no keď oboznámil františkánsky rád, ktorý mal na starosti sväté miesta, so svojím zámerom, arcibiskup františkánskeho rádu ho okamžite chcel odoslať naspäť do Ríma, pretože svojím kázaním, by ľahko narušil i tak krehký mier medzi kresťanmi a Turkami. Na základe odporúčajúcich listín od samotného pápeža sa dožadoval Ignác povolenia zostať v Palestíne natrvalo. Ako píše historik J.A. Wyllie v histórii protestantizmu na str. 382 v dieli II.,

Na základe prvých správ o kázaní nového učenia, bol Ignác podrobený teologickej skúške, kde sa preukázala jeho nevedomosť v náboženských veciach, a následne mu „provinciál“ františkánov zakázal akúkoľvek ďalšiu kázeň a až do svojho odchodu bol strážený, takže sa nemohol voľne pohybovať po meste.

Začiatkom roku 1524 sa vracia cez Benátky, Janov a Barcelonu a cestou pochopil, že musí začať študovať. V Barcelone sa vo svojich 33 rokoch pustil do latinčiny. Po dvoch rokoch začal študovať na fakulte v Alcale logiku, fyziku a filozofiu. I tam pokračoval so svojimi "duchovnými cvičeniami", ktoré oslovili zvlášť troch jeho spolužiakov, Callisto de Sa, Juan Arteaga a Lope de Cáceres.

Zdroj: H.Boehmer: Les Jezuites str. 21
 
 
Horlivá teologická propaganda a zvlášť „duchovné cvičenia“ skoro začali zaujímať inkvizítorov v Alcale a Ignáca v apríli 1527 obvinili z kacírstva a uväznili. Že to nebolo prvé a posledné uväznenie, sa dozvieme z listu poslaného portugalskému kráľovi Janovi III . z 25. marca 1545, kde sa spomína celkom osem takýchto uväznení a následných procesov.
 

Aby som nemusel zbytočne vyčerpávať vašu pozornosť, skrátim túto časť jeho ciest po Európe s jeho duchovnými cvičeniami. Iba spomeniem, že prešiel Franciu, Taliansko.


 

Duchovné cvičenia v minulosti a dnes.

Využívanie duchovných cvičení úzko súvisí so vznikom rádu Jezuitov. Ako píše H.Boehmer v knihe Les Jesuites na str. 25, Ignác pochopil veľmi dobre, že najlepším spôsobom ako doviesť človeka k určitému ideálu, je ovládnutie jeho predstavivosti, mysli.

Že sa nemýlil, to potvrdzujú i dnes psychológovia po celom svete. Absolvovanie DC bolo vstupenkou k prijatiu do rádu Jezuitov, až neskôr sa DC začali používať medzi verejnosťou, no vždy s účelom ovládnutia mysle a udržania "správnej" viery. Pravda, dnešný popis a používanie duchovných cvičení sa už nedeje presne takou formou akú používal Ignác, no základné prvky ako je samota, umŕtvovanie tela, rozjímanie, meditácia ostali.

 

Kto by mal záujem o originál, ten nech hľadá dielo zvané ANTIQUA, rukopis opravovaný Ignácovou rukou. Fototypické vydanie vyšlo v španielčine roku 1908, Madrid. /prvýkrát vyšlo v Ríme roku 1615, pod názvom „autographum“/. Antiqua bola schválená cenzormi, ktoré menoval pápež Pavel III /1534-1549/. Pôvodný priebeh DC podľa historika J.A. Wylie The history of Protestantism, diel III., kniha 15., str 385-6 a podľa Alighieriho Tondi v knihe Jesuité 1958 str. 140-143 bol takýto:

 

Základom je samota a izolácia od vonkajšieho sveta a od všetkých životných záležitostí.

 Prvý týždeň

V tichu sa človek má venovať každý deň štyrom meditáciám. Začína pri svitaní, končí o polnoci. Miestnosť má byť tmavá a doplnená obrazmi vyvolávajúcimi hrôzu. Výjavy z pekla, pred kandidátom ožívajú predstavy o vzbure anjelov, o vyhnaní Adama a Evy z raja, Boží súd, scény z evanjelií a pašií. Počas týchto meditácií, sa majú myšlienky človeka upínať k hriechu, smrti a súdu. Mal sa im venovať do takej miery, kým nepocítil ako ho „hryzie“ vlastné svedomie, dokiaľ nevidel peklo, kde bolestné výkriky sa miešajú s nárekmi spaľovaných duší zatratencov. Scény sú tak sugestívne a natoľko živé, že exercistant sám prežíva časti z týchto scén, potí sa, ťažko dýcha, z hrôzy a stresu upadá do mdlôb a opäť sa prebúdza na krik mučených…

Druhý týždeň

mal odvrátiť pohľad od týchto strašných obrazov a upnúť svoj zrak na vtelenie. Teraz, keď už nepočuje náreky stratených ľudí, si má predstavovať príchod anjela oznamujúceho narodenie Pána a Máriin súhlas, podvolenie sa k účasti na vykúpení. Je mu nariaďované prejavovanie výlevov vďaky a chvály k nohám Trojice.

Tretí týždeň

je pokračovanie druhého, ale doplnený má byť svedkom prijatia vlastnej duše do armády božej. Sú mu predstavené dve armády, armáda Ježišova a satanova. Ďalej pred zbožným vyznavačom stoja dve mestá: Jeruzalem a Babylon – je na ňom, kde bude bývať; ďalej sú mu predstavené dve zástavy, jedna je široká a nádherná s mottom: Pýcha česť a bohatstvo, druhá nesie motto: Chudoba, hanba a pokora. Kráčať pod vlajkou „Chudoby“ si má do západu slnka siedmeho dňa ,tretieho týždňa zvoliť, aby vyhral /dosiahol/ neporušiteľnú korunu. Cieľom tretieho týždňa je upevniť lásku kandidáta ku Kristu a k cirkvi, utešiť ho v odriekaní a v pokání. Na konci tretieho týždňa dostane pravidlá pre striedmosť v jedle.

Štvrtý týždeň

má odohnať všetky chmúrne myšlienky a predstavy. Brány „Hádes“ majú byť zatvorené, naopak otvárajú sa brány nového života. Má si odpočinúť a vychutnávať predohru večných radostí.
 

Je pochopiteľné, že po štyroch týždňoch venovaných týmto intenzívnym cvičeniam, kedy sa kandidát na prijatie do rádu jezuitov stýka iba so svojim duchovným veliteľom a radcom, vlastne dozrie pre ďalšiu výchovu a lámanie vôle.

Hodnotenie duchovných cvičení Ignáca z Loyoly nájdeme i v knihe Des Jesuites, Michelet et Qquinet, vyd. Hachette, Paulin, Paríž 1845 na str 185-187. Z nich iba vyberám:

Pri exerciciách sú dopredu nainštalované videnia, je uvedený presný návod na používanie vzdychov, dýchania, zvolaní, ktoré sú doplňované chvíľami ticha a sú zaznamenané podobne ako noty na notovej osnove. Okrem zraku musia svoju roľu zohrať i ostatné zmysly, ako je sluch, čuch, hmat a chuť. V prvom týždni ide o riadenú autosugesciu, na základe hrôzy, strachu.
„Spôsob modlenia pozostáva s meraním slov a chvíľok ticha. Tento konkrétny spôsob sa používa tak, že sa medzi každým nádychom vypúšťajú jednotlivé slová. Dbajte na to, aby ste zachovávali rovnaké prestávky medzi každým dychom a potlačovali vzlyky a slová“. Et paria anhelituum ac vocum interstitia observet.

 

V podstate to znamená, že človek sa stáva strojom, ktorý musí vzdychať, vzlykať, stenať, plakať, kričať, alebo zadržiavať dych v presne vymedzených okamihoch a v presnom poradí.


 

Na záver

Musím povedať, že duchovné cvičenia používané dnes nie sú plne detailne totožné s opisovanými cvičeniami historikmi.
Avšak, i dnes sú duchovné cvičenia od Loyoly, konkrétne „Duchovný deník; Refugium; Velehrad-Roma 2003“, odporúčané Slovenskou psychoterapeutickou spoločnosťou k doplnkovému štúdiu, napr. i na stránkach http://www.psychoterapia-sk.sk.

To iba potvrdzuje, že sú psychickým nástrojom pri ovládaní vôle človeka.

Nie som psychológ ani psychiater. Som však presvedčený, že každá manipulácia s psychikou človeka je veľmi závažná a zodpovedná vec, a do značnej miery nebezpečná.


 

Porovnajme na koniec učenie, DC Ignáca s Písmom.

Ak porovnáme Loyolových učeníkov, či exercistov dnešnej doby s Ježišovými učeníkmi v evanjeliách /a k ním sa Ignác z Loyoly chcel svojimi DC (okrem iného, teda oficiálne) priblížiť/, nájdeme zásadný rozdiel v prejave ich slobodnej vôle. Zatiaľ čo Ignácovi zverenci nesmeli ani na chvíľu zapochybovať správnosti cesty a rozkazom od neho, učiteľa, Kristovi učeníci mohli slobodne vyjadrovať svoje postoje, pochybnosti a neboli za nich fyzicky trestaní.

 

Zatiaľ čo pri duchovných cvičeniach je potláčaná ich vôľa, myšlienky a pocity, ktoré by neboli v súlade so zámerom, Kristovi učeníci boli vychovávaní priamym príkladom ich učiteľa, Boha. Zatiaľ čo Kristovým učeníkom bola slobodná vôľa ponechávaná, aby si počuté učenie sami aplikovali do svojich životov podľa stupňa poznania a viery, u učeníkov Ignáca to bolo manipulovanie s touto vôľou.
Zatiaľ čo duchovné cvičenia Ignáca sú presnou šablónou , určujúcou do posledných detailov počet vzdychov, vzlykov, nádychov… Kristove učenie je jeho učeníkom a nasledovníkom ozrejmené iba do takej miery, aby jeho nasledovníci v celej budúcnosti s Kristom spolupracovali mierou osobných rozhodnutí, pri modlitbách, skrze pravdy, ktoré sú im zjavené a aktuálne pre ich osobný život.

 

V Písmach sa nikdy a nikde nehovorí o tom ako vieru, učenie „prežívať“.
To je ponechané na osobnom vzťahu s Bohom, skrze svätého Ducha, v mene Pána Ježiša Krista.... Zatiaľ čo Ignácovo učenie vyžaduje 4 týždne samoty, bez stretávania s bratmi, Kristove učenie takýto žalár nikde nevyžaduje. Naopak hovorí:

Ján 17:9 Ja prosím za nich, neprosím za svet, ale za tých, ktorých si mi dal, lebo sú tvoji.

Ján 17:11 A už viac nie som na svete, ale oni sú na svete, a ja idem k tebe. Svätý Otče, zachovaj ich v svojom mene, ktorých si mi dal, aby boli jedno jako my.

Ján 17:15 Neprosím, žeby si ich vzal zo sveta, ale žeby si ich zachoval od zlého.

Zatiaľ čo Loyolovi musia zverenci presne popisovať, čo cítia a vnímajú pri Exercíciách, Kristovo učenie jasne hovorí, že:

Rímskym 14:12 Tak tedy jeden každý z nás dá sám za seba Bohu počet.

Ján 8:32 a poznáte pravdu, a pravda vás vyslobodí.

Galatským 5:1 Tak tedy stojte v slobode, ktorou nás Kristus oslobodil, a nepriahajte sa zase do jarma rabstva.

 

Týchto zopár veršov hovorí jasným a zrozumiteľným hlasom! Nezväzuje človeka do otrockej a bezmyšlienkovej služby, nestavia ho do úlohy robota, u každého je rešpektované svedomie a slobodná vôľa. Naopak v Loyolovských cvičenia po tomto zámere nenájdeme ani stopy!

 


Dátum poslednej aktualizácie textu autorom 18.09.2012